Plexisklové plastiky a iné prekvapenia vo Fleischamnnovom múzeu

Ľuboš Vodička - 20.10.2019
Fleischmann

Na malom priestore bytu na Bielej ulici č. 6 v Bratislave nájdete aj diela z „umelej hmoty“. Prezentované sú ako múzeum, ale ide skôr o galériu umenia. Malá, milá, príjemná. Trochu ako jaskyňa s pokladmi z rozprávky o Aladinovi. Toto prirovnanie môže niekoho popudiť. Aladin je z arabského sveta a Arthur Fleischmann, ktorého tvorbe je expozícia venovaná, bol Žid. Ibaže ako vyjadriť prekvapenie a zistenie, že tu prezentujú zopár pokladov?

Okrem toho nepoznám židovskú rozprávku o jaskyni s pokladmi. Čo tu uvidíte sú ako kulisy z filmu, postavy z kresťanských legiend, symboly egyptskej mytológie, ilustrácie ku gréckym bájam. Nič z toho neplatí ultimatívne. Nič nie je jednoznačné, nič nie je konečné. Keď Fleischmann vytvoril bustu Jána Pavla II. zachytil ňou usmievavého „mladého človeka na prahu staroby“. Z busty sála otvorenosť, ústretovosť, milosť. Keď zobrazil starozákonných prorokov, ani na chvíľu nezapochybujete, že sú to Židia. Tak to má byť. Ani im však nechýba čosi milé, príjemné, ľudské, niečo, čo inak v drsných príbehoch prorokov Starého zákona, len tak ľahko nenájdete. Ženy sú iné. Zasnené, melancholické, romantické, ale niekde skryto skôr smutné ako veselé. Možno je to len moje subjektívne pochybenie v úsudku, ale tak ich vidím. Sú krásne, nadčasovo nemenné, spestrené farebnými kolážami pripomínajúcimi Klimta, ale stále je to Fleischmannova tvorba. Jeho rukopis, jeho otlačok vnútorného pnutia, ktorého vložil do svojich diel. Na ktoromsi informačnom paneli sa spomína, že vrchol kreativity dosiahol v 30.-tych 20. storočia. Neviem. Mne sa to nezdá také jednoznačné. Skôr mám pocit, že tú dekádu si niesol so sebou po celý svoj život. Obdobie rastu aj hospodárskeho úpadku, povznesenej viery v pokrok, ale aj hrozieb, ktoré sa vynárali z temných dvorov. Osobne nepoznám tie roky. Sú spomienky, historické udalosti a tušenia, ktoré fungujú ako most do minulosti. Jedným z nich je aj Fleischamnnova tvorba. Ale to je už úplne iná rovina, z ktorej môžete nahliadnuť na jeho múzeum.Fleischmann

Život a cesty

Mnohí autori, ktorí hodnotia Fleischmannovo dielo vyjadrujú údiv nad tým, koľko toho počas svojho života precestoval. Dnes by to už nebolo vcelku nič mimoriadne, ale jeho cestovanie zahŕňa dekády 20.-tych až 50.-tych rokov 20. storočia. Rýchlosť a komfort v tých časoch boli pre bežného cestujúceho viac menej neznáme pojmy. Dopad cestovania na tvorbu bol enormný, ale začať treba na začiatku. Fleischmann

