Nimnická sedemdesiatka

Miloš Vrábel - 5.1.2018
Nimnická sedemdesiatka

Každý rok začiatkom leta chodievame pešo a naraz našu 70 kilometrovú trasu. Prečo to robíme a ako nám to ide? Čítajte ďalej, dozviete sa viac.

Tohto roku bola sedemdesiatka neobyčajne ťažká. Bol suchý a horúci jún. Týždeň pred akciou som začal sledovať počasie. Sucho a teplo až do piatku, v sobotu celý deň dážď, v nedeľu zasa sucho. Tak toto nevymyslíš.

Našťastie sa predpovede začali trochu meniť. Z výdatného dažďa ostali len prehánky. Keďže sme mali tento termín krvopotne vybojovaný, už sa z neho nedalo uhnúť. Ideme do toho.

Polnočný štart

Nastal deň D, sobota 19.6. 2017. Na štart v Nimnici nastúpilo 10 účastníkov- 9 chlapov a 1 dievčinka. Čakala na nás naša obľúbená trasa: 72,5 kilometrov, 3460 výškových metrov.

Chvíľku pred štartom začalo mrholiť. „Aspoň sa nebude prášiť“ posmeľovali sme sa. Prišiel nás odštartovať pán starosta. Presne s odbitím polnoci sme vyštartovali do mierneho dažďa. Aj keď sme šli v pršiplášťoch, išlo sa dobre, bolo stále živo. Dobrá nálada nás neopúšťala, všetci sme si mali čo povedať, vtipy lietali vzduchom.

Za 40 minút sme dosiahli prvý vyhliadkový bod, vrch Holíš. Tu už ide naša trasa po modrej turistickej značke až na Portáš. Prestalo pršať, tak sme si vyzliekli pršiplášte. Pokračujeme ďalej po lúkach popod Upohlavskú skalu. Cez deň je tu pekne, teraz vidím iba vychodenú cestičku v kuželi svetla. Trochu sme sa roztiahli, zbiehame sa až v sedle medzi dedinkami Hoština a Klieština. Je tu aj lavička, ale je vo vysokej a mokrej tráve, nikomu sa ku nej nechce.

Velím spoločný postup ďalej. Blížime sa ku Marikovským lesom, je to tu dosť neprehľadné, vôbec nie je ťažké sa tu stratiť. Ešte posledný krát vidíme svetlá Púchova z lúky, potom nám výhľad zastanú stromy a my mizneme v lese.

Putovanie nočným lesom

Nálada upadá, už nikto vtipy nehovorí. Trmácame sa tmavým rozbitým lesom. Aj keď je tma, aj tak vidím aký je tento les zničený. Cesta je rozbitá od motoriek a traktorov. Ideme po hrebeni, ktorý tvoria asi štyri cesty, či skôr len koľaje a my sa plaholčíme jednou z nich. Občas cestu križuje široká bahnitá stopa od ťahania dreva.

Prešli sme kopec Diel a pomaličky sa štveráme strmou a hlbokou cestou na hrebeň Širokého. Nebolo to až tak dávno, možno ešte v časoch prvej sedemdesiatky, čo sa po hrebeni kľukatil úzky chodníček. Miesto neho je tam teraz široká brázda, ktorá vznikla od ťahania dreva. Po tejto brázde sme došli až do sedla Kýčera, kde sa odpája od našej trasy zelená značka. Tu sme si dali krátku pauzu. Nikto už nič nehovorí, noc všetkých zunovala. Avšak už badať, že sa bude brieždiť. Je pol štvrtej. Pokračujeme ďalej monotónnym lesom. Začína svitať, svetla pribúda. Ako to už nad ránom býva, toto svetlo nám najviac uberá sily. Každý len zíva a najradšej by si na polhodinku niekde zdriemol. Z driemot nás vytrhávajú len ruiny starých drevených domov, ktoré sa objavili pred nami. Volá sa to tu Bačovisko Bielych. Vyzerá to tu trochu strašidelne takto nadránom, v lese je ešte sivo a ponad hlavy nám letia dažďové oblaky. Pár domov ešte stojí, iné sú už spadnuté. Pri niektoých vidno drevený plot okolo záhradky, avšak záhradku už zobral les. Les si berie už aj domy, vyrastajú z nich stromy. Miešajú sa mi v hlave zvláštne pocity, vyzerá to tu ako po nejakej katastrofe, keď ľudia museli narýchlo opustiť svoje domovy a už sa nikdy nevrátili.

