Prepych v štýle ruských cárov, Carskoje selo

Ľuboš Vodička - 17.7.2019
Carskoje selo

Carskoje selo! To je názov! Prezradí všetko naraz. Cárske sídlo. Stačí sa len trochu orientovať v slovanských jazykoch a už vám znie plnohodnotne, rázne, jasne, nespochybniteľne, ešte aj na jazyku sa prevaľuje ako šamrola plná sladkého krému. Ak pôjdete toto miesto navštíviť, bude vám jasné, že na konci cesty vás nečaká len taká derevňja (деревня – dedina), ale niečo veľkolepé. To veľkolepé, honosné, luxusné ukrýva legendu, „Jantárovú komnatu“, o tej trochu neskôr. Najskôr niečo o Kataríne, nie o Kataríne, podľa ktorej dostal meno ústredný palác Cárskeho sela, Katarínsky, ale o Kataríne Veľkej, najväčšej ruskej imperátorke.

 Carskoje selo

Vládkyňa Ruska, ktorá Ruskou ani nebola

 Povedzme si najskôr, čo Katarínu Veľkú spája s Cárským selom. V parku je objekt, ktorý sa volá Pyramída (aj tak vyzerá J).

Oproti  vchodu, tmavou žulou obloženého ihlanu, sú pochované jej obľúbené psy - Tom Anderson, Zemira a Ďušes. Do parku dala postaviť aj tzv. Cameronovu galériu, inšpirovanú antickým pantheonom, ktorý zdobí 54 búst filozofov, vojvodcov, bohov, hrdinov staroveku. Sama rozhodla, ktoré konkrétne osoby budú zvečnené v tejto stavbe tak, aby jej mohli robiť spoločnosť pri rozhodovaní o budúcnosti Ruskej ríše.

 Carskoje selo

Katarína, celým menom Sofia Frederika Augusta von Anhalt – Zerbst (meno Katarína (rusky Jekaterina) prijala až v roku 1745, v čase keď sa vydala za Petra III.) bola Nemka. Narodená v dnešnom poľskom Štetíne. História hranice príliš nepozná, realita dávnych dní vie zamotať naše predstavy o tom, kto kde a z kadiaľ prišiel. Budúca imperátorka Ruska bola osudom zoceľovaná od detstva. Ako sedemročná ochorela na zápal pľúc, ku ktorému sa pridružila krivica. V rámci liečenia navrhol pre školopovinné dievča štetínsky kat drevený korzet, ktorý musela nosiť najbližších osemnásť mesiacov. Keď k tomu pripočítame neláskavý materský prístup jej matky, ktorá ju často bila a jej jediným cieľom bolo vystrčiť dcéru z nízkych kruhov štetínskej šľachty do panovníckych kruhov,  máme pred sebou obraz chladného detstva. V januári 1744 doručili štrnásťročnej mladej šľachtičnej list od cárovnej Alžbety, panovníčky Ruska. Bola pozvaná do Ruska a rýchlo pochopila, že cárovná s ňou počíta ako s manželkou pre svojho syna.

Obdobie pred svadbou, aj samotná svadba boli údajne veľmi romantické. Ibaže po svadbe sa Peter ukázal v celej svojej (ne)kráse. Infantilnosť prejavujúca sa napríklad hrami s cínovými vojačikmi, rozhodnutie postaviť pred vojenský súd potkana, ktorý dvoch z týchto vojačikov zožral, ale aj pozornosť venovaná milenke Alžbete Vorontsovej, údajne intenzívna ochota sa s Katarínou rýchlo rozviesť, intrigy a špióni na ruskom dvore, to všetko posúvalo Katarínu do veľmi nezávislého postavenia. Verejným tajomstvom bol jej milenecký vzťah s Grigorijom Orlovom, ktorý sa v roku 1762 aktívne podielal na palácovom prevrate, na konci ktorého bol Peter III. (Katarínin manžel) zvrhnutý z trónu. Mimochodom týždeň po abdikácii bol cár zavraždený. Do akej miery bola v incidente Katarína zainteresovaná nie je jasné.

V septembri 1762 v Moskve prijala Katarína cársku korunu. Prvé peniaze na veľké reformy získala z navrátených majetkov, ktoré odobrala ruskej cirkvi. Potom sa rozbehol kolotoč: reforma poľnohospodárstva, baníctva, metalurgie, nové nemocnice a školy, zmapovanie ruského cárstva, súpis obyvateľstva, evidencia poľnohospodárskych výnosov, dve víťazstvá nad Osmanskou ríšou, aj potlačenie povstania donského kozáka Jemeliana Ivanoviča Pugačova.  Popri tom bezpočet  milencov, mladých dôstojníkov si vyberala ako jockey (údajne by sa v slovenskom texte mal objaviť prepis „džokej“) dostihových koňov.  Osobitne zahviezdil Grigorij Poťomkin (nielen k vôli Potemkinovským dedinám ). Knieža Grigorij Poťomkin bol veľmi schopný vojvodca. Mimochodom už v roku 1783 pripojil Krym k Rusku (samozrejme bez referenda). A tie dediny dal vybudovať práve kvôli nášmu, uhorskému panovníkovi Jozefovi II. Mali byť dôkazom o prosperujúcej a bohatej ruskej ríši v okolí rieky Dneper. Išlo jeho druhú návštevu Ruska,  túto absolvoval v roku 1787 a bola predzvesťou vojny s Osmanskou ríšou.

