Dostať sa po zemi do Yugid Va zo Slovenska vôbec nie je jednoduché a ani rýchle. Kvalitné cesty končia pár sto kilometrov za Velkým Novgorodom. Dobrý asfalt sa vyskytuje čoraz vzácnejšie, zato blata a prachu pribúda každým kilometrom.
Po prechode hraníc z Lotyšska sa menia výhľady. Miesto obrobených polí, pasúceho sa dobytka vidno všade boľševníky rastúce do výšky troch metrov od dôb čo kolchozy a sovchozy prestali obrábať zem. Darí sa im všade, končia až vysoko na severe, kde ich nahradí bezbrehá tajga. Obydlia, domy na vidieku sú výlučne z dreva, zväčša vyzerajú hodne staro, akoby ich obyvatelia opustili s rozpadom Sovietskeho zväzu a odvtedy sa o ne nik nestaral.
Syktyvkar, hlavné mesto republiky Komi
Ideme najkratšou cestou, na Moskvu je urobená nová diaľnica vynikajúcej kvality, ale je to obchádzka, nakoniec cestujeme terénnym autom, ešte k tomu aj obytným... Po 3 dňoch jazdy je pred nami Syktyvkar, hlavné mesto republiky Komi. Opäť sa tešíme z kvalitného asfaltu, kŕmime sa lacným ruským kaviárom, výbornou brazílskou kávou kúpenou v Pjaťórečke, čo je ruská sieť potravín. V celku sme prekvapení kvalitou potravín v obchodoch, skvelý syr, čerstvá zelenina, obrovský výber tkz. bio produktov, väčšina je pôvodom ruských. Kvôli embargu tkz, vyspelého sveta sa tu nehladuje, naopak kvalita a pestrosť je prekvapujúca. Cesta sa zvrtla na sever, už nám nesvieti slnko do očí... ešte nejakých 1000 kilometrov a sme v cieli prvej etapy.
Mierime do mesta Vuktyl
Civilizácia tak ako ju ponímame my, pomaly končí. Cez rieku Pečora veľkú skoro ako Dunaj tu zatiaľ niet mosta, Rusi budujú dopravné tepny, toto je ďaleká periféria, ktorá sa drží pri živote vďaka plynárenským a ropným gigantom, ktoré majú rúry ponaťahované všade. Podľa rúr sa dá navigovať, vedú kamsi na sever, možno až na Yamal... My mierime do mesta Vuktyl, kde je direkcia národného parku Yugud Va s rozlohou 20.000 km2. Direkcia je v ošarpanej budove s množstvom zástupcov ruskej štátnej moci. "Nu, vy inostránci, vam náda razrešénie", vraví riaditeľka parku... trebalo ešte všeličo, afarmljénie, priglašénie. Rozhodujúce je však povolenie od Gazpromu, že smieme prejsť cez územie kde oni majú rúry... a tam chceme isť, lebo tade sa pokračuje z Európy na Sibír....
Takéto povolenie vybaviť trvá 14 dní, tak povedala riaditeľka... na moju otázku čo máme tých 14 dní robiť nemala odpoveď. Nakoniec ju predsa len napadlo, žeby sme mohli ísť do iného údolia, kde nie sú žiadne rúry, na severnú stranu parku. Akurát tam nevedie v lete žiadna cesta a je to asi 800km ďaleko. Čudná krajina, nevedie tam v lete cesta... A fakt že neviedla, je tam zimnik, bažinatá cesta tajgou, ktorá je prejazdná keď blato zamrzne. Dávno nepršalo, máme auto temer s metrovými kolesami, nedáme sa odradiť. Na sever do Pečory nám to autom trvalo z Vuktylu 13 hodín.
Z mesta ide ďalší zimnik do mesta Inta, odrádzali nás, vraj od zimy tadiaľ nik nešiel... V ten deň sme prešli 30km. A boli sme radi, že sme na tom zimniku neostali do zimy. Ural s náhonom na 10 kolies stál zapadnutý v bažinách aj s nákladom, vodič ho tam nechal, ani sa neunúval okná zavrieť. Je to tu iný svet, vzdialený tomu nášmu, drsný, tvrdý ale férový, tu nedostanete ranu pod pás, niet od koho.
