Rimania na Dunaji: Petronell-Carnuntum v Rakúsku

Carnuntum nie je rímske, či správnejšie latinské slovo. Nám sa dnes automaticky spája do slovného spojenia Petronell Carnuntum. Správne, pretože hovorí, že hlavné mesto niekdajšej rímskej provincie Horná Panónia sa nachádzalo v katastri dnešnej severorakúskej obce Petronell. Ibaže, nič nie je také jednoduché.

Petronell-Carnuntum

Jedno či dve Carnuntá?

To je otázka! Dodnes nemá odpoveď. Carnuntum vzniklo v rokoch 41 – 54 po Kristovi za vlády cisára Klaudia.

Carnuntum č.1. Podľa rakúskych historikov na sútoku Moravy a Dunaja. Dokonca hovorili, že je ním bývalé keltské oppidum na Devíne (v mestskej časti Bratislavy). Práve pomenovanie Carnuntum by s tým mohlo súvisieť. Je to keltské slovo. Teória o mieste na devínskom brale sa nepotvrdila. Ibaže myšlienka prvého Carnunta, ktoré sa nenachádzalo v dnešnom Rakúsku je stále živá. O to živšia, že počas výskumov pri obnove Bratislavského hradu, ktoré sa rozbehli po roku 2008 sa na hradnom kopci našlo nemálo nálezov, ktoré málokto čakal. Medzi nimi rímske stavby a stavby, ktoré hádam za rímske je možné označiť, ale ich účel nie je až tak úplne známy. A Rakúšania opäť decentne pripomenuli: možno ste našli prvé Carnuntum.

Oni totiž naozaj boli dve Carnuntá

To prvé, staršie sa stratilo. Napriek skeptickému postoju väčšiny slovenských archeológov, Dr. Jarka Schmidtová, vedúca výskumu v Gerulate, túto myšlienku neodmietla. Tak vieme, že sme Rimanov na bratislavskom hradnom kopci mali, ale až tak úplne dobre nevieme, aký veľký význam tomuto miestu prisúdili.

Petronell-Carnuntum

Carnuntum č.2

Prosím, toto označenie nepoužívajte! Je len autorskou invenciou použitou pre tento článok 😊 Carnuntum v Rakúsku je Carnuntum, ktoré poznáme z dobových máp a čo je ešte dôležitejšie je súčasťou rímskeho hraničného systému zapísaného na do Zoznamu svetového kultúrneho a prírodného dedičstva UNESCO.

O Rimanoch v Rakúsku, nechám najskôr rozprávať Pavla Dvořáka: „Vojenský tábor v Carnunte sa začal stavať najprv len z hliny a dreva, ku konci 1. storočia ho však prestavali a na prístavbu použili tehly a kameň. Hlavné rímske vojenské tábory boli veľmi rozsiahle, solídne stavby. Mali štvorcový alebo obdĺžnikový pôdorys a chránili ich veže, priekopy a hradby. Ich tvar určovali cesty, ktoré vstupovali do tábora cez štyri brány a na námestí sa križovali. Viedli k princípii, štátnej budove, kde boli úradné miestnosti, vrátane svätyne a pokladnice, a k budove veliteľa.

Carnuntum

V susedstve vojenských táborov postupne vznikali civilné osady, niektoré narástli na veľké mestá, vo vnútri s tržnicami, kúpeľmi, amfiteátrom (v Carnunte pre 8 000 divákov), bazilikou, poschodovými domami, radnicou, chrámami, knižnicou. Mali kanalizáciu, dláždené ulice, množstvo obchodíkov a krčiem. Prepychové domy zdobené nástennými maľbami a mozaikou sa vykurovali podpodlahovým kúrením, často mali vlastné záhrady. Rímske civilné osady bývali väčšie ako stredoveké mestá, na ktoré sa neskôr – aspoň niektoré – premenili. Carnuntum malo v čase najväčšej slávy 50 000 obyvateľov.

V civilných osadách žili vojenskí veteráni, ktorým cisár po odchode z armády pridelil pôdu, aby si v provinciách udržal užitočných ľudí. Boli to ženatí dôstojníci, remeselníci, úradníci, obchodníci, ktorí – chránení ozbrojeným sprievodom – prenikali ďaleko za Dunaj, kde predávali všetko, o čo bol záujem a kupovali potraviny, suroviny, otrokov, ale napríklad aj luxusný jantár .

