Ostrov TAQUILE na jazere Titicaca, kde Indiáni dodnes žijú podľa dávnych tradícii

Ostrov, na ktorom mládenci svojou čiapkou dávajú dievčatám signál, či sú slobodní a majú záujem s dievčinou komunikovať. Ak sa im nejaká nepozdáva, jednoducho si svoj brmbolec na čapici prehodia na inú stranu a hrajú mŕtveho chrobáka.

Skoro ráno sme vyrazili k lodnému prístavu v peruánskom meste Puno. Odtiaľ sme rýchločlnom nabrali smer severozápad po vodách jazera Titicaca. Našou destináciou bol ostrov Taquile, nachádzajúci sa v tzv. Lago Mayor (Veľkom Jazere) v juhovýchodnej časti Peru na andskej vysočine. Po 2,5 hodine plavby sme zakotvili v hlavnom prístave tohto idylického ostrova. V súčasnosti patrí toto sídlené centrum okresu Amataní a provincii Puno. Dĺžka ostrova je 5,8 km a šírka 1,6 km, a tak sa radí k druhému najväčšiemu ostrovu na peruánskom území. Najvyššie položený bod ostrova leží v nadmorskej výške 4050 m.

Po vylodení sa v prístave nás čakalo zdolanie 533 schodov

Stúpanie začalo v nadmorskej výške približne 3800 m a končilo vo viac ako 3930 m n. m. Kamenný chodník nás pomalými krokmi doviedol na hlavné námestie ostrova, ktoré nám ponúklo nezameniteľný panoramatický výhľad na pokojnú hladinu jazera Titicaca a zasnežené končiare Ánd.

Samotný názov ostrova je odvodený od jeho prvého španielskeho vlastníka, ktorým bol Pedro Gonzales de Taquila. Ten sa pozemkov zmocnil za vlády španielskeho kráľa Karola V. a bol tu udržiavaný koloniálny feudalizmus až do 20. stor. V 30. rokoch minulého storočia sa ostrov stal politickým väzením pre bývalého prezidenta Peru, Luisa M. Sáncheza Cerra. Po tomto období sa domorodci snažili obnoviť svoju pôdu.

Nebudete kradnúť, nebudete klamať a nebudete leniví

Spoločnosť ostrova je založená na kolektívnej práci a morálnom kóde niekdajších Inkov: „Ama sua, ama llulla, ama quella“ (nebudete kradnúť, nebudete klamať a nebudete leniví). Organizácia v komunite si neprestajne zachováva prvky svojich predkov, ktoré sa odzrkadľujú vo viacerých sférach života. A to napríklad reciprocitou v rámci rodiny, komunity, konaním sa rituálov, rovnako platné ostáva i to, že autoritami ostrova sa môžu stať iba muži, ktorí sa volia v komunitných voľbách, kde ale žena môže hlasovať. Pre ostrovanov je veľmi dôležitý prenos textilného umenia z generácie na generáciu, a to najmä ústnym podaním, ktoré ich odlišuje od ostatných okolitých komunít.

Zaujímavosťou je, že na ostrove nie je prítomná žiadna polícia. Je to tak jednoducho preto, že nie sú páchané trestné činy. Ak sa vyskytne akýkoľvek problém, tak ho miestni riešia na zhromaždení, ktoré sa koná každú nedeľu na hlavnom námestí. Rovnako zaujímavým faktom je i to, že tu nie sú žiadne motorové vozidlá a chodníky sú určené iba pre peších a zvieratá.

Počet obyvateľov je okolo 2200

Približne teda 500 žijúcich rodín na ostrove. Obyvatelia ostrova sa nazývajú Taquileños a ich primárnym jazykom je kečuánčina, ktorou sa dorozumievajú najmä v domácej sfére a v rámci komunity a sekundárnym jazykom ostáva španielčina pre verejný styk.    
Hospodárstvo v tejto komunite je založené na poľnohospodárstve a od konca 20. stor. je dôležitou súčasťou ich hospodárstva aj turistický ruch. Nesmieme samozrejme vynechať ich jedinečnú textilnú výrobu, ktorá bola spoločne s celým ostrovom v roku 2005 vyhlásená UNESCOm za „Majstrovské dielo ústneho a nehmotného dedičstva ľudstva“.

Väčšina obyvateľov ostrova je katolíckeho vierovyznania. Svoje pôvodné predstavy a praktiky si prispôsobili podľa svojich potrieb s importovanou kresťanskou kultúrou. Pachamama však naďalej pretrváva ako hlavné andské božstvo, ktoré priamo kontroluje napr. zber úrody a zasahuje do mnohých oblastí života komunity. Taquileños preto počas celého roka ponúkajú Pachamame svoje dary a obety, aby zabezpečili bezproblémový chod celej spoločnosti.

