Šesť možno najväčších tragédií horolezectva

Hory fascinujú. Vyvolávajú obdiv aj zvedavosť, no často aj ochotu riskovať život. Pre mnohých sa ich návšteva stala fatálnou.

V histórii horolezectva existujú prípady, ktoré komunitou horolezcov otriasli veľmi intenzívne. Toto je šesť možno najznámejších katastrof z histórie, v ktorých žiaľ prišlo o život množstvo ľudí.

Tragédia na Eigeri v roku 1936

V júli 1936 sa štyria skúsení horolezci z Nemecka a Rakúska, Toni Kurz, Andreas Hinterstoisser, Willy Angerer a Edi Rainer rozhodlil pokoriť nemilosrdnú severnú stenu 3970 metrov vysokej hory Eiger v Bernských Alpách.

Vyzeralo to, že sa výstup podarí, no len do momentu, kým si Willy Angerer nezranil hlavu. Udreli ho do nej padajúce balvany v jednej z najproblematickejších častí hory. Skupina bola nútená otočiť sa a vrátiť sa späť do základného tábora, pretože zranenie znemožnilo Willymu možnosť pokračovať ďalej.

Keď skupina dorazila k Hinterstoisserovmu traverzu (v tom čase ešte tento názov neniesol) v spodnej časti hory, šlo o neprekonateľnú prekážku. Na jeho prelezenie by museli byť všetci štyria plní síl a tak museli mladí horolezci liezť nižšie a improvizovať.

Skupinu však zasiahla lavína a zhodila Hinterstoissera do útrob hory. Pri páde udrel aj Angerera, ktorý bol na mieste mŕtvy, už aj tak na pokraji síl. Rainera tento prudký sled udalostí na lane pritlačil k skale a na mieste sa po pár minútach udusil. Jediným preživším bol Toni Kurz.

Neostávalo mu nič iné, len čakať na záchranný tím. No ten nebol schopný sa k nemu dostať pre zlé počasie a nemecký mladík tak ostal visieť a mrznúť na skale celú noc. Napriek tomu však noc prežil. Keď sa záchranný tím vrátil, nemohol sa  k nemu dostať, no podarilo sa mu natiahnuť k horolezcovi lano. Zamrznutými rukami sa k nemu priviazal a začal pomaly traverzovať k priechodu, ktorým bolo možné dostať sa do skaly a do bezpečia.

Keď však došiel k časti lana, na ktorej bol uzol, bolo potrebné, aby si prehodil zlaňovaciu osmu cez neho. No bol natoľko vysilený, že to nedokázal. Bezvládne ostal visieť na lane so slovami „už nemôžem ďalej“ a čoskoro na to zomrel na následky zamrznutia a vyčerpania. Príbeh inšpiroval aj filmových tvorcov a v roku 2008 vznikol film Nordwand, ktorý príbeh horolezcov vykresľuje s pridaním niekoľkých romantických pasáži od začiatku výpravy až po ich smrť.

Študenti z náhornej plošiny Cairngorm v roku 1971

Nejde o jednu z najvyšších hôr sveta, no tragédia, ku ktorej na hore v Škótsku (1245 m n. m.) v novembri 1971 došlo, je stále považovaná za jednu z najsmutnejších. V tom čase sa šesť pätnásťročných študentov so svojimi dvomi vedúcimi vybralo do odľahlej časti škótskych vrchov.

 
 
 
 
 
 
 
 
 
 
 
 
 
 
 

Príspevok, ktorý zdieľa Rory Alexander (@roryalexanderd), 15 Nov 2019 o 10:23 PST

Rutinná výprava sa zmenila na katastrofu následkom náhlej zmeny počasia. Skupina musela okamžite nájsť bezpečný prístrešok, no nepodarilo sa to. Uviazli na dve noci na otvorenom priestranstve vo veľkej výške a v silnej víchrici.

Záchranárske skupiny z Glenmore Lodge a viac ako 50 mužov, polícia, horskí záchranári aj vojaci skupinu amatérskych lezcov urputne hľadali, no počasie sa stále zhoršovalo a záchranná akcia musela byť do ďalšej noci odvolaná. V hľadaní následne pomáhali aj helikoptéry, vedúci aj s tínedžermi medzitým museli bivakovať v snehu. No návaly snehu a vietor pod bielou pokrývkou postupne vytvárali ich hroby.

Piati študenti a jeden vedúci neprežili. Nažive ostal len jeden mladík a jeden vedúci, no s enormným podchladením a omrzlinami celého tela.

 
 
 
 
 
 
 
 
 
 
 
 
 
 
 

Príspevok, ktorý zdieľa Stephen Morrison (@stephen__morrison), 15 Nov 2019 o 8:00 PST

Ženská výprava na Pik Lenin v roku 1974

Vrch je známy aj pod názvom Kullai Aböalij ibni Sino (7134 m n. m.) a nachádza sa v Pamíre na hranici Tadžikistanu a Kirgizska. Osem žien na čele s Elvirou Shateavou sa rozhodli vrchol zdolať, aby dokázali, že ženy sú rovnako zdatné horolezkyne ako muži. Na vrchol sa dostali 5. augusta 1974.

 
 
 
 
 
 
 
 
 
 
 
 
 
 
 

Príspevok, ktorý zdieľa PAWEŁ HANKUS (@hankus_pawel), 12 Sep 2019 o 1:57 PDT

Vystúpili naň napriek upozorneniam meteorológa, ktorý ich z base campu varoval pred blížiacim sa zlým počasím a búrkou. Tá k horolezkyniam dorazila počas toho ako sa nachádzali na vrchole hory. Dostali povolenie postaviť tu improvizovaný tábor a búrku prečkať. Stany, ktoré postavili, však neboli z dostatočne odolného materiálu, len z bavlny a ženy dostatočne pred vetrom nechránili.

Nebolo tiež možné, aby si vytvorili zákop v snehu, ktorý by ich pred vetrom chránil, pretože v tom čase na vrchole hory nebol dostatok snehovej pokrývky. Neostávalo im nič iné ako začať zostupovať. O život prichádzala po ceste jedna horolezkyňa za druhou. Hovorí sa, že dôvodom bola ich neochota nechať slabé a zranené za sebou a chceli sa späť do základného tábora dostať spoločne.

Riziko sa zvyšovalo aj tlakom, ktorý bol na horolezkyne vytváraný a ktorý si voči sebe vytvárali aj ony sami, keď chceli demonštrovať svoju schopnosť zvládnuť náročný výstup. Pre veľké ambície urobili niekoľko nesprávnych rozhodnutí, ktoré ich stáli život.

 
 
 
 
 
 
 
 
 
 
 
 
 
 
 

Príspevok, ktorý zdieľa Dave Wade (@dave.wade), 1 Okt 2019 o 7:34 PDT

Medzinárodná tragédia na K2 v roku 1986

V auguste 1986 sa britský lezec Alan Rouse pokúsil zdolať najvražednejšiu osemtisícovku K2 (8611 m n. m.). Rozhodol sa však vyliezť na ňu po severozápadnom hrebeni namiesto klasickej trasy, ktorá viedla Abruzziho hrebeňom.

Po niekoľkých neúspešných pokusoch sa jeho tím rozhodol výpravu stopnúť, Rouse však chcel pokračovať. Pripojil sa k skupine horolezcov, ktorá liezla na horu po Abruzziho hrebeni. Boli medzi nimi Rakúšania Alfred Imitzer, Willi Bauer, Hannes Wieser a Kurt Diemberger, poľská horolezkyňa Dobroslawa Miodowicz-Wolfová a Angličanka Julie Tullisová.

Tullisová a Diemberger ostali pri výstupe mierne pozadu, zvyšok skupiny dosiahol vrchol. Výnimkou bola ešte Dobroslawa Miodowicz-Wolfová, ktorá začala v snehu zaspávať a Rakúšania ju presvedčili, aby s nimi začala zostupovať dole. Tullisová a Diemberger však pokračovali na vrchol vo dvojici a dosiahli ho o siedmej večer. Cestou dolu však Tullisová spadla, zranila sa a dvojica tak musela bivakovať na skalách bez možnosti riadneho úkrytu.

Zvyšní horolezci sa dostali do štvrtého tábora pod vrcholom, no už v tom čase zúrila na hore búrka a skupina ju musela prečkať bez jedla aj plynových bômb, ktorými by si mohli roztopiť sneh. V noci, 6. augusta Tullisová zomrela na následky pľúcneho edému. Tekutina sa jej vo vysokej nadmorskej výške nazbierala v pľúcach, ktoré jej napuchli a zadusila sa.

