Marshallove ostrovy tragicky poznačené a zahalené rúškom tajomstva

Málokto vie o histórii Marshallových ostrovov, ktoré sú dodnes poznačené atómovými pokusmi Spojených štátov amerických, pri ktorých zhodili na ostrovy bomby silnejšie ako keby sme spojili útoky v Hiroshime a jadrovú katastrofu v Černobyli.

Vzťah Marshallovych ostrovov a USA je zahalený rúškom tajomstva a nekonečných sporov. Počas Studenej vojny sa maličké súostrovie v Pacifiku stalo miestom pokusných jadrových útokov Američanov, ktorý sa chceli stať jadrovou mocnosťou.

V rozmedzí rokov 1946 až 1958 uskutočnili neuveriteľné množstvo až 67 jadrových pokusov zhodením bômb na Marshallove ostrovy. Snáď najznámejšou z nich sa stala neslávne „preslávená“ atómová bomba operácie Castle Bravo, ktorú zhodili na súostrovie 1. marca 1954. Odhaduje sa, že bola takmer tridsaťkrát rádioaktívnejšia ako kombinácia jadrových katastrof vo Fukushime v roku 2011 a v Černobyli v roku 1986, a dokonca až tisíckrát silnejšia ako atómové bomby zhodené na Hiroshimu počas 2. svetovej vojny v roku 1945.

Bomba Castle Bravo vytvorila ohnivý hríb o priemere 7.2 km, bol viditeľný až do vzdialenosti 400 km a vytvoril 76-metrov hlboký kráter o priemere neuveriteľných 2 km
Bomba Castle Bravo vytvorila ohnivý hríb o priemere 7.2 km, bol viditeľný až do vzdialenosti 400 km a vytvoril 76-metrov hlboký kráter o priemere neuveriteľných 2 km

 

Dôsledkom devastačných jadrových pokusov je nekonečný rad zdravotných komplikácii obyvateľstva Marshallovych ostrovov. Následkom vysokej rádioaktivity boli obyvatelia atolov Bikini a Enewetak vysťahovaní na odľahlejšie atoly z dôvodu neobývateľnosti zasiahnutých atolov. Dokonca ešte aj dodnes je rádioaktivita na Bikini atole vysoká a okolité atoly a menšie ostrovčeky sú preto neobývateľné. Dôsledkom sú rôzne choroby ako rakovina, deformácie pri narodení, potraty, kožné ochorenia, ktoré miestne obyvateľstvo neslávne zdedilo.

Runit Dome alebo miestnymi nazývaná „Hrobka“ je diera po jadrových pokusoch na atole Enewetak, kde americká armáda zhrnula a „odpratala“ všetok rádioaktívny odpad (odhaduje sa, že ho je až 73 000 m3 a zaliala ho betónom o hrúbke 46 cm. V súčasnosti vraj nie je zabetónovanie dostatočné a toxický materiál z kupoly uniká do zeme. Vzdialenosť od hlavného mesta Marshallovych ostrovov Majuro je až niečo vyše 830 km, čo je o vyše 100 km viac ako zo Slovenska do Černobyľu
Runit Dome alebo miestnymi nazývaná „Hrobka“ je diera po jadrových pokusoch na atole Enewetak, kde americká armáda zhrnula a „odpratala“ všetok rádioaktívny odpad (odhaduje sa, že ho je až 73 000 m3 a zaliala ho betónom o hrúbke 46 cm. V súčasnosti vraj nie je zabetónovanie dostatočné a toxický materiál z kupoly uniká do zeme. Vzdialenosť od hlavného mesta Marshallovych ostrovov Majuro je až niečo vyše 830 km, čo je o vyše 100 km viac ako zo Slovenska do Černobyľu

 

Dohoda o voľnom zväzku (Compact of Free Association)

Ako znak odškodnenia a oľutovania svojich činov, Spojené štáty americké vyčlenili financie a každoročne prispievajú miliónové čiastky obyvateľstvu a vláde Marshallovych ostrovov. Následne USA otvorili hranice obyvateľstvu Marshallovych ostrovov, aby mohli neobmedzene imigrovať, žiť a pracovať na území USA bez akýchkoľvek vízových povinností. Všetky tieto výhody nadobudli platnosť v roku 1986 pri podpísaní Dohody o voľnom zväzku (Compact of Free Association). Ide o medzinárodnú dohodu medzi USA a ďalšími menšími pacifickými štátikmi.

