Sám na motorke cez Rusko do Japonska

Boris Kolev - 18.1.2018
na motorke do Japonska

V roku 2017 sme sa po minulo ročnom výlete do strednej Ázie rozhodli siahnuť trošku ďalej.Keďže sme obaja mali novú prácu, museli sme sa trošku prispôsobiť. Na počiatku boli 2 varianty:

1, Turecko, Gruzínsko, Arménsko, Azerbajdžan a domov cez Rusko v prípade že nedostaneme neplatené voľno.

2. V prípade že neplatené voľno dostaneme Bielorusko, Rusko, Japonsko.

Už v úvode sme zistili že Niki nebude mať ani dovolenku ani neplatené voľno. Takže som v tom zostal sám s otázkou, na ako dlho budem môcť odísť. S počiatku som sa cítil silný “Jasné to dám keď aj sám“, no ako čas plynul začal som mať obavy. Iskričkou nádeje bol motorkár Miro, ktorý to napokon zo zdravotných dôvodov vzdal. Nakoniec som dostal neplatené voľno + dovolenku a mal som skoro 2 mesiace na cestu. Rýchlo som začal riešiť víza. Veľkou dilemou bolo, či isť aj do Mongolska alebo sa zamerať iba na Japonsko. Nakoniec som Mongolsko nechal na samostatný výlet. Pár dní pred odchodom som mal dostať naspäť pas od agentúry, ktorá mi vybavovala víza, odchod sa blížil a stále nič. Obehal som pošty, volal do centrály, nakoniec sa mi pas podarilo nájsť stratený asi 30km od môjho bydliska, neďaleko miesta kde pracujem. Omylom totiž, miesto adresy trvalého bydliska, odpísali adresu firmy kde pracujem. Dva posledné víkendy pred odchodom sme boli na svadbách, preto som nestihol doplánovať trasu po Japonsku.

3.7.2017

Na cestu som sa vydal o 5:00 tak ako každý rok. No niečo bolo iné, bol som v tom sám. K počiatočným zmiešaným pocitom pribudli obavy, ako budem riešiť každodenné maličkosti ako napr. platenie na benzínke nákupy, wc a podobne. Predstava že zakaždým zamykám motorku mi veľmi nevoňala. No nič, rozlúčil som sa s rodinou a Niki a vydal sa na svoju najdlhšiu cestu. Prvá zastávka bola v Nitre, kde som sa stretol s motorkárom Ferom, ktorý na svojom BMW pochodil oveľa viac ako ja. Kontaktoval ma pár dní vopred a ponúkol sa, že ma aspoň kúsok odprevadí. Cesta ubiehala rýchlo, po dvoch neúspešných pokusoch naraňajkovať sa na Donovaloch sme nakoniec zastavili na pumpe v Ružomberku. Dali sme si bagetu porozprávali si pár zážitkov, plánov a rozlúčili sa. Už som v tom bol naozaj sám. Dnešným cieľom je dedina Slawatice neďaleko Bieloruských hraníc. Zastavoval som sa iba kvôli tankovaniu a jedlu. Cesta Slovenskom bola rovnaká ako minulý rok. Do Poľska som vstúpil cez Vyšný Komárnik a pokračoval smer Rzeszów, Lubin, Wlodawa. Začal som hľadať ubytovanie, na prvý pokus to nevyšlo a hotel bol zatvorený. Šťastie som mal až v dedine Slawatice, kde som našiel ubytovanie Agroturystyka. Starší manželský pár prenajímal izby u nich doma. Krytý parking vo dvore, pekná izba a wifi, čo viac som si mohol priať. Wifi a smartphone sa stali tento rok novými každodennými povinnosťami. Rozhodol som sa používať aplikáciu na určovanie polohy, aby rodina a kamaráti vedeli kde sa nachádzam. 801km

4.7.2017

Pani domáca mi spravila raňajky a asi pol hodinu sme sa rozprávali o cestovaní. Bola dosť unesená z toho, že idem do Japonska. Požiadala ma, aby som na jej do mapy zapichol špendlík, kde bývam, Nové Zámky však boli mimo mapu. Tak som časť Slovenska dokreslil na nástenku a nalepil moju prvú cestovateľskú nálepku. Hraničný prechod som mal na skok, asi 2 km od ubytovania. Na pol ceste som si uvedomil, že som zabudol zaplatiť, tak som sa poctivo vrátil a zaplatil. O Bieloruských hraniciach som počul a čítal všeličo, tak som bol zvedaví ako to dopadne. Poľská strana šla celkom rýchlo, trvalo to asi 45 minút. Colník bol dosť nepríjemný. Skúsil na mňa fintu , že som nezastavil na červenú na vypnutom semafore. Chcel mi dať pokutu 100 Zlotých. Vtedy som si povedal, dobre že som sa vrátil zaplatiť ubytovanie, lebo teraz by tie peniaze dostal nenažraný colník. Povedal som mu že zloté nemám, všetko som minul, mám iba kreditku. Veľmi ho to nezaujímalo, ďalej ma pustiť nechcel, doklady mi nevrátil a bankomat tam nebol. Tak sme si zahrali hru na čakanie. O pár minút sa ma jeden pán spýtal, že čo sa deje. Tak som mu to porozprával. Keď to videl colník, zavolal si ma a strčil mi doklady do ruky, nech idem. Takže to bolo jasné, videl nabalenú motorku, videl že som sám a už mal predstavu ľahkého zárobku. Na Bieloruskej strane to šlo bez problémov, len bolo treba čakať asi 2,5 hod. Cez okraj Bielovežského pralesu som sa dostal do mesta Brest. Sprevádzalo ma zamračené počasie a jemné mrholenie. Do Bieloruska som mal dvoj dňové tranzitné vízum, preto som sa veľmi zdržiavať nechcel. Pozrel som si Brestskú pevnosť, ktorá sa preslávila počas 2. sv. vojny v operácii Barbarossa a získala titul hrdinská pevnosť. Vstup do pevnosti je cez veľkú sovietsku hviezdu. Dlhá promenáda lemovaná expozíciou tankov a stromami vedie do centra pevnosti, kde sa nachádza pamätník, katedrála Sv. Mikuláša , večný oheň , tehlové kasárne a múzeum. Zosilňujúce mrholenie ma prinútilo pobrať sa ďalej. Prvý krát som si obliekol nepremok a nasmeroval som si to do hlavného mesta Minsk. Celkom ma prekvapilo, že pri diaľnici neboli takmer žiadne benzínky. Zhruba na polceste sa nachádzal veľký billboard v tvare býka, podobný ako v Španielsku. Bohužiaľ bol na druhej strane cesty, tak som sa nevedel pri ňom zastaviť. Na neďalekom odpočívadle som si dal pizzu a pokračoval do hlavného mesta. Zvyšok cesty ma sprevádzal silný dážď. Už som vedel, že budem potrebovať hotel alebo hostel , kde budem sušiť mokré veci. V okrajovej časti Minsku som rýchlo našiel gostinicu. Bohužiaľ izbu som dostal na ôsmom poschodí na konci chodby. Bola to dosť námaha dostať tam kufre a hlavne som sa obával o svoje kríže, s ktorými som mal problém pár dní pred odchodom. 405.8km

5.7

Celú noc pršalo. Dosť zle som spal. Stále som sa budil s pocitom, že naozaj idem sám, a že či mi toto treba. Ráno som prvý krát varil cestoviny a sledoval tmavomodrú zamračenú oblohu. Kým som všetko ponosil k motorke bolo 10 hodín a bol som kompletne prepotený. Zaprisahal som sa, že toto bolo naposledy, kedy som nosil veci tak ďaleko. Všimol som si že spojkové lanko, ktoré som menil pred dvoma rokmi sa začalo trhať a dlho nevydrží. Typol som si že sa roztrhne v Moskve v zápche. Prvou mojou zastávkou bolo námestie Oktyabrskaya, kde ma hneď odchytili policajti, že prečo tam parkujem. Po pár vetách ma odfotili, zaželali mi šťastnú cestu a mohol som pokračovať ďalej na námestie Nezávislosti a Ostrov sĺz. Poslednou zastávkou bolo múzeum Veľkej vlasteneckej vojny. Bola tam bohatá expozícia tankov lietadiel a zbraní. Okolie múzea tvorili pekné, upravené parky a jazerá. Celá prehliadka mi trvala asi 2 hodiny, ale kľudne by sa tu dalo chodiť aj celý deň. Čas ma však tlačil, do pol noci som musel opustiť Bielorusko. Všetko šlo podľa plánu, mračná zostali za mnou, premávka bola plynulá o 19:00 som bol na hranici s Rusko na hlavnom ťahu smer Moskva. Tu som dostal prvú facku v podobe 300km obchádzky cez hraničný prechd pri meste Gomel, z čoho bolo nakoniec 400km. Bielorusko zaviedlo bezvízový styk s občanmi EU, ktorí vstúpia do krajiny cez letisko Minsk. To sa ale nepáčilo Rusom, pretože Bielorusko a Rusko nemajú medzi sebou hraničné kontroly, a tak by sa hocikto mohol dostať cez Minsk do Ruska bez víz. Ja som víza samozrejme mal, ale na hranici nemali nič, ani razítka, ani deklarácie, ani počítače. Čas sa krátil, nervozita stúpala a začalo ešte aj pršať. Zavesil som sa za dodávku z Poľska, ktorá mala podobný osud ako ja. Celkom sa mi páčilo ich tempo dedina- nededina 120-150km/h. Napokon som spravil veľkú chybu. Pokračoval som na mesto Gomel a Poliaci odbočili. Posledných 40km bola vedľajšia cesta, ktorá bola úplne rozbitá. O pol 12tej som to vzdal. Ubytoval som sa v poslednom hoteli, ktorý bol súčasne aj predajňou autodielov. Nepríjemný recepčný nechcel zobrať doláre a poslal ma do neďalekej zmenárni. Pred zmenárňou boli asi traja ľudia, to som ale netušil že tam budem čakať hodinu. Zmenáreň mala ďalšiu funkciu, bolo to miesto, kde sa vystavuje strachovka- zákonné poistenie. Moje nervy dosiahli vrchol, mal som chuť sa hodiť o zem všetkých nakopať do ..... a otočiť sa a ťahať domov. Nakoniec som zaťal zuby, zamenil peniaze, prehodil par slov s recepčným po Rusky, ktorý bol odrazu milý a šiel som spať. 672.8km

6.7.2017

V noci zase pršalo. Bez raňajok s obavami z pokuty za neplatné víza som sa pobral na hranice. Pre šťastie som na zvon s nápisom Russia nalepil moju nálepku. Nepomohlo. Len mi povedali: tadiaľto neprejdeš, choď sa otočiť a cestou späť ti podáme pas. Poradili mi ďalší hraničný prechod o 50km. Vedľajšími cestami a dedinami pánu bohu za chrbtom som sa dostal na tretí hraničný prechod. Nedával som tomu veľkú nádej, pretože keď ma nepustili na hlavnom prechode smer Moskva tak tu neprejdem isto. Bieloruská strana bola vybavená za pol hodinu, o neplatných vízach nepadlo ani slovo. Ocitol som sa v trojuholníku nikoho, kde sa nachádzalo pár vrakov BMW s motormi V8 a kruhový objazd s výjazdmi Bielorusko, Ukrajina, Rusko. Vedel som že to bude na dlho, už pred vstupom do hraničného pásma som čakal asi hodinu. Colníci sedeli na lavičke, popíjali kávu sem tam pustili kamión a mňa mali na háku. Celý vstup do Ruska trval asi 5,5 hod. Colníci boli síce milí, vypytovali sa ale predo mnou boli dodávky, ktoré nechali celé vyložiť a všetko jednotlivo kontrolovali. Nakoniec mi našli teleskopický obušok, ktorý mi zobrali so slovami, je tam nápis polícia a to je v Rusku zakázané. Nijak ma to ale nerozhodilo. Viac ma hnevalo, že po 5,5 hodinách slnečného počasia a nedobrovoľného čakania som dobrovoľne čakal ďalšiu hodinu kým sa z veľmi silného lejaku stal iba silný dážď. Už som mal byť v Moskve a ledva som vstúpil do Ruska. Prvých 100km bola naozaj tragédia. Obrovské jamy na ceste boli plné vody, takže to bola taká lotéria do akej hlbokej vbehnem. Neskôr sa vyčasilo, napojil som sa na hlavnú cestu, ktorá šla z Bieloruska do mesta Briansk. Všetci jazdili 120km/h čo mi vyhovovalo, pretože som ma dosť veľké meškanie. V meste Briansk som si doprial v obchodnom centre večeru a vybral som z bankomatu Ruble. Do Moskvy bolo ešte ďaleko, tak som sa rozhodol ubytovať sa. Jeden motel som prebehol a ďalších 200km žiaden nebol. Cestou som sa zastavil pri pamätníku vojenských vodičov, ktorý bol po oboch stranách cesty. Väčšina vodičov pri prejazde na znak úcty trúbila. Večer som sa ubytoval 200km pred Moskvou, v rovnakom hoteli som stretol stopárov z Bieloruska, s ktorými som sa v tento deň stretom 4 krát. Mali namierené do Moskvy, chceli iba potvrdiť ubytovanie a šli ďalej. Izba bola na druhom poschodí, kde boli ubytovaní aj iný turisti a kamionisti, ktorý do noci pozerali futbal a popíjali pivo. 480,6km

