Slovenské hrady: Bojnický zámok

Býval to hrad. Skutočný. Veľmi podobný siluetou Ľubovnianskemu hradu. Dnešnú disneylandovsko sladkú, ale príjemne romantickú podobu dostal až medzi rokmi 1889 – 1910. Bojnický zámok je svojím srdcom skutočný stredoveký hrad.

Hlbšie a hlboko do histórie

Hradisko, možno opevnená osada, alebo možno len osada, tu bola hádam niekedy v dobe kamennej. Mnohé napovedajú nálezy z opačného konca námestia, na ktorom zámok stojí, z Prepošstskej jaskyne. Tie sú paleolitické (pred 2,6 mil. r. až 8 tis. pr. Kr.). Územie bolo atraktívne pre našich veľmi vzdialených predkov a Slovania, ktorí sa tu mohli usadiť okolo 6. – 7. storočia len nadviazali na to, čo tu postavené už bolo. Pani D. Menclová vo svojich prácach uvádza polohu hradiska skôr na susednom kopci v lokalite nad dnešným kúpaliskom, prípadne kúpeľmi. O podhradskej osade na území Bojníc je písomný doklad z roku 1113, hoci o hrade sa hovorí až v roku 1299, z roku, v ktorom sa ho zmocnil Matúš Čák, Pán Váhu a Tatier. O storočie neskôr hrad odolal lúpežným výpravám Božích bojovníkov – Husitov . Žiaľ, jeho podoba z týchto čias je neznáma. Vie sa len to, že obyvatelia hradu okrem iného intenzívne využívali aj jaskynné priestory travertínovej kopy, na ktorej hrad stojí.  Z prestavby za 15. storočia sa zachovala severná hranolová veža s prejazdom a východná veža orientovaná k podhradskej osade.

V 16. a v 17. storočí, vďaka tomu, že pevnosť úspešne čelila tureckému nebezpečenstvu  aj proti habsburským povstaniam sa dočkala zdokonalenia vonkajších hradieb. Postavený bol aj hradobný múr, ktorý obkolesil poddanské mestečko (mimochodom stojí dodnes, na niektorých miestach je „neviditeľný“ kvôli mestskej zástavbe).  Punc francúzskej gotiky mu vtisol Ján Pálfy na konci 19. storočia. Dozor nad prestavbou mal architekt J. Hubert, ktorý na prestavbu zabezpečil stavbárov až z južného Tirolska. Pre naše rozprávanie je zaujímavé, že po smrti Jána Františka Pálfiho, donátora prestavby, zámok kúpila za 14 miliónov korún spoločnosť Baťa. Z tohto dôvodu sa z času na čas objavujú správy, že Baťovci si uplatňujú nárok na Bojnícke panstvo a že Slovenská republika bude musieť vyplatiť miliardy odškodného.

„Ján Pálfy síce stále ešte blúdi zámkom, rozpad jeho biopoľa však pokračuje správnym smerom ...“

Týmto vyjadrením ukončili špiritisti záhadu, ktorou sa slovenská verejnosť zaoberala najmä v polovici 90.-tych rokov 20. storočia. Zo sarkofágu, v ktorom sú uložené telesné pozostatky posledného pálfyovského vlastníka začala vytekať neznáma tekutina. Množstvo vytečenej tekutiny kolísalo, ale celkovýobjem dosiahol takmer 2 litre. U hygienikov jav vyvolal obavu z neznámej nákazy, u pamiatkárov obavu z poškodenia krypty, ezoterici poukazovali na skutočnosť, že grófov duch nie je spokojný s ťahanicami okolo návratu gotického bojnického oltára z Čiech.  Vec vyriešil fyzický prieskum a chemická analýza. Endoskopom (optický prístroj na prehliadku vnútorných dutín) sa podarilo zistiť, že truhla s telesnými pozostatkami sa zosunula do polohy, v ktorej sa grófova hlava ocitla nižšie ako celé telo. Tekutinu, ktorá si našla cestu von z kamenného sarkofágu, tvorili balzamovacie prípravky a rozpustené telesné tkanivá.  Zmes, ktorú nie je možné označiť za príjemnú, ale ani za nebezpečnú. Sterilizácia vnútorných priestorov zmesou plynov oxidu uhličitého a etylenoxidu proces zastavila. Nepokojný stav grófových pozostatkov sa stíšil a dokonca aj ten spomenutý Bojnický oltár sa z Prahy prinavrátil do hradnej kaplnky.