Začína mrholiť, pokračujeme ďalej. Prehupneme sa cez sedlo Zigov a už klesáme do Hornej Marikovej. Najskôr ideme po zvážnici, potom chodníček vyskakuje nad cestu a križuje rúbaniská s malými stromčekmi. Ako by nestačilo mrholenie, milióny mokrých ihličiek na stromčekoch pôsobia ako malé kefky a kefujú nám nohy a topánky, v ktorých mi už čľapoce voda. Z rúbanísk sa chodníček zatáča strmo dolu do Hornej Marikovej. Topánky máme vykefované, tak sa môžeme hrdo špacírovať po obci. Avšak Natálka, jediná dievčinka, nás opúšťa. Začalo ju pichať v kolene, nemôže pokračovať ďalej. Odprevádzame ju na autobusovú zástavku a volám bratovi, nech po ňu príde.

Nekonečný Marikovský chodník

Je šesť hodín ráno. Čaká nás nekonečný Marikovský chodník. Na turistickej tabuľke svieti: Portáš - tri hodiny. Uškŕňam sa, už to tu poznám. Mrholenie sa mení do slabého dažďa, kto ešte nemal pršiplášť, ten si ho oblieka. Avšak pod stromami to nie je až také zlé, listy poberú všetku vodu a na nás už skoro nič nedopadne. Chodník najskôr vystupuje strmo hore, neskôr sa kľukatí popod hrebeň. Obchádza všetky dolinky a bočné hrebene, ktorých je tu neúrekom a tak sa stále krútime ako keby na jednom mieste. Ku lepšej psychike mi nepridáva ani fakt, že z hora z chodníka vidím lesnú cestu, ktorá je pod nami, ide skoro priamo a je asi o polovicu kratšia. Keď tadiaľto idem, tak mám vždy pocit, že už musíme byť na konci a pritom nie sme ani v polovičke. Typickú nekonečnosť aspoň prerušujú občasné výhľady z rúbanísk. Pekne odtiaľ vidno ako je hlavý hrebeň Javorníkov zahalený v hmle.

Po neurčitom čase v neurčitom priestore sa konečne dostávame na koniec chodníka, ktorý klesá do Stolečného. Hore na chatu Portáš je to odtiaľto do pekného kopčeka. Vyhlasujem horskú prémiu, kto tam bude prvý, môže za odmenu objednať všetkým pivo. Michal vyštartoval ako blesk, skúšam ho dobehnúť, ale je to nad moje sily. Michal sa stráca v hmle hore nado mnou. Ako ideme vyššie, začína viac a viac pršať. Kúsok pred chatou Portáš už solídne leje. Posledné metre dobieham, Michal si už pije svoju kofolku. Zanedlho dorazia aj ostatní, je 9:45 a ideme obedovať.

Leje a leje

Ako jeme, vonku je slušná prehánka. Nikomu sa do toho nečasu nechce, vyťahujeme mobily. Pozeráme radary, o 10 minút by malo prestať pršať. Dážď je však preč kým sa všetci pozbierame. Pred chatou sa posilníme slivovičkou a vyrážame po červenej smer Malý Javorník.

Nepršalo len 10 minút, potom prišla ďalšia prehánka a už zasa slušne leje. Celý čas ideme v hmle a daždi. Ako keby sa ten mrak zadrhol o hrebeň a nemohol ísť ďalej. Slabý dáždik pod stromami mi neprekážal, ale toto ju už dosť. Iba monotónne kráčame, nikomu nie je do reči. Chalani majú potrhané pršiplášte, tak to majú ešte horšie. Utešuje ma myšlienka, že to prší iba tu hore, keď pôjdeme nižšie, prestane pršať. Začínam sa na to spoliehať a utešujem tým aj ostatných. Trochu to na nich zaberá. Pred nami sa objavil kopček a sme na Malom Javorníku. Malý Javorník (1019 m.n.m.) je najvyšším bodom a zároveň aj polovička cesty. Trochu sa roztrhali oblaky a na chvíľku prestalo pršať. Stihneme spraviť zopár fotiek a zasa prší veselo ďalej. Je 12 hodín.

Odtiaľto sa zbieha dolu po modrej do sedla Adamkov, preč z hlavného hrebeňa. Mám pocit, že moja teória s dažďom funguje. Dolu už toľko neprší, ale zato mokro je tu dosť. Pokračujeme smerom na Kaniakovú skalu. Chodník sa vinie väčšinou po hrebeni, iba občas obchádza vyššie kopčeky. Je vidno, že dosť pršalo, cesta je väčšinou blatistá, obchádzame kaluže. Prechádzame okolo tabuliek Javorčie a okolo Kaniakovej skaly. Cesta ide po hrebeni, húpe sa po kopčekoch a pomaličky klesá dolu. Každý ide svojím tempom, sme roztratení po celom hrebeni. Šliapeme už vyše hodiny a stále nie a nie ďalšia tabuľka.