7.7.2017

Dnes som mal pred sebou menej ako 300km, preto som sa veľmi neponáhľal. Na balkóne som si uvaril polievku a pomaly pokračoval smer Moskva. Miestami to vypadalo, že slnko a dážď hrajú nado mnou hru kto z koho. Pri vstupe do Moskvy vyhral dážď, ako náhle som si obliekol nepremok vyšlo slnko a dokola to pokračovalo. Môj tip sa potvrdil, zápcha tiahnuca sa z periférie do centra rapídne skrátila životnosť spojkového lanka, ktoré pri Kremli držalo na troch vlascoch. Niki mi zabookovala pekný nový hostel 150 metrov od Kremla za 7€. Motorku som zaparkoval tak, aby som mal možnosť schovať sa pred dažďom a pohodlne opraviť spojku. Na izbe som sa spoznal s mladým chalanom z Českej republiky, ktorý študuje geografiu a cez prázdniny je na potulkách Ruskom a Kaukazskými štátmi. Chvíľu nám trvalo kým sme sa začali rozprávať rodnou rečou, pretože on na mňa spustil po anglicky a ja na neho po rusky. V podvečerných hodinách som sa vybral do centra. Najskôr som navštívil Kremeľ a potom Červené námestie. Mal som šťastie a zároveň aj smolu. Šťastie, že práve štartovala Silk Way Rally. A smolu, pretože boli sprísnené bezpečnostné opatrenia. So sebou som si bral tankvak a neuvedomil som si, čo sa v ňom všetko nachádza. Náradie, olej na reťaz, sada na opravu defektov, KO sprej, a tekutý kov, ktorý vyzerá ako plastická trhavina okamžite zaujala policajtov a všetko som to musel nechať pred vstupom na námestie. Maozoleum s Leninom bolo bohužiaľ zatvorené. Atmosféra bola úžasná. Pódium, hudba, ľudia v krojoch, ktorý reprezentovali svoju krajinu a kopec áut, ktoré štartujú Silk Way Rally. Z námestia som šiel do obchodného domu GUM, ktorý je najväčším obchodným domom v Rusku. Na moje prekvapenie, ceny neboli až také vysoké. Kúpil som si sim kartu Megafon s 12Gb internetu za 650 Rub(10€). Na hosteli sme sa do neskorej noci rozprávali s chalanom z Českej republiky o svojich cestovateľským zážitkoch a plánoch. Medzi inými spomenul aj vojenské múzeum v Kubinke a Patriot park, ktoré vraj stoja za to. Bohužiaľ, kvôli problémom na hranici som ich musel vynechať. 255,4km

8.7.2017

Dnešný deň nezačal vôbec dobre. Od rána popŕchalo. V podchode som opravil spojkové lanko pomocou opravnej sady. Urobil som zopár fotiek motorky pred pamiatkami a zapol navigáciu smer Nizhny Novgorod. Navigácia sa rozhodla, že sa ešte povozím po Moskve. Začalo silno pršať a skončil som v zápche. Čokoládka, ktorú som na ulici nevedel poriadne dotiahnuť sa uvoľnila a mal som o zábavu postarané. Rýchlosť bola aj tak kroková, tak som sa rozhodol motorku odtlačiť 600m podľa navigácie a nájsť prvú benzínku alebo miesto kde nebude na mňa pršať a znovu opraviť spojku. O pár minút zastavilo pri mne auto, že nech si nastúpim a či nepotrebujem pomoc. Právnik Dima bol na ceste do práce a v tom ma zbadal. Na internete našiel najbližší servis a odprevadil ma tam. Uvedomil som si , že je to možnosť ako sa spoznať s novými ľuďmi a tak som súhlasil. Do areálu Krystalka Moskva to bolo asi 4,5km. Bolo to strašne zastrčené, po niekoľkých telefonátoch sme to ledva našli. Nové lanko síce nemali, ale aspoň sme poriadne opravili pôvodné. Nechceli veriť že mám na FZ1 87000km a odfotili si tachometer na pamiatku. Za opravu nechceli nič, tak som im dal aspoň moju nálepku. Stále pršalo a Dima sa ponúkol či nechcem u neho prespať. Bohužiaľ som nemal čas a musel pokračovať ďalej. Odprevadil ma na výjazd z Moskvy zaplatil mi tankovanie a pozval ma na obed. Naozaj som nemal slov a nezmohol som sa na viac ako veľké ďakujem. Vymenili sme si kontakty a pokračoval do smer Nizhny Novgorod. Všade boli veľké zápchy, pretože z troch jazdných pruhov opravovali dva. Kľučkoval som medzi autami ako to len šlo s mojou šírkou 108cm. Do mesta som dorazil okolo 9 hodiny večer a hneď našiel ubytovanie. Problém bol ale v tom, že mali plno. Dážď neutíchal a ja kompletne premočený som pokračoval po tme v hľadaní ubytovania. Ako som sa neskôr dozvedel v meste bol nejaký koncert a preto všetko bolo buď drahé alebo obsadené. Na pumpe mi poradili skratku k hotelu. Skratka bola hore kopcom totálne rozbitou cestou kde boli 30cm hlboké jamy a celá šírka cesty bol momentálne veľký potok. Fakt som toho mal dosť. Hotel, ktorý mi poradili bol 4* a izba stála cez 70€. Tak som pekne pokračoval ďalej a po mne tam zostali iba blatové stopy a kaluže vody na mramorovej podlahe. Asi 15km za mestom som našiel hotel, ktorý bol zatvorený kvôli svadbe. Fakt som mal dosť a premýšľal som ako to ráno otočím domov a kašlem na to. Pýtal som sa sám seba načo je toto dobré. Výmole na ceste v kombinácii s nákladnými autami mi každú chvíľu spôsobovali dokonalú sprchu v podobe dvojmetrových vĺn. Nocľah som našiel 25km za mestom bola to Baza Otdykha. 477,2km

9.7.2017

Ráno bolo slnečno. Musel som spraviť jednu technickú úpravu batožinového priestoru pre nepremoky(kanalizačných rúr). Boli až príliš dobre utesnené, bohužiaľ iba odspodu a predo bolo v každej asi pol litra vody. Momentálna funkcia bola meranie zrážkovej činnosti v Rusku. Potreboval som z toho opäť batožinový priestor tak som odspodu spravil zopár dier pomocou nahriatej ihly. Nervozita upadla a rozhodol som sa, že Nizhnemu Novgorodu dám ešte šancu a vybral som sa do centra. Najprv som trochu blúdil, ale nakoniec som našiel super parkovanie hneď pri Volge. Cez 500 schodov som sa úspešne prebojoval do Kremľu, kde sa nachádzal večný oheň, vojenská expozícia a kostol. Opäť začalo pršať. Na obed som si dal pizzu a pobral sa k motorke. Ďalším cieľom bolo mesto Kazaň. Cestu mi znepríjemňovali niekoľko kilometrové kolóny, kvôli prerábke cesty a dážď. Podvečer som stretol starší manželský pár z Talianska ako inak na GS 1200. Boli veľmi zvláštny. Najskôr som oslovil ženu, ktorá ma skoro zabila pohľadom a potom muža, ktorý ma vyobjímal a odfotil sa so mnou. Netuším ako cestujú ale po rusky, anglicky nevedia ani slovo. Jediné čo som sa dozvedel bolo, že ich cieľom je Novosibirsk. Za slnečného počasia som sa okolo 18:00 dostal do Kazane. Už na prvý pohľad sa mi mesto zapáčilo. Žiadne zápchy pekné prehľadné mesto. Do 10 minút som bol pred hotelom, ktorý mi Niki našla cez booking. Vo večerných hodinách som šiel na prechádzku mestom, síce bolo všetko zatvorené, ale zato krásne osvetlené. Kazaň má naozaj čo ponúknuť mešita, prezidentský palác, rôzne kostoly a ministerstvo poľnohospodárstva so stromom uprostred vchodu. Prechádzku mesta som ukončil pizzou a čapovaným kozlom. 438,1km

10.7.2017

V dopoludňajších hodinách som si ešte raz pozrel centrum mesta a navštívil mešitu, múzeum a nakúpil suveníry. Na izbe som si uvaril cestoviny a o 12:00 som sa pobral smer Izhevsk. Cestou z mesta som sa zastavil pri Kazan family center. Nechcelo sa mi vyzliekať a zamykať motorku, tak som chodil v kombinéze s tankvakom a úplne som sa spotil. Najviac ma zaujali sochy drakov, ktoré sú okolo celej budovy. Za mestom sa opäť spustil lejak, neskôr bolo slnečno. Cesta prebiehala pomaly, pretože Rusi opravujú naraz 10km úseky. Pred mestom Izhevsk sa kvalita dosť zhoršila. Krajina sa zmenila a ubudol počet benzínok. V meste som mal v pláne navštíviť múzeum Kalašnikov, ale bohužiaľ bolo zatvorené, tak som pokračoval ďalej. Na benzínke som sa zakecal s milou pumpárkou, ktorá sa dosť zaujímala o moju cestu a poradila mi neďaleký hotel. Ubytovanie stálo 500Rub s tým, že môžu ku mne na izbu niekoho dať. 438,3km

11.7.2017

Ráno som vstával neskoro, kvôli časovému posunu. Bol krásny slnečný deň, toto počasie vydržalo asi 100km a mohol som sa znovu obliekať do nepremoku. Na benzinke som si dal hot dog , pani pumpárka vedela pekne po anglicky, škoda že ja nie. Asi 20km pred Perm som práve predbiehal kamión a druhý šiel oproti. Právne v najlepšom vypovedalo službu palivové čerpadlo. Len pre pripomenutie, originálne čerpadlo vydržalo cca 80000km. V Tajikistane sme kúpili čínsku náhradu a doma som objednal kvalitné čerpadlo z USA s doživotnou zárukou a 5 násobnou cenou ako to čínske.Vydržalo až 5000km. Na okraji cesty vedľa zvodidiel som sa pustil do opravy. Hlavnú úlohu hralo opäť 20 eurové čerpadlo z Tajikistanu. Oprava mi trvala asi 20 minút, keďže to mám už dosť nacvičené. Spoločnosť mi robili desiatky kamiónov, ktoré okolo mňa jazdili cca 120km/h. Moje plány sa trošku zmenili, veľmi som staro-novému čerpadlu neveril, keďže už malo za sebou asi 2x toľko km ako to kvalitne z USA. Preto som zamieril do prvého servisu s predajňou autodielov v meste Perm. Nepýtal som si čerpadlo na Yamahu, ale na Toyotu Yaris, ale ani to nemali, pretože to bola predajňa dielov na nákladiaky. Pohostili ma čajom a keksíkmi, za 20minút bol chalan na bicykli z mesta naspäť a mal aj nové čerpadlo. Pôvodná cena bola 2100 Rub, no mal som iba 1800 Rub tak mi dali ešte aj zľavu a vyfotili sa so mnou. Pôvodne som centrum chcel vynechať, ale potreboval som vybrať hotovosť. Zaparkoval som pri rieke, prešiel si nábrežie odfotil známy nápis. Znovu sa spustil lejak, tak som voľný čas využil na obed. Pri motorke ma už čakal Igor, ktorý obdivoval nálepky na kufroch a vypytoval sa ma na cestu . Cez leto bol na dovolenke na Slovensku a v mladosti žil 1 rok v Prahe. Znovu som dostal pozvanie na nocľah. Aj tento krát som to odmietol, pretože som mal meškanie kvôli palivovému čerpadlu. V centre boli veľké zápchy, jedna z hlavných ulíc bola rozkopaná a uzatvorená. Takže som stratil ďalších 45 minút. Mojou ďalšou zastávkou mal byť gulag – Perm-36. Bolo neskoro a vstup som nestihol, aspoň som si obzrel kde to je a šiel do najbližšieho mesta kde bol motel. Za 1200 Rub som dostal veľkú trojposteľovú izbu. 443,3km

