Slovinsko stopom až na Triglav

Bratia Briakovci - 22.3.2018
Triglav

Slovinsko. V poslednej dobe stále viac a viac turistami a cestovateľmi navštevovaná a objavovaná destinácia.Tento malý, sotva dvojmiliónový a najzápadnejší štátik bývalej Juhoslávie v sebe totiž ukrýva netušené možnosti.Na jednom mieste tu nájdeme majestátne hory s nádhernou prírodou,čarovný podzemný svet,mestá dýchajúce nefalšovanou históriou aj typickú Jadranskú riviéru.

Až doteraz sme tak ako väčšina ľudí Slovinsko dosť podceňovali a nikdy  by nám   nenapadlo smerovať svoje kroky práve tam. Zhodou okolností sa avšak jeden z našej partie ocitol na konci Augusta 2017 v Maribore a tak sme sa dohodli že nás tam počká a my, ďalší dvaja sa k nemu pridáme neskôr a odtiaľ odštartujeme naše spoznávanie tejto krajinky. Začali sme si teda plánovať našu cestu.

Prípravy na cestu

To  bolo v utorok. Svoj odchod sme si naplánovali na piatok ale medzitým sme mali ísť ešte na dva dni do Nízkych Tatier, takže sme nemali veľa času na vybavenie potrebných vecí. Našťastie sme ale posledný deň pred odchodom  všetko potrebné stihli povybavovať  a tak sme sa v piatok ráno ocitli s dvoma ťažkými, plnými batohmi na kraji cesty za Krupinou, kde sa začínalo naše dobrodružstvo. Kedže máme radi improvizované cestovanie zvolili sme si dopravu nášmu srdcu najbližšiu - Autostop.

Na začiatku sme nemali veľké štastie. Stopli sme jedno auto,ktoré nás avšak zobralo iba o pár kilometrov ďalej,do susedných Dudiniec. No nič,aj to je niečo. V Dudinciach ale prišla prvá kríza. Stáli sme pri kraji cesty asi hodinu a nikto nám nezastavoval. Začali sme skúšať všetky možné prostriedky,ale zbytočne. Nič nefungovalo. Začali sme pochybovať, či sa do nášho vysneného Slovinska vôbec dostaneme. V tom ale úplne nečakane vedľa nás zastal kamión. Otvoril som dvere a zo šoférskeho sedadla sa na mňa už usmieval vysmiaty Turek a ukazoval, nech si naskočím. Kedže sme neboli na odpočívadle, ale iba na krajnici museli sme si pohnúť a rýchlo naskočiť. Po pár sekundách sme sa už viezli smer Budapešť. Náš záchranca sa volal Ďóri a mal práve namierené domov z Nórska. Vyložil nás za Budapešťou, kde sme si stopli chlapíka, ktorý išiel za priateľkou barmankou do Siofoku. Bolo to trochu divné, pretože išiel za priateľkou ale celú cestu mi ukazoval fotky svojej manželky, ktorú aj s ich dcérou nechal doma. Vysadil nás na jednom pustom odpočívadle za Siofokom. Nebol tu skoro nikto a tak sme mali trochu problém stopnúť auto a zostali sme tam uviaznutí, až kým som sa neopýtal jedného slovinského kamionistu, či by nás nevzal do jeho vlasti. Súhlasil ale povedal, že ide iba na hranice, kde dnes v noci prespí. Potešili sme sa že sa nám podarí konečne dostať do Slovinska a hneď sme si naskočili do vozidla. Cesta ubiehala rýchlo. Bavili sme sa o Slovinsku, o pive, mori, náš šofér nám hovoril o jeho cestách na Slovensko a do Česka. Po pár hodinách nás vysadil pár metrov za Slovinsko-maďarským hraničným priechodom Lenti-Lendava. Bolo tam jedno bistro, parkovisko pre kamióny, jedna benzínka a pár domčekov. Inak sme sa nachádzali uprostred polí a lesov panónskej nížiny, ktorá sa z Maďarska rozpínala ešte aj na túto časť Slovinska. Bolo už niečo po piatej a vedeli sme, že by sme mali stopovať ďalej aby sme dnes dostopovali aspoň do mesta Celje, kde sa máme stretnúť ďalšie ráno s tretím členom našej výpravy. Po dosť vyčerpávajúcom dni sme ale nemohli odolať vidine prvého okúsenia slovinského piva Laško, ktoré sme si dali v hraničnom bistre. Slovinci majú dve hlavné značky piva: Union a Laško. My sme sa jednoznačne zhodli na odporúčaní druhého spomenutého.                                                                                                                        