Orgoňova kýčera

Konečne sme došli do sedla pod Orgoňovou Kýčerou. Počkáme sa a vyhlasujem horskú prémiu hore na Kýčeru. Hore je prístrešok, dá sa tam schovať a počkať. Michal vystrelí ako blesk, zasa ho nestíham. Chodník ide najskôr mierne hore, ale potom sa zvrtne a nasleduje pekný stupák. Čím ideme vyššie, tým zasa začína viac pršať. Konečne vyleziem hore, vyťahujem foťák a fotím ostatných. Mám z toho pasiu, hlavne keď vidím, akí sú po výstupe všetci zničení. Konečne sme všetci hore, trochu posedíme, čosi zjeme a ideme ďalej. Sú tri hodiny popoludní a 50 kilometrov máme už za sebou.

Z Orgoňovej Kýčery je škaredý prudký zbeh. A aby to nestačilo, v strede chodníka je hlboký rigol vyjazdený od motorkárov. Ide sa mi dolu ťažko, kolená už cítim, našľapujem opatrne. Konečne sme trochu nižšie, cestička sa trochu narovnala a aj dážď ustal. Ešte na Kýčere som pozrel mapu a spočítal som, že po sedlo Chrcholínec sú iba tri kopčeky. A za hoďku tam musíme byť. Zasa zapracovala moja milosrdná pamäť a zabudol som, ako to v skutočnosti je. Ideme už hádam šiesty kopček, hodina dávno preč a ja za každou zákrutou čakám Chrcholínec. Je chvíľa pred piatou, keď sme konečne tam. Za odmenu máme aspoň pekný výhľad do Papradňanskej doliny.

Ani sa tam nezastavujeme a pokračujeme ďalej. Prejdeme kopček, tentokrát už iba jeden a pod Bukovinou je ďalší prístrešok aj so studničkou.

Nastupuje únava

Tu sa zastavíme, trochu oddýchneme, čosi rýchlo pojeme. Ja si mením ponožky a ostatných vyháňam po modrej dopredu. Tempo už dosť poľavilo, chalani si iba tak ležérne vykračujú. Som si toho vedomý a keď konečne presvedčím aj sám seba, skúšam popohnať aj chalanov. Predsa je len už dosť hodín a domov je to ešte ďaleko. Chalani iba škaredo zazrú, aj by povedali niečo škaredé, ale nestojím im za to. Vychádzame na Bukovinu, kde sa kedysi nachádzalo hradisko. Ostal tu po ňom iba jeden dlhý val. Ľudia to tu volajú Kočíčí Zámek. Možno tam chovali kedysi veľa mačiek alebo hradné panie boli pekné kočky. Predstavy mi ostávajú pri tejto druhej variante. Zrazu sa cesta prudko zvrtne doprava, prekročí val a padá strmo dolu. Rozlúčim sa s paniami a onedlho sme na lúke nad Brvnišťom. Lúka sa tiahne do diaľky a sú z nej pekné výhľady do Papradňanskej doliny. Asi v polke lúky je plot a za ním sa pasú býky. Cestička ide priamo cez ich ohradu. Býky sú našťastie celkom pokojné, iba po nás pozerajú, čo to za čudná karavána sa to tadeto trepe. Veru, nie je na nás až taký pekný pohľad. Roztatárení sme po celej lúke, každý toho už má dosť a iba tupo hľadí pred seba. Konečne sme z lúky preč, aj mi trochu odľahlo. Ideme trochu hore a ani sa nenazdáme a sme na kopci Žeravica.

Hore je osadená vyrezávaná socha Panenky Márie. Ľudia sa sem chodia modliť. A pod sochou, ako dar z nebies, čaká môj kamarát Števo aj s proviantom. Doniesol nám domáce buchty. Boli také dobré, až sa mi uši triasli, keď som ich jedol a aby sme nevyschli, každému sa ušlo po hlte parádnej slivovice. Ide nás odprevadiť až do Udiče, tak aspoň mám čas s ním pokecať. Rozprávame sa o náučných chodníkoch, ktoré sem z Prosného vybudoval. Jeden ide cez Keltské hradisko Zlatý kôň a druhý zasa na pradávne Obetisko. Už trochu cítim, že mentálne som na tom nie až tak dobre, zväčša opakujem dookola to isté. Ani sa nenazdáme a sme nad Udičou.

