To najlepšie z Taiwanu za tri týždne

Daniel Kéry - 18.9.2019
Taiwan

Na letisku v Budapešti si asi prvý krát skutočne uvedomujem, že sa chystám odletieť do Taiwanu na druhú stranu zemegule a táto myšlienka vo mne vzbudzuje eufóriu a zároveň akýsi rešpekt a neistotu. Môj prvý dlhý let prebieha bez problémov a veľmi rýchlo si zvykám na ponúkaný komfort. Pred pristátím v Pekingu nás upozornili, že do krajiny je prísne zakázané dovážať akékoľvek jedlo, najmä mäso. Mám trochu strach pri kontrolách – sú tu dosť prísne a colníci nie zrovna priateľskí. Podarilo sa mi prepašovať jablko. Do Taipei ma čaká už iba pomerne krátky let a keď sa blížime k cieľu, nadšene sledujem prvé kúsky taiwanského pobrežia. Na letisku si treba vystáť dlhé rady a vyplniť vstupný formulár. Zanedlho som už vo vstupnej letiskovej hale, kde ma čaká moja obľúbená sprievodkyňa celého pobytu – Yun Chih.

Prílet a prvý deň v znamení chrámov

Z letiska sa metrom a rýchlovlakom (High speed rail – HSR) dostávame do mesta Taichung, kde večeriame tzv. Udon noodles – hrubé rezance vyrábané priamo v reštaurácii. Prestupujeme na lokálny vlak do mesta Changhua, kde nás čaká otec Yun Chih a onedlho stretávam zvyšok jej najbližšej rodiny. Sú to veľmi srdeční a počas celého pobytu som mal možnosť zistiť, že aj veľmi pohostinní, starostliví a uvoľnení ľudia. Musím podotknúť, že som sa tam celý čas cítil ako doma (ak si odmyslím teplotu a vlhkosť, ktoré ma prvý krát ovalili už keď som vystúpil z lietadla v Pekingu). Výborne sa o mňa starali a boli ochotní meniť svoje plány, aby mi umožnili zažiť a vidieť na Taiwane čo najviac.

Vyčerpávam svoju slovnú zásobu čínštiny, ktorá pozostáva zo základných zdvorilostných fráz a poberám sa vybaliť a spať.

Dnešný deň je na programe mesto Changhua a mám takisto skvelého sprievodcu – brata Yun Chih. Jazdíme na skútri a naša prvá zastávka je veľká socha Budhu na Mt. Bagua – kopci v centre mesta. Dá sa ísť aj do jej vnútra, odkiaľ sa rozhliadame po okolí. Nikdy som nevidel žiadny budhistický ani taoistický chrám a dnes ich navštevujem viac ako 10. Ich výzdoba a vzhľad sú pre mňa jedinečné a snažím sa zisťovať si niečo viac o tunajších zvykoch a náboženstve. Je tu množstvo bohov a každý plní určitú funkciu. Všade cítiť vôňu vonných tyčiniek, ktoré sú asi obdobou našich sviečok. Občas sa chrámom nesie dym zo spálených papierových peňazí, ktorými si ľudia uctievajú svojich predkov a bohov.

Pre ešte lepšiu ilustráciu o budhistickom náboženstve navštevujeme miesto zvané 18 úrovní pekla. Pomocou pohyblivých figurín sú tu zobrazené tortúry, ktoré si hriešnik po smrti bude musieť odpykať, prislúchajúce jednotlivým hriechom. Ak napríklad počas života hovoríte klamstvá, po smrti sa o váš jazyk postarajú démoni a bude to dosť bolestivé.

Trochu príjemnejším zážitkom je prechádzka po chodníku zvanom Skywalk, teda chodník na oblohe. Vedie od Mt. Bagua (miesto, kde sa na mesto díva veľký Budha) až po National Changhua Life Arts Centre a je príjemnou prechádzkou, počas ktorej mám možnosť obdivovať miestnu vegetáciu a niečo sa o nej vďaka informačným tabuliam v angličtine aj priučiť.

Zaujímavou atrakciou je kruhové depo postavené v roku 1922, podľa niektorých informácií dnes jediné funkčné v Ázii a najstaršie funkčné kruhové depo na svete. Pre milovníkov železničnej dopravy je to zrejme mimoriadny zážitok, ja si skôr všímam miestnych a ich záľubu vo fotení selfies. Okrem spomenutých miest navštevujeme tiež miestnu knižnicu, kde máme možnosť vidieť výstavu kaligrafie. Čínske znaky sú pre mňa zatiaľ nepoznanou oblasťou a kaligrafické diela na mňa pôsobia veľmi príjemným výtvarným umeleckým dojmom.

Je treba spomenúť aj dnešné gastronomické zážitky. Ochutnal som manguo bin (rozdrvený ľad, na ňom kúsky manga so sladkou polevou) – mango sa rozhodne stáva mojím obľúbeným ovocím, je oveľa šťavnatejšie a sladšie v porovnaní s tým, na čo sme zvyknutí z našich supermarketov. V kombinácii s ľadom je navyše neskutočne osviežujúcou pochúťkou. K tomu popíjam papayový mliečny čaj a neskôr bubble tea (čaj s guličkami, „bublinami“ z tapiocy). Čaje rôznych druhov s najrozličnejšími ovocnými príchuťami či mliekom (mandľovým, sójovým, kravským) sú na Taiwane neodmysliteľnými nápojmi. Populárne sú tzv. beverage shops, v ktorých si priamo na ulici kúpite svoj studený drink. Existuje mnoho značiek a ponúkané menu sa u každého predajcu líši, základom je však stále kvalitný čaj a žiadny alkohol.

Ďalším zážitkom je pre mňa ròu yuán, mäsová guľka v ceste zo sladkého zemiaku. Vo svojej hosťovskej rodine večer ochutnávam autentickú taiwanskú domácu stravu. Na stole je množstvo druhov jedla: mäso, ryba, zelenina, polievka z lufy (zelenina podobná našej cukete) s mušľami... Každý má svoju malú misku s ryžou a podľa ľubovôle si paličkami naberá z ponúknutých možností. Chute sú prirodzené a nové, žiadne smažené či presolené jedlo. Miestna gastronómia bola pre mňa jednou z najzaujímavejších častí celého pobytu a dôležitosť, akú ľudia pripisujú jedlu, ma oslovila. V porovnaní s našou kultúrou, kde je populárne ísť si večer (alebo aj cez deň) sadnúť na pivo alebo si dať iný alkoholický nápoj, sa mi na Taiwane páči prístup ľudí, ktorí vidia uspokojenie v zdravej strave. Veľmi populárne sú tzv. night markets, teda nočné trhy, kde si jedlo kúpite priamo na ulici. O tom však v ďalších kapitolách článku.

Po večeri navštevujeme neďaleké mesto Lukang a jeho Chrám dračej hory (Lóngshān Sì), ktorý je budhistickým chrámom s taoistickými vplyvmi. Jeho architektúra je unikátna – celý strop údajne drží bez použitia jediného klinca. V porovnaní s ostatnými chrámami, ktoré som dnes videl, je tu viac dreva a tvary dekorácií sa tiež jemne líšia od čisto taoistických chrámov. Budhistický chrám má navyše vstupnú bránu, tzv. horské dvere, pretože väčšina týchto chrámov sa stavala na kopcoch. Zisťujem aj niečo málo o symbole svastiky – bola používaná už dávnymi civilizáciami, nielen v budhistickom náboženstve. Ako nacistický symbol, ktorý je bohužiaľ v západnom svete najznámejší, sa objavuje iba v pravotočivej podobe.

Dnes spoznávam ďalšiu časť rodiny Yun Chih – starých rodičov. Babička je vysmiata a starký rád rozpráva o svojich vojnových zážitkoch. Majú 80 a žijú spolu 60 rokov.