12.7.2017

Ráno som sa pokúšal variť a súčasne písať denník, čo bola dosť chyba. Denník som síce napísal, ale raňajky neboli a spálenina na hrnci bude asi večnou pamiatkou. Pôvodne to mali byť šampiňónové cestoviny, no bolo tam akosi priveľa primesy uhlíka. Cestou do Perm – 36 som zazrel pokazené auto, ktoré malo ako vzperu na kapotu použitú pušku. Vstup do táboru bol 700 Rub. Ako jediný turista som mal súkromnú exkurziu a mohol som si vybrať či ju chcem po rusky alebo anglicky. Samozrejme som zvolil Ruštinu. Tábor mal 3 etapy, posledná bola politická. Väznili tu básnikov a politikov. Títo boli oddelený vo vzdialenejšom tábore. Mali maličkú celu a oproti cez chodbu mali dielňu, kde vyrábali vyhrievacie špirály. Všetky okná mali zatemnené. Raz za týždeň ich pustili do miestnosti bez strechy na slnko. Bežný väzni sa venovali ťažbe dreva, 6 metrov kubických na osobu za deň. Ak nemali žiadny trest mohli mať 2x za rok návštevu. Bol to naozaj silný zážitok, ktorý bol umocnení tým že som bol sám. Okolo obeda som sa pobral smer Jekaterinburg. Mal som na výber vrátiť sa do Permu cestou, ktorou som prišiel, alebo ísť inou cestou. Zvolil som si inú cestu, ktorá bola dosť rozbitá, až pokiaľ sa nenapojila na hlavnú cestu medzi Permom a Jekaterinburgom. Okolie tvorili prevažne lesy. Ďalšou zastávkou bol hraničný kameň medzi Európou a Áziou. Na druhý pokus som ho našiel, ale z neznámych dôvodov som k nemu prišiel z Ázijskej strany. V Jekaterinburgu som pomocou navigácie rýchlo našiel hostel a ubytoval sa. Hostel bol na prvom poschodí činžiaku takmer v centre. Cena 500 Rub bola prijateľná, na izbe nás bolo 6. V podvečerných hodinách som si pozrel centrum mesta. Bolo to naozaj pekné a žilo to tu. Kopec ľudí, stánky z občerstvením, pouličný umelci, fontány a lode premávajúce sa po jazere. Cestou na hostel som našiel pešiu zónu, kde bolo veľmi veľa bronzových sôch. 475km

13.7.2017

Večer som šiel spať prvý a ráno som zase vstával prvý. Za svetla som si ešte raz prešiel takmer prázdne centrum. Kúpil som si raňajky a najedol sa v neďalekom parku. Cestou z mesta som sa zastavil na cintoríne, kde majú svoje hroby mafiáni. Miesto jednoduchých náhrobkov majú obrovské mramorové náhrobné kamene kde sú vyobrazený v životnej veľkosti aj so svojím majetkom , domom autom alebo domácim zvieraťom. Cestou do mesta Tyumen som stretol motorkára, ktorý ma chcel pozvať na obed. Pôvodne som mal isť cez mesto Chelyabinsk, ale trošku som upravil plány a mesto vynechal. Krajina sa nádherne otvorila, zrazu som mal pred sebou obrovské trávnaté lúky kam len oko dovidelo. Všade bolo veľmi veľa komárov a hmyzu. Hotel som našiel uprostred ničoho, za 350Rub trojpostelová izba. Recepčná si chcela ofotiť môj pas, čo bolo dosť časté a bežné. Nechápem načo si ale fotila každú jednu stránku. Hneď vedľa bola reštaurácia, tak som si doprial teplé jedlo a studené pivo. 502,7km

14.7.2017

Pri odchode som si všimol, ako sa turisti fotia s motorkou. Bolo 10:00 a slnečno. Krajina bola stále monotónna ,luky, lesy, močiare. Míňal sa mi benzín a benzínka nikde. Zastavili pri mne Nemci, ktorí sa vracali z Mongolska. Povedali mi, že benzínka je vzdialená 25km, no bola však zatvorená. Po 50tich km som konečne dotankoval. Stretol som dosť motorkárov, ale väčšina išla v opačnom smere. Zase sa rozpršalo. Ako som sa fotil s tabuľou mesta Omsk prihovoril sa mi Sergej – mladý fotograf a dohodli sme si večer stretnutie v centre. Periféria mesta bola dosť špinavá a rozkopaná. Moto sa začala prehrievať, musel som doliať 0,4L chladiacej kvapaliny. Hotel bol 800m od centra. Bol veľmi starý, no ešte staršia recepčná ma ubezpečovala, že to je jediný hotel v meste s teplou vodou. Kapacita bola asi 300 ľudí a bol som tam sám. Na otázku či chcem samostatnú izbu alebo lacnejšiu a možno niekoho ku mne dajú, som mal jednoznačnú odpoveď. V centre som si pozrel všetky známe pamiatky. Večer som sa stretol so Sergejom a jeho kamarátmi a šli sme na pivo. Trošku sme sa nepochopili, pretože ma chcel fotiť v centre s motorkou a ja som už vypil nejaké to pivo. Tak ma pofotil aspoň bez motorky. Na hotel som sa vrátil pred polnocou. 480,3km

15.7.2017

O 8:00 som vyrazil z hotela. Pred odchodom som sa ešte zastavil vo Victory parku. Už mi to začalo pripadať všetko rovnaké. Jazierko alebo aj nie, pomníky, vojenské pamätníky a na konci veľká socha asi Mať Sibír a večný oheň. Von z mesta som sa dostal vedľajšou cestou a asi 20km som poblúdil kvôli zlému značeniu. Hlavná cesta bola opravená. Benzínok bolo málo a preto som musel na jednej čakať, kým doplnia benzín. No aspoň som bol pochválený za dobrú ruštinu a dosť sa ma vypytovali na cestu. V podvečerných hodinách som prišiel do Novosibirsk. Predmestie bolo naozaj hnusné a špinavé. Veľa ľudí opravovalo svoje autá v prachu pri hlavnej ceste. Hostel Retro, ktorý som našiel na bookingu nikto nepoznal, dokonca ani domáci, ktorí bývali vo vedľajšom vchode. Chceli so mnou spraviť rozhovor do novín, ale práve prišiel ujo, ktorý ma mal ubytovať. Na izbe som mal 65 ročného poliaka Pawla Krzeka, ktorý precestoval takmer celý svet. Do noci mi rozprával svoje zážitky z Aljašky, Kamčatky Severnej Kórei a podobne. www.wedrowkizpawlem.pl 702,9km

16.7.2017

Mesto Novosibirsk na mňa veru dojem neurobilo. Škaredé priemyselné mesto kde nič nie je. Nachodil som asi 8km a videl som jeden kostol, Lenin square a Vlakovú stanicu, ktorá bola asi najkrajšia zo všetkého. Pred obedom som vyrazil smer Krasnojarsk. Stretol som motorkára na FZ6 fazer, ktorý sa vracal z Gruzínska domov. Mal za sebou pár pádov, došúchané plasty a polámané spätné zrkadlá. Cestou bolo mesto Kemerovo, ktorému sa mi nepodarilo vyhnúť. Obchvat mesta skončil na okraji mesta. Za mestom sa príroda konečne zmenila, pribudli kopce a ochladilo sa. Už bolo načase, som predsa na Sibíri. Opäť som stretol veľa motorkárov, ale všetci šli opačným smerom. Cestou bolo niekoľko gostinic a ja som si musel vybrať tú najhoršiu. Reštaurácia a gostinica boli spolu. Pri vstupe mi hneď vynadali, že to je vchod pre zamestnancov nech idem do reštaurácie. Medzičasom tam nabehlo 40 ludí z autobusu, ktorý zastavil na benzínke. Ako blb som tam stál v prepotenej kombinéze s tankvakom v rukách a čakal pol hodinu v rade. Keď som konečne prišiel na rad tak ma predavačka/kuchárka/recepčná v jednom zase poslala do .... Že či nevidím koľko tu je ľudí ona nemá čas, keď chcem ubytovanie nech počkám pol hodinu. Bol som fakt nasratý, no jazdiť sa mi nechcelo. Jediné na čo som sa zmohol povedať bolo jeden boršč. Pred ubytovaním som si chcel kúpiť pivo, ktoré si vychutnám pri písaní denníku. Bolo mi povedané že za pitie piva na izbe je pokuta, že ho mám vypiť vonku. Neviem si predstaviť čo by sa tomu pajzlu asi tak mohlo stať, keby tam náhodou vylejem aj celu plechovku piva. Podlaha bola zvlnená všetko vŕzgalo, všade bolo milión zákazov a pokút. Na izbe bola jediná zástrčka aj to pri dverách a cez okno mi svietil halogén rovno dnu. Tomuto ubytovaniu som dočasne udelil titul pajzel tripu. A tento titul si udržalo do konca. 517,9km

17.7.2017

Konečne došlo na odľahčenie moto a uvoľnenie miesta v kufroch. Nastal čas na výmenu oleja. V neďalekom pneuservise som zohnal nádobu, lievik-varik a silikón. Olej som pekne ekologicky vypustil do plastovej nádoby, no čo s ním ďalej spravili už netuším. Cestou ma dosť bolel zadok. Do Krasnojarsku som prišiel zavčasu a rýchlo našiel hotel. Pri hľadaní parkovania som náhodou vbehol do dvoru a automatická brána ma nepustila von. Nakoniec som parkoval na ulici pred hotelom. Izba stála 1090Rub. Poobede som pochodil parky a celé nábrežie až k parníku, na ktorom bolo múzeum. Počas exkurzie som sa zakeckal asi so 65 ročnou pani. Keď zistila že pracujem ako konštruktér a prišiel som zo Slovenska na motorke, každému sa tým chválila. Pootvárala mi uzamknuté kajuty, fotila ma so šatkami a čiapkami. Miestami to vypadalo ako keby ma balí. Cestou späť k hotelu som šiel najznámejšou ulicou Mira, ktorá bola poväčšine rozkopaná. Zaujímavou skúsenosťou bola sprcha v hoteli, ktorá sa nachádzala v suteréne a pripomínala horor SAW. 326km

18.7.2017

Na izbe som si uvaril raňajky a pobral sa smer Irkutsk. Cestou bolo veľa pamätníkov ale nezastavoval som. Irkutsk bol vzdialený 1100km, a chcel som prejsť čo najviac. V meste Khansk som sa dostal na akože obchvat mesta. Bola to 5km dlhá prašná kamenistá cesta, ktorá viedla cez les. Naozaj by ma zaujímalo kto toto vymyslel. Po skončení obchvatu pokračovala cesta mestom. Tá síce asfalt mala ale kvalita bola rovnaká ako na obchvate. Od 17:00 začalo dosť silno pršať tak som to zabalil po 573,8km. Za 750 Rub som mal izbu s tým, že niekoho môžu ku mne dať. Najskôr som sa navečeral a potom začal vybaľovať a sušiť. Onedlho prišla recepčná, nech odomknem, že prišiel ďalší motorkár. Bol to Ivan Kalina z Krymu, ktorý cestuje do Vladivostoku na svojom Harleyi. Už večer sme sa dohodli, že ráno pôjdeme spolu. Ivan mal dohodnutý motorkársky hostel v Irkutsk.

19.7.2017

Ivan mal naplánovaný skorí odchod o 5:00. Pridal som sa k nemu. Ráno bola hmla a asi 10 stupňov. Ponáhľali sme sa, zastavovali sme sa iba tankovať. Jedinou prestávkou pred Irkutskom bola socha mamutov hneď vedľa cesty. Hostel stál 500 Rub. Pracoval v ňom motorkár, ktorý nás zobral na obed a neskôr do motoservisu, kde Ivan menil olej. Keďže som mal dostatok času vyčistil som vzduchový filter a pokúsil sa nájsť miesto úniku chladiacej kvapaliny. Zase som dolial 1 dl a nikde žiadne stopy po úniku. Poobede sme šli na taxiku do centra, ktoré bolo veľmi pekné. Pozreli sme si námestia sochu Babr-a a nábrežie pri rieke. Ivan vymyslel, že na hostel pôjdeme pešo, tak sme šlapali asi 5 km. 558,7km

20.7.2017

V hosteli nás nabalili čokoládami a dostali sme na pamiatku sovietsku bankovku. Motorkár nás vyviedol von z mesta. Asi po 15km si Ivan uvedomil že nemá mobil. Zistilo sa, že ho nechal v hosteli. Ja som sa učil ruštinu a čakal na okraji mesta. Prechádzali sme krásnou cestou, ktorá kopírovala južný breh jazera Bajkal. Bola to naozaj nádhera po monotónnych lúkach a lesoch. Môj pôvodný plán bol zostať pri Bajkale jednu noc, ale Ivan sa stále niekam ponáhľal. Aspoň po kolená sme okúsili vodu Bajkalu a Ivan pre šťastie pooblieval motorku. Na obed sme mali typickú rybu údenú v nie veľmi pôvabnom plechovom sude. Cestou sme stretli mladú babu na modrej Vespe, ktorá bola tak extrémne nabalená, že som si myslel že sa sťahuje. Motorku som vytočil po 9000 otáčok a začala strašne trhať a vynechávať. Po ubraní plynu šla normálne. Nuž čínske čerpadlo asi nemá taký prietok ako originálne. Ivan fotil za jazdy tak ako jedol pil a fajčil. Ja som zakaždým musel zastaviť a nikdy ma nečakal. Tento problém pretrvával celý čas, čo sme spolu cestovali. Proste natankoval sadol a išiel však ma potom dobehni. V meste Ulan-Ude sme navštívili známi chrám Dat-San. Začínalo sa stmievať, tak sme spravili zopár foto a pokračovali v ceste. Ivanovi navigáciu ukázala kratšiu cestu. Najprv nás to povodilo po celom preplnenom meste tými najrozbitejšími cestami a keď sme boli konečne vonku tak sme sa dozvedeli, že takáto cesta pokračuje až po Chitu. Nemali sme na výber a museli sme si mestom prejsť ešte raz. Blúdenie nám zabilo asi 3 hodiny a už bola tma. Obaja sme boli poriadne nahnevaní, pretože Zabajkalská oblasť nepatrí k tým s dobrou povesťou, obzvlášť nie v noci. Krajina mi pripomínala juh Uzbekistanu. Vyprahnutá krajina a pieskové kopce. Ubytovať sa nám podarilo tesne pred búrkou okolo 9:00. 653.7km

