Slovenské hrady: Sklabiňa

Zachoval sa takmer v pôvodnom stave až do 30. septembra 1944. Toho rána fašisti za podpory tankov zničili vyľudnenú partizánsku obec Sklabinský Podzámok i s neďalekým hradom. Pozoruhodný hradný kaštieľ spolu so zbierkami zbraní, porcelánu, majoliky a archívom zhoreli do tla. Útrpný koniec jedného malého, ale významného hradu, tak ako ho popísal Jaroslav Nešpor vo svojom trojzväzkovom diele Za tajomstvami zrúcanín, Zrúcaniny stredného Slovenska (Gu100, Bratislava 2006). Reč je o hrade Sklabiňa. Nebol jediným hradom na Slovensku, ktorý doplatil na 2. svetovú vojnu a ústup nemeckých vojsk. Je jedným z tých hradov, o ktorých sa stále uvažuje, že by mohli byť obnovené do pôvodnej podoby, alebo aspoň do podoby v akej boli okolo roku 1945. V prípade Sklabine bola nádychom nádeje obnova jednej zo vstupných budov. Ibaže veľa sa toho minimálne na budove kaštieľa v areáli hradu neudialo.

Kráľ a príliš veľa kráľovičov

Ak hovoríme o severnej a východnej časti Slovenska v období končiaceho stredoveku, musíme si priznať, že tu vládol ... chaos. Matej Krovín, slávny to uhorský (podľa našich južných susedov skôr „čisto maďarský“) kráľ bol tak trochu neúspešný v snahe splodiť  legitímneho mužského potomka. Preto sa rozhodol ustanoviť za svojho dedica, ľavobočka, teda syna splodeného s milenkou, Jána Korvína. Ibaže Matej sa 6. apríla 1490 pobral na onen svet a na uhorský trón vznieslo nárok viac šľachticov, ako bola jeho kapacita. Ján Korvín, Beatrix Aragónska, manželka zosnulého Mateja I. Korvína, český kráľ Vladislav Jagelonský  a jeho brat Albrecht. Favoritmi v spore boli Ján Korvín a kráľ Vladislav. Arbitrom, ktorý spor rozsúdil sa stal Štefan Zápoľský. Skutočný oligarcha zo severovýchodu Slovenska. Odporučil zvoliť Vladislava II. Jagelovského, pričom počítal s možnosťou, že po jeho smrti sa stane panovníkom jeho syn Ján Zápoľský. K tomu už akosi nedošlo, ale na istý čas sa veci skomplikovali. Ohrdnutý Ján Albrecht najal vojsko, s ktorým spustošil Šariš a Zemplín. Úspešným nakoniec bol Štefan Zápoľský, ktorý Jána porazil v roku 1491 pri Prešove a nechal ho vyprevadiť s ozbrojeným sprievodom až do rodných krajov. Pre naše rozprávanie je zaujímavé, že v dôsledku týchto ťahaníc o uhorský trón Ján Korvín stratil hrad Sklabiňa a jeho vlastníkom sa stal palatín Štefan Zápoľský. Neskôr Ján Zápoľský. Tohto o vlastníctvo pripravil po nešťastnej bitke pri Moháči (1526) František Révai.

Michal z rodu Révai, otec budúceho humanistického vzdelanca

Františkov syn Michal správne pochopil nebezpečenstvo zo strany Turkov, ktorí sa po bitke pri Moháči usadili na juhu Slovenska. Hrad Sklabiňa dôsledne obnovil, doplnil ho o druhé predhradie, podkovovitú baštu, vežovitý palác. V roku 1568 sa stal otcom Petra Révaia, ktorý sa do histórie zapísal ako spisovateľ, humanistický vzdelanec, dedičný turčiansky župan. Stal sa autorom myšlienky a neskôr investorom stavby renesančného reprezentačného kaštieľa v areáli hradu. Zámer úspešne dovŕšil. V roku 1630 kaštieľ obohnali  treťou líniou hradieb a tak sa tento stal skutočne neoddeliteľnou súčasťou hradu, dokonca chránený aj polygonálnou delovou baštou. Vydržal až do polovice 20. storočia, kedy ho zničila vrcholiaca 2. svetová vojna.

Sklabiňa a Jánošík, Jánošík a Sklabiňa

Domáci vás skôr upozornia, že na Sklabini bol Jánošík väznený ako na to, že ju údajne dobrovoľne navštívil. Ibaže tej návšteve môžete veriť, len ak uveríte povesti Janotových Slovenských hradov III. Všetko sa vraj zbehlo už za vlastníctva Révaiovcov. Jánošík s družinou odpočívali v Štiavničke. Na večeru upiekli jalovicu a hostili sa s bačom a s jeho ženou. Pred koncom večere prišla k nim žena, ktorú bačova žena predstavila ako tamojšiu richtárku. Plakala, lebo bola na návšteve u syna, farára, od ktorého si chcela požičať päťtisíc dukátov. Ibaže syn bol farárom v chudobnej dedine a nemal ani groš, ktorým by matke pomohol. Jánošík sa začal o vec zaujímať. Dozvedel sa, že Révai žiada od dedinčanov desiatok za posledné tri roky a nechce si dať povedať, že ten vyplatili predchádzajúcemu pánovi. Najspravodlivejšiemu zo spravodlivých zbojníkov to bolo hneď proti vôli. Nakázal svojim chlapom, aby ráno obsadili cestu na Sklabiňu a zastavili každý voz, ktorý pôjde tým smerom. Hneď v prvom sa viezol starý biskup aj so svojou suitou. Predviedli ho pred Jánošíka a ten veľmi pekne starého pána požiadal, aby sa vyzliekol. Skúste požiadať cirkevnú osobu, aby zvliekla svoj háv! Zvliekla, teda Jeho Ctihodnosť sa vyzliekla a Jánošík sa preobliekol do jeho šiat. Na hrad dorazila očakávaná cirkevná delegácia. Pri pokojnom odpočinku, po dobrom jedle, prišlo k nepríjemnému prekvapeniu. Jánošík si odtrhol falošné fúzy, nechal sa Révaiovi opoznať a vyžiadal si od neho celý päť tisíc dukátov. Potom sa opäť zamaskoval, do koča si posadil aj hradného pána a spolu vyrazili v smere na Martin. Keď už boli mimo dohľad hradných stráží, Jánošík Révaia prepustil, do koča posadil starého pána biskupa a s družinou zmizol v lesoch. O deň neskôr doniesol ustaranej richtárke peniaze. Révaiovi splatili dlh z jeho vlastnej kasy. Spokojní boli všetci, lebo pohyb peňazí robí zázraky.

Sklabiňa dnes

Je to taká milá zrúcanina. Pohodlne prístupná, s dobudovaným hospodárskym zázemím a spormi medzi všetkými, ktorí by mohli ťažiť z jej turistickej zaujímavosti. Vlastníkom hospodárskych budov v predhradí je jedna osoba, vlastníkom hradu druhá osoba a ochrannú ruku nad všetkými má držať starostka Sklabinského Podhradia. Spolu im to ladí ako šťastím brechajúcemu psovi a hladom revúcemu levovi. Hádam sa to časom zmení. Nič to nemení na tom, že hrad sa oplatí navštíviť. Kaplnka a kaštieľ majú zachovaným pomerne veľa architektonických prvok, ktoré by ste na zrúcanine nečakali.