Zvyšok tímu sa musel veľmi rýchlo začať presúvať do nižšej nadmorskej výšky. Vyrazili 10. augusta, hneď ako sa búrka zmiernila. Alan Rouse však trpel veľkými bolesťami a skupina ho musela nechať v stane, kde zomrel. Alfred Imitzer a Hannes Wieser tiež podľahli zraneniam a vyčerpaniu a zomreli neďaleko od campu. Poľská horolezkyňa stratila vedomie na fixnom lane a spadla.

Výpravu prežili len Diemberger a Bauer. Domov sa vrátili s početnými omrzlinami na rukách a nohách.

 
 
 
 
 
 
 
 
 
 
 
 
 
 
 

Príspevok, ktorý zdieľa Mount K2 (@k2mountain_official), 30 Aug 2019 o 1:40 PDT

Lavína na Pik Lenin v roku 1990

Svedkom masívnej straty životov boli horolezci 13. júla 1990 na Pik Lenin v druhom tábore. Na trase Razdelnaya vo výške 5 300 m n. m. prekvapilo skupinu 45 horolezcov silné zemetrasenie. To uvoľnilo obrovský ľadovcový blok, ktorý začal padať na snehovú planinu priamo nad táborom.

Zemetrasenie vytvorilo enormnú lavínu, ktorá za niekoľko sekúnd zasypala tábor a spolu s ním 43 horolezcov. Vyhli sa jej len dvaja muži, ktorí ešte niekoľko hodín po zosune lavíny počuli svojich kolegov kričať o pomoc zo snehových hrobov. Snažili sa ich vyhrabávať, no nedarilo sa im.

Pod horou však nikto zemetrasenie nezaznamenal, skaly ľadovca ho absorbovali. Záchranné tímy sa pokúšali nájsť telá zasypaných členov výpravy, no podarilo sa im nájsť len jedného jediného človeka.

Osudový rok 1996 na Evereste

Rok 1996 je na Evereste známy ako najsmrteľnejší. Najvyššia hora na svete (8 850 m n. m.) vtedy pripravila o život 15 horolezcov. Osem z nich zomrelo 11. mája. V tento deň sa na vrchol vybralo 33 horolezcov, ktorí tvorili tri skupiny.

Výstup na vrchol z tábora IV začal 10. mája. Horskí vodci v ten deň zabudli vopred uviazať fixné laná a každá z výprav mala približne dvojhodinový sklz. Počas výstupu sa tak začalo kopiť viacero rizikových faktorov, ktoré predzaznamenávali blížiace sa fatálne nebezpečenstvo.

Najnebezpečnejšia situácia začala kumulovať na Hillaryho výšvihu, ktorý dnes už pre zosun po zemetrasení neexistuje. (Hoci niektorí zmiznutie popierali) Šlo o takmer zvislý 12-metrový útvar na juhovýchodnom hrebeni Everestu, ktorý predstavoval poslednú prekážku na ceste na vrchol.

Niekoľko horolezcov dosiahlo vrchol Mount Everestu a začali schádzať dole. Iní, napriek sklzu a odporúčanému vystupovaniu na vrchol do 14. hodiny, pokračovali nahor. Ešte okolo 17. hodiny na svoj výstup na vrchol čakali niekoľko horolezci, no o 17:30 ich zasiahol intenzívny orkán. Fixné laná sa strácali pod nánosmi snehu, niekoľko ľudí ostalo uväznených na Hillaryho výšvihu, ďalší zahynuli pri zostupovaní alebo zaspali z vysilenia a zamrzli.

Medzi účastníkmi výstupu boli vedúci expedícií Novozélanďan Rob Hall a Američan Scott Fischer, odvekí rivali, skúsený kazašský horolezec Anatolij Bukrejev aj horský vodca Andy Harris. Na vrchol odprevádzali amerického novinára Jona Krakauera, Sandy Hill Pitmannovú, manželku bohatého televízneho magnáta, Douga Hansena či lekára Becka Weathersa.

Pri snahe pomôcť klientom zomreli Scott Fischer aj Rob Hall. Zachrániť sa podarilo len tých, ktorí sa počas víchrice dostali do blízkosti tábora. Medzi nimi bol napríklad Beck Weathers, no kvôli omrzlinám prišiel o nos, časti líc, pravú ruku aj prsty na ľavej ruke. Udalosti týchto dní sú sfilmované v snímke Everest z roku 2015, kde si zahrali Josh Brolin, Jason Clarke či Jake Gyllenhaal.