21.7.2017

Dnes sme mali jediný cieľ, spraviť čo najviac km. Odchádzali sme o 5:00, stáli sme iba kvôli tankovaniu. Raňajky a obed som si dával väčšinou to isté čo Ivan, nakoľko názvy jedál mi stále robia problémy. Celý deň bolo zamračené ale nepršalo nám. Príroda mi pripomínala Škótsko, pekná zelená kopcovitá krajina. Ivan najskôr pindal, že som sa zastavil fotiť a kvôli mne sa vracal, potom prebehol benzínku aj odbočku do mesta Mogocha a ešte ma zdrbal, že prečo som ho nedobehol a nezastavil skôr. Začínal mi fakt liezť na nervy, ale museli sme držať spolu. V meste Mogocha sme mali dohodnutý nocľah v bikeposte. Prišli sme tam po tme a bolo zatvorené. Našťastie sme mali kontakt a všetko dopadlo tak ako malo. Bola to klubovňa motorkárov z mesta Mogocha. Dole parkovali moto a hore sa žúrovalo, poprípade spalo. Motorkári večer opravili Ivanovi rozlámané pánty na zadnom kufri a išli sme spať. V noci ma budil Ivan vystrašeným hlasom: „ Boris eta krisa.“ Bol to pekne vypasený a veľký potkan. Na to som mu povedal to je OK ja som ju už videl 2x a spal som ďalej. 1174,1km

22.7.2017

Štartovali sme v nepremokoch, 850km sme šli v daždi. Stretli sme chalana s babou na Honde Shadow. Na 150km dolieval 0,4L oleja. Ja som mal kvôli zime na sebe oblečené všetko a baba mala rifle a tenkú mikinu. Odpojili sa od nás v meste Belogorsk a my sme pokračovali do Blagoveshchensk. Ivan ma nahovoril nech sa ideme pozrieť do Číny, vraj tu netreba víza. Dosť mi trvalo, kým som pochopil že Kitaj po rusky je vlastne Čína. Neskôr sme šli na večeru, ale takmer všetko bolo zatvorené. Otvorená bola až čínska reštaurácia na brehu rieky. Dal som si kuracie mäso s chilly a čínske pivo. Dostal som pol kg sušených chilly papričiek a mäso s kosťami v pomere 1:3. Cestou na hotel som sa pokúšal nájsť banku alebo zmenáreň, ale všetko bolo zatvorené. 1046,7km

23.7.2017

Ráno sme šli na prvý trajekt o 8:00. Nikto nevedel či ma pustia bez víz alebo nie. Mal som také tušenie, že to platí iba pre Rusov ale za pokus to stálo. Zamenili sme si nejaké Juany, kúpili spiatočné lístky za cca 25€ a čakali na pasovú kontrolu. Ruskí colník, keď zbadal môj pas plný víz, hneď si ma zavolal na koberček, aby som mu teda porozprával kde kedy a načo som tam všade bol. Najviac ma zarazila otázka, keď sa ma spýtal, aby som mu povedal presný dátum vydania pasu. Už som ho jemne poslal do .... že či nevie čítať, tam je to napísané a prečo by som si mal nejaký dátum pamätať z hlavy. Hodil na mňa pohľad typu, aha ty to nevieš, tak si vinný a podal mi pas. Samotná plavba trvala asi 10 minút. Na Čínskej strane bolo treba zaplatiť 2 poplatky ale netušíme začo. Dali nám kúsok čistého papiera cca 5x5cm. O meter ďalej si ten papier vypýtali a zahodili ho. Dúfal som že to je všetko a v tom prišla na rad posledná kontrola. Hneď si všimli , že nemám víza. Zahral som sa na debila, že koľko stoja, že si ich chcem kúpiť na mieste. Vedel som že ma nepustia, tak som dal Ivanovi peniaze nech mi kúpi magnetky. Bolo to celkom zábavné, všetci behali okolo mňa podávali si a fotili môj pas. Cítil som sa ako v divadle. Nakoniec mi lámavou ruštinou povedali, že víza sa tu kúpiť nedajú a musím sa vrátiť do Ruska. Ďalšia scénka pripomínala somárika z rozprávky, ktorého lákajú na mrkvu. Colník mával predo mnou mojím pasom, aha poď poď za mnou odvediem ťa na trajekt. Pri lodi čakali až kým sme neodplávali. Na ruskej strane si ma všimol colník, ktorý robil so mnou rozhovor a pýtal sa prečo som už naspäť. Hotel sme museli opustiť do 12:00, s Ivanom sme sa dohodli, že ponosím všetko na dvor k motorkám a počkám ho. Dnes síce nepršalo, ale aspoň sa mi v kufri prepichla plná 1,5 litrová minerálka, takže som mal zase čo sušiť. Cestou nás asi 40 minút zdržal vlak, kvôli ktorému bolo uzatvorené železničné priecestie. Znovu sme chceli spraviť čo najviac kilometrov. Jedinou zastávkou bol veľký betónový monument Moskva-Vladivostok. Ubytovanie sa nám podarilo nájsť až večer pár km pred mestom Khabarovsk. Pekný hotel za 2500 Rub veľká izba s manželskou posteľou. V hotelovom bare som si dal pivo, tento krát som ho mohol piť na izbe. 697,1km

24.7.2017

Ráno sme si pozreli kostol, pamätník, výhľad na rieku a pokračovali v ceste. Ivan mal zase naponáhlo. Ani sa nečudujem, že mu praskol rám pod zadným kufrom. Pri hľadaní zvárača v neďalekom meste sme sa rozdelili a Ivan ma dobehol až za mestom, samozrejme zase mal pripomienky či som ho nevidel, že na mňa mával. V malej dielni s perfektným vybavením nám tigom pozváral rám a mohli sme pokračovať ďalej. Za robotu nechcel nič. Po čase sme si všimli že nefungujú pavarotniky- zadné smerovky a tempomat. Ako sme tak postávali pri ceste a skúšali nájsť problém prešiel okolo nás cestovateľ z Fínska, ktorý je na ceste už 3 roky a všetko čo potrebuje si tlačí pred sebou na malej káričke. Chytila nás búrka tak sme opravu nechali na neskôr. Na ďalšej benzínke sme vymenili prepálenú poistku a všetko fungovalo. Onedlho nás dobehla ďalšia dosť silná búrka, ktorú sme prečkali na benzínke. Navrhol som Ivanovi, aby sme príchod do Vladivostoku nechali na zajtra a dnes si oddýchli. Výnimočne s niečím súhlasil. Miesto Vladivostoku sme teda išli do mesta Ussuriysk. Búrka bola naozaj silná v meste boli polámané konáre, meter hlboké kanále boli úplne plné vody, čo sa vypomstilo malému auto, ktoré do jedného z nich spadlo. Večer sme šli do mesta a Ivan ma pozval na pizzu za opravu smeroviek. 709,6km

25.7.2017

Ráno sme šli na letisko kúpiť letenku do Moskvy pre Ivana. Konečne sme sa pobrali do Vladivostoku. Pár km pred mestom na tachometri naskočilo 100000km. Pre túto príležitosť som mal z domu od Dušana ploskačku borovičky. Tak som si zaželal aspoň ďalších 100000km a trošku odlial do nádrže a trošku do seba. Cestou do mesta sme obaja očakávali, ako to už býva pravidlom veľký monumentálny nápis VLADIVOSTOK. Miesto toho sme videli v opačnom smere malý plechový nápis. Najprv sme si chceli dohodnúť ubytovanie a zamierili do motoklubu Iron Tiger Vladivostok. Nikto tam nebol a bolo zatvorené, tak sme si dali aspoň obed. Rozhodli sme sa, že ubytovanie vyriešime večer a teraz sa ideme kúpať na Ruský Ostrov. Zjazd k vode bol úzky a veľmi strmý a samozrejme bez asfaltu. Voda bola plytká a dosť špinavá. Cestou späť mal Ivan problém dostať sa hore na cestu. Musel som motorku nechať na parkovisku a istiť ho. Všetky moje veci ostali v tankvaku a bol som z toho dosť nervózny, keďže motorku som mal mimo dohľad. Najťažší úsek som Ivanovi pomohol a keď sa už rozbehol rovno stratil sa mi z dosahu. Ale zabudol , že sú tam ďalšie zákruty. Nebyť dvoch Rusov, ktorý pohotovo vyskočili z auta a chytili ho, už by sa tam váľal v prachu. Ďalšie dni každému rozprával ako ho Rusi zachránili, ale to že som mu pomáhal aj ja akosi spomenúť zabudol. Cestou z ostrova sme sa zastavili v Aquariu(700 Rub). Ivan najprv nechcel ísť no nakoniec som ho presvedčil. Od hlavnej brány chodil zadarmo autobus po vstup. Bolo to perfektné. Jedna časť bola vybudovaná ako dažďový prales s rastlinami a živočíchmi a zvyšok bolo akvárium s rybami, rajami, žralokmi. Po prehliadke Ivan hovoril, že sa mu to veľmi páčilo, že by bol idiot keby nejde so mnou. Autobus bol plný, tak nás vodič zobral k sebe do kabíny. Cestou do mesta sme sa znovu kochali výhľadmi a scenériami okolo dvoch obrovských mostov, až sme zabudli odbočiť. Druhá cesta do mesta bola akurát v rekonštrukcii, všade boli kolóny, prach a štrk bez asfaltu. V centre mesta nám miestny motorkár pomohol nájsť hostel, ale bohužial bol plný. Ivan zabookoval hostel s výhľadom na more asi 10 minút pešo od centra za 800Rub na noc. V meste bola veľká premávka a spojková páčka začínala akosi mäknúť. Lanko definitívne zomrelo 200 metrov od hostelu. Posledné metre som prešiel bez spojky. Takže oprava vydržala presne celé Rusko. Hostel bol pekný nový, navštevovaný prevažne mladými turistmi. 221,7km

26.7.2017

Privítal nás slnečný deň a raňajkovali sme ovsenú kašu pri výhľade na more. Dnes som robil Ivanovi doprovod ako ľadvinka. Najskôr sme zamierili k nápisu Vladivostok, kde sa chcel pofotiť. Kúsok odtiaľ sme navštívili Yamaha servis, spojkové lanko nemali a objednávka by trvala 2 týždne. Mal som síce dostatok času, ale 2 týždne nie. Ďalšou zastávkou mala byť prepravná spoločnosť, odkiaľ chcel Ivan poslať motorku domov. Po dvoch neúspešných pokusoch, sme opäť skončili na ceste, na ktorú sme včera nadávali. Zhruba za 40 minút bolo všetko vybavené, motorka odovzdaná transportnej firme a mohli sme sa pobrať smer hostel. Ivan sa ponúkol, že za pomoc s odbavením motorky zaplatí taxi aj obed. Akurát sme žiadny taxik nevedeli zastaviť. Dosť ma nasralo, že som musel v kombinéze s helmou a bandaskou šliapať 2km. Dosť nepochopiteľným bolo pre mňa, že prečo Ivan zastavil taxík v centre a začal hľadať obchod s hodinkami. Cestou k hostelu sme sa zastavili v prístave, aby som zistil podrobnosti o preprave motorky do Japonska. Konečne som spoznal Oľgu, s ktorou som dlhšiu dobu komunikoval ohľadom lístkov na trajekt. Medzičasom už tretí krát telefonovala recepčná aby som dal preč motorku, lebo vraj zavadzia. Večer som dal recepčnej všetko moje oblečenie po mesiaci oprať. Termo, kombinezu aj nepremok. Spojkové lanko sme už opraviť nestihli, takže Ivan pôjde na letisko vlakom. V rámci večernej dezinfekcie som dopil borovičku, ktorú už motorka piť nechcela.

27.7.2017

Najprv som odprevadil Ivana na stanicu. Priznám sa, že aj napriek nezhodám mi bolo ľúto že odchádza a budem opäť sám. V DBS mi povedali, že za trajekt sa dá platiť iba v rubľoch, tak som obehol zmenárne a vybral si tú s najlepším kurzom. O pár dní, keď reálne prišlo na platenie , tak zrazu nebol problém ani s dolármi ani s kartou. V poobedňajších hodinách som si užíval, že ma nikto nenaháňa a poprechádzal sa mestom. Navštívil som promenádu, vyhliadku Funikolor a konečne po dlhej dobe som si dal kvas. Na promenáde, práve stavali nový bufet. Majstri tam mali karbobrúsku čo som využil na skrátenie kolíku, ktorý pôjde na spojku. V hosteli ma zase prekvapili a nepustili ma na izbu s pivom. Po oddychu som sa podvečer vydal k majáku. Zastavil som sa v miestnom autoservise. Spojkové lanko nemali, ale po pár telefonátoch zistili , kde ho majú . Poradili mi autobus k majáku, aby som nemusel ísť pešo 5km. Cesta stála 21 Rub a vodič stíhal všetko. Neprestajne telefonoval, šoféroval a ešte aj vydával pasažierom. Maják a jeho okolie bolo nádherné. Výhľad na oba mosty a Ruskí ostrov. Prístupovú cestu pri prílive zaplavovala voda. Večer som sa zastavil na pizzu a skratkou cez dvor námornej akadémie som sa vrátil do hostela.

