Pokus o zdolanie gruzínskej hory Kazbek alebo Kaukaz si musíš zamilovať

Marek Kochan - 2.10.2019

Kto má rád hory a navštívil Kaukaz, musí si ho zamilovať. Je to rozsiahla divočina na pomedzí Európy a Ázie. Nebotyčné vrcholy, ľadovce, divoké horské rieky, nádherná nočná obloha, v porovnaní s Alpami málo turistov (závisí to tiež od lokality). Relatívna blízkosť a cenová dostupnosť z neho robia zaujímavú destináciu aj pre našincov.

No nie sú to len hory, čo robí tento kút sveta výnimočným. Región na juh od Veľkého Kaukazu má bohatú históriu. Písali sa tu dejiny najstarších civilizácií, trvalé osídlenie tu pretrváva od paleolitu. Pôsobili tu Chetiti, Gréci, vládol tu Alexander Veľký Macedónsky. Arménsko ako prvá krajina na svete prijala v roku 301 kresťanstvo. Svoje ríše tu mali Rimania, Peržania aj Arabi.

Na Kaukaz cez Užhorod a Kyjev

V roku 2018 sme sa rozhodli navštíviť tretiu najvyššiu horu Gruzínska a siedmu najvyššiu celého Kaukazu – vyhasnutú sopku Kazbek, ku ktorého stene bol podľa starovekých Grékov prikovaný Prometeus. Trasa našej cesty viedla cez Užhorod, nočným vlakom do Kyjeva, odtiaľ letecky do Yerevanu a ďalej do Gruzínska. Užhorod mám rád. Naposledy som ho navštívil v roku 2012 a odvtedy sa veľa zmenilo. Námestie pred železničnou aj autobusovou stanicou je kompletne vynovené. Pribudlo dlažby, asfaltu aj zelene. Fasáda stanice je nová. Zmizli veksláci ponúkajúci za výhodný kurz hrivny. Čo ostalo sú skvelé ceny, staré žiguláky, neznalosť jazykov a vynikajúci boršč.

  • Po menších peripetiách s lístkami (odporúčam ich kúpiť v dostatočnom časovom predstihu – minimálne mesiac vopred), večer nastupujeme do rýchlika smerujúceho do Kyjeva.

ukrajina

Kyjev sa zmenil tiež. Námestie nezávislosti teraz zdobia pamätníky majdanových (Majdan – po ukrajinsky námestie) udalostí z prelomu rokov 2013 a 2014. Panuje tam zvláštna atmosféra, všade sú kvety, fotky padlých. Život tu však pulzuje ďalej, ľudia hľadia do budúcnosti. Ukrajinci sú mentálne silný národ, minulosť ich zocelila.

Arménsko - pohorie Gegham a jazero Sevan

Na druhý deň pokračujeme už letecky do arménskeho Yerevanu. Po vystúpení z lietadla nás ovalí 40 stupňová horúčava. Našťastie sme bez najmenších ťažkostí zohnali odvoz do hostela. Domáci vás len zbadajú a hneď sú pri vás, ponúkajú pomoc, odvoz. Sú pripravení zjednávať, netreba teda hneď brať prvú ponuku. Plán v Arménsku bol okrem historických pamiatok v hlavnom meste a jeho okolí hlavne prechod pohoria Geghama a kúpanie sa v blízkom jazere Sevan (najväčšie v krajine), ležiace v nadmorskej výške 1900 metrov.

 

blak hill outdoor

Z Geghamu nakoniec kvôli zlej vyhliadke počasia nič nebolo. Hrozili búrky a na odlesnených svahoch vysokých takmer až 3600 metrov by to nemuselo dopadnúť najlepšie. Ukázalo sa, že nám táto naplánovaná aklimatizácia chýbala, o tom však neskôr. Kúpanie v Sevane je však zážitkom. Najmä kultúrnym. Domáci hojne navštevujú jeho pláže na piknikové „párty“. Zaparkujú auto pár metrov od vody, vytiahnú skladacie stoly a stoličky (alebo aspoň deky), pustia miestnu hudbu (zahraničnú sme tu veľmi nepočuli, vďakabohu), na všadeprítomných griloch typických na prípravu šašlíku opekajú klobásky, špekačky, nechýba ovocie a zelenina, vynikajúce arménske syr a víno. A popritom pijú. Veľa.

