Múzeum moravskej dediny v Strážnici

Na Moravu zvyčajne prechádzam cez hraničné priechody v Holíči, v Skalici, alebo v Kútoch. Veľmi málo po diaľnici. Zmena krajiny je do očí bijúca. Je to prechod medzi dvoma časťami Podunajskej monarchie, Rakúskom a Uhorskom, Zalitavskom a Predlitavskom. Tu je vidieť ten rozdiel v chápaní dediny ako sídelného miesta, ako miesta pre život, ako špecifického chápania urbanistickej kultúry nám blízkym a predsa vzdialeným národom Čechov a Moravanov. Straznice U nás sa píše a hovorí o prícestných dedinách, prípotočných dedinách. To znamená, že sú nalepené na cestu, ktorá ich pretína ako tepna s okysličenou krvou Niekedy  tak intenzívne, že na mnohých miestach neostal priestor ani na chodník pre peších. V Čechách sa stretne s označením návesní vesnice.

Náves, ako priestor v dedine

Myslím, že našťastie, sa do slovenčiny české označenie náves, neprekladá. V slovenčine ním rozumieme súčasť nákladného auta, ktorá sa naloží tovarom a „navesí sa“ za ťahač. V Čechách ide o dedinské centrum. Verejný priestor, okolo ktorého sú sústredené jednotlivé usadlosti, kostol alebo kaplnka. Veľkosť takéhoto centra môže pokojne dosiahnuť plochu futbalového ihriska a podľa jeho tvaru sa usudzuje na historické obdobie, kedy bola dedina založená.

Remeselnícke mestečká s právom trhu a poľnohospodárske usadlosti si vytvorili tieto „intímne“ priestory verejných zhromaždení typovo odlišné. Rovnako sa na ich zmenách až do konca 19. storočia, kedy ešte prevládalo drevo ako stavebný materiál domov, zvykli podpísať požiare. Ak vyhorela povedzme tretina domov v ničivom a rýchlo sa šíriacom ohni, tvar návsi sa prispôsobil novej výstavbe.

Stále však ostal čitateľný zelený voľný priestor, na ktorom sa odohrával komunitný život obce. Tu sa konali zhromaždenia, slávnosti, trhy, hry detí, škriepky dospelých, náhodné aj cielené stretnutia. Úžasný priestor, ktorý mi veľmi chýba vo väčšine slovenských dedín. Mestá a mestečká majú svoje námestia, ale na našich dedinách akoby sme sa zatvorili do dvorov.

Straznice

V Strážnickom skanzene sa s takýmto charakterom dediny nestretnete. Ich múzeum je predsa len trochu inak koncipované.

O múzeu a jeho histórii

Múzeum vesnice jihovýchodní Moravy v Strážnici, čiže Múzeum dediny juhovýchodnej Moravy v Strážnici, ako by mal znieť korektný preklad v zmysle nášho jazykového zákona, začalo vznikať niekedy v 60.-tych rokoch 20. storočia. Najskôr ako myšlienka nadväzujúca na aktivity známe zo severnej Európy, neskôr ako študentská práca brnenských vysokoškolákov a od roku 1973 ako areál nachádzajúci sa na lúkach za Baťovým kanálom. 

Straznice Otcovstvo konceptu sa pripisuje Ing. arch. Otakarovi Máčelovi a Ing. arch. Jaroslavovi Frolcovi, CSc., ktorí šli cestou otvorených celkov prepojených vychádzkovou trasou, tak aby návštevník prechádzal areálmi regionálnych typov domov z moravského Slovácka. V roku 1981 sprístupnili areál moravských Kopaníc, luhačovického Zálesí a Horňácka, vodných technických stavieb, vinohradníckych domov a lúčneho hospodárstva. Zdanlivo prirodzene zvlnená krajina je výsledkom cielených úprav roviny, ktorá sa tu nachádzala. Národní ústav lidové kultury vo väčšine domov prezentuje pôvodné interiéry.

Moravský skanzen

Položím si otázku: moravský skanzen, aký si? Milý, jemný, trochu boubelkatý, slabúčko sladký, v pozadí cítiť dobré víno a niekde v slame schovanú slivoviců. Ja mám Moravu veľmi rád (darmo pamäť našich génov nezapriem, vzdialených, ale naozaj vzdialených predkov máme z Moravy). Preto mi je na Morave veľa vecí pekných. A pekný sa mi zdá aj ich skanzen. Mimochodom, som si vedomý toho, že by som mal korektne používať označenie múzeum dediny, lebo Skanzen je len jeden a používať označenie skanzen, nie je úplne správne.  Ale toto nie je vedecká štúdia o kultúrnom dedičstve ... Z čisto technického hľadiska musím skonštatovať, že Múzeum vesnice jihovýchodní Moravy má veľmi dobre vybudovanú vstupnú halu a zabezpečenú sprievodcovskú službu.

Straznice Sklamem motoristov, pretože parkovisko pri múzeu má malú kapacitu, ale zasa obchod so suvenírmi, ktorý tu funguje je výborne zásobený a okrem gýčovej klasiky tu dostanete kúpiť aj peknú keramikársku produkciu, modrotlač (aj s „povídáním“ o tom, akoby modrotlač vyrábali iba na Morave, čím ma pani poriadne prekvapila, ale z dôvodu udržania susedského mieru som to nekomentoval) a nejaké to víno. Mimochodom, modrotlač sa v roku 2018 ocitla na Zozname nehmotného kultúrneho dedičstva ľudstva UNESCO v rámci spoločnej kandidatúry Slovenska, Nemecka, Česka a Maďarska. A expozícia? Na relatívne veľkej ploche relatívne málo architektúry. Teda relatívne to nie je vôbec zlé. Pokiaľ sa netvárite ako majster sveta v odbornosti vesnické stavění – dedinská architektúra, všetko si tu užijete ako prechádzku veľkým parkom s milými domčekmi. Oni totiž vyzerajú trochu ako z Ladových obrázkov. Už len ten môj miláčik v čižmách, malý Mikeš, mi tu chýbal. Alebo ešte len mal dorásť, pretože jedna čierna mačička prchla pred našou sučkou na strom.

Straznice V letnej sezóne v každom dome sedí študent, alebo študentka v dobovom kroji a rozpráva a rozpráva o tej konkrétnej expozícii, ktorú ten ktorý domček stvárňuje. Obdivujem tých mladých ľudí. Neviem koľkokrát za deň zopakujú to isté, koľkokrát uvidia v očiach návštevníkov výzvu, aby to už skrátili, prípadne boli ticho. Neviem, ale súcítim s nimi. Rovnako milé je, že v niektorých domčekoch predávajú domáce pekárske výrobky a v iných ponúkajú moravské vína. Úplne dobre zvládnutý turistický manažment.