Textílie

Textílie vyjadrujú vo svojej ikonografii kozmogonické predstavy (teda predstavy o vzniku sveta), ktoré sa prenášali z generáciu na generáciu. Kolektívna a rodinná textilná výroba predstavuje spolu s poľnohospodárstvom základnú činnosť obyvateľov ostrova Taquile a podporuje tak rozvoj miestnej komunity. Tieto textílie vykazujú výnimočnú technologickú kvalitu a jedinečný ikonografický obsah predstavujúci myšlienky ľudí. Ich geografická izolácia im tak umožnila vytvárať a zachovávať pôvodné vzory spred niekoľkých desaťročí, ktoré sú v dnešnej dobe dôvodom na ich obdiv.

Sociálna funkcia, ktorú každá textília plní, je veľmi dôležitá z jej významového hľadiska. Odev je symbolickým prvkom vďaka svojej forme, farbám, vzorom a kvalite, ktoré poukazujú na atribúty autority, veku, pohlavia, rodinného stavu a tak pod. Napríklad vesta (chaleco, chamarra) čiernej farby s vlnenými pestrofarebnými strapcami a kovovými gombíkmi je používaná iba autoritami komunity.

Textilnej produkcii sa venujú deti, dospelí aj starí ľudia

Šijú a pletú kdekoľvek a kedykoľvek majú voľné ruky. Či už kráčajú, rozprávajú sa alebo oddychujú. Dievčatá sa najskôr učia pliesť stužky alebo náramky, ktoré sa stávajú predajným artiklom a postupom času sa venujú tkaniu látok so zložitejšími vzormi a farbami. Chlapci sa naopak učia pliesť čiapky jednej farby a neskôr viacfarebné, vzorované a zložitejšie tvary. Týmto spôsobom sú deti od útleho veku integrované do produktívneho systému komunity.

Asi najvýznamnejšou súčiastkou miestnych odevov na altiplane sú chullos, čiapky. Tie vyjadrujú súbor myšlienok a konkrétnych skutočností, ktoré sú vlastné kultúre, ktorá ich vytvára. Chullo ako odevná súčiastka, ktorá chráni užívateľa pred nízkymi teplotami, je spojená aj s vizuálnym obsahom, ktorý má vlastný význam. Čapice tak rozlišujú sociálne kategórie, a teda iný druh sa tká pre batoľatá (oboch pohlaví), slobodných mužov, ženatých mužov a pre autority. Tieto rozdiely označujú ideologický charakter komunity a zdôrazňujú význam každej jednej zo sociálnych úrovní, ktoré ju tvoria. Chullo pre deti, slobodných a ženatých mužov má podlhovastý tvar bez „klapiek“ na uši a špička čiapky voľne padá do strany. Vďaka podlhovastému tvaru čapice sa jeho špička využíva na prenášanie lístkov koky či kúskov chleba, ak nemajú po ruke inú nádobu. Naopak čiapka pre autority má „klapky“ na uši, je tkaná z farieb dúhy a kladie sa na ňu klobúk. Význam na čiapke slobodných mužov má napr. aj to, na ktorú stranu si padajúcu časť čapice prehodí. To totižto symbolizuje, či je daný mládenec už zadaný alebo si svoju vyvolenú stále len hľadá a je voľný.
Pokrývka hlavy ženy má tiež svoje pravidlá. Vydaté ženy nosia čiernu pokrývku (akýsi plášť) nazývanú chuko, ktorá má na svojich štyroch koncoch viacfarebné strapce. Strapce slobodných žien sú väčších rozmerov a svoje chuko používajú aj na zahalenie sa pred zvedavými pohľadmi slobodných mužov.

Manželstvo

Podľa niekdajších zákonov sa Taquileños mohli sobášiť len v rámci svojej komunity a nemohli si vziať ľudí mimo svoj ostrov, vládla tu teda silná endogamia. V súčasnosti sa tieto pravidlá zmiernili a miestni obyvatelia majú povolené manželstvá s ľuďmi etnika kečua, a to zo susedného ostrova Amantaní a neďalekého polostrova Capachica.           
Manželstvo má v komunite veľmi veľký význam a je na celý život, nakoľko tu neexistuje rozvod. Ak sa dvaja mladí ľudia rozhodnú zostať spolu už navždy, tak sa praktikuje sirwinakui spolužitie na určitú dobu. Týmto krokom sa pár úplne spozná pri bežných každodenných situáciách ešte pred tým ako spoločne vstúpia do manželského zväzku. Po uplynutí tohto času sa teda môžu zosobášiť.