Z Yerevanu do Tbilisi autobusom

Po užití si pohostinnosti miestnych a prehliadke pár historických pamiatok v Yerevane a okolí (námestie republiky, socha „Matka Arménska, Kaskáda, opera, kláštor Vagharshapat – UNESCO) nás čakala cesta do Gruzínskeho Tbilisi (gruzínci to vyslovujú „tiflis“). Možností ako sa tam dostať je viacero. Jednou z nich je vlak, jazdí denne, je pohodlný (závisí od triedy, ale aspoň sa človek môže počas cesty prejsť, zájsť na WC...), ale lístok treba kúpiť vopred (najmä tie lacné sa počas leta vypredajú rýchlo), inak neostáva iné len si vystáť na stanici niekoľkohodinový rad na drahšie a ani tak nemáte istotu že nejaký naozaj kúpite. Kým čakám na otvorenie pokladne (medzičasom sa tu zhŕklo asi dvadsať ľudí) a rozmýšľam ako sa s anglicky nehovoriacou pokladníčkou dohodnem, Kika vybehla pred stanicu zistiť nejaké autobusy. Našla nejaký za 7000 dramov na osobu (1 euro – 530 dramov). 13 eur za takmer 300 km cestu je prijateľná suma, síce to nebude pohodlie vlaku, ale bude to rýchlejšie. Berieme. Čakali sme typickú maršrutku, ale namiesto nej prišiel novší mikrobus Nissan. Cesta nám trvala šesť a pol hodiny aj s hraničnou kontrolou, zdržala nás do hodiny.

Tbilisi

Dohodnutý hostel už dohodnutý nebol, našťastie nás odprevadili do ďalšieho, asi 300 metrov ďalej. Zaujímavosťou bolo, že mal oddelené izby pre ženy a mužov. Kým teda nieste aspoň zasnúbení. My sme neboli, tak každý osobitne. Napriek tomu že je tu o osem stupňov menej ako v Yerevane (26 o 22:30), nieje to žiadna výhra. V Gruzínsku odporúčam ochutnať chačapuri. Je to posúch plnený rôznymi plnkami, syrom, vajíčkom, špenátom. V horách sme ho mali aj ako pizzu, okrúhly a navrchu roztopený syr, alebo špenát. V Tbilisi ho dostanete kúpiť naozaj všade.

Z Tbilisi do Kazbegi maršrutkou za tri eurá

Maršrutky a taxíky do všetkých smerov odchádzajú zo stanice Dugybe. Chvíľu trvá, kým sa na nej zorientujete, informácie sú dosť mätúce a organizácia chaotická. Po viacerých pýtaniach sme našli stanovište, odkiaľ sa dá dostať do Kazbegi. Ceny sa rôznia od 20 lari za osobu až po 100 lari (1 euro – zhruba 3 lari). Tie drahšie odmietame, nakoniec nastupujeme do osobného auta, „taxíka“ (bez označenia, takto si tu miestni privyrábajú), čakáme však kým sa staré Audi 80 zaplní. Nevieme kým, v aute sme už traja (okrem šoféra) a kufor je už plný. Asi po pol hodine sedenia a čakania to ešte idem skúsiť k maršrutkám a máme šťastie. Nachádzam jednu za 10 lari/osobu, vyberáme veci z audiny a sadáme do mikrobusu. Cesta do hôr na samý sever krajiny za tri eurá? Výborne!

Pešo ku kláštoru Tsminda Sameba

O pol štvrtej poobede sme dorazili do Kazbegi, nad mestečkom sa čnie mohutná zaľadnená kopula rovnomenného vrchu. Rýchly pohyb mrakov v okolí čiapočky dáva tušiť poriadny vietor. Smerujeme do informačnej kancelárie, zisťujeme podmienky na hore. Vyhliadky počasia sú dobré len na dva – tri dni. Ľutujeme chýbajúcu aklimatizáciu z Arménska, ale nemáme na výber. Buď to dáme do troch dní hore aj dole, alebo budeme odchádzať sklamaní. Rozhodujeme sa rýchlo, ešte rýchlejšie nachádzame jednu z dvoch poľských požičovní výstroja v meste a podvečer už pešo (dá sa zaplatiť aj terénny taxík vyradený z francúzskeho Chamonix) stúpame ku kláštoru Tsminda Sameba (inak Trinity church) týčiacemu sa nad mestom vo výške 2150 metrov (prevýšenie 450 metrov). Staviame stan, ja ešte fotím nočnú oblohu (je tu málo svetelného smogu a tej scenérii sa nedá odolať) a za zvuku všade okolo sa pasúcich kráv a pastierskych psov zaspávame. Ráno zisťujeme že jeden zo psov si nás asi obľúbil (asi za to jedlo a pohladenie, ktoré sme mu večer venovali) a spal pred vchodom do stanu.

