Slovenka v Londýne opisuje život v dobrovoľnej karanténe

Lenka Šedivá - 17.4.2020

Veľká Británia bola v reakcii na súčasnú krízu jednou z najváhavejších krajín v Európe. Zatiaľ, čo Slováci chodili v rúškach, život v Londýne plynul s oveľa menšími obmedzeniami. Dnes je situácia odlišná. Slovenka Lenka Šedivá (30) píše blog Dievča v Londýne a o živote v lockdowne si celú dobu vedie digitálny denník. Prinášame vám článok, ktorý napísala o súčasnej situácii. 

Pomalý nástup opatrení

Už rok s manželom žijeme v jednom z najväčších miest na svete. To znamená, že každý deň chodíme do práce mestským vlakom, kde sa tlačíme so stovkami ľudí všetkých národností a náboženstiev. Doma v Smižanoch by som za celý mesiac nestretla toľko ľudí, čo stretnem v Londýne za jeden deň. 

Keď sme sa zo správ dopočuli o koronavírovej epidémii, zdalo sa nám, že ľudia iba zveličujú. Život v Londýne totiž pokračoval, akoby nič. Dokonca sme ani neuvažovali, že by sme sa báli ísť na oslavy čínskeho Nového roku do Chinatownu, ísť do kina alebo jazdiť metrom. 

Že sa niečo vážne deje som si prvýkrát uvedomila, keď moja mamka so sestrou zrušili plánovanú návštevu Londýna. Báli sa prísť a ja som ich upokojovala, že nemajú panikáriť, nakoniec však ich let zrušili a bolo rozhodnuté. 

Približne v tej dobe, bolo to pred štyrmi týždňami, sme sa s manželom rozhodli, že budeme radšej pracovať z domu, keďže máme tú možnosť. Obaja sa živíme prácou na diaľku, na počítači, stačí nám WiFi pripojenie a nechceli sme riskovať. 

V Londýne bolo medzitým viac nakazených než v celom Česku a Slovensku dohromady. Až do 20. marca boli otvorené školy a Londýnčania chodili do pubov, posilňovní a kaviarní. Po meste pribudli informačné billboardy a plagáty od NHS (National Health Service), ktoré nám radili, aby sme si poriadne umývali ruky a držali si odstup, nič však nebolo prikázané. 

Z titulných strán bulvárnych novín sa na nás díval Winston Churchill (použili ho ako symbol britského vzdoru proti vírusu) a bizarná podobizeň kráľovnej Alžbety II. s rúškom na tvári… 

Život v Londýne sa spolmalil

Platí zákaz vychádzania 

Prvá veľká zmena nastala 22. marca, kedy začalo platiť nariadenie, aby ľudia zostali doma, s niekoľkými výnimkami: cesta do/z práce (pokiaľ je to nevyhnutné), nákup jedla a liekov, návšteva lekára a jedna zdravotná vychádzka denne (napríklad beh, prechádzka alebo cvičenie). 

Zatvorili podniky okrem potravín, drogérií a lekární. Ľudia si samozrejme (podobne ako na začiatku krízy na Slovensku) začali nakupovať zásoby, takže sme čoraz častejšie videli prázdne regály a nedali sa kúpiť niektoré veci (napríklad toaletný papier, cestoviny alebo dezinfekcia). 

Bolo naozaj zvláštne pozrieť sa z okna a nevidieť ani nohu na ulici, ktorá je inak vždy rušná a plná. Nežijeme ďaleko od centra, takže som zvyknutá na ruch veľkomesta, ktorý prakticky zo dňa na deň utíchol. Londýn som takto nikdy nezažila, je to unikátna situácia, z ktorej mám trochu zimomriavky…

Keďže sa obmedzila mestská doprava a veľa ľudí prestalo chodiť do práce, všimla som si neobvyklý fenomén: poschodové červené autobusy (symbol Londýna) bývajú často odstavené na kraji cesty – tri, štyri za sebou – ako smutní svedkovia doby. 

Život v Londýne utíchol

Premiér v nemocnici a vážny príhovor kráľovnej

Začiatkom apríla nám poštou prišiel list. Je od premiéra, na hlavičkovom papieri 10 Downing Street. Píše sa v ňom to, čo už vieme. Že musíme zostať doma, obmedziť kontakt s ľuďmi na minimum a že situácia nevyzerá dobre. 

Sám premiér Boris Johnson, ktorého mnohí kritizovali za prístup voči kríze a nedostatočné opatrenia, sa nakazil koronavírusom. Zverejnil domáce video, v ktorom to oznámil, krátko na to ho prijali do nemocnice a dokonca bol chvíľu na jednotke intenzívnej starostlivosti. 

