Čachtický hrad dnes

Sú hrady na Slovensku, ktoré sú legendami. O to ťažšie je o nich písať. Akoby bolo o nich povedané všetko a stačí vysloviť ich meno a už vieme svoje. To je prípad hradu Čachtice. Ale viete aj to, že sa na ňom prechádzal Dr. Viktor Frankenstein? Tvorca nevzhľadného monštra vyrobeného z mŕtvych tiel. V podaní anglického herca Aleca Newmana.mV roku 2003 tu televízna spoločnosť Hallmark pripravila svoju verziu románu Mary Shelleyovej.

O vlastníctve hradu

Čachtický hrad patril Čachtickej pani. Alžbete Báthoryovej. Áno, ale to bolo až v 17. storočí a ona preferovala viac svoje hrady v Šárvári (maď. Nádasdy-vár, Sárvár) , hrad Léka (rak. Lockenhaus) a hrad Kerestúr (rak. Deutschkreutz). Oplatí sa preto pozrieť na iného stredovekého magnáta a jeho snahu o udržanie vlastníctva hradu vo vlastnom rode.  

Stibor zo Stiboríc sa stal vlastníkom hradu aj s poddanskými obcami v roku 1392. Kráľ Žigmund Luxemburský bol taký potešený jeho podporou v boji o uhorský trón, že sa mu odvďačil dedičským panstvom. Majetok zdedil Stibor II., bojovník proti husitskému vpádu a otec jedinej dcéry Kataríny. Ten vo svojom testamente odkázal majetok výhradne jej jedinej. Zabezpečil sa dokonca vyhotovením troch rovnopisov poslednej vôle. Jeden uložil na Beckove, druhý na Plaveckom a tretí na Čachtickom hrade. Nepomohlo to. Kráľovská rada spochybnila testament, rozhodla, že ženskej dedičke patrí len dievčenská štvrtina, tak ako káže zvyk a zbytok obrovských majetkov prechádza do vlastníctva kráľa. Kráľa Žigmunda, ktorý hrad, opäť už v roku 1436, daroval pokladníkovi Michalovi Orságovi.

Strašidlo Čachtická pani

Pýšime sa ňou, upozorňujeme na ňu, teší sa menšej popularite ako Vlad Ţepeş alias Gróf Dracula, ale aj o nej vznikli filmy a popísali sa knihy, ktoré ju preslávili v ďalekom zahraničí. Už bolo spomenuté, že Alžbeta Báthoryová preferovala úplne iné hrady a v Čachticiach sa zdržiavala skôr vo svojom kaštieli. Zaujímavé je, že na ňu, údajnú vrahyňu a sadistickú mučiteľku ako na vlastníčku a obyvateľku hradu Deutschkreutz, v Rakúsku nespomínajú. Možno si nechcú „špiniť“ minulosť. Možno, rovnako ako to naznačil Pavel Dvořák vo svojej knihe Krvavá grófka, nie sú úplne presvedčení o jej vine a vraždách. Nespochybneným faktom je, že v marci roku 1610 nariadil palatín Juraj Turzo tajné vyšetrovanie Alžbety Báthoryovej v súvislosti s podozrením o mučení a zabití viacerých žien a dievčat. Ibaže, akosi prirýchlo napísala Bátoriová testament, ktorým rozdelila majetok medzi svoje deti. 29. decembra 1610, keď Alžbetu zatkli, údajne v kaštieli našli jednu mŕtvu a dve zranené mladé dievčatá. Bátoriovú internovali na Turzov ústny (!) príkaz na hrade a v jeho hradbách o štyri roky neskôr zomrela.