Benedictus, qui venit in nomine Domini!

Nech je požehnaný, kto prichádza v mene Pánovom! Údajne týmito slovami vítal kastelán Paky syna Mateja Korvína, Jána, ktorý sa po otcovej smrti stal vlastníkom Bojníckeho panstva. Pakymu sa uvítacia reč príliš nevydarila. Vo chvíli keď novému pánovi podával kľúč od mestských hradieb, jeden z Korvínových vojakov mu sekol do ruky. Návrat na hrad bol rovnako neveselý. V putách a priviazaný za konský chrbát. Z kastelána sa stal väzeň. Prečo? Pretože Paky vo svojej chamtivosti po zlate najskôr spoplatnil prístup k liečivej bojnickej vode. K prameňu sa chodili liečiť ľudia zo širokého okolia. Zadarmo a každý deň. Kým neprišiel Paky s podnikateľským zámerom vyberať vstupné . Keď sa mu zdalo, že tržby sú nízke, začal kontrolovať drábov, ktorý slúžili ako pokladníci. Trochu to pomohlo, ale manželka Pakymu poradila, aby prameň kontroloval aj v noci. Tak sa stalo, že v nočnej tme pri prameni zastihol žobráka s dvoma deťmi. Vyhnal ho, zbil ho, vodu porozlieval. Žobrák kastelánovi nepovedal viac ako Ešte nie je s pánom kastelánom tak zle, žeby nemohlo byť horšie. Ešte nestratil slobodu a život. Nebolo viac Pakymu treba. Žobrákove slová si vyložil tak, že prišiel o svoj zlatý poklad. Nestalo sa. Ibaže strach o peniaze ho tak šálil, že raz videl zlaté dukáty a v ďalšej chvíli oblé kamene v truhliciach. Keď prišla správa o smrti Mateja Korvína, rozhodol sa, že si sám pomôže k bojnickému panstvu. Odcestoval do Budína, ponavštevoval vysokú šľachtu a všade sa intenzívne zmieňoval o tom, že Ján Korvín je ľavoboček, neprávoplatný Matejov syn a preto nemôže byť Uhorským kráľom.  Len pár dní po výlete do Budíma prišla správa, že Ján Krovín smeruje do Bojníc. Údajne bol už v Prievidzi. Paky sa ho vybral uvítať, nebol si až tak úplne istý svojou misou na konci, ktorej mal byť jediným vlastníkom Bojníc. Uvítanie sa nevydarilo a Paky prišiel o slobodu a asi aj o život.

Hrad dnes

Čo napísať o Bojniciach. Sú jedinečné, sú krásne, Pálfymu by dnes asi žiaden pamiatkár nedovolil romantickú prestavbu. Zaplať pánboh, že to pred tými viac ako sto rokmi stihol! Bojnický zámok je jedinečný a krásny, je romantický, je cukríkový, je trochu a la Disney kreslená rozprávka. Je úplne super, že Bojnice zo zámku žijú. Celé mestečko pochopilo, že cestovný ruch ich môže uživiť. Centrum mesta sa vynovilo, zmenilo sa na pešiu zónu, z Prepošstskej jaskyne sa stalo Múzeum praveku,  ZOO prechádza obnovou, pribudlo možností ubytovania a ostali drobné nedostatky, s ktorými sa musia domáci postupne popasovať. Možno by stálo za to trochu viac propagovať ešte zaujímavosti z okolia. Napríklad budovateľskú architektúru z 50.-tych rokov 20. Storočia v neďalekej Prievidzi, neobvyklú históriu dedinky Koš aj s presťahovanou časťou ich starého gotického kostola, banský skanzem v Novákoch. To sú maličkosti. Treba len veriť , že v Bojniciach a v okolí nestratia dych a neprestanú so šperkovaním toho pekného územia.

Pre zaujímavosť