Vzbura

So Števom idem trochu popredu, keď ma dobehne brácho Martin. Vzadu za mnou, v nestrážený okamih vznikla vzbura. Pred nami je obávaný kopec Klapy, ľudovo nazývaný Cigánka. A je aj celkom zbytočný, ľahučko sa dá obísť, stačí zbehnúť dolu do Udiče. Ale trasa je trasa a Cigánka je posledná a pekná výzva. Vypočujem si Mira, vodcu vzbúrencov. Majú toho dosť, je to zbytočné ísť hore a idú rovno do Udiče a potom priamo do Nimnice. Vyhrážam sa im, že im za to krížom cez pamätné tričko napíšem: "nebol na Cigánke". Nič nezaberá na lepšie argumenty už nemám kapacitu. Ale keď pozerám, ako idú dolu, vidno na nich, že už toho majú fakt dosť.

Ostali sme už iba piati. Sme celkom rýchli a ak by sa dalo, skúsime vzbúrencov ešte dobehnúť. Štveráme sa hore, kopček je to veru poriadny, niekde sa dá ísť aj štvornožky. Konečne sme hore, je pol deviatej. Nikto sa nekochá výhľadom, tiež už toho máme dosť. Dolu ideme tou istou stranou a potom po lúke popod Cigánku až do Udiče.

Strastiplné posledné kilometre

V Udiči už definitívne padá tma. „Ešte posledných 5 kilometrov, za hodinu sme doma,“ povzbudzujem ostatných. „Najväčšia zábava, to čo si budete pamätať najviac, práve začína.“ Šliapem z nohy na nohu, mám ich rozmočené a celkom ma bolia chodidlá. Chodiť po asfalte je úplné utrpenie. Konečne sme z dediny na mäkkej trávnatej cestičke. Odpočítavam meter za metrom, dávam si ciele na každej zákrute a tú obrovskú vzdialenosť, tých 5 kilometrov si ani radšej nepredstavujem. Konečne sme v Upohlave, už sú to iba štyri. Pri každej zástavke ma to ukladá na spanie, musím sa premáhať. Ideme hore na Zábavy, na posledný kopec. Cestička ide bokom po lúke. Spolupútnici ma presviedčajú, že treba ísť hore. Nevládzem oponovať, aj keď sa mi to moc nezdá. A navyše nemám ani svetlo, to je hodené niekde v ruksaku a mne sa ho už ani nechcelo vyťahovať. Brodíme sa vysokou trávou v tmavej noci hore lúkou až vyjdeme na hrebeň. Je to tu nejaké divné, nejako to tu nespoznávam. V tom mi to došlo, že ideme zle a že sme vyšli na Veľký Žiar. To bude hanba, keď sa všetci dozvedia, že sme zablúdili v Nimnickom chotári, dva kilometre od cieľa. Našťastie viem skorigovať smer a o chvíľu sme na Zábavách. Začínam sa báť o chalanov vzbúrencov, nikde sme ich nevideli, žeby boli takí rýchli? To sa mi nezdá. V tom mi zvoní telefón, volá Miro, vodca vzbúrencov: "My sme už v cieli, keď sme šli cez Udiču, akurát šiel autobus, tak sme sa zviezli do Nimnice. Kde sa toľko motáte, sme hladní, čakáme na guláš." Nejako ma táto správa dostala. My sme tu stratení, rozbití a unavení a oni tam už v teplúčku čakajú na guláš. Ako sme pomaličky kráčali dolu do Nimnice, začal som v hlave spriadať diabolské plány. "Toto sa nezaobíde bez trestu, prisám vačku im prepíšem kilometre na diplome. Dostanú o 5 menej, čoby o 5, neboli ani na Cigánke, tak im rovno 64 napíšem." Pomaly sme šli dolu. Svetlá Nimnice sa približovali. Už to bol iba kilometer, ale zato po asfalte. Našťastie ma vidina blízkeho cieľa prebrala a ani ten asfalt mi už toľko neprekážal.

Konečne v cieli

V cieli nás už čakal pán starosta, kamaráti a naši vzbúrenci. Pogratulovali sme si navzájom a šli na guláš. Aj keď ma prehovárali, diplomy som im prepísal na tých 64km. Ešte som mal stále vo veľmi čerstvej pamäti ten strastiplný posledný úsek, tú Cigánku a viem, že to k našej Nimnickej sedemdesiatke jednoducho patrí. A bez toho by to už nebolo ono.

Nakoniec sme to prešli v rekordnom čase. Trvalo nám to 22 hodín, 52 minút. Čiže rekordne najpomalší čas. Určite sa na tom podpísalo aj počasie.

Ja som sa super zabavil, zistil som, že ešte stále na to mám a je aj čo zlepšovať. Ďakujem chalanom a Natalke, že sa pridali a že robili skvelú spoločnosť. Dúfam, že sa uvidíme aj budúci rok, ja sa už teraz teším.

Trasu Nimnickej 70-ky nájdete tu:

nimnicka sedemdesiatka

Komentáre Disqus