Najvyššie položená železničná stanica v Európe, najdlhší tunel na svete a mnohé iné staviteľské rekordy nájdeme vo vysokých horách Švajčiarska. Švajčiarsko svetu dalo, či historicky priťahovalo šikovných ľudí zo všetkých svetových strán. Medzi nimi ľudí zručných, vytrvalých, ctižiadostivých, tvrdohlavých. Reformátorov, rojkov, staviteľov... Okrem všadeprítomnej precíznosti, čistej prírody, lahodnej čokolády alebo syrov s dierami či bez je dnes krajina obdivovaná pre svoje odvážne staviteľské projekty – napríklad tie železničné. Ako to bolo ale v dobe, keď jedny z najambicióznejších projektov prichádzali na svetlo sveta?
Najvyššie položená železničná stanica v Európe
Stanica Jungfraujoch je dnes najvyššie položenou železničnou stanicou v Európe. Leží v nadmorskej výške 3454 metrov, časť k nej vedúcej železnice je vydlabaná priamo v skale severnej steny známej horolezeckej výzvy Eiger. Je vrcholným zážitkom odtiaľ pozrieť do pažeráka ľadového kráľovstva, kde máte pocit, že ste sa skôr než v strede Európy ocitli niekde uprostred Himalájí. Fascinácia nedobytnosťou stála na počiatku plánov železnice do sedla Jungfraujoch; projektu, ktorý sa s obmedzenými financiami hýbal dopredu len veľmi pomaly a niekoľkokrát tiež v priebehu stavby takmer skrachoval.
Posledný úsek železnice trvalo preraziť zďaleka najdlhšie, problémy so stále horšie priestupnou horninou sprevádzala upadajúca morálka robotníkov vo výške nad tromi tisíckami metrov. Motivácia vypísanou prémiou za skoré prerazenie tunela na konečnej stanici v sedle nebola ranou do čierneho. Robotníci totiž, v snahe hnať sa čo najrýchlejšie dopredu a ukoristiť prémiu, začali používať nebezpečne vysoké množstvo dynamitu. Po 16 rokoch sprevádzaných nešťastiami a stratami na životoch bol dosiahnutý triumf moderného inžinierstva a turistom bolo sprístupnené ľadové kráľovstvo v samotnom sedle Jungfraujoch, konečnej stanici vlaku, úchvatne zaklinenej medzi štvortisícové vrcholy Jungfrau a Mӧnch. Písal sa rok 1912.
Železničný tunel pod Gotthardským masívom
Snáď ešte viacej zaujímavý príbeh z pohľadu podmienok stavby bol skôr postavený prvý železničný tunel pod Gotthardským masívom. Ten bol dokončený v roku 1881, po jednom desaťročí útrap zúčastnených projektantov a robotníkov. Samotný hlavní projektant tunela sa jeho slávnostného otvorenia, rovnako ako v prípade zubačky na Jungfraujoch, ani nedožil – skolil ho infarkt pri práci priamo v tuneli. Projekt navyše sprevádzali veľké technologické, finančné a mnohé ďalšie problémy – vďaka núteným úsporám nebol braný príliš ohľad na bezpečnostné predpisy a pri stavbe zomrelo viac ako 200 pracovníkov. Smrť prišla najmä vinou bleskových zatopení vodou, zrazením vlakmi vyvážajúcimi z tunela horninu, či následkom explózie dynamitu. Snáď ešte viac ďalších ľudí zomrelo až neskôr následkom zranení či chorôb získaných pri práci v drsných podmienkach. Tí, čo každý ďalší pracovný deň prežili, si ani pri odpočinku žiaden veľký komfort neužívali. Žili totiž v tábore v špinavých a preplnených kôlňach, podľa svedectva lekárov na spola zhnitých posteliach alebo slamníkoch, naskladaných tesne vedľa seba, v otrasnom, takmer nedýchateľnom vzduchu bez okien, v nedostatku pitnej vody, s chýbajúcimi toaletami a v celkovo mizerných hygienických podmienkach.