Jantárová komnata

Táto miestnosť by mala byť top všetkých top v Carskom sele. Rusi vám vysvetlia, že jantár má zvláštne vibrácie – vyžarovanie, ktoré očisťuje, omladzuje, harmonizuje organizmus. Robí s človekom divy. Zo žien divy, z mužov samcov ... Neviem to posúdiť. Asi som v jantárovej komnate strávil krátky čas, alebo sa práve „dobíjala“ po vysokom počte návštevníkov. Komnata, komnata, ak sa na ňu pozriete zblízka, ak začnete študovať jej detaily, nebudete mať ďaleko od toho, aby vám spadla sánka smerom dolu. Je ukážkou filigránskej, majstrovskej remeselnej práce. Hoci jantár je „skamenená živica“, stále je to „kameň“, do ktorého vyrezať ornamenty, drobné ozdoby, skladať ho kocku ku kocke je fascinujúce. Je to krásne. Ibaže, ak urobíte dva – tri kroky od steny, ak sa dokonca postavíte tak, aby ste steny videli čo najcelistvejšie, možno zažijete iné prekvapenie. Prvé bude, že komnata nie je ani zďaleka tak veľká, ako by ste si podľa všetkých správ mohli myslieť. Tri steny, síce vysoké, ale nijak zvlášť mohutné. Všetko žlté, trochu zlatisté, sem tam zrkadlo, napriek tomu akosi príliš sladké. Tak sladké, že to vyzerá ako interiér cukríkového obchodu, do ktorého zabudli dodať pulty a usadiť predavača. Skôr ako proces omladzovania, očisťovania sa môže dostaviť bolesť zubov. A nesmie sa dostaviť chuť fotografovať. Zobrať do rúk fotoaparát nesmiete! Na tomto jedinom mieste v interiéri modro-bielo-zlatého Katarínskeho paláca sa fotiť nesmie.

 Carskoje selo

Jantárová komnata a jej spletitý príbeh

Hoci som toho o Jantárovej komnate veľa pekného nenapísal, jej príbeh stojí určite za pár viet. Jantárová komnata je nemecký, správnejšie pruský výrobok. V rokoch 1701 – 1709 ju vyrobili pre zámok Charlottenburg na základe príkazu cisára Fridridcha I. Keď ju v roku 1716 uvidel Peter Veľký, tak intenzívne sa do nej zahľadel, že ponúkol za jej výmenu 55 vojakov – granátnikov. Výmena sa podarila a Jantárová komnate sa ocitla v Zimnom paláci v Petrohrade. Cárovná Alžbeta nechala komnatu premiestniť do Katarínskeho paláca v Carskom sele. Tu ju rozšírili na dnešných 55 metrov štvorcových.  V roku 1941 oblasť obsadil nemecký Wehrmacht a Jantárová komnata zmizla. Čiastočne. Nemci ju v priebehu 36 hodín demontovali, odviezli do Königsbergu (Kaliningradu v Litve) a tam už naozaj zmizla. Sovieti v roku 1979 rozhodli o jej obnove podľa zachovaných dokumentov. V roku 1997 bola nájdená florentská mozaika, pôvodná časť komnaty, ostatné časti ostávajú stále stratené. V roku 2003, pri príležitosti 300-ho výročia založenia Petrohradu, bola komnata opätovne sprístupnená verejnosti.

 Carskoje selo

Exteriér, čiže park

Park je iná maškrtka. Tisíc krát si môžete povedať, že to čo ste videli v paláci, ste videli v mnohých iných palácoch, na mnohých iných miestach. Pozitívny fakt: vnútorná výbava palácov sa posúva od baroka smerom k secesii. Niektorí to možno ocenia J Ale park! aj takých parkov ste už možno videli x-y, napriek tomu je ... niečím jednoducho iný. Má veľmi príjemnú, jemnú, trochu zastrenú, filozofujúcu atmosféru. Je trochu ako jógová relaxácia, prepadáte sa doňho, prehĺbi dýchanie, vtiahne návštevníka do svojho vnútorného vesmíru.  Je úžasný.

Pre zaujímavosť

https://sk.wikipedia.org/wiki/Carskoje_Selo

Komentáre Disqus