Slovenské hrady: Hrad Sitno

Ak je niečo pravdy na legende o Sitnianskych rytieroch, desím sa dňa keď vyjdú spod Sitna. Aby ste rozumeli, legenda hovorí, že vo Veľkomoravských časoch bol pánom hradu Sitno, knieža Stojmír. Vo chvíli, keď si uvedomil, že posteľ, do ktorej si ľahol je jeho smrteľná, zavolal svojich dvoch synov Tyra a Želibora. Skôr ako vypustil dušu, požiadal ich, aby žili v pokojnej spolupráci a dobre spravovali kraj. Nestalo sa. Rýchlo naverbovali vojsko jedného proti druhému a tĺkli sa a tĺkli. To neprispelo k duševnej pohode veľkňaza a ochrancu odkazu starého kniežaťa, kňaza Nákona, ten rytierov preklial, aby sitnianska skala všetkých pohltila a nepustila von prv, ako ich bude slovenský národ volať o pomoc, aby týmto spôsobom svoj hriech odčinili. Sitno Podoba ako vyšitá z nemŕtvou armádou rytierov z Tolkienových príbehov o Pánovi prsteňov, ale tá predstava, že by tí rytieri vypochodovali z majestátneho Sitna ma desí. Nie k vôli rytierom samým, ale desí ma predstava, že by na Slovensku mohlo byť ešte horšie ako už bolo.

Nech je ako chce, Sitno je najvyšší kopec Štiavnických vrchov a hrad Sitno je... je iný ako väčšina slovenských hradov. Taký hrádok, učupený v rohu lúky, primknutý ku skalám, trochu hanblivý, akoby nahý, napriek tomu vyzerá ako nezbedné chlapčisko, ktorému začínajú rašiť prvé chĺpky pod nosom. Je veselý, huncútsky, priateľský. Zvláštny hrad. Prvý, pri ktorom som mal pocit, že ho potrebujem prirovnať k človeku a hádam druhý - tretí, ktorý mal oslovil atmosférou svojej osobnosti (hlboko v pamäti mám zapísaný Oponický hrad, ten vo mne vyvolal taký pocit strachu, že som ho tak-tak nafotil a prchal som preč).

Sitno

História s otáznikmi

Hoci písomná zmienka o hrade je známa z roku 1548, akropola na Sitne bola osídlená už pred troma tisícmi rokov. Nálezy potvrdzujú, že v prvej polovici 13. storočia hrad slúžil ako útočisko pred tatárskym vpádom. Ibaže písomné pramene z 13. až 15. storočia o hrade mlčia. Nikto nevie odpovedať na otázku, či po skončení tatárskeho nebezpečenstva hrad ostal úplne opustený, alebo či jednoducho v tomto období nestál za písomnú zmienku. V polovici 16. storočia stál a jeho užívateľ, Melchior Balaša, sa stal členom tlupy lúpežných rytierov, proti ktorým zakročilo cisárske vojsko. Úspešne, dokonca až tak úspešne, že vojaci mali príkaz hrad zboriť. Nestalo sa.

Nebezpečenstvo zo strany Osmanskej ríše a potreba chrániť stredoslovenské banské mestá, hrad zachránili. Od roku 1564 na ňom fungovalo signálne zariadenie, ktoré sprostredkovalo prenos informácií o pohybe tureckých vojsk a dokonca jeho posádka bola posilnená o 42 pešiakov.

Sitno Vernosť Petra Koháryho, povereného Ferdinandom II. správou hradu,  habsburskej korune počas Rákociovského povstania v 17. storočí spôsobila jeho pád. Kuruci hrad násilím obsadili a v roku 1710 úplne spustošili a opustili.

Podľa Encyklopédie slovenských hradov (M. Plaček, M. Bóna, Slovart, 2007) v polovici 18. storočia, bol nad veľkou bránou viditeľný kamenný reliéf vlka a v niektorých miestnostiach zachované klenby. S jeho výskumom začal polyhistor A. Kmeť a moderný archeologický výskum sa vykonával pod vedením J. Labudu a P. Žebráka.

