Ráno tiché, skoré na pláži Al Mamzar. Do pol hodinky sa už ale začína zapĺňať ruskými manželskými pármi. Jeden sa pristaví aj pri mojom stole so slnečníkom. Viac z reči tela než ruštiny vyrozumiem, že by sa chceli zložiť. Odpovedám im: „Yeah!“ :D
Príjemné ranné slnko ešte ani nie je cítiť. Idem zaplávať- môj nový cieľ, nazvem ho aj cieľom tejto zimnej sezóny na AL Mamzare- krikľavo ružová bójka. Vzdialenosť akurát pre mňa- dosť blízko na okamžitú otočku (ak sa niekto snaží o komunikáciu a vám to príde dostatočne divné aby ste odplávali naspäť) a zároveň dosť ďaleko od všetkých ruských dovolenkárov čľapkajúcich sa v skupinkách vo vode. Pri oddychu na bójke len hľadím do diaľky a užívam si tú chvíľu. Plávam naspäť, na kraula si ešte netrúfam. Pri ponorení hlavy pod vodu mám ešte rešpekt, no skúšam to.
Ležím o chvíľku, slnko je už silnejšie. Vyťahujem knižku, začítam sa. Po skončení kapitoly sa obzerám okolo. Pozorujem ruské panie sediace pod jedným zo slnečníkov. Rozvešané oblečenie sa im hojdá na hlavami. Nevyzerajú veľmi zhovorčivo. Asi na dovolenke len relaxujú a ticho je toho súčasťou.
Asi po hodinke opäť plávam, ako tradične. Akýsi chlapík je tu priplavený vedľa mňa a ozýva sa. Snaží o konverzáciu jednoduchým „Hi“. Skúsenosť pri mne ale hovorí sama za seba- radšej neodpovedať už od začiatku a nemusíte sa neskôr trápiť ako ho len odplašiť. Toto plávanie bolo teda rýchle.
A tu sa dostávame k usmievajúcemu sa Rusovi z názvu. Po krátkom opaľovaní sedím pod slnečníkom. Krátko čítam a krátko už ani nie. Pán Rus sa pýta jednoducho v angličtine: „ Where from?“ Odpovedám: „Slovakia“. Konverzácia pokračuje jeho poznámkou, že vie kde je Slovensko. Možno skôr vie o Českej republike a tam niekde sa zvyčajne pripletie aj Slovensko. Pri mojej práci sa podobných tipov na lokalizáciu mojej krajiny napočúvam :D Tým naša konverzácia, ak sa to tak dá nazvať, končí. V nasledujúcich minútach sa rozhodnem obliecť a pobrať sa naspäť do bytu. Pocit, že pán Rus pokukuje je zjavný. Ako naschvál pani manželka sa čľapká určite spolu s ostatnými vo vode. Hmm, dosť vtipné načasovanie, pomyslím si. Pri odchode už len slušne odzdravím jediným pozdravom, ktorý poznám:“ Da svidaniya!„. Pán Rus sa divne, no neviem prečo ale aj milo usmieva a stíha ešte niečo prehodiť po rusky, no ja už len slušne odkráčam. Opäť neviem prečo, no istým spôsobom mi to aj zalichotilo. Maličkosť, ktorá ale ako sa hovorí v angličtine: Made my day!
Stále keď sa mi dni začínajú podobať jeden na druhý, stále keď už skĺzajú do rutiny, príde niekto, kto mi ju prekazí a deň sa opäť stáva zaujímavým. Dnes to bol tento pán Rus s bacuľatou tvárou a pani manželkou, ktorej neprítomnosť mu zjavne nevadila pri pozorovaní mladej Slovenky.