28.7.2017

V prístave som dohodol posledné detaily ohľadom prepravy, cenu colného konania a miesto odovzdania motorky. Poobede sa pre mňa zastavil motorkár Kolya, na ktorého som dostal kontakt od Nora zo Slovenska a šli sme do motoshopu kúpiť spojkové lanko, ktoré sme hneď aj namontovali. Pozval ma na super obed, polievka salamka a grilované šampióny. Večer mali naplánovanú malú oslavu , na ktorú som bol taktiež pozvaný. Nakúpili sme pivá a šli k nemu domov. Najskôr prišla domov jeho žena Máša, ktorá začala variť. My sme o 18:00 šli pre Alexeja. Bol to jeho kamarát , ktorý býva 250km od Vladivostoku a prišiel na návštevu. Neskôr prišiel Kolya2 so svojou manželkou a mohlo sa hodovať. Ako predjedlo bol krabí šalát, hlavný chod pozostával z dvoch jedál: šampióny so syrom a grilovaný baklažán. Všetko samozrejme dopĺňalo pivo. Krátko pred polnocou som šiel taxíkom na hostel. 15km 200Rub , aká super cena som si pomyslel. Na druhý deň mi Kolya povedal, že taxi už bol zaplatený a taxikár ma o 200 Rub obtiahol. V hosteli na mňa čakalo zase zaujímavé prekvapenie. Prišli Číňania, ktorí chceli byť na jednej izbe tak recepčná moje veci proste vyhodila na chodbu, že potom ma niekde uložia.

29.7.2017

Motorka bola pojazdná a chodenie pešo ma už prestalo baviť. Opäť som zamieril na Ruský ostrov, ale tento krát bez Ivana a batožiny. Najskôr som sa zastavil pozrieť vojenské múzeum a veľké kanóny, ktoré slúžili na ochranu celého polostrovu. Ďalej som pokračoval prašnou cestou cez dediny do rekreačnej zóny na druhej strane ostrovu. Trochu som si oddýchol a kúpal sa. Nechcel som ísť rovnakou cestou, tak som si dal kolečko po ostrove. Stretol som chalana na komplet zablatenej KTM. Tvrdil mi, že bude veľmi zlá cesta. Nechcel som mu veriť a dúfal som že si zlú cestu vybral zámerne. Tento krát som pravdu nemal. Moje trápenie trvalo asi 20km. Cesta viedla cez džungľu, s obrovskými kalužami, kameňmi a hadmi. Kamenistá cesta sa striedala s pieskom . Moto bola kompletne špinavá a ja tiež. Cestou späť som sa zastavil na Funikolor nalepiť nálepku. Večer som ešte skočil na promenádu. Dal som si pivo a len tak sledoval pouličných umelcov a davy ľudí, ktoré sa predierajú okolo farebne osvetlených fontán. 102,7km

30.7.2017

Dnes som vstával na obed a relaxoval, kúpil zopár pív a išiel som na skaly neďaleko hostelu. Vo večerných hodinách bola pri hosteli odparkovaná BMW 650. Hneď som si majiteľa motorky odchytil a dlho sme do noci debatovali vonku pri pive, keďže ani jeho s pivom dnu nepustili. Kim Young je na ceste z Anglicka domov do mesta Soul. Cestou navštívil aj Slovensko a 2x sa mu pokazil zadný tlmič. Aktuálne tam má niečo ako 5 litrový súdok od piva, pružinu z auta pár eskapások a výplň z gumy.

31.7.2017

Mal so v pláne nakúpiť suveníry a hlavne som potreboval opasok, pretože som schudol asi 6 kg a všetko mi bolo veľké. Tričko s nápisom Vladivostok sa mi kúpiť nepodarilo. Opasok som aj napriek snahe troch pekných predavačiek nekúpil, pretože som si stanovil limit 15€, no neuspel by som ani za 25€. Telefonovala mi Svetlana z lodnej spoločnosti, ohľadom odovzdania motocyklov a poplatku za colné konanie. Nič som jej nerozumel, pretože sa telefonat asi 10x prerušil. Nakoniec sa zistilo, že som Kimovi povedal zlú cenu za colné konanie. Miesto 150 USD som mu povedal 50 USD. Nakoniec nám dali zľavu, pretože colné konanie bude pre nás naraz. Posledný deň na motorke vo Vladivostoku som využil na návštevu majáku a umytie motorky. Večer ma znovu presťahovali , ale už som sa nad tým ani nepozastavoval. Dcéra majiteľky hostelu mi vrátila polovicu sumy za dnešnú noc, kvôli tomu že ma stále presúvajú hore dole.

1.8.2017

Kim akosi zaspal, ale našťastie Svetlana meškala tiež takže ja som jediný poctivo čakal dolu pri motorke. Najskôr sme šli do prístavu. Motorky sme museli nechať v prístave aj s kľúčmi, čomu sme vôbec neboli radi. Spoznali sme sa s Malcolmom , ktorý je na ceste okolo sveta na svojom Triumph tiger 800. Všetkých troch, nás odviezli na colnicu, kde sme čakali na podpísanie papierov. Hoci Yuri a Svetlana mali všetko pripravené dopredu aj tak to trvalo asi 1,5 hodinu. Neskôr nás rozviezli podľa požiadaviek, Kima do hostela a mňa do DBS zaplatiť trajekt. Po obedne som zamenil zostávajúce doláre na Yeny. Kurz bol nad očakávania dobrý 111 Yen za 1 dolár. Prebytok mi vydala zase v Rub takže miesto toho aby som ich minul som ich mal ešte viac . Rozhodol som sa investovať ich do seba a tak som si dal pár pív a vyskúšal som novú pizzériu. Bola to celkom komédia. Najskôr mi čašníčka povedala, že neďaleko je lepšia pizza či naozaj chcem od nich. Potom som si pripadal ako súčasť predstavenia. Tí istí ľudia prichádzali a odchádzali. Čašníci chodili asi každú minútu okolo, či všetko mám. Bolo to dosť otravné. V hosteli som si robil srandu, či ešte majú miestnosť kde som nespal. Na to mi povedali, že pre mňa nemajú posteľ, ale zoženú mi matrac. Nakoniec sa však uvoľnila jedna posteľ. 5,2km

2.8.2017

Pešo sme sa pobrali do banky. Ujo SBS ma spoznal zo včera. Yeny ani Wony nemali a poslali ma do Primorski bank, kde sme čakali asi hodinu. Nakúpili sme zásoby na loď a spoločne s Malcolnom čakali na boarding. Na colnej kontrole mu zobrali Carnet, z čoho bol dosť nervózny. Na pasovej kontrole colník so psom predvádzali rôzne kúsky na skrátenie čakania. Dostal som kajutu 1204-6 horná posteľ, no aspoň to nebola hromadná králikáreň akú mal Kim. Počas plavby bolo možné vyplniť dopredu colné deklarácie do Japonska aj Južnej Kórei a vyhnúť sa tak zdržaniu. Loď ešte ani nevyplávala a už podaktorý dopíjali prvé fľaše vodky. Na hornej palube ma spoznal chalan z Južnej Kórei, ktorý bol v rovnakom hosteli. Pozval ma na Martiny. Neskôr sme si dali kvas, vodku a sušené ryby a dlho do noci sme vykecávali o cestovaní. Mladý cestovateľ Hasen má 21 rokov a po trojmesačnej ceste sa vracia domov. Medzi inými navštívil aj Bratislavu a Budapešť.

3.8.2017

V tento deň to bol mesiac čo som bol na ceste. Pôvodne som chcel vstať a fotiť východ slnka ale kvôli extrémnemu chrapotu niektorého spolubývajúceho som to odložil. Tesne pred obedom sme boli v Kórei. Najskôr pustili domácich, potom turistov. Spolu s Helen(cestovateľka z francúzka, ktorá predala byt dala výpoveď a začala cestovať) a Malcolmom sme sa vybrali do centra na obed a nákupy, keďže sme mali 4 hodiny čas. Nevieme síce prečo, ale žiadny taxík nám nezastavil. Asi po 20 minútach sme sa dostali na autobusovú zastávku a odviezli sa do mesta. Platiť som musel ja, nakoľko nemali zamenené Wony. V centre sme mali dosť problém s bankomatmi ATM, ktoré mali fungovať a nefungovali, a tak si Malcolm zablokoval kartu. Celkom zaujímavý bol obed. Bolo to drahé, 17 dolárov na osobu, a fungovalo to štýlom uvar si sám. Asi ¾ stola bol vlastne veľký šporák, v ktorom sa varila polievka a súčasne s ňou aj mäso. Každý dostal misku s teplou vodou. Plastové tácky pod tanier, boli vlastne akési placky, ktoré sa po namočení zmenili na lepkavú hmotu pripomínajúcu silikón. Rýchlo sa do nich naukladala zelenina, chilly a mäso a zarolovalo sa to. Boli z toho také lepkavé jednohubky. V meste sme toho veľa nevideli, pretože sa ponáhľali do prístavu.Taxík stál 520 Won. Posledné peniaz som minul na pivo, ktoré je vraj najhnusnejšie na svete, tak som ho musel ochutnať a malú fľašku saké. Pri vstupe na loď mi zobrali kombinačky a nôž. Zvláštne, že pri plavbe z Ruska do Južnej Kórei to problém nebol. V kajute sa to preriedilo, ostali sme iba traja. A prišiel Malcolm, ktorého presťahovali. Na palube sa mi prihovorila skupina mladých Rusov, ktorí chceli ísť pracovať do Kórei, ale nepustili ich. Tak si museli doplatiť cestu do Japonska a späť. Ochutnal som sáké, vôňou to pripomínalo mlieko a chuťou lacné víno. Ale obsah môjho žalúdku ostal na svojom mieste, takže asi to tak má chutiť. Posledných 5000 Won som obetoval na čapované pivo a vypočul som si dosť divné podanie skladby Sweet child of mine.

4.8.2017

Vstal som 4:50 a na druhý pokus sa mi podarilo zachytiť východ slnka. Veď kde inde keď nie v krajine vychádzajúceho slnka. Z trajektu nás s Malcolmom pustili ako prvých kvôli motorkám. Po pasovej kontrole a kontrole batožiny, či neprivážame nejaké potraviny, sme sa zvítali s Tatianou, s ktorou som si už pár mesiacov písal a dohadoval detaily vstupu do Japonska. Bola veľmi ochotná a nápomocná, nebyť jej, motorky v piatok nedostaneme. Procedúra vstupu motocyklov do Japonska bola horšia ako vstup do Turkmenistanu. Najskôr sme vyplnili kopec tlačív a zaplatili 110 dolárov, a potom sme samy vyložili motorky z trajektu. Druhy krok bol drogový test. Colník  poobtieral viečko nádrže a kufre  papierovým pásikom. Na otázku čo vlastne testujú ani sám nevedel odpoveď. Ďalej sme sa museli dostať autobusom z prístavu na stanicu a odtiaľ do mesta Matsue. Pokračovali sme taxíkom do JAR kancelárie na podpísanie vopred  pripravených papierov a zaplatiť poistenie na jeden mesiac v hodnote 50 dolárov. Cestou späť sme zazmätkovali a nastúpili na iný bus do prístavu. Takže sme boli síce v prístave Sakaimanito ale o par km ďalej. Vrátili sme sa za Tatianou a tá nám povedala, že sme zabudli ísť na colné konanie a potvrdenie Carnetu, vraj to je asi 3,5 km. Jej kolega sa ponúkol a odviezol nás tam aj späť autom. Pri podpise posledných papierov sme dostali čaj a Tatiana nám poradila lacné ubytovanie iba 50 dolárov pre 2 osoby. Takže keď to takto zhrniem preprava + poplatky z Vladivostoku do Sakaimanito stáli skoro toľko isto, ako cesta z domu do Vladivostoku. Na  ODO metri svietilo číslo 100245 km a my sme konečne pred piatou opustili prístav. Po 19,2 km sme šialene pomalou a otravnou premávkou dorazili na miesto ubytovania. Hneď sa naskytol prvý problém a to s parkovaním. Prvé parkovisko bolo 30 m a hneď nás odtiaľ vyhodili. Druhé parkovisko bolo asi 200 metrov a vyhodili nás až po pol hodine. Tretí pokus asi 600 m od ubytovania dopadol dobre, ale aj napriek tomu sme neskrývali svoje znechutenie. Ubytovanie bolo pekné a čisté, v japonskom štýle. Posuvné dvere, spanie na podlahe. Obaja sme boli prekvapení z obrovskej kúpelky a scifi  WC, ktoré malo všemožnú výbavu okrem anglického návodu. Malcom sa vrátil zdesený po 5 minútach, že na neho WC zaútočilo. Totiž omylom zapol oplach a keďže nesedel ale stál, tak dostal sprchu. Na večeru sme šli na pláž. Dali sme si kuracie mäso, chlieb šalát a pivo. Pre dve osoby to bolo skoro 50 €.   