Hovorí sa, že počas núteného pobytu na hrade, sa stretla s Annou Rosinou, vražedkyňou z hradu Šintava. Zvláštne je to, že za pomerne dlhý čas (4 roky), sa neudial súdny proces, ktorý by rozhodol o (ne)vine Bátoričky. Príkaz na uväznenie bol len ústny. A príbeh o jej sadistických chúťkach sa objavil akosi prineskoro po jej smrti. Ladislav Turóci zverejnil krvavú drámu ako prvý v roku 1729, o niečo viac ako sto rokov po Báthoryovej smrti. Rozprávanie o uhorských stoliciach v diele Ungaria suis cum regibus compendio data spestril o hororový príbeh. Keď ho prevzal Matej Bel do svojho vlastivedného diela Historicko-zemepisných poznatkov o súvekom Uhorsku - Notitia Hungariae novae historico geographica (1735), stal sa prakticky nesmrteľným.

Rozsudok, ktorý povesť nahradil

Dúfal som, že o Čachtickom hrade nájdem aj inú povesť okrem tej o Báthoryčke. Nenašiel som. V Janotových Slovenských hradoch (Ľudovít Janota, Slovenské hrady I, reprint Kolumbus, 1996, str. 146) je citovaný rozsudok vynesený nad grófkinými  kumpánmi Jánom Fickom – Ujvárym, Helenou Jó, Katarínou Benickou a Dorotou Szentesovou.  Niečo málo z jeho záveru nahradí povesť: „...a keďže ukrutné zločiny sa majú stíhať najprísnejším trestom, rozsúdili sme, aby najprv Ilone, potom Dore, ako hlavným vinníkom takého hrozného zločinu proti krvi a ženskému pohlaviu, prsty obidvoch rúk, ktorými ako nástrojmi toľké mučenie a vraždenie spáchaly a ktoré máčaly do kresťanskej krvi, boly železnými kliešťami kata vytrhané a vinice boly potom ešte živé hodené na oheň. A čo sa Jána Ficku týče, vinu ktorého jeho vek a účasť v menšom počte zločinov zmierňuje, odsudzuje sa na stratu hlavy a žiadame spálenie jeho tela spolu s telami druhých dvoch odsúdencov. Katarína, keďže ju dve jej obvinené spoločníčky ospravedlňovaly a jedine na základe Fickovho svdectva ju odsúdiť nemožno, nech je dotiaľ uväznená, kým sa proti nej nevyskytnú iné viny jasne dokázateľné. Tento rozsudok obvineným verejne vyhlasujeme, a jeho vykonanie nech sa hneď stane.“ To boli údajne slová Juraja Thurzu. Do akej miery sú sami o sebe povesťou by vedeli potvrdiť asi archivári. S jednou z nich som sa pomerne dávno stretol na hrade v Bytči v archíve. Tá pani mi vtedy ukázala zachované listy, ktoré písala Báthoryová svojmu budúcemu väznitelovi Thurzovi. O rozsudku nehovorila.

Čachtice dnes

Sú bohato navštevované. A pekne obnovené. Tie informácie sú dôležité! Za bohatou návštevnosťou sa totiž ukrýva malý problém. Pokiaľ sa na hrad vyberiete autom, dovolia vám parkovať relatívne blízko hradu. Ibaže! Cesta je úzka, parkovanie je trochu „na punkáča“ (teda na divoko), prístupová cesta smerom na hradný koniec je taká úzka, že len slušnosť vodičov pri vyhýbaní dovoľuje, ako takú plynulú premávku. 

Ak si pamätáte hrad spred nejakých 15-tich rokov budete viac ako milo prekvapený. Archeologický výskum a rozumne vedená obnova hradu odkryli múry takmer v pôvodnej výške. Citlivo boli dobudované priechody, vyplnené kaverny, dokonca aj drevené stavby predstavujúce „hospodárske zázemie“ pôsobia ako prirodzená súčasť areálu hradu. Pokiaľ budete mať šťastie na suché a slnečné počasie, ktoré „rozsvieti“ kamene hradu a štrk jeho ciest, môžete si myslieť , že ste sa ocitli na niektorom z krížiackych hradov v Sýrii, alebo v Jordánsku. Čachtický hrad má svoje miesto medzi hradnými legendami Slovenska.

Pre zaujímavosť: