Hrad Beckov dnes

Blázon Becko, zlý hradný pán, zmija, „do roka a do dňa“, kto by to nepoznal! Synonymá pre najznámejšiu slovenskú povesť o hrade Beckov! Pri poslednej návšteve tohto hradu som si uvedomil, že ani neviem, či sa ešte dnes povesť o obžerstve hradného osadenstva, o žrádle pre psov a až potom pre poddaných a spravodlivom treste vykonanom „do roka a do dňa“, nachádza v čítankách žiakov Základných škôl. Okrajovo registrujem o čom je Dejepis, netuším čo je v Literatúre. Národovectvo bolo do 90.-tych rokov 20. storočia v Základných školách kreatívnymi spôsobmi forsírované prostredníctvom čítania, kam postúpilo po nekonečných reformách, netuším. Láska k vlasti budovaná cez povesti o slovenských hradoch mi bola veľmi príjemná. Preto ma Beckov pri poslednej návšteve ovalil spomienkami na školopovinné časy.

Stavba v prúde času

Anonymova kronika (tiež Činy Uhrov, Skutky Uhrov, Gesta Hungarorum, lat. Gesta Hungarorum), ktorá vznikla niekedy v 12. storočí informuje o hrade Blundus, ktorý na šesťdesiat metrov vysokom brale stál už pred príchodom starých Maďarov do Karpatskej kotliny. Táto informácia je veľmi zaujímavá, pretože potvrdzuje existenciu Veľkomoravského hradiska na tomto mieste.

Hradisko ostalo zachované, dobudované a stalo sa súčasťou pohraničnej župy vymedzenej hradmi Šintava a Hlohovec. Podobu modernej pevnosti začal hrad nadobúdať v 13. a najmä v 14. storočí. Takmer na konci 14. storočia sa vlastníkom hradu stal Stibor zo Stiboríc, „pán celej rieky Váh“, jeden z najbohatších mužov Uhorska, ktorému patrilo takmer dvadsať hradov.

Práve Beckov si zvolil za svoju rezidenciu a vybudoval tu prepychové bývanie. Vďaka jeho stavebným aktivitám hrad nadobudol úplne inú siluetu, stal sa kompaktnejšou, modernejšou a lepšie opevnenou stavbou. Jednou z najkrajších častí bola kaplnka, ktorej vysoký strop zaklenuli bohatou rebrovou klenbou. Dnes je opäť zastrešená a je ukážkou naozaj špičkového prístupu k rekonštrukcii časti zrúcaniny hradu. Iné časti ruiny, ktoré boli upravené štedrými dávkami betónu sú desiatky rokov opäť a opäť kritizované.

Všetky úpravy, opravy a dozbrojovanie hradu ukázali  svoje kvality v roku 1599. Turci vypálili mestečko pod hradom, ale hrad samotný nikdy nedobyli. Žiaľ, iný požiar mestečka v roku 1729, sa preniesol aj na hrad. Premenil ho na spálenisko a ruinu, ktorá už nebola obnovená.

Stále ten Becko

Zaujímavé je, že okolo blázna, alebo šaša Becka sa točí viacero povestí. Každá ho prezentuje ako vtipného, múdreho a trochu prefíkaného muža. Nemožno sa tomu čudovať. Ak sa hrad volá Beckov naznačuje, že hrad mohol patriť jemu. Dokonca by to aj mohla byť pravda a sám Becko dokonca mal byť iniciátorom stavby. Všetko sa udialo počas života Stibora zo Stiboríc a Beckova alebo Ctibora z Ctiboríc alebo Štibora zo Štiboríc (1347?-1414), uhorského šľachtica poľského pôvodu, ktorý sa pánom hradu Beckov stal v roku 1388.

Po veľmi úspešnom hone hostil Stibor svojich urodzených kolegov, na ktorom si panstve. Vo chvíli keď veselá reč hodovníkov začala viaznuť, položil Stibor zaujímavú otázku: „Čo asi robí teraz náš panovník Žigmund?“. Hostia sa predháňali vo viac či menej vtipných odpovediach, žiadna však vojvodu nezaujala. Obrátil sa na Becka s rovnakou otázkou a ten s odpoveďou neváhal: „Ja si myslím, nie je vôbec ťažké dať na otázku odpoveď. Náš slávny panovník robí v tejto chvíli dlžoby.“  Odpoveď zožala okamžitý úspech. Dôkazom je aj to, že na každej povesti je vždy kúsok pravdy. Tradícia robenia dlhov našimi vladármi trvá od počiatku vekov a trvať bude asi až do ich skončenia.

Stibor hrdý na svojho bystrého šaša vyzval hostí, aby ho preskúšali aj oni. „No a teraz ti ešte ja dám jednu otázku,“ prehovoril nitriansky biskup: „Povedz nám, múdry Becko, prečo židia ukrižovali Krista?“. „Ľahká vec,“ odpovedal Becko bez rozmýšľania: „Židia sú prefíkaní ľudia, i pomysleli si, vraj, načo nám bude syn, keď je otec večného života!?“. Priveľa múdrosti v krátkom čase, dostatok hrdosti aj pre Veľkomožného pána. Ten dal okamžite možnosť Beckovi žiadať odmenu za odpovede. Becko ukázal na ozrutnú skalu a povedal: „Žiadam si, aby si mi na tejto skale postavil hrad, ale taký krásny a veľký, akého v našej krajine ešte niet“.

Do dvoch rokov hrad postavili a dostal meno Beckov. Ibaže Stiborovi sa podľa povesti tiež zapáčil a od Becka ho odkúpil. To už samozrejme pravda nie je. (Povesť voľne prerozprávaná podľa knihy Slovenské hrady I, autora Ľudovíta Janotu).

Hrad dnes

Dobré, veľmi dobré. Áno, môžete sa pozastaviť nad terasami s betónovými podlahami, schodmi zo šedivého betónu, drevenými „domčekmi“ so suvenírmi a občerstvením, ale nemám problém prevádzkovateľom hradu toto všetko odpustiť.

Osobitne si cením vtipné inštalácie, ktoré na hrade priebežne menia. Počas našej návštevy to boli draci s popiskami ako z kníh o umení Ako skrotiť draka. Viem, že mnohí nad tým môžu krútiť nosom, či to na hrad patrí, ale treba si uvedomiť, že najčastejšími návštevníkmi hradov sú deti. Vo veku, kedy ich draci a iné potvory naozaj bavia. Prečo by sa teda mal podobať jeden hrad druhému ako vajce vajcu a prečo by práve na tomto nemohli prezentovať Dragonland?

Pravoverní milovníci histórie si užijú už spomenutú hradnú kaplnku. Nie sú v nej zachované gotické fresky ako na konci 19. storočia, ale rebrovanie a drobné plastické prvky sú pekne čitateľné. Beckov je Beckov a je dobrý, taký aký je. Len mestečko pod ním ako by hradu nestíhalo. Služby pre turistov sú chabé, parkovanie zlé a ... a tak.