Tsminda Sameba

Ráno dosť fúka. Balíme a vyrážame na dlhý pochod do základného tábora vo výške 3650 metrov. Cesta je to pekná, je síce teplo, praží slnko, ale napredujeme rýchlo strmým údolím tvaru V bez vyššieho porastu. Okolo je len tráva, intenzívne sa tu pasie, okrem hovädzieho najmä ovce a kozy. Pod ľadovcom Gergeti je vo výške 2900 metrov kemp, kde naberáme vodu. Potom prekračujeme dravú ľadovcovú bystrinku a nasadzujeme mačky, tábor Betlehemi hut leží na skalnatom výbežku, asi 150 výškových metrov nad ľadovcom. Staviame stany, spolu s našimi novými kamarátmi zo Slovenska a Čiech, ktorých sme stretli cestou k base campu. Výšku cítiť, najmä Kika má dosť, je letargická. Ja sa ešte s chalanmi idem pozrieť do ABC (advanced base camp) asi 200 výškových metrov vyššie. Trochu fotíme a zbiehame do BC. Zajtra máme v pláne aklimatizačnú túru na ľadovec.

vystup na kazbek

Aklimatizačná túra na ľadovec

Podľa predpokladov sa spalo zle. Respektíve skoro vôbec. Celú noc fúkalo, ráno je však takmer bezvetrie a slnečno. Je len kúsok pod nulou. Cesta z ABC k ľadovcu pripomína bizarnú krajinu z Mordoru. Nespočet chodníkov, viac či menej viditeľných, prechádza po suťovisku, moréne, prachu, blate, zasypanom ľadovci s trhlinami. Často meníme smer, hľadáme cestu. K tomu všetkému neustále padajúce kamene a balvany zo steny Khmaura. Dosahujeme ľadovec, viažeme sa na lano. Po dosiahnutí asi 4200 metrov sa otáčame späť do BC. Zajtra nás čaká výstupový deň.

vystup na Kazbek

 

Budík nastavujem na 23:20, nič moc :( veci sme zbalili ešte večer, tak kým vstanú ostatní, varím kávu a fotím. Obloha je naozaj úchvatná. Slabo mrzne a je bezvetrie. 00:15 vyrážame. Ide sa dobre, chodník je zamrznutý, cestu sme si už niekoľkokrát prešli. Po troch kilometroch dosahujeme biely ľadovec a nasadzujeme mačky. Sú tu trhliny, viažeme sa na lano. Míňame stany v C1, sme v sedle, asi 4400 metrov vysoko. black hill outdoorCesta sa stáča doprava, na chvíľu ilegálne vstupujeme do Ruska. Začína fúkať. Keď zastaneme je všetkým zima. Tu sa však ukázala kvalita nášho oblečenia z merina od slovenského výrobcu Black hill outdoor. Bunda aj nohavice z hrubého merina si plnili svoju funkciu vynikajúco. Ako stúpame, vzduch redne, vietor silnie. Aspoňže svitá. Terén sa stáva strmším.

black hill outdoor

Pokus o výstup na Kazbeg

V cca 4700 metroch máme prestávku, pod obrovskou ľadovcovou stenou, pod ňou zíva obrovská trhlina. Pred nami je len jedna skupinka, za nami idú ďalšie. Pokračujeme ďalej, slnko už vyšlo. Vietor je silný, púšťame sa do záverečného výšvihu. Je strmý. Vpredu sa však niečo deje, Katka nemôže pokračovať (má problémy s nohou z predchádzajúcich trekov), Kika to otáča tiež, Pavel ich nasleduje, bude ich viesť dole. Sme pod vrcholovou pyramídou. Vo štvorici skúšame ísť ďalej, ale vietor je veľmi silný, terén exponovaný a tak sa nechcene obraciame aj my. So zvyškom skupiny sa stretávame o niekoľko sto výškových metrov nižšie. Vrchol teda odolal, ale tak to niekedy chodí. Skupinka pred nami sa hore dostala, ale museli bojovať s víchricou v najhoršom možnom úseku cesty, pri zostupe dole. Myslím že boli na vrchole aj chvíľu uväznení.

vystup na Kazbek

black hill outdoor

Ešte v ten istý deň balíme veci v základnom tábore a zostupujeme (značne unavení) do Tsimnda Sameba. Tam si výdatne pospíme a na druhý deň ráno sme už opäť v Kazbegi. Znova rozoberáme okolnosti predchádzajúcich dní a stále nám to vychádza tak, že sme sa rozhodli správne. Jasné, vrchol mrzí, ale nieje to všetko, dôležité je vrátiť sa zdraví a v celku. Zapíjame celú výpravu v skvelej spoločnosti domácou pálenkou čača a hneď je svet krajší :) V tomto prípade platí, že dôležitejšia je cesta, než samotný cieľ.

Posledných pár dní strávime trekmi v údolí Sno, ale počasie nám už nepraje, sú búrky a ochladilo sa. Gruzínsko je nádherná krajina, dá sa tam chodiť niekoľko rokov a aj tak nepoznáte všetky jeho krásne údolia. Som presvedčený že to nebolo naposledy.

P.S. O dva mesiace neskôr sme s Rasťom a Pavlom dosiahli vrchol Mont Blancu. Podmienky boli úžasné.

Komentáre Disqus