Čajovníkové plantáže, vodopád Dexing a tradičná hudba

Naša dnešná prvá zastávka je reštaurácia 35 v okrese Lugu, kde ochutnávam kura varené vcelku (aj s hlavou) a rybie črevá s rôznymi druhmi zeleniny. Táto oblasť patrí do vyššieho územného celku Nantou. Pokračujeme na nádherné čajovníkové plantáže, kde sa prechádzame a sledujeme miestnych pri ich obľúbenej činnosti – spievaní karaoke. Spočiatku nám výhľad kazí pomerne hustá hmla, tá sa však po chvíli trochu trhá a mám možnosť zahliadnuť kopce obrastené upravenými kríčkami čajovníka. O chvíľu už pijeme oolong priamo uprostred plantáže, kde rastie a zbiera sa a tento zážitok je naozaj intenzívny. Oolong patrí do skupiny polozelených čajov a zjednodušene môžeme povedať, že je prechodovou fázou medzi zeleným a čiernym čajom. Čaj obsahuje kofeín (teín) a na Taiwane má pochopiteľne prednosť pred kávou, ktorá tu v porovnaní s našou kultúrou vôbec nie je bežná. Z jednej porcie čajových lístkov môžeme obvykle pripraviť cca 3 až 4 nálevy v závislosti od druhu a kvality. I keď je pitie čaju u Taiwancov na dennom poriadku, predsa len predstavuje (podobne ako jedenie) akúsi udalosť. Je to činnosť, ktorej sa prikladá veľký význam a ľudia jej radi venujú čas.

Po horskej ceste vedúcej pomedzi betelové palmy a bambusy smerujeme k vodopádu Dexing. Mierne popŕcha a tunajší vzduch je príjemným ochladením oproti horúčave dolu v mestách bližšie k pobrežiu krajiny. Je mi dokonca taká zima, že ani neuvažujem o kúpaní a po chvíli oddychu a načerpaní nových síl sa poberáme naspäť dolu. Cestou v aute zoznamujem Yun-Chih a jej rodinu so slovenskou hudbou, púšťame si Jara Filipa.

Ďalší deň sa ocitám na tréningu Tai chi, ktorému sa venuje otec Yun Chih. Prvú lekciu sa rozhodujem absolvovať iba ako pozorovateľ a sledujem zložité a koordinované pomalé pohyby cvičiacich. Tai chi je staré čínske bojové umenie, ktoré je okrem fyzickej kondície a dobrého zdravotného stavu úzko prepojené aj s meditáciou a filozofiou. Po tréningu mám možnosť sa rozprávať s učiteľom – majstrom Tai chi, ktorý trénoval aj otca Yun Chih. Pôsobí veľmi vyrovnane a na svoj vek vyzerá výnimočne mlado – hovorí, že Tai Chi má tiež blahodarné účinky na vzhľad človeka.

Neskôr navštevujeme sídlo rodiny Lin vo štvrti Wufeng patriacej do vyššieho územného celku Taichung. Jedná sa o honosný komplex budov so záhradami postavený za vlády dynastie Qing, v roku 1864. Budovy pôvodne slúžili ako obytné a súkromné priestory, dnes sú múzeom patriacim štátu a široká verejnosť tak má možnosť pozrieť sa do ich vnútra. Rod Lin z Wuefengu má historický význam pre vývoj Taiwanu – členovia tohto rodu sa zaslúžili o vývoj vzdelania, hospodárstva, obchodu, obrany a nezávislosti krajiny a ďalších odvetví. Budovy boli vážne poškodené dôsledkom zemetrasenia v roku 1999. S pomocou taiwanskej vlády, členov rodiny Lin, historikov a iných dobrovoľníkov sa však podarilo objekt zrekonštruovať do súčasnej podoby.

Každú nedeľu je v chráme Lóngshān Sì v meste Lukang skúška skupiny tradičnej taiwanskej hudby. Je otvorená pre verejnosť, každý sa môže pozrieť a prebieha tu tiež výučba hry na tradičné nástroje. Každý člen profesionálnej skupiny by mal ovládať hru na všetky nástroje použité v ansámbli. Podarilo sa mi vyskúšať starý čínsky nástroj blízky lutne – pipa. Snažím sa porozumieť aj špecifickej notácii, no bez znalosti čínskych znakov je to pre mňa zatiaľ takmer nemožné. Chvíľku skúšam hrať, počúvam skúšajúci ansámbel a sledujem učiteľku a jej mladú žiačku – speváčku s doprovodom pipy.

V meste prechádzame trhom a starou ulicou s množstvom obchodíkov a ja objavujem ďalšie kulinárske špeciality, medziiným grilované chobotnice, živé žaby predávané na trhu alebo rybie ikry predávané vo forme akéhosi želé. Samozrejme množstvo exotického ovocia, z ktorého tak polovicu neviem ani pomenovať. Večer skúšam pitahayu (dragon fruit) a tzv. sladké jablko (shijia). V Lukang ešte prechádzame 70cm úzkou ulicou Molu Lane (zvaná tiež Breast Touching Lane, teda ulica, kde sa nevyhnete vzájomnému dotyku hrude s okoloidúcimi). Na večeru si pochutnávame okrem iného na domácom Zongzi – ryža s mäsom, hubami a sójovou omáčkou zabalená v bambusovom liste.

Taipei a Jiufen

Po necelom týždni v mojej hosťovskej rodine, užívaní si domácej stravy a pohodlia sa s Yun Chih vyberáme na náš výlet okolo krajiny. Z Changhua smerujeme na sever a našou prvou zastávkou je hlavné mesto – Taipei. V metropole, ktorá má 2,7 milióna obyvateľov, sa chystáme stráviť dva dni. Autobus z Changhua do Taipei je nesmierne pohodlný, nie som zvyknutý na toľko miesta pre nohy. Obzvlášť pre mňa je to ohromná satisfakcia a hneď ráno počas cesty dopĺňam energiu spánkom. Po príchode do hlavného mesta je čas obeda a vchádzame do jednej reštaurácie, kde ochutnávame pirohy s rôznymi druhmi plnky (mäso, zelenina) s bravčovými ušami nakladanými v octe. Popravde, táto špecialita ma až tak neoslovila a uši nechávame na stole. Po ubytovaní sa v hosteli navštevujeme blízky Chiang Kai-shek Memorial Hall, pamätník bývalému prezidentovi. Je to obrovská budova s vysokým stropom, v ktorej sa nachádza nadrozmerná socha kontroverznej osobnosti Taiwanu. Tú strážia vojaci a verejnosť sa na ňu smie pozerať iba z určitej vzdialenosti. Pravidelne tu prebieha výmena stráží, na jednom z vojakov pozorujem, že už by tú výmenu zrejme uvítal, zatvárajú sa mu oči. Pamätník sa nachádza na veľkom Námestí slobody a na jeho opačnej strane stoja dve takmer identické budovy: Národná koncertná sálaNárodné divadlo. Všetky budovy sú ladené v štýle starej čínskej architektúry, hoci nemajú viac ako 50 rokov. Navštevujeme vestibul koncertnej sály – zvnútra je budova naozaj moderná, nachádzajú sa tu obchody s hudobninami či kaviareň. Vonku pred budovou sa stretáva miestna mládež a zdokonaľuje sa v tancovaní street dance. Prechádzame cez park na námestí a smerujeme k ulici Yong Kang, ktorá je považovaná za centrum gastronómie v Taipei. Je tu množstvo reštaurácii a street-food obchodov najrôznejších druhov a my ochutnávame pečivo z lístkového cesta so sezamom a ryžový koláč so sladkou červenou fazuľou a k tomu popíjame výraznú slivkovú šťavu. Mal som pocit, že miestna kuchyňa mi už ponúkla všetko, no stále objavujem nové a nové chute.

Jedno z najpopulárnejších miest a turistických atrakcií v Taipei je Elephant Mountain, teda Slonia hora. Aj keď by som povedal, že je to skôr kopec, predsa len mi dalo nesmierne zabrať, kým som vyšiel hore a v tomto teple a vlhku som vypotil naozaj veľa vody. Existuje viacero chodníčkov, po ktorých sa na kopec môžete vydať a väčšina ľudí sa sústreďuje samozrejme na miestach s najlepším výhľadom na panorámu mesta s ikonickou Taipei 101. Tá bola najvyššou budovou na svete medzi rokmi 2004 a 2010 a v súčasnosti sa umiestňuje niekde okolo desiatej priečky. Ťažko už sledovať rapídny vývoj architektúry a neustále sa meniaci rebríček najvyšších budov sveta. Mrakodrap so svojím okolím je však stále obľúbeným objektom fotografovania. Na jednom mieste sa zapcháva chodník a vyvára sa rada, ktorú keď vystojíte, môžete si na chvíľku vyliezť na skalu a odfotiť sa s panoramatickým pozadím. My oddychujeme o niečo ďalej pod altánkom a tiež si odnášame pamiatku – spoločnú fotku s výhľadom.

Je čas na sprchu a krátky oddych v hosteli. Po ňom smerujeme na night market, kde ma znova prekvapujú možnosti taiwanskej gastronómie. Je tu jedla od výmyslu sveta, vlastne nepoznám nič a na všetko sa pýtam Yun Chih, ktorá mi ochotne vysvetľuje, z čoho sú dané jedlá vyrobené a ako asi chutia. Na to, aby som ochutnal všetko, by som tu musel pobývať trochu dlhší čas. Len spomeniem niektoré z jedál: rôzne druhy mäsa, mäsových výrobkov, tofu a zeleniny na špajdli ako „fast food“, viacero druhov sladkých zemiakov a tropického ovocia, zmrzlina vyrábaná priamo pred vami z čistého ľadu a predpripravených ovocných želé príchutí, smažená chobotnica či stinky tofu (smradľavé tofu), ktoré som sa však bál ochutnať. Môžem ale povedať, že nesmrdelo tak hrozne ako olomoucké tvarůžky. Yun Chih si dala stinky tofu s kačacou krvou, ja som dnes zostal pri jednoduchšom jedle (mäso s rezancami a zeleninou).

Na druhý deň navštevujeme Múzeum súčasného umenia v Taipei, kde prebiehajú výstavy taiwanských autorov. Majú skôr dokumentárny než umelecký charakter a dozvedám sa niečo o histórii a kultúre krajiny. Premieta sa tu množstvo dokumentárnych filmov, nachádzajú sa tu rôzne audio-vizuálno-priestorové inštalácie a máme možnosť skúsiť napríklad aj virtuálnu realitu.

Na obed smerujeme do mestečka Jiufen situovaného v kopcovitom teréne v blízkosti severného pobrežia obmývaného Východočínskym morom. Jiufen je právoplatne populárnou turistickou atrakciou – je to staré mesto s pôvodnou autentickou architektúrou a v minulosti sa v tejto oblasti ťažilo zlato. Navštevujeme tiež múzeum baníctva, kde sa okrem iného dozvedám aj niečo o remeslách ako šperkárstvo a kováčstvo či o geologickej štruktúre Taiwanu. Najväčším lákadlom je však zlatá tehlička v aktuálnej hodnote cca 337 500 000 NTD. Môžete si vystáť rad, na 5 sekúnd sa jej dotknúť a sprievodca vás v rýchlosti odfotí. Po návšteve múzea smerujeme znova do centra mestečka Jiufen a popri chráme s výhľadom na more prechádzame na Starú ulicu. Tá je plná obchodíkov prevažne s jedlom ale aj suvenírmi a tiež plná ľudí. Ulica vedie k vychýrenej čajovni, ktorá má zrejme dobrú reklamu – všetci ľudia smerujú tam a ulica sa doslova zapcháva. Akoby to nestačilo, uličkou širokou maximálne tri metre sa cez ten dav snaží prepchať auto. Je to však normálne zásobovanie obchodov a asi sú tu na tie tlačenice zvyknutí. Ocitáme sa na križovatke ulíc, kde sa z každej strany tlačia ďalší a ďalší ľudia. Po chvíli vzniká mierna panika a náš plán navštíviť čajovňu meníme. Kým sme sa dostali von z davu, začalo sa stmievať a tak sledujeme panorámu kopcov a morského pobrežia osvetleného svetelnými bodkami. Tvoria sa veľké rady na autobus do Taipei, no našťastie spoje premávajú často a o chvíľu už cestujeme späť do hlavného mesta. Tam sa ešte nejaký čas prechádzame po rušnej štvrti s množstvom obchodných domov, svetelných reklám a luxusných reštaurácií. Po zelenom čaji s ovocím a smažených chobotniciach sa poberáme do hostela.

Yilan a centrum tradičného umenia

Z Taipei hneď po raňajkách postupujeme južne smerom na mesto Luodong patriace do vyššieho územného celku Yilan. Samotné mesto je známe svojím night-marketom, kúpaliskom vybudovaným na rieke Dongshan ale najmä Národným centrom tradičného umenia. Práve to navštevujeme hneď po ubytovaní sa v hosteli. Toto centrum je novo vybudovaným komplexom budov v tradičnom štýle a môžete tu nájsť veľkú halu, kde prebiehajú výstavy, koncertnú/divadelnú sálu a tiež množstvo menších budov, v ktorých sú obchodíky s tradičnými remeslami a výrobkami. Uprostred areálu sa nachádza námestie s pódiom, kde prebiehajú ďalšie kultúrne podujatia a kúsok ďalej je trávnatá plocha, kde sa umelo vypúšťa vodná para na ochladenie. Centrum je situované na rieke, blízko Dongshan water parku a premáva odtiaľto aj loďka.

Vstupujeme do haly s výstavami a zisťujeme, že práve začína predstavenie tradičnej čínskej opery. Neváhame a na poslednú chvíľu dobiehame do sály. Opera je veľmi špecifická – v porovnaní s európskou pomerne krátka, vystupujú tu 4 postavy a spev je doprevádzaný ansámblom tradičných nástrojov. Keďže z textu nič nerozumiem, sledujem najprv hudobnú zložku, ktorá je rytmicky nepravidelná a zložitá ale presná, a hudobný tok ostáva v jednej nálade. Občas to preruší vtipný zvuk nástroja podobného nášmu činelu alebo malému gongu, ktorý vytvára glissando (plate, ). Z pohybov a reči tela hercov sa dá čiastočne pochopiť aj vývoj príbehu a s občasným preložením textu od Yun Chih sa nakoniec sústredím aj na dej. Najšpecifickejším prvkom celej opery sú pre mňa okrem hudby pohyby herečiek – na špičkách sa pomocou drobných rýchlych krôčikov presúvajú po javisku a pre niekoho to spočiatku môže pôsobiť komicky. Spolu s tradičnými kostýmami to vytvára autentickú atmosféru.

Po opere pokračujeme na výstavu tradičných hudobných nástrojov východnej Ázie (Japonsko, Čína, Taiwan, Kórea, Vietnam, Thajsko, Laos, Mjanmarsko, Kambodža a Filipíny). Z každej krajiny sú tu vystavené exempláre a máme možnosť si ich aj z digitálnej mapy vypočuť. Pre tých, ktorých nezaujímajú dlhé popisy, je tu interaktívna hra, v ktorej si môžu virtuálne vyskúšať na niektorom z nástrojov zahrať. Zabávame sa a pokračujeme von poprechádzať sa a obzrieť si obchody s remeslami a jedlom.

Ochutnávame zmrzlinu s arašidmi a koriandrom zabalenú v ryžovej placke – pre mňa ako milovníka tohto korenia je to absolútna delikatesa. Vstupujeme do obchodov s bylinkami, tradičnými sladkosťami či textilom. V niektorých z nich prebiehajú tvorivé dielne, kde si môžete vytvoriť vlastný výrobok. Po chvíli navštevujeme ďalšiu výstavu – diela rôznych remeselníkov-umelcov (rezbárstvo, pletené bambusové koše, výrobky z cínu, maľba či dekoratívne sochárstvo). Každé z remesiel je v niečom iné a pre mňa zaujímavé, či už motívmi z taiwanského a čínskeho života, náboženstva a písma alebo použitým materiálom a technikou spracovania.

Večer je na hlavnom pódiu na námestí uprostred centra na programe divadlo s ohňovou šou a akrobaciou. Je to príbeh najmä pre deti, no ja s nadšením sledujem výkony hercov a snažím sa pochopiť, občas mi s prekladom znova pomáha Yun Chih. Predstavenie malo vysokú úroveň a aj úspech medzi ľuďmi, hneď po skončení sa vytvoril rad na fotografovanie s hercami.

Program končí a pred zatvorením centra odchádzame späť do mesta Luodong, kde v uliciach navštevujeme night-market. Znova množstvo druhov jedla, tentokrát, v porovnaní s Taipei, v prostredí menšieho mesta. Na ulici ochutnávame polievku s krúpami a bravčovými črevami a ako dezert ľad s tofu poliaty teplou a sladkou tapiocou a posypaný sezamom.

Národný park Taroko

Yilan sa skoro ráno poberáme na vlak južným smerom do Hualien. Cestou sledujem po ľavej strane pobrežie a Tichý oceán a po pravej strane dvíhajúce sa kopce. Už nejaký čas sme blízko oceánu, no ešte sa nám nepodarilo dostať sa na žiadnu pláž. Železničná trať vedie v niektorých miestach len pár metrov od pláže a ja s nadšením neviem, či sa mám pozerať naľavo alebo napravo na približujúci sa Národný park Taroko. Ten je okrem mesta Hualien naším dnešným cieľom. Po ubytovaní sa v hosteli nám domáca dáva mnoho odporúčaní a ochotne nás zavezie k požičovni skútrov. O chvíľku už smerujeme do národného parku, na parkovisko k začiatku trasy Shakadang Trail. Nachádzame sa iba na začiatku cesty cez údolie Taroko, no už teraz vidno vysoké a strmé strany kaňonu, ktorý bol vyhĺbený riekou Liwu pred miliónmi rokov. Nechávame skúter na parkovisku a vydávame sa napravo od hlavnej cesty – smerom na sever, údolím rieky (prítok do hlavnej rieky Liwu). Na informačných tabuliach je písaný čas túry 4 až 6 hodín, no myslím, že je trochu premrštený, pretože sme to zvládli pomalým tempom s oddychovaním a fotením za asi 3 hodiny. Všade sa nachádza množstvo upozornení: Pozor na padajúce skaly, Vstup na vlastné nebezpečenstvo, Zákaz pohybovať sa mimo vyznačenú trasu, Pozor na zvieratá (hmyz, medvede a jedovaté hady), Zákaz kúpania v rieke pod pokutou.

V Taiwanských horách sa nemôžete pohybovať úplne voľne a vstúpiť, kam chcete. Na jednoduchšie túry tohto typu síce nepotrebujete povolenie, ale na väčšinu vysokohorských túr a výstupov v národných parkoch Taroko, Shei-PaYushan je potrebné si vybaviť dva druhy povolenia: jedno od národného parku a druhé od miestnej polície. Spočiatku, pred návštevou krajiny, som to bral ako zbytočné obmedzenia, no ráz taiwanskej prírody je iný, ako to, na čo sme v Európe zvyknutí. Už samotné údolie Taroko je strmým kaňonom, kde by ste asi ťažko hľadali inú, ako vybudovanú trasu. Možno pre veľkých dobrodruhov so skúsenosťami a vybavením by to bolo normálne. Pre bežných ľudí, Taiwancov, ktorí sú zvyknutí dodržiavať pravidlá a obmedzenia, neprichádza do úvahy vybrať sa niekam bez povolenia alebo zísť z chodníka. Ďalšou vecou je miestna divoká vegetácia a fauna, ktorá je divokejšia ako u nás. Chvíľu mi trvalo, kým som tomuto nastaveniu pochopil, no teraz viem, že miestni ľudia majú právo mať pred tunajšou prírodou rešpekt a nepúšťajú sa do niečoho neznámeho. Zároveň si myslím, že je to spojené s ich mentalitou, ktorá je možno menej dobrodružná ako u nás a viac zvyknutá rešpektovať zaužívané pravidlá. Nerád by som to akokoľvek hodnotil a niekoho nedajbože urazil – je to len moje konštatovanie na základe pozorovania, ktoré som mal možnosť počas svojho trojtýždňového pobytu realizovať.

Shakadang trail je krásny, priezračná rieka tyrkysovej farby preteká cez skaly a viaceré kaskády. Obdivujem vysoké, strmé, divokým lesom obrastené kopce a užívam si chôdzu v srdci taiwanskej prírody. Asi v jednej tretine trasy sa nachádza bufet, kde oddychujeme s párkom a nakladanou slivkou fermentovanou v akomsi alkohole. Toto nakladané ovocie je tu pomerne bežné – všimol som si to vo viacerých domácnostiach, kde sme boli ubytovaní. Bufet je pre mnohých cieľom túry, no my pokračujeme až nakoniec, popri osade domorodého kmeňa. Stretávame aj pár Európanov či Američanov, čo až doteraz (okrem hlavného mesta) nebolo úplne bežné. Pri spiatočnej ceste oddychujeme na jednej z lavičiek a vtom za sebou počujem šuchot lístia. Obzriem sa a na strome pár metrov odo mňa lozí opica. Chvíľu ju sledujem a fotím, dívame sa na seba, no Yun Chih ma upozorňuje, že tento druh opice (Makak formozský) môže napadnúť ľudí. Radšej sa teda poberáme a rovnakou trasou prichádzame späť k parkovisku.

Cestou do Hualien sa zastavujeme pri dedinke Chisingtan na pobreží. Konečne som na pláži pri Tichom oceáne, vchádzam do vody iba po kolená a užívam si vlnobitie s pohľadom na hory akoby vyrastajúce z šíreho oceánu. Je zamračené, stmieva sa a k trochu až desivej atmosfére prispievajú stíhačky vzlietajúce z neďalekého vojenského letiska prelietajúce s ohromným hukotom a dunením len pár metrov nad našimi hlavami. Vďaka prílivu začína vodná hladina rýchlo stúpať a náš hlad nás núti pobrať sa ďalej.

Hualien sa po celom dni ideme najesť do reštaurácie v japonskom štýle (stále však na taiwanský spôsob). Dávam si polievku so sklenenými rezancami, tofu, zeleninou, mušľami a vajcom. K tomu ryžu s wasabi a lososom. Na night-markete ochutnávam výborné mandľové mlieko, ľadový čaj z nejakého druhu miestnych bylín a prechádzame sa ulicami mesta plnými street-food stánkov, reštaurácií a malých obchodov.

Ďalší deň máme na programe znova Taroko, tentokrát máme celý deň a tak chceme absolvovať viacero túr. Ešte pred odjazdom do národného parku je treba sa dobre posilniť a tak si dávame naše bežné raňajky – omeleta s vajcom plnená mäsom alebo tuniakom poliata sójovou omáčkou, hamburger na taiwanský spôsob a k tomu na pitie väčšinou čaj s mliekom. V reštaurácii špecializovanej na raňajky (tzv. breakfast shop - takýto druh reštaurácií je tu bežný, takmer v každom meste nášho výletu sme raňajkovali týmto spôsobom) majú okrem dobrého jedla aj jedno akvárium s rajami a na pulte položené jedno malé akvárium so živou rozvalenou ropuchou. Zaujímavá dekorácia, popri jedení sledujem raje, ako plávajú a vznášajú sa tesne nad sklom.

Taroku pokračujeme údolím na začiatočný bod ďalšej trasy – Changchun trail. Tá je však zavretá a tak sa iba kocháme výhľadom na chrám Changchun zasadený v prírodnej scenérii. Zároveň si čítam informačnú tabuľu a pomník 226 robotníkom, ktorí zomreli pri stavbe tunelov a ciest vedúcich cez horský masív a spájajúcich východné pobrežie s mestom Dongshi na západe Taiwanu. Nasledujúca trasa má názov Yanzikou trail (Swallow grotto trail – trasa Lastovičou jaskyňou). V týchto miestach sa kaňon ešte viac zužuje a steny sú takmer úplne kolmé. Zároveň sa v nich nachádzajú diery, ktoré sú dôsledkom dlhodobého vyvierania vody z podložia. Keďže trasa prechádza vo viacerých miestach popod skalné previsy, informačné tabule odporúčajú použiť helmy. My však vidíme i množstvo ľudí, ktorí sa na trasu vydávajú bez akejkoľvek výbavy (samozrejme každý z nich má smartphone alebo fotoaparát a prípadne selfie tyčku) a tak ideme iba v klobúkoch. Príroda je tu naozaj nádherná a vybudovaný chodník vás pohodlne zavedie na miesta neprístupného kaňonu, kam by ste sa inak nedostali. Trasa však množstvom ľudí, asfaltovou cestou a informačnými tabuľami tak trochu stráca kúzlo a aspoň čiastočnú nedotknutosť a pripadá mi viac ako turistická atrakcia než ako miesto v prírode, kde si môžete v kľude oddýchnuť a pookriať.

