Brhlovce - obydlia vyhĺbené v sopečných skalách neďaleko Levíc

Neviem, či sa mi to len zdá, ale mám pocit, že na Slovensku turistické atrakcie podliehajú  „informačnému boomu“. V istom časovom období si väčšina periodík väzme na mušku nejakú slovenskú turistickú zaujímavosť a v priebehu jedného mesiaca o nej všetci píšu, nakrúcajú reportáže, nahrávajú rozhovory.

Potom zapadne prachom a po niekoľkých rokoch sa to možno zopakuje. V roku 2002 sa takto stali témou č. 1 Brhlovce. Keby ste sa tento rok pokúšali o nich prečítať si niečo aktuálne, budete mať smolu. Trendové sú hradné zrúcaniny na východnom Slovensku. Svoj prím si držia už dva – tri roky. Brhlovce

Ospalá dedinka

Brhlovce sú malá ospalá dedinka na východ od Levíc. Svojím spôsobom tak trochu „mimo svet“, neležia pri hlavných cestných ťahov. Cesta k nim vedie krížom cez polia a les. Ležia v kotline, kde by ich nikto nečakal. Napriek svojej zdanlivej izolovanosti sú domáci veľmi priateľskí a voči turistom, ktorí sem už chodia ako na klavír, nemajú najmenšie výhrady.

Môžu za to Turci?

Dodnes sa traduje, že prvé skalné obydlia vznikli v dobe tureckých vojen ako odpoveď na hroziace nebezpečenstvo. Hoci to nikto oficiálne nepotvrdil, pravdepodobne to bude pravda, pretože prvá zmienka o Brhlovciach je z roku 1245. Matej Bel v roku 1742 o skalných obydliach vo svojom „sprievodcovi“ po krajinách Uhorska Notitia novae historico-geographica už písal.

Treťohorný sopečný tuf z južného svahu brhlovskej Šurdy a Dolinky neslúžil len na vybudovanie unikátnych privátov. Tunajší kamenári ho zúžitkovali na kvádre pri výstavbe domov, klenieb vínnych pivníc, zárubní okien, dverí schodov, vstupných brán nielen pre domácich brhlovčanov, ale aj pre okolité hontianske a tekovské dediny. Určite je to obdivuhodné, pretože vyhĺbiť obydlie do skalnej steny trvalo šesť až osem rokov a popri tom spracovať kameň na iné produkty dalo dosť práce.

Brhlovce

Dnešná podoba múzea vznikla vďaka uzneseniu vlády SSR č. 272 z roku 1983, ktorým skalné obydlia vyhlásili za pamiatkovú rezerváciu ľudovej architektúry. Ale až v júni roku 1992 Tekovské múzeum v usadlosti č. 142 sprístupnilo expozíciu ľudového bývania. Tá bola ešte v roku 1988 domovom rodiny Ladislava Homoľu. Do skaly vysekané priestory tvorené dvoma podlažiami sa nachádzajú v zadnej časti dvora. Po stranách stoja dva domy, z ktorých menší je z druhej polovice 19. storočia a väčší podľa dátumu na priečelí z roku 1932. V komíne „čiernej kuchyne“ našli svoj útulok malé netopiere. Brhlovce

Ak sa s pani „prevádzkarkou“, ktorá tu predáva vstupenky dáte do reči, možno sa dozviete pár naozaj zaujímavých vecí. Napríklad, že suveníry určené na predaj najviac kradnú Slováci, že skalné obydlia navštívili turisti z viac ako 60-tich krajín, že najexotickejší pre nás boli asi Indiáni z kmeňa Apačov a z najvzdialenejšej krajiny boli asi z Chile.

Nové v ulici

Brhlovce

Zo všetkého najviac si cením to, že 142-ka už nie je jediným skalným apartmánom v procese obnovy a sprístupnenia. V ulici sa obnovujú minimálne dva – tri ďalšie dvory. Dovolím si napísať, že ešte zaujímavejšie ako spoplatnená muzeálna expozícia.

Priestory v sopečných skalách sú väčšie a „izbovejšie“. Až nepatrične kúzelne pôsobí napríklad novodobé, pre socialistické paneláky typické trojdielne okno zapasované do okenného otvoru skalného obydlia. Dobre si všimnite, že dvory týchto domov nie sú uzatvorené. Nemali ploty. Dvor ústil priamo do ulice a život prúdil ako potok v koryte. Len občas sa objavila tôň – dvor, v ktorom voda spomalila, spravila pár lenivých oblúkov a opäť pokračovala dolu korytom. Skúste si to predstaviť, ako šiel gazda ulicou a iný gazda sediaci na drevenej lavičke na priedomku naňho zvolal, ten sa zastavil, prisadol si k nemu a spolu debatovali. Medzi tým prebehli decká ulicou, trochu s krikom sa starším pánom pozdravili a život si tak plynul. Osobitne si cením to, že oproti muzeálnej expozícii v obnovenom domčeku ktosi otvoril malú kaviarničku a obchodík s keramikou, obrázkami a suvenírmi, ktoré nesú znaky autentických a hodnotných výrobkov (ospravedlňujem sa, že som si ani nezapísal názov obchodíku, verte mi však, že je naozaj milý a osobitý).