V okolí Vorkuty už tajgy niet
Najväčší rozdiel je v ľuďoch, pomáhajú si, sú čestní majú v sebe morálne princípy, ktorými sa riadia. Vraciame sa do mesta, auto nechávame v garáži, nasadli sme na vlak čo prechádza z Archangelska do Vorkuty. Penzijný dôstojník stredného veku nám rozprával aký ťažký život je na severe, zavreli bane na uhlie, všade samý plyn, samá ropa.. kto by uhlie ťažil. V okolí Vorkuty už tajgy niet, iba holá tundra, autá sú zbytočné, cesty niet, mimo mesto jazdia iba vezdechody, pásové vozidla bez kanóna.
Z vlaku vidíme po ceste na sever 200km tajgy, nič iné, žiadna cesta, žiadne mesto, občas nejaký žeriav či stožiar gazpromu vytŕča z tajgy. V miestnej pobočke parku nám vybavili odvoz do hôr rovnakým uralom aký ťahával rakety stredného doletu v časoch studenej vojny, dnes slúži gosudárstvu. Prišiel po nás na stanicu o pol druhej v noci. Uraly v parku fungujú počas leta ako nepravidelné autobusové linky, inokedy do parku nik nechodí, odhadom sem príde 1000 turistov ročne. Myslím, že dôvodom je odľahlosť parku, mizerná propagácia, komáre a ovady.
- Oblúbený je výstup na najvyššiu horu Uralu Narodnuju a na horu Manaraga, ktorá je scenericky nádherná.
Celkovo pripolárny Ural je pohorie pre zhýčkaných turistov z EU nevhodné, i keď hodne zaujímavé svojou prírodnou krásou. Vybudované nie je prakticky nič okrem pár plechových prístreškov a chatiek pri riečkach, všetko si treba nosiť na svojom chrbte, niet komu zaplatiť za nocľah, pivo či večeru. Pitná voda je v riekach, oheň klásť je povolené, rybolov zakázaný ale lovia všetci. V celom parku nik nežije a nie sú žiadne cesty. Všetci si so sebou nosia katamarany, bajdarky či iné nafukovacie plavidlá na ktorých sa zvezú po riekach Kosjú alebo Kožim spať z hor.
- Splavy nie sú technicky náročné, sú nádherné, trvajú niekoľko dní, sprievodca píše až 10 dní ale dá sa i skôr. Najdlhšou riekou parku je Šugor, splav trvá údajne 10 až 15 dní, je to 350 km po rieke uprostred tajgy.
V prípade nešťastia tu záchrana neexistuje, každý si musí poradiť sám. Spoliehať sa, že niekto pomôže je hlúposť na rieke Šugor za 10 dní nemusíte stretnúť nikoho. Spávať sa dá na brehu rieky občas sa nájde čistinka v lese pod stromami, kde nesvieti celú noc slnko, je tu polárny deň, slnko nezapadá.
Rieky obklopuje na hornom a strednom toku nedotknutý les, jeho obyvateľmi sú aj predátori ako vlk, medveď a rosomák. Medveďe sú tu k videniu pomerne často,v lete keď je dosť potravy sú pomerne mierumilovné, ľudí nevyhľadávajú. Voda v riekach je čistá, piť sa dá bez obáv.Problémom sú komáre a ovady, repelenty sú odporúčané. Posledné roky sa stáva problémom i teplota, ktorá na polárnom kruhu v čase nášho pobytu dosahovala 30 stupňov,čo malo za následok priam epidémiu hmyzu.Pár dní po našom odchode sa ochladilo a snežilo, treba počitať s výkyvom letných teplôt od 0 do 40 stupňov.V zime ojedinele teploty klesajú pod -50 stupňov.
Vo vyššich častiach parku možno občas stretnúť kočujúcih pastierov sobov, ktorí aj v lete prevážajú svoje veci na saniach.Je možné od nich kúpiť skvelý odev na zimu z kože soba a tiež dobrú sobiu klobásu. Tu môže turista vidieť ako funguje príroda keď jej človek neškodí a neničí ju. Viac krát som premýšlaľ, kedy i na našom uzemí tak bolo... pred tisíc rokmi?
PS: Cestu autom sem v lete neodporúčam,v zime to môže byť zaujímavé, jazdí sa cez zamrznuté rieky, treba sa riadiť podľa domácich,občas sa ľad preborí a môžete mať problém, lebo auto v Rusku nesmie ostať.