taqule

Svadby sú veľkou udalosťou pre celú komunitu a môžu trvať až týždeň. Na svadbu sa pozýva celá rodina a priatelia ženícha i nevesty. Na hostinách nechýba dobrá hudba, tanec, tradičné jedlo, listy koky a alkohol. Oslava tohto typu je pre mladomanželov a ich najbližšiu rodinu ekonomicky veľmi náročná.            
Ak sa dvaja ľudia po sirwinakui nerozhodnú spolu zostať, tak sa jednoducho rozídu a môžu si hľadať nového partnera. Ak však majú spolu dieťa ešte pred svadbou, tak sa musia zosobášiť okamžite.
Samozrejme môže nastať aj situácia, kedy dvaja ľudia po manželstve skutočne nechcú spolu žiť. Rozvod sa ale nekoná. Ten, ktorý chce opustiť svoju polovičku a teda aj rodinu, musí opustiť celú komunitu a odísť žiť z ostrova niekam inam.

Turizmus

V júny roku 1979 otvoril ostrov Taquile svoje dvere turistom z celého sveta. Až do tohto roku bolo zakázané, aby na ostrove prebýval akýkoľvek cudzinec, ktorý nepatril do komunity. Cestovný ruch vo vidieckych komunitách tak uľahčuje komunikáciu a poznanie jedinečného spôsobu života obyvateľov. Ročne ostrov Taquile prijme okolo 40 tisíc nadšencov.

V počiatkoch cestovného ruchu sa začali obohacovať súkromné agentúry v Pune na základe jedinečnosti ostrova. Autority komunity pochopili, že je lepšie organizovať si turizmus samostatne, ako prijímať len určitú províziu z tržieb punských agentúr. Vytvorili si tak kooperáciu v rámci prepravy z hlavného prístavu Puno na ostrov a rovnako vytvorili sieť ubytovacích kapacít medzi rodinami, ktoré sú ochotné privítať turistov vo svojich domovoch. Hosťom zvyčajne k pokrmu pripravia miestne špeciality, oblečú ich do tradičných odevov a zatancujú si s nimi ostrovné tance. V rámci komunitného turizmu sú veľmi dôležití aj miestni sprievodcovia, ktorí sprevádzajú skupinky naprieč svojou domovinou.

Nárast prílivu turistov spôsobil aj expanziu textilného trhu, no zároveň sa postupom času menili niektoré tradičné vlastnosti. Ako napríklad vzrast nových farieb, vzorov a používanie syntetických vlákien, ktoré umožňuje externý trh. V remeselníckom centre, na hlavnom námestí ostrova Taquile, sa návštevníkom ponúkajú výrobky ako čiapky, opasky, batohy, rukavice a iné veci ručnej výroby miestnych obyvateľov.                        
Otvorenosť ostrova prináša so sebou aj vlnu globalizácie a bohužiaľ i znečistenia životného prostredia. Našťastie do dnešných dní základné formy komunitného života na ostrove pretrvávajú, i keď prvky moderného života sú prítomné i v tejto časti sveta (slnečné panely, mobilné telefóny, televízia a iné).

Poľnohospodárstvo a miestna kuchyňa

Poľnohospodárstvo Taquileños je založené na produkcii pestovania zemiakov, kukurice, bôbov, jačmeňa, quinoi a iných. Na ostrove sa taktiež chovajú zvieratá ako sliepky, ošípané, ovce, hovädzí dobytok (najčastejšie sa využíva na poľnohospodárske práce) a morské prasiatka (cuy), ktoré sa obetujú počas veľkých slávností. Rybolov má najväčšie zastúpenie druhmi ako je pstruh a pejerrey (druh ryby vyskytujúci sa v Južnej Amerike), ktoré však nie sú autochtónne a boli umelo vysadené. Zvyšok potravín musí byť na ostrov dovezený z pevninského Puna, ako napr. soľ, cukor, koka (najčastejšie z oblasti Cusca) a mnohé iné. Tie sú vynášané obyvateľmi ostrova v balíkoch na ich chrbtoch.        
Pokrmy na ostrove Taquile sú typicky peruánske, avšak nie veľmi rozmanité. Obvyklým jedlom, ktoré sa konzumuje na obed aj večeru sú polievky na rôzne spôsoby, či už zeleninové alebo z quinoi. Turisti tu najčastejšie nájdu ako miestnu špecialitu pstruha s ryžou, omeletou a zeleninovou oblohou. Bežným nápojom, ktorý sa na ostrove popíja je čaj z koky alebo muñi (tzv. andská mäta, ktorá má blahodarné účinky na trávenie), no a samozrejme počas slávností je to pivo, víno a chicha.

Komentáre Disqus