Predpoveď počasia na Sherpa rally 2017 neveštila nič dobré. Našťastie, nosiči a nosičky sú nepremokaví, vetru- a mrazu-vzdorní, takže nijako to neovplyvnilo počet, v ktorom sa postavili na štart na Hrebienku. V nedeľu, 22.10. 2017, sa vydalo na Térynku 56 pretekárov a 14 pretekárok. Počko, na koniec , postrašilo len slabým mrholením v Hangu, inak boli ideálne podmienky pre vzduchom chladené stehná pracantov hôr.
Nejaký ten deň pred samotnými pretekmi sa začalo diskutovať o možných adeptoch na bedňu. Väčšinou rezonovali dve mená: Rasťo Goriščák ( víťaz minuloročnej Sherpy a tohtoročnej Stovky ) a Luky Švolík, ktorý v rámci prípravy dával na Zbojníčku neuveriteľné turbo-časy. Chlapi nesklamali a v tomto poradí zaujali v cieli 2. a 3. miesto. Že kto vyhral? Pre nezainteresovaných možno prekvapenie, no ľudia orientovaní v posledných 10-12 ročníkoch Sherpa rally si povedali: „Konečne!“ Braňo Karafa ako jediný zo silnej trojky Vnenky, Fabo, Karafa totiž nemal zatiaľ na konte toto vysoko cenené víťazstvo, hoci je, napríklad, už niekoľko rokov držiteľom najrýchlešieho času Nosičskej stovky.
Prvé miesto ho potešilo o to viac, že si to mohol vychutnať na jeho Alma mater, kde v lete 2006 začal ochutnávať nosičský chlebíček. Myslím, že pri Spišských plesách sa v nedeľu nenachádzal nik, kto by to skromnému a tichému ockovi ročného Edka neprial – vrátane prvých porazených Rasťa a Lukyho. Osobne som sa v cieli potešil ešte neuveriteľnému 6. miestu Ďura Hurajta zo Zbojníčky. Po smrti milovaného brata Maťa ( v marci tohto roku ) sa zaťal, že už v živote nedá na chrbát krošňu. Volaniu starej frajerky však neodolal a po pár vynáškach a páde na štarte(!) to, na koniec, natrel mnohým skúsenejším a namakanejším borcom. Maťo z neba robí skrátka zázraky na počkanie – sám by som o tom vedel rozprávať... Z dievčat došli na Térynku ako prvé ruka v ruke stále neuveriteľne krásne a rýchle Lenka Hiklová a Laura Vnenčáková, nasledované Simonou Tryznovou a ďalšími exportnými sexy-babami.
Bezzubý štekot starých nosičských psov
Jediné, čo ma na tohtoročnej Šerpe prekvapilo, bol bezzubý štekot starých nosičských psov. Súčasná generácia nosičov je vraj slabá a má sa nad sebou zamyslieť, lebo nedosahujú časy spred 20 rokov. Ja sa, naopak, teším z každej novej tvári, ktorá sa začne pravidelne objavovať pod krošňou. V dnešnej IT dobe to doslova považujem za zázrak. Za posledné roky som mal tú česť spoznať viacerých sherpa- kadetov. Myslím, že ich láska a oddanosť k horám ako aj pripravenosť drieť v tých najhorších podmienkach nie sú o nič menšie, ako to bolo u ich rovesníkov pred 2- 3 desaťročiami. To je dôležitejšie ako bezduché číslo traťového rekordu. Mám nejasný pocit, že niektoré nosičské legendy už dávno povedali všetko, čo povedať mali. Začínajú pripomínať 1030. diel „duchaplnej“ mexickej telenovely. Rožky už nikdy nebudú za 20 halierov – nemali by porovnávať neporovnateľné. Skôr by sa mali tešiť, že sa ešte nájdu mladí ľudia ochotní niesť ďalej pochodeň, ktorú oni kedysi zapálili...