5.8.2017

Na ráno sme boli dohodnutí s majiteľom, že nás k moto zoberie autom, ale vykašlal sa na nás. Na raňajky sme si dali v neďalekom hoteli kroasant a čaj za 9 €/osoba. Začal som mať dosť obavy z cien a môjho rozpočtu. Od rána bolo strašne dusno a teplota okolo 40 stupňov. Cestovanie bolo naozaj nepríjemné. Drahé mýto, cca 27 € za 220 km. Nebola to ani diaľnica, ale obyčajná cesta, pri ktorej neboli žiadne benzínky. Do Hiroshimi sme prišli o 16:30. Boli sme varovaní pred prichádzajúcim tajfúnom a preto sme sa rozhodli nájsť ubytovanie s krytým parkingom pre motorky. Mali sme šťastie v nešťastí. Nevedeli sme, že prichádzame práve na výročie zhodenia atómovej bomby na mesto, a preto všetko cenovo dostupné bolo dávno obsadené. Nakoniec sme zobrali najlacnejší hotel APA za 45 €/osoba. Dostali sme jednu malú izbu s manželskou posteľou. Keďže na ďalší deň sme mali naplánovanú prehliadku mesta a výlet na ostrov Mijajima. V nedeľu mal byť tajfún, zaplatili sme si rovno 3 noci a môj nereálny rozpočet zakrvácal ešte viac. Večer sme šli na prehliadku mesta a parkov. Všade sa v plnom prúde oslavovalo, tancovalo a spievalo. Na večeru sme si dali miestnu špecialitu, názov si nepamätám, ale bola to zmes mäsa a slížov, ktorá sa piekla priamo na stole a bolo to jemne pikantné(864 Yen). 219,2 km.

6.8.2017

Raňajky v hotely za 1400 Yen som odmietol, ale Malcom vybavil polovičnú cenu 700+700. Znovu bolo neznesiteľné teplo. Najprv sme si pozreli Hiroshima Castle. Okolie bolo nádherné, vodná priekopa oddeľujúca park s hradom od okolitého mesta. Samotný  zámok je tiež krásny, ale iba zvonku. Vnútri boli síce exponáty, ale celé to pôsobilo strašne umelo, aby tam aspoň niečo bolo. V centre pred múzeom boli davy ľudí, kládli vence a modlili sa. Múzeum nie je až tak veľké, ale zato 3D animácia  a fotografie nedokážu človeka nechať chladným k tomu, čo sa tu odohralo. Cestou do  hotela sme hľadali banku, neviem prečo, ale opäť bola nedeľa a všetko zatvorené. Poobede sme sa pobrali na 25 km vzdialený ostrov Mijajima, ktorý je zapísaný v svetovom dedičstve UNESCO. Po 2 km sa Malcolm otočil, že on so mnou nepôjde, lebo začalo popŕchať. Prišlo mi to komické, že človek, ktorý býva v Londýne sa otočí kvôli dažďu. Ja som pokračoval sám a po 5 minútach dážď ustal. Cesta bola bezplatná, ale zato som dal 5 dolárov za parkovanie v prístave. Plavba trajektom netrvala ani 10 minút a už som mohol obdivovať všadeprítomnú krotkú zver a najväčšiu atrakciu, ktorou je brána Tori, ktorá patrí k najfotogenickejším v celom Japonsku. Postupne som si prešiel všetky pamiatky a svätyne a zamieril cez Momijidani park k lanovke. Tajne som dúfal, že nebude kvôli predpovedi počasia zatvorená. Tentokrát som toľko šťastia nemal, ale aspoň mám dôvod vrátiť sa. Nakúpil som suveníry a pobral som sa do prístavu. Pri pohľade na hodinky som zhodnotil, že mám ešte dostatok času a prešiel som si všetku tú nádheru znovu. To už začal príliv a davy turistov boli vodou vyhnaní z okolia brány Tori. Konečne bolo možné spraviť pekné fotky. Vo večerných hodinách som sa vrátil do hotela. Cestou som sa zastavil v japonskom MC Donalde. Je to rovnaké ako v Európe, akurát sa nedá platiť kartou. 48,5 km.

7.8.2017

Dnes som sa venoval plánovaniu a prehodnocovaniu , čo vlastne v Japonsku chcem vidieť. Pôvodné plány prejsť aj ostrov Kjušú aj Hokaido som po skúsenosti s mýtom a s teplotami nad 40 stupňov zamietol. Malcom šiel do mesta popozerať parky a záhrady. Po obede som šiel kúpiť SD kartu do foťáku. V Japonsku sa všetko ťahá do nebies. Nevinná 11 poschodová budova oproti hotelu bola v skutočnosti obrovské nákupné centrum, ktoré začínalo 3 poschodia pod zemou potravinami a končilo na streche rýchlim občerstvením. Zaujímavá bola výmena peňazí v banke. Po anglicky nevedeli ani slovo, ale mali na všetko pripravené zalaminované dvojjazyčné papiere a šlo to hladko. Pracovníci banky doslova behali, asi to bolo preto aby bolo vidno ako pracujú. Po 10 minútach priniesli papier s nápisom prepáčte, ešte to chvíľu potrvá, vaše peniaze sa pripravujú. Na záver priniesli zariadenie na prepočítanie a poskladanie peňazí. Neviem či to bolo vhodné na doláre ale o chvíľu sa to zaseklo a všetky doláre vyleteli do vzduchu. Pripomínalo mi to filmovú scénku. Na hotely sme sa bavili o ďalších zastávkach a zhodli sme sa, že sa rozdelíme. Malcom chcel hneď ísť do Nary a ja som mal v pláne viacero zastávok. Večer sme debatovali o svojom zamestnaní, rodinách, názoroch na cestovanie a podobne.

8.8.2017

Po 80km sme sa rozdelili. Malcom šiel priamo do Nary a ja som zamieril cez 16 mostov na ostrov Šikoku. Chyba. Prvé mýto bolo 35€ a takto to pokračovalo do večera. Radšej som to ani nespočítal, ale bolo to okolo 130€. Príroda bola pekná, lemovala pobrežie, sem tam bol tunel. Do Himej som prišiel večer o 18:00, hostel som našiel rýchlo. Na recepcii sa mi smiali, že to na čom som prišiel ani nie je motorka, že oni čakali skúter. Ubytovaný som bol prvý za 2500 Yen a šiel si pozrieť večerné mesto a nakúpiť jedlo. Prvý krát som ochutnal balené sushi zo supermarketu. Bolo celkom chutné, čo sa ale nedá povedať o pive. Večer bol hostel plný a zoznámil som sa s babou, ktorá pricestovala na študentský pobyt z Floridy a keď nemá práve školu tak cestuje. 425km

9.8.2017

Po japonskej vifónke som šiel do hradu. Hoci bolo iba 8:00 zase bolo neznesiteľné teplo. Úprimne bol som dosť sklamaný. Zvonku úplne nádherné a vnútro úplne prázdne, milión schodov a chodilo sa na boso. Pred obedom som sa pobral smer Osaka v pláne som mal iba 100km, tak som skúsil vynechať diaľnicu. Bola to čistá hrôza, ale ani vjazd na diaľnicu nepomohol. Mestá Himej, Kobe, Osaka boli spojené do jedného. 97,5km mi trvalo prejsť cca 4 hodiny. Hostel som našiel rýchlo, parkovanie pred dverami na ulici nebol vôbec žiadny problém. Ubytovať sa dalo až od 16:00, preto som veci nechal v predsieni hostelu a šiel do mesta. Teploty v poobedňajších hodinách neklesla pod 37 stupňov. Do Osaka castle to bolo ďaleko cca 5 km. Cestou som sa zastavil pri predajniach ako Lamborghiny a Mclaren. Po skúsenostiach z Himej a Hiroshimi som sa kochal exteriérom a dnu som nešiel. Na preplnenom nádvorí pred hradom bolo vidno Geishe ale aj pouličných umelcov, ktorí svojimi kúskami zabávali ľudí. Na večeru som sa zastavil v reštaurácii, kde sa objednávalo a platilo v automate pri dverách, chvíľu mi trvalo kým som to pochopil. Voda bola na stoloch všade zadarmo. Nezistil som ako sa má jesť polievka, bola v nej jedna mäsová guľôčka a trochu zeleniny. Najskôr som zápasil s paličkami, potom som sa pustil radšej do hlavného jedla. Večer som sa zastavil obzrieť Dotonbori. Naozaj úchvatné mesto. Milión ľudí, malé obchody, ktoré ponúkajú asi všetko čo si človek vie predstaviť a samozrejme blikajúce a svietiace reklamné neóny všetkých farieb. Cítil som sa ako vo filme. 97.5km

10.8.2017

Po raňajkách (vifonke) som mal pred sebou iba 36km do mesta Nara. O necelé 2 hodiny som bol na mieste. Potešilo ma, že Nara nie je taká betónová džungľa ako Osaka. Ubytovanie som našiel rýchlo. Nara deer hostel bol situovaný asi 1,5km od turistických pamiatok. Parkovanie priamo na ceste znovu nikomu nevadilo. Ubytovať sa oficiálne dalo až od 15:00 ale ubytovali ma aj skôr a bol som tam úplne sám. Ako prvé som navštívil Nara national museum, kde som sa stretol s Malcolmom a po prehliadke sme si dali čaj. Ja som využil študentskú zľavu, i keď sa im nezdalo že mám 30rokov a študujem.  V múzeu bolo zakázané fotiť, tak som všetko kameroval. Neskôr sme sa rozdelili a ja som si to namieril do Todai-ji k najväčšej soche Budhu. Postupne som si prešiel celý Nara park a navštívil väčšinu svätýň. Pri jednej z nich som stretol Helen. Aký je ten svet malý. Prehodili sme pár slov a pokračovali v prehliadke  spolu. Vo večerných hodinách sa konal sviečkový festival. Po celom meste boli rozmiestnené sviečky, ktoré sa po tme zapálili. Na večeru som si dal sushi, ku ktorému som zase nedostal wasabi. Cestu do hostelu som si spríjemnil niekoľkými plechovkami piva, ktoré bohužiaľ za veľa nestáli.

Pred odchodom som si dal na motorke ešte kolečko cez Nara park. Počasie mi veľmi neprialo a popŕchalo. Cestou do Kjotó som navštívil poslednú vzdialenejšiu pamiatku. Vstupné bolo 800 Yen a tu už môj Isic neuspel. Mal som dostatok času a tak som si povedal, že to skúsim mimo diaľnicu. Bola to chyba a 73km mi trvalo prejsť 2,5 hod. Ako prvé som navštívil Fushimi Inari – Taisha. Vďaka maps.me som sa nedopatrením dostal na chodník a vyšiel rovno vedľa hlavnej svätyne Inari, tak som tam rovno aj zaparkoval. Púť na vrchol hory lemuje takmer 32000 tori brán, ktoré sú darom od rôznych spoločností. S narastajúcou nadmorskou výškou rástli aj ceny a počet turistov. Svätyne boli dosť podobné, tak som to v polke vzdal a vrátil sa . Bookol som si super hostel v centre . Parkovať sa dalo opäť na ceste. Jedinou chybou bolo, že som si bookol posteľ na ženskej izbe. Argument, že mne to nevadí neobstál, tak isto ani ponuka, že sa kludne vyspím aj v spoločenskej miestnosti na gauči. Recepčná mi dala heslo na wifi a pokúšal som sa hľadať niečo iné. Všetko cenovo dostupné bolo obsadené. Najlacnejšie ubytovanie 37€ na noc bolo v Arashiyama guest house aj s parkovaním v cene. Bolo to neďaleko známeho bambusového lesu Arashiyama. Recepčná bola stará pani, ktorá nedokázala pochopiť ani slovu booking. Na šťastie mladý chalan, ktorý bol hosť, rozumel aspoň tomu jednému slovu. Po pol hodine pokúšania sa o komunikáciu prišiel asi majiteľ. Zo začiatku bol celkom chápavý, vypýtal si číslo rezervácie. Problém nastal pri otázke kde je parkovacie miesto. Odviedol ma 350metrov od ubytovania a oznámil mi že to bude 8€ na noc a je to garáž. Po príchode na miesto to bola trávnatá plocha, niekde v bočnej uličke. Už som bol nervózny a jeho „super“ ponuku som odmietol a vrátil sa pred hostel a zaparkoval na chodník. Chcel som sa zložiť na izbu, osprchovať sa a ísť na moto do mesta. Komunikácia sa zúžila na 2 slová MOTO NO , a ukazovali prekrížené ruky. Bolo mi jasné, že tam nemám parkovať. Najskôr som rukami ukazoval , že si chcem veci odniesť na izbu a potom idem preč na motorke. Nič. Ďalší pokus bol, že som vybral uterák a mydlo a pridal k tomu slová , duš, shower, ale nezabralo. Už aj cvičená opica by pochopila, čo chcem. Mal som dojem že chodník, na ktorom stojím ma pomaly začal odnášať do izby lebo aj ten to pochopil, ale oni nie. Vybuchol som oprášil som 2 mesiace nahlas nevyslovované expresívne slová a slovné spojenia a na plné ústa som ich poslal do..... Očividne to zabralo, lebo sa schytili a odišli a ja som šiel sám do izby. V podvečerných hodinách som sa šiel poprechádzať do bambusového lesu. Hoci to bolo neďaleko, šiel som tam na moto, pretože som stále nemal vyriešené parkovanie. Vstup do lesa je dosť nenápadný. Samotný les ma veľmi nenadchol. Čakal som niečo oveľa väčšie. Po zotmení som sa poprechádzal popri rieke, navštívil malú vlakovú stanicu, ktorá bola krásne ozdobená a vysvietená. Na večeru som si kúpil sushi zo supermarketu a pivo. Parkovanie som našiel asi 20m od hostelu medzi cestou a parkoviskom na území“nikoho“.73,2km

