Pohanské Pohansko pri Břeclavi

Ľuboš Vodička - 3.5.2019

Pohansko mám rád. Nie len kvôli tomu názvu. Ten sa mi totiž vždy páčil. Oportunistický, nezvyklý pre kresťanské územie Čiech a Slovenska, trochu proti prúdu zabehaných zvyklostí, provokujúci, najmä však s nádychom záhadnosti. Pohansko je areál prešpikovaný kultúrnym dedičstvom na okraji mesta Břeclav na Morave. Prístupný z priemyselnej časti dnešného mesta cestičkou, o ktorej by ste si mysleli, že môže končiť iba na ošumelom továrenskom dvore. Pokiaľ k nemu zamierite autom, musíte ho zaparkovať na improvizovanom, „poľnom“, parkovisku, potom vás cesta prevedie popod železničnú trať. Trochu ako do brány s heslom „kto má strach, nech obráti svoje kroky“. Kto ten strach nemá, kto ten strach prekoná,  na toho čaká aleja stromov končiaca na lúke. Jej opačnému koncu dominuje  empírový lovecký zámoček Pohansko.

Pohansko-kresťanská, kresťansko-pohanská Morava

Areál, ku ktorému sa vzťahuje prívlastok „pohanský“ je pôvodne slovanská osada (cca do 6. stor. p. Kr.) a od 9. stor. veľmožský dvorec obohnaný palisádou.  Kontinuálne osídlenie, ktoré tu pretrvalo niekoľko storočí vyvrcholilo v období Veľkej Moravy, kedy sa Pohansko stalo bezpochyby jedným z hlavných stredísk moravskej časti ríše. Konieckoncov tunajším vladykom bol niekto z rodu Mojmírovcov, z rodu, ktorý bol rodom panovníckym.  Archeologický výskum začal už v roku 1959 František Kalousek. Tomu sa podarilo odkryť jednoloďový kostol s pravoúhlym pôdorysom, polkruhovou apsidou, bočnou prístavbou, ktorého steny sa na niektorých miestach zachovali až do výšky jedného metra. V roku 2008 sa na hradisku našiel druhý kostol. Jeho objav nikto neočakával a súčasne niečo málo aj skomplikoval. Tá malá „komplikácia“ by možno unikla pozornosti slovenskej verejnosti, ak by na ňu neupozornil historik Vladimír Turčan z Archeologického múzea v Bratislave v súvislosti s anketou Najväčší Slovák. Keď došli na pretras v ankete nominovaní dvaja bratia z Grécka, pretvorení verejnosťou na Slovákov, Cyril a Metod,  Dr. Turčan upozornil, že : „...pádom  Veľkej Moravy na prelome 9. a 10. storočia sa kresťanská štruktúra začala rozpadať. Dokonca máme zaujímavý archeologický nález z Pohanska pri Břeclavi. Stál tam kresťanský kostol. Po páde Veľkej Moravy ho miestni zbúrali a na jeho mieste postavili svätyňu pôvodného slovanského náboženstva.“ (Plus 7 dní, č. 15/2019, str. 83). Ak sa priamo na mieste dozviete, že k zaujímavým nálezom patrí aj pohanský kultový objekt z 10. storočia, začnite počítať! Zánik Veľkej Moravy sa kladie do rokov 905/906. V podstate po troch bitkách pri Bratislave, ku ktorým došlo v roku 907, už Veľká Morava naozaj zaspievala svoju labutiu pieseň. To je stále začiatok 10. storočia. Pohanský kultový objekt z 10. storočia postavili počas nasledujúcich cca 90 rokov. Pohansko nám ukazuje niečo, čo si príliš uvedomiť ani nechceme. Pohanské zvyky  s nami žili (a žijú) ďalej. Alebo si viete predstaviť ako bratia Cyril a Metod na Luciu husími perami vymetajú zlých duchov z kútov slovanských dreveníc, alebo na jar topia Morenu, aby urobili koniec studeným dňom?  Ako kreatívne mätúco potom pôsobia plody našich zákonodarcov, ktorí úspešne do preambuly ústavy Slovenskej republiky dostali slová v zmysle cyrilo-metodského duchovného dedičstva a historického odkazu Veľkej Moravy. Ktorý duchovný odkaz Veľkej Moravy je ten onakvý, správny, dobrý pre nás? Pohanský, ktorý prežíval pred, aj po Morave, kresťanský, obohatený o staroslovanské zvyky, alebo cyrilo-metodský, ktorý úspešne oživili romantici 19. storočia?

Zámoček, ten krásny zámoček

Ján I. z Lichtenštejna, bol ten, ktorý o pohanskej minulosti Pohanska ani len netušil, ale v rokoch 1811 – 1812 dal postaviť na tomto mieste zámoček Pohansko, súčasť Lednicko-valtického areálu. Autormi architektonického návrhu sa stali páni Josef Hardmuth a Josef Kornhäusel.  Pre naše rozprávanie je zaujímavý prvý z dvoch menovaných Josefov. Hardmuth, zakladateľ spoločnosti a továrne s názvom KOH-I-NOOR HARDMUTH.  Spoločnosti, ktorá vznikla v roku 1790 vo Viedni, dostala názov podľa diamantu (Koh-i-Noor, Koh-i-noor, Kohinoor, Koh-e Noor, Koh-i-Nur, čiže Hora svetla, dnes britských korunovačných klenotov) a ktorá si v roku 1802 nechala patentovať recept na výrobu tuhy do tužiek. Do tužiek, ktoré bežne používame na kreslenie,  podčiarkovanie, okusovanie a často na písanie poznámok do kníh, ktoré práve čítame. Títo dvaja páni navrhli budovu, ktorej spodnej časti dominujú pilierové arkády a vyšším častiam fasády medailóny a obdĺžnikové reliéfy s loveckými výjavmi. Výsledkom je veľmi ľahko, vzdušne pôsobiaca stavba, výrazne romantického charakteru, odkazujúca na inšpiráciu v antickom svete. Pôsobí barokovo, má ten sladkastolepkavý nádych luxusných stavieb 19. storočia, ale svojou polohou v krajine, zväčša sviežo zelenej, nepôsobí cukríkovo ťaživo. Svieti ako sviečka v pološere. Je príjemná, hravá, túlivá, milá.  Dnes je v nej ukryté archeologické múzeum a samozrejme bufet s občerstvením.

Aké si Pohansko?

V závetrí. Toto slovné spojenie, z môjho pohľadu, najlepšie vystihuje areál Pohansko. Obklopený lesmi, otvorený zelenou plochu, ohraničený ramenom rieky Dyje, nabitý tajomnou históriou prvých starých Slovanov, slávou mužov a žien Veľkej Moravy, romantikou 19. storočia.  Krásne miesto, ktorému práve tá poloha „v závetrí“ dovolila zakonzervovať  mnohé z toho, čo tam dnes chodíme obdivovať.

Komentáre Disqus