Fleischman sa narodil v Prešporku (dnešná Bratislava) 5. júna 1896. V roku 1917 kúpila pani Fleischmannová meštiansky renesančný dom na Bielej ulici 6 a Arthur tam býval po svojom návrate z Veľkej vojny. Už v roku 1915 narukoval do Rakúsko-Uhorskej armády a o rok neskôr sa ocitol v jednej z najvýznamnejších pevností 1. svetovej vojny v poľskom meste Przemysl. Povojnové roky predstavujú v jeho profesionálnom živote dualizmus, ktorého sa zbavil krátko pred vypuknutím Druhej svetovej vojny. Študoval medicínu a v roku 1921 získal doktorský titul na Karlovej univerzite v Prahe, súčasne však absolvoval základy sochárstva, na ktoré nadviazal v rokoch 1924 – 1928 účasťou na Müllnerových majstrovských kurzoch. Vzdal sa medicínskej praxe, učil na Ženskej akadémii umení vo Viedni, ustanovili ho umeleckým a technickým riaditeľom keramickej továrne v Gmundene, ale v roku 1937 sa vrátil k povolaniu lekára. Nastupujúci fašizmus a stupňujúce sa prejavy nepriateľstva voči Židom ho presvedčili, aby prijal miesto vo viedenskom hokejovom tíme, s ktorým vycestoval do Južnej Afriky. Späť do Viedne sa už nevrátil. Z Johannesburgu pokračoval  na indonézsky ostrov Bali s prestávkou na Zanzibare a niekoľko priľahlých ostrovoch. Dvojročný pobyt mal nezameniteľný dopad na jeho tvorbu (najlepšie to dokumentuje jeho figurálna tvorba inšpirovaná tunajšími tanečnicami, ale aj príklon k naturálnemu zobrazovaniu), ale aj na duchovný život. Po stretnutí s holandským misionárom Boycom konvertoval na katolicizmus. V roku 1939 opäť uteká pred vojnou, tentokrát pred japonskou inváziou. Usadil sa v austrálskom Darwine a ku koncu vojny tu vytvoril jednu z najpozoruhodnejších bronzových plastík – Cyrano de Bergerac. Tá je vystavená v Bratislave! V marci 1948 odchádza na „krátky“ čas do Londýna. Krátky výlet sa zmenil na viac ako 40 ročný pobyt. V britskom sochárstve zaujíma osobitnú pozíciu ako emigrant, ktorého umenie bolo ovplyvnené rozličnými kultúrami, ale v podstate zostalo verné autorovým stredoeurópskym koreňom. (Zuzana Francová, Mestské múzeum Bratislava).Fleischmann

O múzeu, ktoré vzniklo akosi mimochodom

„Pomaly som začal zisťovať, koľko som o svojom otcovi nevedel. Mal skutočne pozoruhodný život a nadobudol som presvedčenie, že ľudia by mali mať príležitosť dozvedieť sa viac o jeho životných dobrodružstvách a sochárstve...Pokračovaním tohto projektu bolo založenia múzea a zistenie toho, kto bol môj otec, a kto som ja.“ Fleischmann

To sú slová Dominiquea Fleischamanna, ktoré predniesol keď spolu so svojou matkou Cecile Joy Fleischmann otvárali v Bratislave múzeum – galériu. 5. júna 2002, na výročie Fleischmannových narodín, bolo otvorené múzeum, ktoré má Bratislavčanom pripomínať sochára, na ktorého sa prakticky zabudlo. Opakovať, že to všetko bolo v dôsledku pokriveného pohľadu súvisiaceho s budovaním socializmu, je ako pustiť na gramofóne platňu, ktorá donekonečna opakuje to isté. Pokojne na to môžeme zabudnúť. Dôležité je to, že na „bytovej“ ploche v príjemnom prostredí historického domu sú diela autora, ktorého tvorbu pozná aj Jej veličenstvo britská kráľovná. V roku 1977 Alžbeta odhalila najväčšie umelecké dielo vyrobené z akrylu nazvané Crystal Crown v londýnskych dokoch sv. Kataríny (St. Katharine Docks). Jeho autorom je samozrejme Arthur Fleischmann. Práci s akrylom - plexisklom sa venoval od 50.-tych rokov 20. storočia. Možno aj preto bol  Dominique Fleischmann veľmi prekvapený, keď po roku 1989 prišiel pozrieť otcovo rodné mesto a zistil, že ho tu vlastne nikto nepozná. Vďaka spolupráci so Zuzanou Francovou z Mestského múzea v Bratislave sa im podarilo objaviť niekoľko otcových diel v depozitároch múzea a dokonca čo – to aj v starožitnostiach. Prešlo pár rokov, spravili pár ťažkých krokov a múzeum funguje.Fleischmann

http://news.bbc.co.uk/2/hi/entertainment/1731799.stm

 

Komentáre Disqus