Okrem Marshallovych ostrovov sa zväzok týka Palau a Federatívnych štátov Mikronézie. V roku 1986 nadobudli Marshallove ostrovy de facto nezávislosť, no ostali vo voľnom zväzku s USA. Jedná sa o vcelku zaujímavý dokument. K dnešnému dátumu sa odhaduje, že asi až približne tretina obyvateľstva Marshallovych ostrovov žije a pracuje v USA.

Radnica Bikini atolu bola presťahovaná na Majuro atol z dôvodu zamoreného a neobývateľného územia
Radnica Bikini atolu bola presťahovaná na Majuro atol z dôvodu zamoreného a neobývateľného územia

 

Pre Marshallove ostrovy vyplývajú zo zmluvy každoročné dotácie vo výške až 70 miliónov USD. Ide o podporu zdravotníctva, školstva (téma, ktorej sa budem venovať v jednom z ďalších blogov, zasluhujúca si taktiež svoju osobitú pozornosť), na Marshallovych ostrovoch funguje americká pošta, takže poplatky na zasielanie balíkov a online nakupovanie sú rovnaké ako na americkom území.

USA dohliada na „svoje“ súostrovia a štátiky aj vojensky. V prípade akýchkoľvek katastrof a konfliktov majú na ostrovoch vlastné základne a prednostné právo. Príkladom je atol Kwajalein, druhý najľudnatejší atol po Majure. Avšak na Kwajalein sa nedostane len tak hocikto. Na vstup je potrebné špeciálne povolenie od americkej armády, lebo atol je prísne strážený a monitorovaný, keďže sa tam nachádza významné balistické stredisko protiraketovej obrany americkej armády. Niet divu, prečo zdanlivo bezvýznamné ostrovčeky v strede takmer ničoho majú pre Američanov takýto význam. Ďalšími časťami dohody sú prioritné právo USA ohľadom importu tovaru na Marshallove ostrovy a taktiež kontrola pobrežia a námornej dopravy vo vodách Marshallovych ostrovov.

študenti na univerzite tvoria 1. marca zaujímavé makety pripomínajúce historické udalosti Marshallovych ostrovov – Nuclear Club
Študenti na univerzite tvoria 1. marca zaujímavé makety pripomínajúce historické udalosti Marshallovych ostrovov – Nuclear Club

 

Nuclear Victims Remembrence Day

Preto sa dodnes na Marshallovych ostrovoch každoročne 1. marca pripomína štátny smútok za obete jadrových pokusov, tzv. Nuclear Victims Remembrence Day. Američania sa stále svojim spôsobom cítia vinní a snažia sa očistiť si svedomie všemožnou humanitárnou pomocou.

Nebudem do detailov rozpitvávať množstvo programov a nadácii fungujúcich na ostrovoch. Skôr by som sa chcel zamerať a zamyslieť nad efektívnosťou takejto pomoci, či je nevyhnutná až do takejto mieri a pre koho je prospešná. V bežnej praxi miliónové dotácie zinkasujú náčelníci alebo vrcholný predstavitelia rodu, klanu ako odškodnenie ich územia a pozemkov zamorených rádioaktívnym odpadom. Tí majú vystavané honosné domy a vily buď na Marshallovych ostrovoch alebo už sú dávno za vodou (doslovne) a užívajú si život na Hawaii. Zatiaľ čo miestny človek sa k peniazom poväčšine nedostane a je odkázaný na inú pomoc. V bežnom každodennom živote na Marshallovych ostrovoch to vyzerá asi nasledovne:

Priemerný Marshallčan uvedomujúci si množstvo financií, ktoré im plynie z USA vo forme humanitárnej pomoci, dotácii, fondov a pod. je už naučený na takýto spôsob života. Preto ani veľmi nemá snahu sa v niečom zlepšovať alebo robiť niečo prospešné pre seba, pre svoju krajinu, svoje vzdelanie a rodinu, ktorú by takto mohol podporovať. Už malé deti sú naučené (predpokladám od amerických, resp. zahraničných turistov), že keď nastavia ruku a poprosia „dollar, dollar, please“, Američan, vedomý si historických prehreškov a plný trápiaceho svedomia zo skutkov minulých, vytiahne peňaženku a dolár im dá. Následne je pri ňom celý zhluk detí z osady a vidia, ako „pomoc“ „funguje“ a preto si pomyslia a naučia sa, že tak to môže ísť aj ďalej. Nechcem vyznievať pateticky alebo nehumanitárne, no žobrákov kdekoľvek po svete som ešte takmer nikdy finančne nepodporil. A viem prečo. Aj na Marshallovych ostrovoch sa mi náznak pomoci vypomstil, keď jedno z detí k nám pribehlo s klasickým „dollar, dollar...“. Zhodou okolností sme šli z nákupov a mali sme plnú tašku ovocia. Namiesto peňazí sme im chceli priamo pomôcť a podal som chlapcovi banán. Ako sme pomaly odišli ďalej, len čo som sa obzrel, sopliak vyhodil banán na druhú stranu cesty a pohŕdavo na nás zazeral, že nedostal vytúžený dolár. Možno nechápavo krútil hlavou, že mu to x-krát vyšlo a teraz vyšiel takmer naprázdno „len“ s banánom. Áno, viem, banány tu majú takmer na každom strome, no ak som hladný, je mi jedno, čo si dám do úst. No zjavne som nepodporil ekonomicky zmýšľajúceho mladíka. A tak to je poväčšine so všetkými žobrákmi.

Pomáhať je veľmi potrebné, áno, som za. Ale rozumne, nie zaslepene, len preto, aby som očistil svoje zlé svedomie z prehreškov minulosti. Jedna známa to pekne zhrnula, že z americkej strany ide doslova o „kŕmenie“ a podávanie všetkého priamo až do úst.

Aj z vlastnej skúsenosti mám pocit, že je to principliálne podobné ako keď sa matka stará o svoje dieťa a chce mu zabezpečiť všetko, lebo dieťa ešte nemá svoje náviky, učí sa, je nesamostatné. Aj na Marshallovych ostrovoch mi to príde veľmi podobné. Síce krajina je formálne na papiery nezávislá, no pre nedostatok vlastných zdrojov bude stále závislá na pomoci druhých. Avšak s pomocou sa rozvíja aj takýto postranný neduh, keď ľudia strácajú svoju prirodzenosť, svoju inakosť a schopnosť dosiahnuť niečo, čo by ich určite motivovalo k prežitiu viac ako len príznačným „dollar, dollar...“. Avšak nie je to s nimi až tak zlé, ako sa na prvý pohľad zdá – otrepané „dollar, dollar“ inovovali a malé deti pobehujú s novinkou „candy, candy“ („cukrík, cukrík“). Fidžianský kamarát ich poslušne vyprevadil s komentárom „Vyčkaj Vianoc, synku“...

Takže aj tie najbežnejšie samozrejmosti si treba vážiť a zaslúžiť si ich, lebo inak úplne stratíme nám vlastný pud sebazáchovy a schopnosti prežiť. Veď komu by nebolo dobre v perinke, kde sa o nás postarajú a všetko nám zabezpečia.