Vojenské tábory a priľahlé mestá mali aj svoju honoráciu. V Carnunte žil miestodržiteľ, ktorý zastupoval cisára. Jeden z carnutských miestodržiteľov Septimius Severus sa neskôr stal cisárom...

V Carnunte sídlila jedna légia, okolo 6 000 mužov, prevažne ťažkoodencov, ale aj ľahkoodencov a jazdcov, technické zbory, osádky zásobovacích vozov, obsluha ťažkých strelných zbraní a príslušníci rímskeho loďstva (tzv. classic panonica), ...“.[1]

Carnuntum

Viac ako 80 rokov výskumov

Nie je to neobvyklé, že významné archeologické lokality sa skúmajú desiatky rokov. Schliemannova Trója sa skúma od roku 1872 a nikoho ani nenapadlo, že by tam už nebolo čo kopať. V Rakúsku začali s archeologickým výskumom v roku 1938 (poznámka na okraj, slovenská Wikipédia hovorí rakúski archeológovia robia výskumy na mieste Carnunta už od konca 19. storočia (možno už od polovice 19. storočia) a dodnes boli odkryté asi 3/4 mesta a vojenského tábora)[2], túto informáciu, treba brať skôr ako podnet na polemickú diskusiu ...).

Na nesúrodé informácie o začiatku systematického výskumu v Petronelli sa oplatí pozrieť aj z hľadiska nie práve príjemných historických udalostí. Anšlus (nem. anschluss), násilné pripojenie Rakúska k hitlerovskému Nemecku začalo 12. marca 1938. Hitlerovo nadšenie pre Rímsku ríšu nie je žiadne tajomstvo. Začiatok systematického výskumu na juhovýchodnom okraji civilného mesta Carnuntum s tým môže súvisieť.

Fašistické Nemecko mohla mať enormný záujem na financovaní výskumu, aby ho využilo ako argument vo svojej propagande. Bezpečne však vieme, že v 50.-tych rokoch na tomto mieste sprístupnili archeologický skanzen. 

V roku 1988 založili Archeologický park Carnuntum a jeho rozvoj a úpravy trvajú dodnes.

Napriek tomu, že komisári UNESCO (a aj mnohí odborníci) ohŕňajú nos nad rekonštrukciami historických budov. Ja som v tomto smere fanúšikom rakúskeho prístupu. Rakúšania dobudovali vytipované objekty do podoby z prvej polovice 4. stor. a smelo využili pôvodné tehly ako stavebný materiál. Dodržali výškovú úroveň pôvodných budov a cesty kopírujú niveletu rímskych ulíc.

Carnuntum

A ako to je s tým výskumom z konca 19. storočia? Niektoré časti tábora preskúmali archeológovia už v rokoch 1877 – 1914. Druhá etapa nasledovala v rokoch 1968 až 1977, tieto časti museli po preskúmaní zasypať a nie sú prezentované[3].

Heidentor - Brána skutočne pohanská

Heidentor, čiže Pohanská brána, pôvodne postavená na križovatke dvoch ciest, je 14 metrov vysoký monument, ktorý vždy pripomínal, že čosi je tu skryté asi pod zemou. Heidentor postavili pravdepodobne za vlády cisára Konštantína II.

Ammiano Marcellino vo svojich poznámkach uvádza, že Konštantín II nechal v Gálii a v Panónsku postaviť niekoľko víťazných oblúkov. Mal k tomu dobrý dôvod, v rokoch 357 až 359 viedol vojenské výpravy proti Kvádom a Sarmantom. Wolfgang Lacius, humanista, ju pomerne podrobne popísal už v roku 1551 a o nejakých sto rokov neskôr ju označili za „heydnisch Thor“. Teda Pohanskú bránu.

Impozantný monument, tzv. quadrifons, stále dominuje svojmu okoliu. Je neprehliadnuteľný ako osamotená rozkvitnutá slnečnica na zelenej lúke. Má v sebe niečo drzo až hrubo vojenské, ale ukrýva krásu premyslenej architektúry. Tá brána je jednoducho krásna, hoci je už rozpadnutá.

Carnuntum

[1] Pavel Dvořák, Prvá kniha o Bratislave, Rak 2006, str. 104-105

[3] Margaréta Musilová, Vladimír Turčan a kolektív, Rímske pamiatky na strednom Dunaji od Vindobony po Aquincum, Nadácia pre záchranu kultúrneho dedičstva, Bratislava, 2010, str.36

Nová kniha od Joža Terema

Recenzia