12.8.2017

O 8:15 som sa pobral k prvej vzdialenejšej pamiatke, do Zlatého pavilónu. Navigácia po update prestala fungovať a tak som šiel viac menej naslepo. Hneď po otvorení, o 9:00 bolo všade plno turistov. Vstupné bolo 400 Yen + parkovné 100 Yen. Prehliadka trvala asi hodinu. Všetko bolo krásne a upravené. Nad modrou hladinou jazera sa týčil Zlatý pavilón. Celý deň bolo neznesiteľné teplo a takmer v každom obchode som si kupoval niečo piť. V centre mesta som našiel parkovanie zadarmo, hneď vedľa veľkého parku uprostred ktorého sa nachádza Imperial palác. Park je naozaj veľký. Mnoho ľudí sem chodí relaxovať so svojimi rodinami. Pešo som pokračoval do Ni-Jo Castle kde bolo vstupné 350 Yen. Opäť vnútri nebolo vôbec nič a chodilo sa na boso. Poslednou zaujímavosťou, ktorú som chcel navštíviť bola štvrť Gion prezývaná aj Geisha štvrť. Bolo to dosť ďaleko a veľmi ma to neohúrilo. Bolo to zopár ulíc, kde sa prechádzali Geishe. Podľa mobilnej aplikácie som nachodil 22000 krokov. Cesta späť do hostel bola dosť komplikovaná, pretože navigácia vôbec nechytila signál. Išiel som po pamäti podľa včerajšej trasy. Orientačným bodom boli kopce, pri ktorých sa nachádzal bambusový les. Zaparkoval som opäť na území nikoho a šiel si oddýchnuť. O pol hodinu ma budila recepčná so starou známou frázou: Moto NO. Znovu som oprášil slovenský slovník expresívnych výrazov. Just som nešiel na ich parking, ale asi 300 metrov od hostelu bolo platené parkovisko. Za 300 Yen som mal strážené parkovanie. Ujo bol milý a dosť sa ma vypytoval na moju cestu. Vo večerných hodinách som nakúpil suveníry a ochutnal miestnu špecialitu, korenené mäso na špajdli. 25,7km

13.8.2017

Navigácia opäť nemala signál a chvíľu trvalo kým som sa vymotal z mesta. Po výdatnom obede v japonskom McDonalde som pokračoval do JapanRail múzea. Vstupné bolo 1000 Yen. Musím veľmi pochváliť expozíciu. Od najstarších vlakov až po najmodernejšie vlaky typu šinkanzen a maglev tam mali všetko. Po obvode budovy sa nachádzali rôzne súčasti vlakov s popisom a názornými ukážkami čo ako funguje. Dokázal by som tu stráviť niekoľko hodín, ale čas ma tlačil. Ďalšou zastávkou bolo mesto Iwata, ktoré žije motorizmom. Nachádza sa tu totiž továreň a múzeum Yamaha, ktorá je vlastne cieľom mojej dlhej cesty. Bohužiaľ už dopredu som vedel, že bude práve celý tento týždeň zatvorené. Nevedel som s tým nič spraviť. Skôr som prísť nevedel a neskôr mi to nevychádzalo kvôli ceste domov. Asi pol hodinu som relaxoval na parkovisku a kochal sa pohľadom na továreň a štadión. Pri odchode som zaparkoval pred vjazd do areálu a chcel som sa odfotiť so vstupnou bránou a veľkým nápisom Yamaha. Hneď pribehol vrátnik a s nulovými komunikačnými schopnosťami povedal foto no. Snažil som sa mu po anglicky vysvetliť že idem zo Slovenska 15000km sem pred továreň na motorke Yamaha. O chvíľu zopakoval foto no. Tak som to definitívne vzdal. Verím tomu, pokiaľ by som bol v Rusku isto by som vybavil súkromnú exkurziu a každý by sa o mňa zaujímal. Ale tu som v Japonsku, preto som mu pekne po slovensky povedal: Mám ťa na háku prejdem sem za cestu o pár metrov ďalej a aj tak sa tu odfotím OK? Odpovedal foto no OK. Takže sme boli dohodnutí. Po niekoľkých fotografiách som pokračoval v ceste. Čím bližšie som bol k hore Fuji, tým bolo počasie horšie a navyše sa začalo stmievať. Prejazd cez Fuji za šera a sústavného dažďu nebol veľmi príjemný. Neskôr sa pridala aj hmla a mal som o zábavu postarané. K tomu sa ešte navigácia rozhodla povodiť ma po najhorších a najužších cestách v Japonsku. Myslel som si, že v preľudnenom Japonsku to nie je možné ale stalo sa 30km som nestretol ani jedno auto. Ubytovanie som mal zjednané v mestečku Fujiyoshida, v ktorom sa nachádza zábavný park Fuji-Q Highland. Asi 100 metrov od hotela sa navigácia rozhodla, že ešte nemám dosť a vyviedla ma na diaľnicu. Uvedomil som si to až pri mýtnej bráne, odkiaľ som sa už nevedel vrátiť. Tak som zaplatil cca 8€ a 18km čakal na prvý výjazd. Bol som tak nasr.... , že keby som neni v Japonsku tak ten mobil aj s navigáciou rozdrvím na prach. Pre istotu cestou späť nebol zase vjazd. Tak som šiel 18km cez mesto. Napokon okolo 22:00 sa mi podarilo ubytovať v hoteli Capsule inn, a pre motorku som našiel super kryté parkovanie hneď vedľa hotelu. Z hotelu, ktorý som poznal iba z internetu som bol nadšený. Cena bola síce dosť vysoká 4800 Yen ale bol to zážitok. Všetko bolo na kartu. Najskôr som si ju musel v automate aktivovať a zaplatiť, potom som šiel do mužskej časti ubytovania. K dispozícii je veľká skrinka na veci. Na izbe sa nachádza asi 20 poschodových kapsúl. Výška je asi 1,4 metra a dĺžka 2,2metra. Je to vlastne plastová bunka vybavená svetlom, ventiláciou USB portami pre nabíjanie. Miesto dverí je na prednej strane roleta. 489,2km

14.8.2017

Dnes som mal na pláne oddychový deň v zábavnom parku. Hoci som tam šiel hneď po otvorení, bolo tam už veľa ľudí. Vstupné bolo 1500 Yen a každá atrakcia sa platila zvlášť. Mal som v pláne navštíviť iba 4 TOP atrakcie. Prvou bola Eejanaika dĺžka 1153 metrov maximálna rýchlosť 126km/h. Je to dráha ktorá má najviac otočiek na svete. Čakacia doba aj keď som sa predbehol, bola cca 2 hodiny. Samotná jazda trvala asi 1 minútu. Počas čakania som naivne vymýšľal ako si pripevním GoPro, aby mi nevypadla. Samozrejme guma uviazaná o ruku a kameru neprešla. Pred jazdou sa musel každý vyzuť a vyprázdniť obsah vreciek. Celkom som vyhladol a preto som si dal mini kebab za 500 Yen. Druhou atrakciou bola novinka 2017 Dododonpa. Dĺžka 1244 metrov maximálna rýchlosť 180km/h ktorá je dosiahnutá za 1,56sec. To zrýchlenie bolo fakt sila. Mal som pocit, že mi oči vylezú cez zadok. Bohužiaľ okrem zrýchlenia to bola nuda. Štart jeden loping a koniec. A na toto sa čakalo cca 3 hodiny a to som asi polovicu radu predbehol. Čakanie som si krátil spisovaním podrobného zoznamu vecí, ktoré sú v kufroch a budú spolu s motorkou prepravené do Nemecka. Na obed som si dal predraženú pizzu a pokračoval v celodennom čakaní. Kvôli záberom parku z výšky som navštívil menej adrenalínovú atrakciu ruské kolo. Poslednou atrakciou ktorú som stihol bola Fujiyama, prezívaná tiež kráľ horských dráh. Dĺžka 2045 metrov výška 79 metrov a maximálna rýchlosť 130km/h. Zvečerievalo sa, vychutnal som si pohľad na vysvietený park z výšky 79 metrov a pobral som sa späť do hotelu. Mrzí ma že som nestihol jedinečnú atrakciu Takabisha, ktorá svojim maximálnym sklonom klesania 121 stupňov je svetovým unikátom. Keď si to tak zhrniem vozil som sa dokopy aj s ruskym kolesom 10 minút a v radoch som stál 8 hodín. Škoda že celý deň bola hora Fuji zahalená mrakmi, ale aspoň nepršalo.

15.8.2017

Ráno som sa posilnil noodlami v hoteli. Za zlého počasia som odchádzal smer Matsumoto, kde som si pozrel hrad a jeho okolie. Ďalšou zastávkou mala byť wasabi farma. Navigácia ma chcela zase oblbnúť, že mám ísť na diaľnicu a o 1 km dolu. Vedel som, že tam zjazd nebude. Vedľajšia cesta ma viedla pomedzi polia a zopár domov. Nakoniec som sa dostal na štrkovú cestu na hrádzi , ktorá viedla popri rieke. Už som tušil, že sa asi nikam nedostanem. Síce som šiel popri poliach, kde sa wasabi pestovalo ale na farmu som sa nedostal. Cesta skončila v lese, kde sa zlievali dve rieky. Začalo pršať, tak som to vzdal a nabral smer Nagano. Bol som milo prekvapený. Hoci od olympiády uplynulo 19 rokov, všetko je upravené a zachovalé, ako by to bolo včera. Navštívil som štadión a okolitý park so sochami a pamätnými tabuľami. Dnes som mal ubytovanie zajednané v mestečku Yamanouchi, ktoré je známe vďaka termálnym prameňom a neďalekého parku s opicami. Cesta viedla cez hory a údolia, cez peknú prírodu, konečne žiadne diaľnice a mýto. Chcel som si nakúpiť potraviny, preto som zastavil pri veľkom nákupnom centre. Spravil povinný rituál, helma tankvak atd. a šiel dnu. Na moje prekvapenie som zistil, že to je iba elektro. Podvečer som našiel hotel. Pripadal som si ako keby som vážne na dovolenke, a nie na moto tripe. Časť mesta pozostávala iba z hotelov, z ktorých mal každý termálny prameň. Vedľa hotela bola garáž, ktorú mi milá recepčná zadarmo ponúkla. A bola to naozaj garáž nie iba trávnatá plocha ako v Kjotó. Večer to tu naozaj žilo. Takmer každý tu nosil dreváky a kimono. Vo večerných hodinách sa priamo pred hotelom konala karaoke show. Každý dostal niečo pod zub a malé pivo. A myslím naozaj malé, plechovka mala 1,35 deci. Bolo to asi bolestné pre tých čo vydržali do konca. Celkom som sa čudoval, že takmer všetci mladí Japonci spievali tak pomalé a nudné pesničky, že by pre nich najhoršia a najpomalšia vyhasnutá slovenská popová hviezda mohla byť dead metalový vzor. Zlatý klinec programu bolo podanie hitu Bohemian rhapshody od dvoch Francúzskych turistov v ružových kimonách. Čudujem sa že nevyschli termálne pramene v okolí 100 km. Na večeru som si dal špagety s ančovičkami a prvé a posledné čapované pivo za 700 Yen. Príjemný večer som zakončil nočným kúpaním vo vonkajšom bazéne, s horúcou termálnou vodou a plechovkou piva. 266km

16.8. 2017

Za slnečného počasia som navštívil Monkey park, vstupné bolo 800 Yen. Bolo tam veľmi veľa voľne žijúcich opíc, ktoré sa vôbec nebáli. Síce sa nekúpali, ale zato predvádzali pekné kúsky. Keď dostali jablko, najskôr si ho poutierali, až potom ho zjedli. Cesta smer Nikkó bola perfektná, nie nadarmo sa tomu hovorí Japonské alpy. Užíval som si dokonalú cestu a zákruty. Moje nadšenie prekazila padajúca hmla a zima pod sedlom. Podľa zápachu síry som zistil, že prechádzam cez aktívnu sopku. Pršalo mi až po Nikkó. Ubytovanie bolo priemerné, ale čo bolo dôležité mali perfektný prístrešok pre motorku, takže ani dnes som nemusel nosiť kufre dnu. Podvečer som sa šiel poprechádzať do mesta. Nič zaujímavé tam nebolo, tak som si dal aspoň večeru – omeleta s kari ryžou. Pamiatky už boli pozatvárané, no aspoň som sa medzi nimi poprechádzal. Nepríjemný dážď sa postaral o nepodarené fotky. Po tme som sa vracal 2,5km na ubytovanie. Jediným spestrením bolo pozorovanie tréningu bojových umení. Ďalší hotel, ktorý nemal sprchy ale iba Osen(kúpele), spoločné pre ženy a mužov. 198,7km