Sitno

Iná legenda, čiže Tajomný hlas na Sitne

Príbeh začína ako mnoho iných. Na hrade sa stretli dvaja chlapci. Bohatý, urodzený, sebavedomý, drzý a hlúpy, s rovnako mladým, chudobným, šikovným, pracovitým a múdrym. Šimon a Marek. Chudobného zaujmú kázne pátra Anzelma z bzovického kláštora, ktorý hovorí: Všetci ľudia sú si bratia, všetci ľudia sú si rovní. Ibaže Marek akosi pozabudol, že páter osobitne preňho dovysvetľoval, že rovnosť platí až na onom svete pred tvárou Boha.

V pozemskom žití musí bohatým slúžiť. Tak sa stane, že pri hre na poľovníka a medveďa, divoký medveď Marek oplieska o strom, bohatého poľovníka Šimona, ktorému pribehnú na pomoc pandúri a medveďa tak stlčú, že ten sa takmer rok musí liečiť zo všetkých zranení. Kým sa vylieči, rozhodne sa, že zo Sitna musí aj s matkou utiecť do Hodruše k baníkom. Stane sa haviarom, priamym kráľovým poddaným a Balaša, pán Sitna, už nad ním nebude mať moc. Stalo sa. Utiekli a z Mareka sa rokmi stal úspešný baník. Ibaže matka mu chorľavela a on sa o ňu musel postarať. Do Dudiniec, k liečivej vode to z Hodruše nebolo tak ďaleko, aby tam matku neodviezol. Staral sa o ňu a keď sa jej polepšilo, nechal ju v opatere samaritánok a sám sa vrátil do práce. O mesiac neskôr, v presvedčení, že už zdravú mať bude môcť domov zobrať, sa vrátil do Dudiniec. Ibaže v okolí liečivých prameňov to vyzeralo ako po tureckom vpáde. Matku si našiel vo vode, mŕtvu. Skazu nespôsobil turecký vpád, ale mladý pán zo Sitna. Šimon Balaša. Sitno Spupný, hlúpy, surový. Marek matku pochoval, vlastnú rodinu, manželku s deťmi zaopatril a na dlhý čas sa z Hodruše stratil. V rovnakom čase sa mladému Balašovi začali diať čudné veci. Keď sa viezol lesom na obľúbenom koňovi, priamo popred nos mu preletel šíp. Potom prišla búrka tak silná, že všetci na hrade nadobudli presvedčenie, že tá aj hrad zborí. Keď sa táto skončila a hrad neutrpel žiadne škody, Balaša opäť sadol na koňa a šiel sa do Štiavnice chváliť. Ďaleko nezašiel, lebo na cestu popadali stromy. Ibaže akosi čudne, z oboch strán, čo ani búrka spraviť nemohla. Vrátil sa späť a všetky dobré noci sa zmenili na horor. Noc, čo noc sa mu prihováral hromový hlas, ktorý ho vyzýval sčítať svoje hriechy. Keď jednej noci aj vojaci na hradbách začuli: Skapeš, Šimon Balaša, ako skapali nevinné obete v dudinských močiaroch, mnohí pochopili, že všetky žarty skončili.

Kto neuveril, ten pochopil keď po dlhom hľadí dolu pod skalami našli Balašovo mŕtve telo. Správa o smrti surovca sa krajom rozniesla ako vôňa malín v letnom vánku. V jedno nedeľné poludnie sa domov aj Marek vrátil. Pre ženu a deti mal len jedno vysvetlenie: Bol som u svätého pustovníka. Kajal som sa, že som si nedobre strážil chuderu mať.

Hrad Sitno dnes

Čo napísať o legende slovenských hôr, o kolíske turizmu v strednej Európe? Ak pôjdete od Počúvadlianskeho jazera čaká vás strmý výstup, ktorý sa pod vrcholom Sitna zmení na prechádzku v skalách. Čakajú vás informačné panely, aj stále zatvorená rozhľadňa na Sitne.

Majestátne Sitno s nádhernými výhľadmi aj dobrých dvadsať minút chôdze po asfaltke k hradu. V letnom období zvýšený počet návštevníkov, z ktorých len zlomok si spraví prechádzku z vrcholu k hradu. Mne sa Sitno páči. Myslím, že je povinnou jazdou každého turistu sa sem aspoň raz za život vybrať. Sitno