Pamätník Nemecká, smútok našich pamätníkov

Ľuboš Vodička - 12.5.2019
Nemecka

Občas si kladiem otázku, čo pre nás znamená „odkaz SNP“? Neviem. Neviem si odpovedať na túto otázku. Vnútorne som presvedčený o tom, že väčšina Slovákov vníma oslavy tohto výročia ako formálnu záležitosť spojenú s dňom pracovného voľna.

  • Ak sa pozriem na stav zachovania pomníkov Slovenského národného povstania, som presvedčený, že najvyšší politickí predstavitelia vo vnútornom presvedčení nezaostávajú za väčšinou Slovákov. Určite by nebol problém zistiť, koľko peňazí sa ročne investuje do ich obnovy.

Ťažšie by bolo zistiť aký objem finančných prostriedkov bol neúčelne vynaložený na predražené práce. Stav väčšiny pamiatok hovorí jednoznačne, že pre spoločnosť je odkaz Slovenského národného povstania úplne imaginárny. Pomník a Múzeum Slovenského národného povstania v Banskej Bystrici sú relatívne v pohode. Ale pod Múzeum SNP patrí aj vápenka v Nemeckej. A to je „průšvih“ ako hovoria bratia Česi.

Nemecká, Nemecká, možno by si radšej nebola ...

Na mieste, kde v januári 1945 nemeckí vojaci zabili a vo vápenke spálili 800 – 900 domácich antifašistov, zriadili na prelome päťdesiatych rokov a šesťdesiatych rokov pamätník. Navrhla ho trojica mladých architektov spolu so sochárom A. Vikom. Pamätník tvorí objekt pôvodnej vápenky a plošina so štylizovaným plameňom vysokým 12 metrov z bieleho betónu. Na sochu pod plameňom bola vypísaná súťaž, ktorú vyhrala K. Pataky so skulptúrou kľačiacej ženy s rukami rozpaženými v zúfalstve. Pamätník so zdržanlivou symbolikou ušľachtilých tvarov patrí medzi najvydarenejšie diela venované protifašistickému povstaniu.  Musel som použiť túto citáciu z knihy Architektúra Slovenska v 20. storočí (M. Dulla, H. Moravčíková, Slovart,2002, str. 421) , aby som jednoduchšie vysvetlil, že tento pamätník je architektonicky zaujímavá vec. Minimalisticky, veľmi striedmo poňaté, do vápenca odeté dielo, akoby nedbalo pohodené pri hlavnej ceste medzi Banskou Bystricou a Breznom. Práve táto strohosť s príbehom hromadných popráv robí toto miesto strašidelným, smutným, zakliatym, ale aj miestom pamäte, pretože tu naozaj zomierali ľudia, ktorí zomrieť určite netúžili.

Príbeh z čias vojny

Podľa dochovaných dokumentov prvý strieľal SS - Obersturmführer Dr. K.H. Deffner, veliteľ banskobystrického oporného bodu EK 14. 4. januára 1945 začal s popravou osôb zaistených v rámci čistiek po obsadení povstaleckého územia, ktorých sem  priviezli z Krajského súdu v Banskej Bystrici. Pomocnú ruku jednotkám SS podali Pohotovostné oddiely Hlinkovej gardy z Považskej Bystrice, ktorí zabezpečovali aj eskorty väzňov do Nemeckej. Posledná hromadná poprava bola vykonaná o týždeň neskôr, 11. Januára 1945. Základná kniha zaistencov Krajského súdu v Banskej Bystrici uvádza, že vo vápennej peci  spopolnili telá 26 priamych účastníkov odboja. Okrem Slovákov, to boli Rusi, Francúzi, Američania a jedna Rumunka. Dodnes nie je ustálený počet zavraždených z rasových dôvodov, odhaduje sa, že išlo asi o 200 obetí a celkový počet  usmrtených, z ktorých veľký počet bol upálený vo vápenke je asi 900.  

Vraždenie sa začalo už skôr. 3. decembra 1944 nemeckí vojaci zastrelili osoby už pred tým zadržané na samote Halgaš. Helenu Schwartzovú s päťmesačným synom Milanom, Helenu Jokelovú, Alžbetu Gelkovú a ďalšie tri osoby, ktorých totožnosť nebola zistená. Zastrelili ich, zhodili do krátera po bombe a zasypali.

Pamätník dnes

Smutné miesto. Pôsobí opustene, nepatrične, zbytočne.  Expozícia trochu preplieskaná, trochu vynovená, trochu nudná, zaujímavá pár výnimočnými exponátmi.  Exteriér je zlý. Na mnohých miestach prerastený burinou. Zo smätných košov trčiace farebné igelitové vrecia, ktoré majú pomáhať pri udržiavaní poriadku pôsobia skôr ako rozviate smeti, alebo odhodené vlajky po bujarej oslave športových fanúšikov.

Nemyslím si, že Slovenské národné povstanie bolo stretnutím len tých zlých, s tými dobrými.  Neverím, že niekto túžil v cudzej krajine zomrieť a že sem prišiel len preto, aby zabíjal ľudí hovoriacich cudzím jazykom. Neverím, že mnohí zabíjali tých čo tu nemali byť len preto, že chceli oslobodiť svoju krajinu, že sa nenašli medzi nimi takí, pre ktorých to bola zvláštna forma adrenalínovej zábavy.  Neverím, že proti sebe stáli čisto čierny proti čisto bielym. Nič to však nemení na utrpení umierajúcich a nekonečnom smútku pozostalých. Minimálne z piety k nim by sme tieto pamätné miesta mali navštevovať. A pokiaľ to ide aspoň trochu, mali by sme sa o ne starať.

Pre zaujímavosť:

https://martinkysel.blog.sme.sk/c/373186/vapenka-v-nemeckej.html

Komentáre Disqus