Pokračujeme na Lushui trail, na ktorého začiatku je visutý most spájajúci dve strany kaňonu. Trasa je kvôli popadaným skalám v polovici uzavretá a tak je sprístupnená iba v dĺžke jedného kilometra. Vedie lesom, kde mám znova možnosť spoznávať exotickú vegetáciu. Posledná trasa dnešného dňa je Baiyang trail, začínajúca dlhým rovným tunelom a pokračujúca chodníkom s výhľadom na stále pomerne úzke údolia a vysoké kopce. Prechádzame viacerými tunelmi a dostávame sa k dravej rieke s kaskádami, odkiaľ vidno vodopády Baiyang vysoko na skale. Cez visutý most prichádzame na malé stanovisko, kde sledujeme okolitú prírodu a ľudí fotiacich si vodopád a samých seba. Zistil som, že ľudí ani tak nezaujíma vzhľad či atmosféra krajiny, ale hneď po odfotení kontrolujú, či na fotke vyzerajú dobre a môžu ju zdieľať na niektorej zo sociálnych sietí. Po krátkom oddychu pokračujeme cez ďalší tunel a dostávame sa k miestu nazývanom Water curtain. Je to krátka jaskyňa, v ktorej zo stropu na väčšej ploche padá voda. Vonku nám miestni požičali pršiplášte a tak vstupujeme dovnútra. Pri prechode jaskyňou som mal v niektorých miestach pocit akoby som stál pod vodopádom, bolo to príjemné ochladenie. Tou istou trasou sa dostávame naspäť k parkovisku a týmto sa končí náš pobyt v Taroku. Cesta naspäť k vstupu do národného parku je dlhá 18 kilometrov, pomaly sa začína stmievať a ja si užívam jazdu na skútri s pohľadom na obrovské skaly po oboch stranách. Po príchode na mestskú cestu prenechávam riadenie Yun Chih, nemám totiž medzinárodný vodičský preukaz potrebný v Ázii a výskyt polície je tu asi pravdepodobnejší než na horskej ceste.

Po príchode do Hualien večeriame v tej istej reštaurácii ako včera a ja ochutnávam pre zmenu smažené rezance s polievkou a iný druh sushi. Pijeme čierny čaj so sójovým mliekom a vydávame sa do neďalekej dediny, kde sídli domorodý kmeň Sakizaya. Domáca z hostela nás totiž informovala o tom, že sa dnes v dedine koná ich vlastný festival. Je to oslava pre nich samotných, bez cudzieho publika. My dvaja sme tam asi jediní ľudia, ktorí nepatria do ich kmeňa, no necítim žiadnu uzavretosť či nevraživosť, naopak, Yun Chih sa s nimi dáva do reči a ponúkajú nám aj varenú kukuricu. Program oslavy spočíva v tancovaní, módnej prehliadke mladej generácie v bláznivom oblečení a vyvrcholením je asi 15 minútový tanec starších žien za doprovodu speváka a speváčky s rytmickou zložkou – údermi palicou do drevenej dosky. Toto ostinátne opakovanie takmer nemenného rytmického motívu a spevu v ich vlastnom jazyku má až hypnotický charakter. Dlhý tanec má presnú choreografiu, ktorú nie všetky ženy perfektne ovládajú, no pre mňa je vzácnym zážitkom pozorovať radosť a spokojnosť na ich tvárach a vidieť jedinečný prejav autentickej domorodej kultúry. Kmeň Sakizayia bol po bitke proti kolonizátorom z dynastie Qing v roku 1878 považovaný za súčasť kmeňa Amis. Vyše sto rokov sa im však podarilo zachovávať svoju jedinečnú kultúru a v roku 2007 boli uznaní ako samostatná etnická skupina. Kmeň má v súčasnosti menej ako 1000 členov.

Chishang, Sixty Stone Mountain a Walami Trail

Ráno vraciame skúter a smerujeme vlakom ďalej po východnom pobreží do malého mestečka Chishang. To je situované uprostred planiny Huadong, ktorú obklopuje zo západnej strany Centrálne pohorie a z východnej strany pohorie Hai'an rozprestierajúce sa blízko pobrežia. Chishang je obklopený množstvom ryžových polí a s výhľadom na okolité hory tvorí naozaj malebné prostredie. V mestečku sa nachádza rybník (Dapo pond) a známou atrakciou je Mr. Brown Avenue – rovná vidiecka cesta uprostred šíreho poľa. Nachádza sa tam Takeshi Kaneshiro Tree – strom, ktorý sa stal populárnym vďaka reklame na leteckú spoločnosť, kde známy herec na dvojsekundovom zábere popíja čaj v jeho tieni. Túto atrakciu vynechávame a vyrážame znova na skútri na Sixty Stone Mountain. Je to kopec, kde sa pestuje druh ľalie žlto-oranžovej farby využívaný v gastronómii. Počas nášho pobytu bolo na kopci iba kde-tu pár rozkvitnutých kvetov. Tie sa totiž zbierajú ešte pred ich finálnou fázou kvitnutia a dajú sa využiť najrôznejším spôsobom – my sme ich ochutnali v smaženej podobe a tiež nanuk z týchto kvetov, ale typická je tiež kvetová polievka, ktorú neskôr ochutnávame u Yun Chih doma.

Pri stúpaní po horských serpentínach som prvýkrát po dlhom čase pocítil jemné ochladenie spôsobené počasím a blížiacim sa dažďom. Po všetkých tých dňoch sparna to pre mňa bolo ako vykúpenie. Hore sú nádherné výhľady na kopcovitý ráz krajiny a plno zelene pokrytej hmlou. Začína mierne popŕchať a dážď prečkávame v jednom z bufetov, kde ochutnávame spomenuté špeciality. Keď sa trocha vyjasňuje, rozhodneme sa vrátiť naspäť do Chishang. Medzitým už odišli všetky autá z parkoviska. O chvíľu však začína silný lejak a po ceste dlhej asi 20 kilometrov prichádzame na skútri do nitky premočení.

Na večeru si dávame jedlo bežne sa predávajúce na železničných staniciach a v ich okolí – betel box (jedlo v krabičke z betelového dreva). Je to niečo ako obedové menu v praktickom obale na cesty, vo vnútri je ryža, kuracie, bravčové mäso, bambus, vajce, trochu zeleniny a morskej riasy. Pomerne malá porcia, ale výživné a vhodné na obedňajšiu pauzu, kedy sa nechcete úplne prepchať. Po večeri si ešte prezeráme miestnu zaujímavo architektonicky riešenú stanicu a vystavené výtvarné diela.

Ďalší deň je na programe Walami trail – túra začínajúca západne od mesta Yuli nachádzajúca sa na začiatku národného parku Yushan. Je to zároveň začiatočná časť Batongguan historic trail, teda cesty vybudovanej za vlády dynastie Qing v roku 1875 a zrekonštruovanej počas nadvlády Japonska v roku 1921. Celá cesta má dĺžku 152 kilometrov a vedie z Yuli cez centrálne pohorie až do Nantou na západe krajiny. Na jej absolvovanie potrebujete povolenie a bez neho sa dá ísť iba po stanovište Jiasin. Je to pekná prechádzka lesom, kde obdivujem tunajšiu vegetáciu a výhľady na okolité kopce. Tabule nás upozorňujú na výskyt medveďa. Cestou sme videli vodopád, prešli sme cez dlhý visutý most a hneď na začiatku sme sa znova stretli s opicou.

Na skútri smerom do Chishang oproti včerajšku mokneme len trochu a máme už výbavu – pršiplášť a bundu. Dávame si neskorý obed – betel box a ako dezert ryžový cheese cake a čierny čaj s pudingom – lahôdka. Neskôr máme na večeru v japonskej reštaurácii malý hot-pot („horúci hrniec“ – jedlo, ktoré si sami na stole pripravujete. Donesú vám kotlík s varičom a suroviny, ktoré si uvaríte podľa vlastnej chuti. Malý hot pot bol však už pripravený a servírovaný v kotlíku bez variča). Po večeri sa ešte prechádzame popri rybníku Dapo pond a užívame si posledné chvíle v tomto príjemnom mestečku.

Dulan a Pacifik

Po dvoch dňoch hneď ráno odchádzame z kraja ryžových polí a vydávame sa ďalej južným smerom – do mesta Taitung. Tam prestupujeme na autobus do malého mestečka Dulan na pobreží, ktoré ma hneď na začiatku upútalo svojím hipsterským vzhľadom. Je tu viacero hostelov či kempov, kde stretnete cudzincov a tunajšie pláže sú tiež obľúbeným miestom pre surfistov. Ubytovanie máme zaistené v hosteli, kde po dlhej dobe nie je problém s angličtinou a dorozumievam sa dokonca aj ja. Hlavná miestnosť je zaujímavo farebne zariadená a majú tu aj sadu bicích, nejakú basu a gitaru. Vraj je niekedy možné zahrať koncert a mať ubytovanie zdarma. Chvíľu s Yun Chih uvažujeme o tejto možnosti, ale napokon volíme možnosť prezrieť si okolie a hlavne pláž.