17.8.2017

Ráno som navštívil pamiatky kombinovaný lístok za 900 Yen neobsahoval vstup do hlavnej pamiatky. Tá stála ďalších 1000 Yen, dosť ma to nahnevalo ani som tam nešiel. V Japonsku sa rekonštrukcie pamiatok robia tak, že okolo celej pamiatky postavia obrovskú halu. Samozrejme všade vnútri bol zákaz fotiť, tak som všetko kameroval. Cesta do Tokia bola plynulá. O 12:30 som už bol ubytovaný v hosteli Azalea. Pol hodinu som behal od prízemia po strechu. Izby boli otvorené, ale nevedel som nájsť nikoho z recepcie. Napokon ma ubytovali, a ja som ich poprosil aby mi vytlačili elektronickú letenku. Býval som neďaleko stanice metra s názvom Komagome. Bola to malá stanica a preto tam bolo písané iba po japonsky. Nakoniec som o pomoc požiadal personál, ktorý mi ochotne poradil, ako sa dostanem k Tokio Skytree. Je to najvyššia budova- veža v Tokiu 634 metrov. Za symbolickú sumu 2060 Yen ma výťah vyviezol na výhľadňu vo výške 350 metrov. Výhľad na mesto bol úžasný, budovy, pamiatky parky všetko bolo vidno naraz. Kam len oko dovidelo stále bolo mesto. Neďaleko sa nachádzala svätina Senso-ji, ktorú som taktiež navštívil. Červená drevená budova so zlatými ornamentmi bola pekne nasvietená v noci. Pred odchodom do hotelu som ešte nakúpil suveníry na neďalekej promenáde. 155,4km

18.8.2017

Na raňajky som si dal pizzu a pripravoval veci, ktoré pôjdu s motorkou domov. Okolo obeda som sa bez navigácie vybral do prístavu. Stál som každú chvíľu a hľadal na mape kde vlastne som. Najväčšou prekážkou boli cesty, ktoré išli niekoľko stoviek metrov nad sebou. Vôbec som nevedel, či mám byť na hornej alebo spodnej. Zaparkoval som pred budovou prepravnej spoločnosti Interfracht, kde ma už očakávala Reina, s ktorou som komunikoval niekoľko mesiacov. Pred budovou ma zastavil pán v obleku, či nepotrebujem pomoc. Prehodili sme pár slov. On zistil, že som blázon zo Slovenska, čo prišiel na motorke. Ja som sa zase dozvedel že je japonský tradičný bubeník. V tej chvíli som nevedel, čo to znamená, no doma som zistil, že to bude asi známa osobnosť. Ne internete je kopec jeho fotografií s rôznymi Japonskými osobnosťami, dokonca aj z pápežom. Po papierových formalitách sme s Reinou prešli k cene, ktorá mala byť 1500€ za prepravu z Tokia do Hamburgu. Neskôr bola zvýšená na 1800€. Nakoniec mi oznámila, že colné konanie a vykládka v Hamburgu bude stáť ďalších 500€. Snažil som sa jej vysvetliť, že sa cítim ako idiot. Komunikoval som s ňou od februára a dokola sa pýtal na to isté: konečná cena za prepravu so všetkými poplatkami a taxami. Povedala, že skúsi niečo spraviť. Letmo mi pri motorke skontrolovala podľa zoznamu obsah kufrov a mohol som ísť do prístavu. Našťastie jej nevadili moje prázdne benzínové kanistre. Najskôr chcela aby som ich zahodil. No po dôkladnom 10 násobnom umývaní a vyplachovaní v sprche hostelu som si ich mohol nechať. Prístav bol obrovský, bolo to niečo ako mesto v meste. Našťastie navigácia tento krát fungovala, a našiel som to rýchlo. Najprv som zablúdil o budovu vedľa. No ľudia z Interfrachtu si ma našli a usmernili. Motocykel som priniesol s minimálnym množstvom benzínu. Všetok,obsah z oboch kufrov, som musel vyložiť na paletu, kde bol zdokumentovaný. Kombinézu sa mi podarilo natlačiť do kufrov, prilbu som pripevnil na vrch kufru, odpojil akumulátor a hotovo. Trochu sa im nepozdával obsah flaše z Južnaj Kórei. Reina povedala, že 3dl alkoholu nie sú problém, no tu sa im to už nepáčilo. Navrhol som im teda, že to hneď teraz radšej vypijem, ako by mi to mali na colnej kontrole vyhodiť. Vyvalili na mňa oči: nie, nie to je ok, je to v poriadku a chlapík tú fľašu akože schoval do oblečenia v kufroch. Napriek tomu, že motocykel nebol zamknutý, a bez akumulátoru bol vlastne nepojazdný musel som nechať kľúče od motorky aj kufrov v zapaľovaní. Vraj možno colná kontrola bude chcieť vybaliť obsah kufrov. Bol som dosť nervózny, pretože ak to niekto otvorí a vyberie von, nie je šanca aby sa im to podarilo zbaliť naspäť. Motorku som odstavil do skladiska, dostal som jeden pochybný papier s razítkom a mohol som ísť. Boli natoľko milí, že ma odviezli na najbližšiu vlakovú stanicu. Mal som kopec času, a preto som pokračoval po potulkách mestom pešo. Cez veľký park, ktorý sa nachádza na streche budovy som pomaly smeroval k Tokio Tower. Jednu výškovú budovu som už navštívil, preto som si túto pofotil iba z vonku a pokračoval do Shiba parku, ktorý sa nachádzal oproti. Poprechádzal som sa medzi pamiatkami a pokračoval pešo do centra. Obdivoval som výškové budovy a parky. Všetko je také čisté. Ľudia odklepávajú popol z cigariet do sáčku, ktorý si nosia so sebou. Cestou som mal ďalší park s názvom Hibiya, v ktorom sa konal pivný festival. Nachádzali sa tu pivá z celého sveta. České zastúpenie tu mal Budweiser. Okrem neho bolo možné ochutnať nemecké, turecké, belgické, iránske a iné pivá. Bol tu ale problém. Aj keď som mal obrovskú chuť na pivo 7€ za malé pivo som nebol ochotný dať. Pokračoval som cez veľký park, v ktorom sa nachádza Imperial palac. Všetko bolo už zatvorené. Prehliadku som si naplánoval na ďalší deň. Posilnil som sa pizzou a pokračoval na okraj štvrti Akihabara, prezývanej aj elektronickou štvrťou, odkiaľ som šiel metrom do hostelu. 20km.

19.8.2017

Doobeda som sa dobre vyspal a potom som šiel za pamiatkami do mesta. Ako prvé som si obzrel halu Nippon Budokan a múzeum vedy. Bohužiaľ som prehliadol , že toto múzeum je skôr pre deti. Exponátov bolo veľa od automobilov cez vedu, prírodu až po vesmír. Všetko aj z názornými príkladmi a tvorivými dielňami pre deti. Cez veľký park plný rôznych druhov kvetov a rastlín som sa presunul pred Imperial palac, do ktorého ale vstup nie je možný. Metrom som sa odviezol na konečnú zastávku Ginza line, ktorou je Shibuya. Moju prechádzku prerušil brutálny lejak, pred ktorým som sa schoval v sushi bare. Konečne som natrafil na poriadny sushi bar. Všetko bolo elektronické a automatické. Pri vstupe som dostal chip s číslom miesta. Na monitre som si vybral sushi a o chvíľku mi jedlo zastavilo na pásem priamo predo mnou. Prvý krát som sa naozaj prejedol zo sushi. Ochutnal som 8ks nigiri, 2ks maki s kaviarom, 2ks maki so šalátom a 8ks maki losos. Za toto všetko som platil cca 10€. Lejak neustal a po ceste sa valil prúd vody. Prvý krát som použil pršiplášť, ktorý som mal z domu. Neviem či som vyzeral tak hlúpo alebo chudobne, ale cestou mi ponúkli zadarmo dáždnik, ktorý sa mimochodom dal kúpiť úplne všade dokonca aj v potravinách. Keď prestalo konečne pršať pozrel som si sochu psa Hachiko. Ten kto by ho nepoznal, bol to pes, ktorý chodil 11 rokov čakať svojho pána na stanicu, ktorý v práci zomrel a už sa nikdy nevrátil. Pre Japoncov je Hachiko symbol vernosti a oddanosti. Poslednou atrakciou bola križovatka známa z mnohých filmov. Je to najfrekventovanejšia križovatka na svete. Okrem štandardných 4 prechodov sa nachádzajú ďalšie dva po uhlopriečkach. Keď chodcom naskočí zelená pripomína to film 300. Obrovské masy ľudí sa presúvajú z jednej strany na druhú a križovatka úplne zmizne. Cestou do hostelu nastal zmätok v metre, pretože môj lístok bol platný iba polovicu cesty, kde bolo treba prestupovať. Presun z jedného nástupišťa na druhé bol 500metrov a nikde nebol automat na lístky. Na zastávke Komagome, kde som vystúpil, nevedel som prejsť cez závory, pretože som mal neplatný lístok. Okamžite si to všimol personál, ktorý sa mi ospravedlnil , že musím doplatiť 70Yen. Možno by si mali zobrať príklad aj v Bratislave, a nie hneď rozdávať pokuty. To čo som ráno opral a vyvesil na strechu bolo úplne mokré, keďže sa spustil lejak. Večer som si kúpil Japonské saké, whisky a pivo, no gurmánsky zážitok to veľmi nebol.

20.8.2017

V poobedňajších hodinách som sa šiel pozrieť na druhú najvyššiu budovu, ktorou je sídlo správy Tokia. (Tokyo Metropolitan Government) v časti Shinjuku. Neďaleko sa nachádzal park Yoyogi, tak som sa rozhodol pozrieť si ho. Je obdivuhodné aké kontrasty sú v Tokiu. Najskôr idem po preľudnenej ulici plnej áut a o 100 metrov v úzkej uličke úplné ticho ako na vidieku. Cestou som zbadal pekne zrenovovaný Mercedes zo 60 tých rokov a starý Harley Davidson flat head z 30 tých rokov. Do príručnej batožiny sa mi asi nezmestí, pomyslel som si, tak nič. Po zotmení som šiel do Electric Town. V nedeľu poobede je táto cesta uzatvorená, kvôli davom ľudí, ktorí sa tu prechádzajú a nakupujú. Je ťažko popísať moje pocity. Nestačil som všetko naokolo pozorovať. Milióny reklám, obchody s elektronikou, kde je možné kúpiť všetko od najstaršieho nintenda cez segu po najnovši Iphone. Bolo tu kopec obchodov a reštaurácii. Vonku pred nimi slečny oblečené za komixové postavičky  lákajú zákazníkov. Na internete som našiel názov budovy, kde na -3 poschodí je veľké parkovisko plné tuningových áut. Možno som tu bol v nesprávnom čase alebo nesprávny deň ale dokopy tu bolo asi 5 zaujímavých áut a to bolo všetko.

21-22.8.2017

A je to tu posledný deň v Japonsku. O 10:00 som odišiel z hostelu. Mojou poslednou zastávkou bol park Uenoonshi. Navštívil som Vedecké múzeum. Pôvodne som chcel ísť do Národného ale to bolo zatvorené. Lístok vlakom na 42 staníc vzdialené letisko stál približne 8 eur. Odlet som mal z terminálu č.3. Po 5 hodinovom lete som predsa len navštívil Čínu, konkrétne Hong Kong, kde som na 10 hodinový let do Moskvy čakal 10 hodín. Hlavou mi behalo milión myšlienok o tom, ako rýchlo to celé prešlo. Na monitore som sledoval mestá a miesta, ktoré som za mesiac precestoval. A dnes sa za 1 deň vrátim domov. V Moskve bola dosť chaotická organizácia na letisku. Zmenili gate aj terminál odletu do Budapešti. 2x to nejasne vyhlásili do rozhlasu a žiadna zmienka o mojom lete nepadla. Proste ho presunuli na iný terminál a hotovo. Asi hodinu som behal hore dole a zisťoval a hľadal kam mám ísť, keďže číslo gate som kvôli hluku nerozumel. O 2,5 hodiny som sa po rýchlej pasovej kontrole v Budapešti stretol s Niki, Romanom a Diou. Cestou do Nových Zámkov som jedol domácu bagetu a pil čapované pivo, ktoré som si u Niki dopredu objednal.

Záver

Veľa ľudí ma odhováral, aby som nešiel a hlavne nie sám. Možno pochybovali, či to zvládnem. Ani sa nečudujem prvé dni som pochyboval aj sám o sebe. No zvládol som to. Po 51 dňoch 6tich štátoch dvoch kontinentoch a 15278,9km som konečne doma. Teraz už viem, kde sú moje možnosti. Už viem aké to je cestovať sám. A už viem, že by som sa odvážil aj ďalej.

Fakty na záver

Počet dní: 51

Počet km: 15278,9

Počet štátov: 6

Počet litrov benzínu: 927

Priemerná spotreba: 6,06

 

Finančné náklady:

-kaucia karnet: 1650€

-spiatočná letenka: 664€

-preprava motocyklu: 1800€

-trajekt Rusko – Japonsko: 1000€

Benzín: 740€

Ostatné náklady: 2500€

Komentáre Disqus