Strávili sme v tom bistre toľko času , že keď sme sa znovu postavili na kraj cesty už sa stmievalo a tak nám už žiadne autá nechceli zastať. Skúšali sme to asi do deviatej. Potom sme už boli nútení konfrontovať sa so smutnou realitou.Uviazli sme tu.                                             
Našli sme si jednu lavičku na malej lúčke za bistrom, pri ktorej sme sa rozložili a trochu sa najedli. Boli sme v koncoch. Nemali sme kde spať a nevedeli sme či sa zajtra stihneme dostať na naše miesto určenia včas. Okolo  polnoci sme sa rozhodli, že si musíme pospať. Rozložili sme vedľa lavičky karimatku a na ňu sme dali spacák. Budeme sa striedať v spaní. Musím povedať, že to veľmi nepomohlo, pretože sme sa kvôli neustálemu prechádzaniu aut tak či tak dobre nevyspali.

Cesta do Mariboru

Po prebdenej noci sme sa asi o piatej ráno vybrali na benzínku oproti na čaj a potom sme opäť začali stopovať autá s tabuľkou s nápisom Celje. Po pár minútach nám zastalo prvé auto pomocou ktorého sme sa dostali do Mariboru -druhého najväčšieho mesta Slovinska. Mesto je taktiež dôležitou dopravnou križovatkou.Sídli tu množstvo galérií,múzeí a nájdeme tu aj viacero kvalitných podnikov ponúkajúcich gastronomické špeciality z okolia.

My sme si naneštastie Maribor pozrieť nestihli. Boli sme totiž vyložení na benzínke na okraji mesta a tak sme videli iba predmestie a najvyššiu horu v okolí - Mariborsko Pohorje. V Maribore sa nám podarilo zastaviť auto smerujúce našim smerom, ktoré nás zobralo do mesta Celje - po Ljubljane a Maribore tretieho najväčšieho mesta Slovinska. A tak sa nám to podarilo. Bolo sedem hodín ráno a my sme sa prechádzali po promenáde mesta Celje. Celje má malé historické námestie a pár obchodných domov, ale skutočnou dominantou mesta je polozrúcanina hradu Celje rozprestierajúca sa nad mestom. Tento hrad bol postavený v dvanástom storočí a predstavuje najnavštevovanejšiu turistickú atrakciu mesta. Po prechádzke mestom a malom nákupe sme sa konečne stretli s posledným členom výpravy. Hneď sme sa vydali na juhozápad. Mali sme v pláne dostopovať až k Jadranskému moru, čo sa nám aj s jedným prestupom podarilo a tak sme sa už o tretej poobede natešení kúpali v Jadranskom mori v meste Piran.
Slovinsko nemá čo sa veľkosti týka dlhé pobrežie - má iba 47 kilometrov, ale aj napriek tomu ponúka všetko čo si môže človek priať. Pokojné odpočívanie na pláži,plavbu loďou,skútrom, vodné lyžovanie, historické prímorské mestečká a samozrejme aj nočnú zábavu.

Piran

Mesto Piran, v ktorom sme zakotvili my je malé historické mesto ležiace na malom polostrove pri hraniciach s Chorvátskom. Je mnohými považované za najkrajšie mesto Slovinska. Jeho dominantou je kostol a pre stiesnené prímorské mestečká netypické veľké kruhové námestie. Pre mesto sú tak ako pre mnoho jadranských miest typické úzke uličky. Na vyvýšenine nad mestom sa nachádza katedrála sv.Juraja.                                             
Zdržali sme sa v tomto nádhernom mestečku jeden ďeň a našu ďalšiu cestu sme si namierili do hlavného mesta slovinska - Ljubljany. Dorazili sme do nej až neskoršie poobede, ale aj napriek tomu sme stihli pozrieť čo sa len dalo. 