K oceánu to máme blízko, od nášho hostela je to asi 10 minút chôdze. Na pláži je pomerne málo ľudí – v našej blízkosti asi iba jeden pár a v diaľke vidíme na miernych vlnách surfistov. Konečne si môžem zaplávať v Pacifiku! V Chisingtan na to nebol vhodný čas. Yun Chih ma však vystríha, že tu plávanie nie je doporučené (nie je vyslovene zakázané) a pár dní dozadu sa dokonca v týchto miestach utopil vojak. Počul som už niečo málo o nebezpečenstvách, ktoré oceán prináša, ale pripisoval som to iba miestnemu nastaveniu ľudí a možno prílišným zákazom, ktoré ľudia rešpektujú. Do vody teda vstupujem pomaly, nepláva nikto, iba v diaľke surfisti. Vlny sú malé a stále dočiahnem nohami na dno. Vzďaľujem sa od pláže asi 15 metrov a vidím, že Yun Chih na mňa kýva, že sa mám vrátiť. Nechápem prečo, no radšej idem naspäť. Necítim sa tak bezpečne ako na dovolenke pri mori niekde v Chorvátsku. Keď prichádzam na pláž, Yun Chih je už celá nahnevaná a zároveň vystrašená, vraj som bol veľmi ďaleko. Stále mi to nie je jasné – celý čas som predsa dočiahol nohami na zem a ani som vlastne neplával, v Chorvátsku môže človek odísť aj 50 metrov od pláže a všetko je v poriadku.

Nedá mi to a tak v podniku pri čaji a sušienkach a neskôr v hosteli hľadám informácie o prúdoch, morskom dne na východnom pobreží Taiwanu a čítam príspevky ľudí, ktorí tieto prúdy zažili na vlastnej koži. Jedným typom prúdu je tzv. rip current, ktorý je najsilnejší na hladine a smeruje kolmo od pláže na šíry oceán. Môžete sa doň dostať, aj keď stojíte nohami na dne, no hladina siaha už do dostatočnej výšky, kedy vás to unesie. Vo svojom „hrdle“ môže dosahovať silu podobnú prúdu rieky a je nemožné plávať proti nemu. Môžete sa ľahko vysiliť a v panike utopiť. Východiskom z takejto situácie je jednoducho sa nechať odniesť na šíry oceán (dĺžka prúdu môže byť niekoľko metrov až kilometer) do tzv. „hlavy“ prúdu, kde vás to prestane unášať a môžete to obísť a doplávať späť k pláži, prípadne zavolať o pomoc. Tieto prúdy sa vyskytujú na celom svete a pravdepodobne nie sú až také bežné v uzavretých moriach v dovolenkových destináciách, ktoré som zatiaľ navštívil. Taiwan je ale malým ostrovom v Pacifiku a okrem článkov a fór týkajúcich sa prúdov je internet plný aj správ o úmrtiach spôsobených touto prírodnou silou.

Rip current je len jednou z viacerých nástrah číhajúcich v tejto obrovskej mase vody. Morské dno pri dedinke Chisingtan, kde som po prvýkrát videl zblízka Pacifik, má podľa niektorých informácií vo vzdialenosti iba 50 metrov od pláže hĺbku cca 400 metrov, čo je zhruba výška budovy Taipei 101. Po zistení týchto podrobných informácií uznávam, že je to nebezpečné a mám pred oceánom rešpekt. Navyše s pocitom, že som tam pred chvíľou bol a o týchto veciach nevedel žiadne praktické informácie, iba som možno tušil, že existujú. Zároveň som vďačný Yun Chih, že ma nenechala voľne si plávať a oprávnene sa o mňa strachovala.

Namiesto plávania teda volíme iný program, prechádzame sa po mestečku a objavujeme okolie. Nachádza sa tu Dulan sugar factory – bývalý cukrovar, ktorý momentálne slúži ako kultúrny priestor. Sú tu obchody s umením a remeselnými výrobkami či módou a počas našej návštevy sa akurát zvnútra budovy ozývajú zvuky kapely, ktorá tu nahráva. Zrejme sú tu nejaké skúšobne či hudobné priestory a každoročne sa tu koná Amis music festival – hudobný festival prezentujúci kultúru kmeňa Amis.

Večer smerujeme znova na pláž, no tentokrát sa iba prechádzame po čiernom piesku a ploských kameňoch a užívame si pohľad na podvečerný oceán a zamračenú oblohu. Túto scenériu sledujem s obdivom a zároveň s rešpektom.

Späť na západné pobrežie – Kao-siung

Naša cesta okolo Taiwanu pokračuje z Dulan cez Taitung a juh krajiny do štvrtého najväčšieho prístavu na svete: mesta Kao-siung. So svojimi takmer troma miliónmi obyvateľov je druhým najväčším mestom Taiwanu a samozrejme najväčším prístavom v krajine. Spočiatku sa mi samotný prístav nezdá až taký veľký, no do štatistiky sa zrejme započítava množstvo importovaného a exportovaného tovaru. Keď sa menším trajektom prepravujúcim ľudí a skútre dostávame na malý ostrov Qijin ohraničujúci prístav, pohľad na oceán dáva štatistike za pravdu. V blízkosti pobrežia kotví množstvo obrovských nákladných lodí. Na Qijin vzdialený od pevniny len niekoľko metrov sa dá dostať taktiež podmorským tunelom pre motorové vozidlá.

Prechádzame po Qijin old street (starej ulici) s množstvom street-food reštaurácií, kde ochutnávam špeciálne sladkosti – tyčinky vyrobené z čierneho sezamu s mliekom, matcha s orieškami a kyslého ovocia. Pláž v dnešnom daždivom počasí a so silným vlnobitím nevyzerá ako miesto na oddych a tak sa poberáme ďalej, na kopec na Cihou fort – pevnosť postavenú za vlády dynastie Qing slúžiacu svojho času na stráženie severného vchodu do prístavu Kao-siung. Hneď vedľa sa nachádza maják s malou výstavou námorníckych potrieb a dobových fotografií pre verejnosť. Je odtiaľ výborný výhľad na oceán a tiež prístav a mesto. Sledujeme jednu z nákladných lodí ako prichádza do prístavu a chvíľu si užívame pohľad na daždivú panorámu mesta a oceánu.

Gurmánskym zážitkom dnešného dňa bola kórejská reštaurácia, kde som si dal jedlo varené v kotlíku pozostávajúce z ryže, mäsa, varenej zeleniny a kórejskej nakladanej zeleniny kimchi. Na tom všetkom bolo rozbité surové vajce, ktoré som si sám zamiešal s ostatnými ingredienciami v ešte rozpálenom kotlíku. Majiteľ reštaurácie mi poradil, že nemám jesť paličkami, ale lyžicou si naberať sústa obsahujúce všetko dohromady. Popri skvelej chuti bolo jedlo navyše cenovo veľmi dostupné (okolo 90 NTD, teda cca 2,5€).

Večer sa ešte prechádzame ulicami centra pomedzi mrakodrapy. Najznámejším z nich je Kao-siung 85 ta-lou, 85 poschodová, bývalá najvyššia budova na Taiwane (do postavenia Taipei 101). Tú však vidíme iba z diaľky a keď k nej prichádzame bližšie, pohľad nám zakrývajú ostatné obrovské stavby. Na večeru ochutnávam ryžový vývar so sušeným mäsom, krevetami a jarnou cibuľkou, vraj veľmi vhodný pri nachladnutí.

Kao-siung bol poslednou zastávkou nášho spoločného výletu okolo Taiwanu s Yun Chih a nasledujúci deň sa vraciame späť domov do Changhua.

Sun Moon Lake, basketbal a bicyklovanie

Po návrate domov sa Yun Chih venuje svojim povinnostiam a ja si idem zahrať basketbal s jej bratom a bratrancom. Tento šport, rovnako ako baseball, je na Taiwane veľmi populárny najmä medzi stredoškolákmi. Najprv iba hádžeme na kôš a potom si dávame zápas traja proti trom, no ani moja výška mi nepomáha proti technike hry miestnych športovcov. Večer ideme pozrieť starých rodičov a panuje dobrá nálada.

Už dávnejšie sme mali na pláne Sun Moon Lake (Jazero Slnka a Mesiaca), no prekazilo nám to zlé počasie. Počas môjho pobytu sa krajinou asi dva krát prehnal tajfún a hoci sme neboli priamo v jeho centre, aj do ostatných oblastí priniesol dážď a menej priaznivé počasie. Práve august je na Taiwane obdobím s jeho najčastejším výskytom. Okrem tajfúnu som mal to šťastie pocítiť aj jemné zemetrasenie. Prvý krát som ho vďaka svojmu tvrdému spánku nezaznamenal vôbec a druhýkrát, takisto v noci, som mal pocit, akoby vonku prešiel vlak alebo blízko mňa električka. Verím, že aj vďaka týmto prírodným javom, ktoré sú tu bežné, vnímajú ľudia prírodu a jej silu inak ako v strede Európy. Hoci sa nám to zdá možno príliš opatrné a sme zvyknutí ísť niekam za každých podmienok, tu je úplne normálne, že predpoveď počasia vám zmení plány na ďalší deň pokiaľ existuje čo i len malá šanca nebezpečenstva.