Nebolo výnimkou, že na jednu posteľ pripadali 3 robotníci, ktorí sa tak na lôžku, ktoré nestíhalo ani vychladnúť, neustále striedali. Pracovalo sa v troch zmenách. Robotníkov drvila i vtedy málo známa epidémia mechovca, trpeli týfusom a dýchacími problémami. Teploty v tuneli dosahovali bežne 30°C a neskôr až 40°C. Zamestnanci boli platení mizerne a navyše boli finančne vykorisťovaní – dve tretiny mzdy im boli strhnuté za ubytovanie a jedlo. Časť výplaty im bola ešte k tomu vyplácaná v kupónoch, so značne obmedzenou využiteľnosťou. Platiť si museli pracovné oblečenie i olej do lámp. Ich stávku prerušil až zákrok armády, ktorá strieľala do protestujúcich, ktorí zablokovali vstup do tunela, požadujúc zvýšenie dennej mzdy o 1 frank! Následkom boli ďalší mŕtvi a ranení. Hrozivé podmienky!
Dnes je toto všetko ukryté pod nánosom prachu zabudnutia. Je úchvatným predstavením naskočiť na vlak v Zürichu alebo Lucerne a nasmerovať si to priamym vlakovým spojením do taliansky hovoriaceho kantónu Ticino. Vlak vytrvalo a dosť rýchlo stúpa k zmienenému Gotthardskému tunelu vo výške okolo 1100 metrov nad morom v slučkách, z ktorých často polovica je vyrazená v skale a druhá akoby visela nad priepasťou. Po prejdení 15 km dlhého tunela sa často človek ocitá v inom svete, hradba hôr funguje ako priečka a býva častým zvykom, že keď sú nemecké kantóny ukryté pod rúškom nepriaznivého počasia, v kantónu Ticino je príjemne slnečno. Koniec koncov vlak po ďalších slučkách (v jednom mieste vidia cestujúci i dve úrovne koľají pod sebou) a viaduktoch zvezie k oknu „pribitého“ cestujúceho dych berúcou krajinou až k brehom Lago Maggiore, najnižšiemu bodu Švajčiarska, kde vďaka prívetivej klíme nie je núdza ani o palmy.
Gotthardský pätný tunel - najdlhší tunel na svete
Tento – vďaka mohutnému objemu nákladnej dopravy veľmi preťažený – tunel čoskoro podstatne stratí na frekvencii využitia. V roku 2016 ho v rovnakom masíve, len zhruba o 700 výškových metrov nižšie, bude kopírovať novo otvorený Gotthardský pätný tunel. V súlade s priamou švajčiarskou demokraciou bol odsúhlasený v referende a so svojimi 57 kilometrami bude najdlhším tunelom na svete. Vďaka tomu, že vlaky nebudú musieť šplhať k starému vyššie položenému tunelu, podstatne skrátia cestovnú dobu medzi Zürichom a Milánom. Doba pokročila, s ňou vzrástla technologická vyspelosť, s ktorou sa úmerne znížil i počet obetí, spočítateľných tento krát na prstoch oboch rúk a možno ešte nôh. Vo svetle dlhých prieťahov a odkladov otvorenia onoho neslávne známeho pražského diaľničného tunelového komplexu, je zaujímavým oznámením, že nový Gotthardský tunel, bude dokončený dokonca o pol roka skôr oproti pôvodnému plánu.
Tieto diela sú jedny z tých významných v zdanlivo nekonečnom rade ambicióznych staviteľských projektov, v ktorých sa zrkadlí odvaha švajčiarskych projektantov a ich snaha dosiahnuť na svoju dobu zdanlivo nemožné. Návštevníci z celého sveta dnes obdivujú krásy prírody z odvážne vedených, niekedy dokonca otáčavých lanoviek či železničných trás, prilepených vysoko vo svahoch, či vedených v nepravdepodobných sklonoch. Málokto si v tej chvíli asi uvedomí, že to nebola len odvaha a tvrdohlavosť vtedajších projektantov – dnes slávnych a uznávaných architektov – ktorí dali svetu tieto diela, lež koľko potu, krvi a nezdolnosti obyčajných ľudí stojí za týmito úspechmi.