Ljubljana

Ljubljana sa nejaví ako veľké hlavné mesto. Je to jedno z najmenších hlavných miest v Európe. Aj napriek tomu je ale veľmi pekná a má turistom veľa čo ponúknuť. Mestom preteká rieka Ljubljanica, po ktorej sa dá na malých loďkách aj plaviť a ktorá vytvára zaujímavú scénu centra mesta. Hlavným bulvárom je Slovenská cesta. Na malom kopci nad mestom sa nachádza hrad ktorý bol počas vojny zničený a na novo postavený v modernom štýle.                            
My sme tu žiaľ nemohli stráviť viac času a museli sme sa ponáhľať na nočný vlak ktorý nás po pár prestupoch dostal až na severozápad Slovinska - do jediného slovinského národného parku a síce do Triglavského národného parku.

Triglavský národný park

Triglavský národný park leží v pohorí Júlske alpy a ponúka veľmi veľa možností pre aktívne využitie voľného času. Od lezenia cez turistiku, kúpanie sa v jazerách až po splavovanie rieky Soča. Najvyšším vrchom Triglavského národného parku je vrch s úctyhodnou výškou 2864 m.n.m a  príznačným názvom Triglav. A práve to bol cieľ našej cesty.

Výstup na Triglav 

Výstup sme po prebdenej a precestovanej noci začali v dedine Bohinjská Bistrica, odkiaľ  sme pokračovali k jazeru Bohinj. Krásne jazero s priezračnou vodou v obklopení hôr. To je Bohinjské jazero. Celé sme ho obišli a prezreli sme si pri tom starý cintorín z prvej svetovej vojny a nádherný vodopád Savica. Potom sme už začali náš výstup. Prešli sme cez prvý horský predel až k Crnemu jeziru, od ktorého sme pokračovali ďalej až na chatu Koča pri Triglavskih jezirih, na ktorej sme z dôvodu blížiacej sa búrky boli nútení prespať. Koča pri Triglavskih jezirih je pri ceste od  Bohinjského jazera posledný možný zdroj vody.

Predchádzajúca prebdená noc si vyžiadala svoju daň a keď sme si o štvrtej na chvíľu ľahli zobudili sme sa až na ďalší deň o pol siedmej ráno. A vtedy sme konečne boli sme pripravení vyraziť na poslednú, a síce najnáročnejšiu časť našej púte - na výstup na Triglav. Po asi piatich hodinách šlapania sme sa dostali na Koču na Doliču, ďalšiu a zároveň poslednú chatu pri ceste na Triglav. Tu sme si nechali batohy a takto odľahčení sme sa behom pustili zdolať kopec. Malo nám to trvať asi dve hodiny ale absencia batohov nám zrejme pomohla k tomu že ani nie za hodinu a pol sme si už užívali výhľad z vrcholu kopca. Panoramatický výhľad a perfektné, priam dokonalé počasie tvorilo vynikajúcu bodku za našim výletom. Po pár hodinovom zostupe do dedinky Trenta sme nasadli do autobusu smer Ljubljana, kde sme nasadli do ďalšieho nočného autobusu, tentoraz smer Budapešť a odtiaľ sme už hravo dostopovali späť domov.

Stará slovinská legenda hovorí,že keď pán Boh rozdeľoval krásu svetu zabudol na Slovinsko. Ako posledné riešenie im dal kúsok raja nazvaného Triglav, podľa boha zastupujúceho peklo, zem a nebo. Dva dni sme v tomto prostredí pobudli a prešli si peklom, zemou aj nebom. Ešte viac času sme ale pobudli v celom Slovinsku a dovolíme si nesúhlasiť s touto legendou. Slovinsko nemá iba jeden raj. Slovinsko samé je raj. Raj pre každého kto je ochotný ho nájsť.

Komentáre Disqus