Deň po našom príchode z cesty okolo Taiwanu nám však počasie praje a spolu so zvyškom rodiny okrem otca sa vydávame na spomínané Sun Moon Lake nachádzajúce sa v kraji Nantou. Požičiavame si bicykle a vyrážame na trasu, ktorá bola v roku 2017 podľa CNN najkrajšou cyklotrasou na svete. Áno, bicyklovať sa okolo tohto jazera tyrkysovej farby obklopeného kopcami je naozaj pekným zážitkom. Cesta okolo celého jazera má asi 29 kilometrov. Nám však v požičovni odporúčajú prejsť iba prvú, najlepšie vybudovanú časť cyklotrasy, ktorá má asi 6 kilometrov. Keď prichádzame na koniec, mám nutkanie pokračovať ďalej, no chápem, že prejsť túto vzdialenosť na tandeme, ktorý majú mama a sestra Yun Chih, by asi bolo náročné. Cestou sa zastavujeme v infocentre, kde je množstvo skautov vo vojenskom oblečení a ja ich pozorujem pri ich zaujímavej hre: stoja v kruhu, jeden človek vyhodí papuču do vzduchu a druhý má za úlohu ju chytiť do lavóra, ktorý má položený na hlave. Tiež by som si to chcel skúsiť.

Aj Sun Moon Lake a jeho cyklotrasa je príkladom množstva zákazov a obmedzení, napríklad v jednom úseku cyklotrasy musíte zosadnúť z bicykla, pretože sa tam nenachádza zábradlie a drevený chodník je vyvýšený asi pol metra nad zemou. Pre normálneho cyklistu je takmer nemožné spadnúť odtiaľ dolu, no pri množstve ľudí, ktorí tadiaľ prejdú, začínam pomaly chápať opodstatnenie týchto obmedzení. V krajine menšej ako Slovensko s počtom obyvateľov cez 23 miliónov je pravdepodobnosť, že sa niečo stane, naozaj vyššia. Stretol som sa naozaj s rôznymi upozorneniami (pozor na medzery medzi dlaždicami na zemi, zákaz fotografovania na schodoch kvôli nebezpečenstvu pádu, zákaz liezť na zábradlie atď.). Pre nás a našu kultúru (aspoň pre mňa) by tieto veci mali byť samozrejmosťou a výsledkom logického uvažovania či normálneho správania. Po mojom pozorovaní, úvahách a rozhovoroch s miestnymi si však postupne uvedomujem, že nikto nechce mať zodpovednosť za prípadné úrazy a pri množstve ľudí, ktorí sú navyše na usmerňovanie týmito reštrikciami zvyknutí, majú obmedzenia svoj dôvod.

Cestou naspäť si vymieňame bicykle a spolu s Yun Chih prvýkrát v živote idem na tandeme. Je trochu ťažšie udržať rovnováhu, no po chvíli si zvykám a rovnakou trasou prichádzame späť k požičovni, kde vraciame bicykle. Presúvame sa k inej časti jazera (Ita Thao shopping district), kde v miestnych street-food reštauráciách ochutnávame najrôznejšie špeciality: mochi – ryžová sladkosť lepkavej konzistencie na grile so sezamom a arašidmi (existujú rôzne príchute), varené kvety z betelových paliem, egg rolls – rolky z vajca a sezamu vyrábané priamo na mieste pomocou špeciálneho stroja, sušené kyslé slivky a mnoho ďalšieho. Sun Moon Lake je známe tiež pestovaním čaju, ochutnávame miestny čierny čaj, ktorý si aj odnášam domov.

Po gurmánskych radovánkach si požičiavame elektrický čln a uvažujem aj o plávaní. Sme však stále pomerne blízko brehu (môžeme ísť najviac po bójku, asi 100 metrov) a ja sa bojím pokuty, tak radšej nepokúšam šťastie. Elektrické bicykle tu nie sú veľmi populárne a každý volí radšej veľkú loď, ktorou sa dá doplaviť ďalej. Chvíľu si ešte užívame pohľad na jazero a okolie a lúčime sa so scenériou Sun Moon Lake.

Po príchode do Changhua mám stále chuť sa bicyklovať a tak s Yun Chih a jej bratom idem preskúmať vidiecke okolie. Zo sedla bicykla si pri podvečernom slnku užívame pohľad na domy, ryžové polia, družstvá, fabriky, chrámy a rieku.               

Mt. Hehuan

Na Taiwane je 268 vrcholov nad 3000 m.n.m., čo je v tak malej krajine naozaj veľká hustota. Pôvodne sme plánovali absolvovať trojdňovú túru na Xueshan main peak (známy aj ako Mt. Sylvia) – najvyšší vrch národného parku Shei-pa. Počasie a iné okolnosti nám to však nedovolili. Takmer na konci môjho pobytu na Taiwane sa však ešte vďaka plánovaniu otca Yun Chih dostávam na dve z mnohých troj-tisícoviek – Main peak (Hlavný vrchol) a East peak (Východný vrchol) Mt. Hehuan známej aj ako „Snow mountain“ (Snežná hora).

Cestou do hôr sa ma v aute pýtajú, či mávam výškovú nemoc a odpovedám, že nie, ale ešte som nebol v takej výške, najviac do 3000 m.n.m. Po príchode na východiskový bod prvej trasy na Hlavný vrchol vystupujeme z auta a nastáva menší teplotný i výškový šok. Teplota dolu v Changhua mohla byť okolo 30°C a tu sa pohybuje okolo 12°C. Prišli sme sem tzv. Highway 14 (cestou č. 14), ktorá spája Centrálne pohorie s údolím Taroko začínajúcim na východe krajiny pri meste Hualien, kde sme boli asi týždeň dozadu. Parkovisko na začiatku trasy sa nachádza v nadmorskej výške 3275 m.n.m. a je tak, myslím, najvyššie položeným na Taiwane.

Na Hlavný vrchol (3417) vedie asfaltová cesta a túra je tým pádom dostupná a nenáročná. Napriek tomu však cítim, že v tejto výške sa vyčerpám rýchlejšie a idem pomaly, z nohy na nohu. Aj keď má vrchol názov Hlavný, nie je najvyšším zo siedmych vrcholov označovaných súhrnným menom Hehuan. Volá sa tak kvôli svojej polohe a výhľadom na všetky okolité hory. Cestou obdivujeme vegetáciu a unikátne horské kvety a na posilnenie si dávame sušené mäso. Fúka silný vietor a oblaky – hmla sa rýchlo pohybujú.

Schádzame na parkovisko a presúvame sa k Songsyue Lodge – najvyššie položenému horskému hotelu na Taiwane (3150). Toto miesto je začiatočným bodom kilometrovej trasy na Východný vrchol (3421), ktorý je druhým najvyšším spomedzi siedmych vrcholov Hehuan. Takmer celá trasa pozostáva z drevených schodov a len v krátkom úseku prechádzame po zemi a skalách, z technického hľadiska je to teda nenáročná túra. Nadmorská výška a kilometer schodov však dávajú zabrať a vykračujeme si znova len miernym tempom. Už od začiatku výstupu sa nám otvárajú nádherné výhľady na lesy, skaly a druh nízkeho horského porastu, niečo ako naša kosodrevina. Občas to všetko zakryjú oblaky, no vzápätí sa znova vynára celá scenéria osvetlená slnkom.

Prechádzame popri ruinách starého lyžiarskeho vleku – Hehuan (Snežná hora) má ako jedna z mála na Taiwane v zime podmienky vhodné na lyžovanie, no zrejme tu už tento šport prestal byť populárnym. Sneh sa tu drží vraj najviac iba v januári.