Dnes už je v domácej liečbe a príde mi, že Briti sa k jeho zdravotnému stavu postavili veľmi solidárne a priali mu skoré uzdravenie, bez ohľadu na jeho politiku. U našich známych tu v Londýne sme sa vôbec nestretli s názorom, že si to “Boris zaslúžil”, ktorý som napríklad často videla pod diskusiami na sociálnych sieťach...  

Koronavírusom sa nakazil aj následník trónu princ Charles a k zhoršujúcej sa situácii sa vyjadrila aj kráľovná. Na jej príhovor sme sa dívali s veľkým rešpektom, predsa len je to žena, ktorá si zažila evakuáciu Londýna a druhú svetovú vojnu.

Na nákup sa snažíme chodiť po jednom, do obchodov púšťajú len určitý počet ľudí a na podlahách supermarketov sú vyznačené dvojmetrové rozostupy. Nad pokladňami pribudli plexisklá, takže predavači už nie sú tak vystavení. 

Angličania zo začiatku dosť často zákazy porušovali, vídali sme ich v parku hrať futbal alebo sedieť na piknikoch, ale v poslednej dobe je “rebelov” čoraz menej. Aby to ľudí nelákalo von, zatvorili sa národné parky a všimli sme si dokonca policajné pásky na detských preliezkach, takže vyzerali ako miesto činu! 

Preliezka s policajnou páskou

Dúhy a potlesk pre NHS

Nedávno sme s manželom pozerali video z londýnskej nemocnice, kde liečia pacientov s koronavírusom. Bola to reportáž BBC a ukazovala, akí preťažení a unavení lekári sú. Prognózy nevyzerajú dobre (v Londýne je už viac než 15 tisíc nakazených) a Angličania preto začali zdravotníkom vyjadrovať veľkú vlnu podpory. 

V oknách sa začali objavovať detské kresby farebnej dúhy ako symbolu solidarity pre NHS (National Health Service - Národná zdravotnícka služba), ľudia začali tlieskať v oknách a na opustených autobusových zastávkach (autobusom už takmer nikto nejazdí) pribudli veľké nápisy “Ďakujeme, NHS”. 

Zamestnanci NHS dostávajú v mnohých obchodoch zľavy alebo kávu zadarmo, pred niektorými dverami sme napríklad videli krabice s rukavicami alebo dezinfekciami, ktoré si mohli ľudia v prvej línii rozobrať. Do služby sa medzitým vrátili stovky vyslúžilých lekárov a trénujú armádu, aby mohli vojaci testovať ľudí na koronavírus alebo sa starať o pacientov tam, kde personál chýba. 

Billboard na autobusovej zastávka

Londýnčania sa rúškam dodnes vyhýbajú 

Asi najväčší rozdiel oproti Slovensku sú rúška. Tie tu dodnes nie sú ani povinné a ani odporučené. My s manželom po vzore domova pre istotu vychádzame von iba s rúškami, stále však patríme medzi menšinu. Ľudia sa nám potom často na ulici oblúkom vyhýbajú, akoby sme my jediní šírili nákazu. Je to zvláštny pocit… 

V poslednej dobe je ľudí s rúškami a respirátormi síce viac, ale väčšina starých (a najzraniteľnejších) ľudí ich nenosí vôbec. Maximálne si schovajú nosy do šálov. Rúška naopak často nosia kuriéri, ktorí roznášajú poštu a spôsob doručovania balíčkov sa zmenil na bezkontaktný - kuriér vám zazvoní a keď vidí, že otvárate dvere, nechá vám balíček na prahu (alebo ho zavesí na kľučku) a ustúpi dva metre dozadu.

Ostaňte doma, chráňte ľudí v prvej línii

Nikto nevie, čo bude zajtra...

Náš každodenný život sa presunul dovnútra. Keďže som živnostník a pracujem na diaľku, krízu som samozrejme na vlastnej koži pocítila, pretože práce mám oveľa menej než predtým. Ale nesťažujem sa, zatiaľ sme na tom stále lepšie než veľa ľudí, takže sa snažíme vydržať a nezblázniť sa. 

Najviac ma trápi neistota toho, čo bude zajtra. Nevieme, kedy sa opatrenia skončia, či sa ešte budú pritvrdzovať alebo kedy uvidíme priateľov a rodinu. Odletieť v súčasnej situácii na Slovensko je pre nás prakticky nemožné a ani o tom zatiaľ neuvažujeme vzhľadom k nájomnej zmluve a povinnej karanténe, ktorá by nás doma čakala. Uvidíme, čo budúcnosť prinesie a hlavne dúfame, že situácia sa jedného dňa zlepší!

Komentáre Disqus