Na vrchole sa mi prihovárajú miestni, zaujali ich moje turistické topánky, hovorím, že je to talianska značka a že som zo Slovenska. Pre nás to môže znieť zvláštne, ale na výstup na troj-tisícovku tu nepotrebujete extra pevnú a kvalitnú obuv. Tým, že je trasa takto vybudovaná (či už asfaltka alebo schody), dá sa prejsť bez problémov v ľahkej obuvi. Navštívil som zatiaľ iba dve zo zoznamu „100 vrcholov Taiwanu“, ktorý je akousi výzvou pre turistov a milovníkov hôr, no myslím si, že úroveň chodníkov je aj na ďalších vrcholoch veľmi schodná. Z vrcholu je nádherný výhľad na okolitú krajinu a vychutnávam si ho s ryžovou guľkou a vajcom vareným v čaji.

Cestou dolu z hôr si dávame malú pauzu pri Qingjing farm a ochutnávame nanuk vyrábaný z nedozretého manga a na povzbudenie oolong. Poslednou zastávkou dnešného výletu je Chung Chai Tan Monastery – Budhistický kláštor, obrovská budova, ktorú si všímam z diaľnice a tak odbáčame a vchádzame dnu. Kláštor je honosný zvonku aj zvnútra, priestor s mramorovými stenami a podlahami zdobí množstvo sôch bohov a obrovské piliere znázorňujúce postavy podopierajúce vysoký strop budovy. Stavba kláštora stála 650 miliónov amerických dolárov a slúži na rozširovanie budhistického učenia.

Doma v Changhua máme neskorú večernú pochúťku – kačacie krky, ryžu s krvou, marinované tofu a vajce.

Obed v čínskej reštaurácii a privítacia párty na rozlúčku

Deň pred mojím odchodom má Yun Chih narodeniny a na obed jej rodičia rezervovali stôl v luxusnej čínskej reštaurácii v Taichung. Na stole sa strieda množstvo chodov od výmyslu sveta a mojím obľúbeným je jemné kačacie mäso pokrájané na kúsky, ktoré si vložíte do placky potretej omáčkou spolu s kúskami čerstvého póru či uhorky. Ďalej ochutnávame dva druhy jarných roliek so sójovou omáčkou, polievku s kúskami kukuričných klasov, bambusom a kačacím mäsom, rezance s morskými plodmi či rôznu zeleninu. K tomu pijeme oolong. Všetko je dokonale naservírované a chute sú výborné. Ako dezert máme mochi servírované so zmrzlinou a knedlík z čierneho sezamu potretý vraj pravým zlatom. Až je mi ľúto zjesť to.

Po znamenitom gurmánskom zážitku nás čaká domáca čajová ceremónia – pijeme oolong a čierny čaj servírovaný tradičným spôsobom so všetkým riadom a náčiním, čo k tomu patrí. Zároveň sa pýtam otca Yun Chih na niektoré detaily ohľadne prípravy čajov, ktoré si odnášam so sebou na Slovensko (väčšinu z nich ako dar od rodiny).

Večer sa chystáme na rodinné stretnutie a keď vchádzam do miestnosti, ohromuje ma skupina asi 20 ľudí spievajúcich uvítaciu pesničku a zborovo volajúcich slovenský pozdrav „Ahoj!“. Najskôr si myslím, že celé toto prekvapenie je k narodeninám Yun Chih, no zisťujem, že ide o uvítaciu oslavu pre cudzinca – mňa. Celý čas panuje veľmi veselá nálada a aj keď je hlavným dorozumievacím jazykom čínština, niektorí členovia rodiny sa snažia pomocou prekladača hovoriť slovensky. Taktiež ma učia hru, v ktorej ten, kto prehrá, pije pivo. Všetko však s mierou. Zdržiavame sa nakoniec dlhšie, ako sme predpokladali a odchádzame s výbornou náladou. Takto vyzeralo vrelé privítanie cudzinca na konci jeho pobytu. Som veľmi rád, že som predchádzajúce tri týždne mohol prežiť s tak priateľskými, pohostinnými a prirodzenými ľuďmi a odchádzam s pocitom radosti a zároveň nostalgie, že sa to celé končí.

Peking a cesta domov

S celou rodinou sa lúčim doma v Changhua a moja obľúbená sprievodkyňa Yun Chih ma odprevádza ešte na letisko. O chvíľu už čakám v letiskovej hale. Kvôli tajfúnu boli viaceré lety presunuté alebo omeškané, vrátane toho môjho, a tak nám dávajú ako pozornosť voucher na jedlo.

Do Pekingu prichádzame okolo polnoci a môj pôvodný plán bol pospať si chvíľu na letisku a ráno sa ísť pozrieť do mesta. Plán však prehodnocujem a vyberám sa hneď. Vyplňujem formulár na 24 hodinové víza a keďže letiskový expres v noci nepremáva, idem autobusom na pekingskú železničnú stanicu. Angličtina nemá žiadnu úspešnosť a tak sa dorozumievam rukami, nohami a prekladačom. Na stanici ma hneď odchytili taxikári a za 100 yuanov som sa dostal do centra k Zakázanému mestu. To sa však otvára až o pol deviatej. Hneď vedľa je však známe námestie Tiananmen square a tak počítam s tým, že sa aspoň niekde poprechádzam a niečo si pozriem. Keď vystupujem z taxíku, pani mi do ruky podáva čínsku vlajku a keď odmietam, očividne sa jej to nepáči a niečo mi nazlostene hovorí. Prechádzam cez kontroly, batoh musí ísť cez skener a ukazujem pas s pečiatkou 24 hodinových víz. Vyzerá to tak, že aj námestie je zavreté. Všade sú zábrany, množstvo policajtov, autá so zapnutými majákmi a pochodujúci vojaci. K tomu všetkému sa v túto nočnú hodinu pri vchode na námestie hromadí dav ľudí, ktorí tu zrejme čakajú na otvorenie. Niektorí z nich si priniesli karimatky a líhajú si spať, veľa z nich nadšene beží, aby sa mohli zaradiť do davu a nezmeškali otvorenie. V podstate teraz nemám inú možnosť, ako ostať tu a čakať tiež. Metro jazdí asi od piatej a vybrať sa nočným Pekingom nie je najlepší nápad. Líham si teda na lavičku a na chvíľu zaspávam. Potom ešte sledujem stále nových a nových usmiatych ľudí pridávajúcich sa k davu. Okolo 4:30 ráno otvorili brány a nastala davová psychóza – všetci ľudia sa rozbehli na námestie a ja sa len neveriacky pozerám zopodiaľ. Keď väčšina ľudí prechádza, vyberám sa tam tiež a sledujem ich ako sa zhromažďujú na jednom mieste, odkiaľ vidno Tiananmen – symbol Číny, monumentálnu bránu z roku 1420, dnes s podobizňou Mao Ce-tunga. Samozrejme, že sa nedá ísť k ničomu bližšie a tak sa po chvíli rozhodujem ísť odtiaľto preč. Policajti pri vchode to nechápu, lebo každý normálny človek smeruje dnu a znova si pýtajú môj pas.

Chvíľu čakám, kým začne premávať metro a smerujem k Temple of Heaven – „Oltáru Nebies“. Pri vstupe do metra na každej stanici musí môj batoh prejsť cez skener. Keď vychádzam z metra, vidím však iba vysoké zatvorené oplotenie, chrám je zrejme niekde tam. Som uprostred prebúdzajúceho sa Pekingu a vyzerá to tak, že z pamätihodností nebude nič. Tak aspoň raňajkujem a sledujem ľudí ako sledujú mňa.

Ešte posledný pokus – Lama temple. Prichádzam k nemu metrom, no vidím iba kúsok chrámu za zatvorenou bránou uprostred rušnej križovatky a nie veľmi pekného okolia. K tomu neuveriteľné množstvo smogu. Zrejme som si vybral zlý čas na návštevu Pekingu, no aj tak som čakal, že budem mať možnosť aspoň sa niekde voľne poprechádzať. Namiesto toho bolo všetko zavreté a nenatrafil som na žiadne centrum či ulice, kde by som sa mohol voľne pohybovať a vidieť niečo z architektúry, hoci i zvonku.        

O Pekingu, Číne a jej režime som predtým niečo vedel, no vidieť to na vlastné oči je úplne iná skúsenosť, ako keď o tom čítate. Najviac ma asi ohromilo správanie ľudí a akási izolácia a neustály pocit, že nemôžete robiť čo chcete a pohnúť sa, kam chcete. Odchádzam expresom na letisko, kde dopĺňam energiu spánkom a čakám na svoj let do Budapešti s medzipristátím v Minsku. V Maďarsku som okolo deviatej večer miestneho času a môj výlet sa končí v Brne, kam prichádzam po nekonečnej ceste o štvrtej nad ránom.

Komentáre Disqus