Začína jedno z mojich najväčších dobrodružstiev vôbec. Pokus o sólo výstup na nádhernú sopku Parinacota (6348) v Bolívii. A tu je report, ako to dopadlo...
Je ráno a autobusom sa vraciam späť do Bolívie po pečiatku do pasu. Čím viac sa blížime k hraniciam, tým ideme vyššie k nádherným 6 tisícovým horám. Hraničná kontrola je v sedle medzi kopcami. Pečiatku v pase dostávam bez problémov a okamžite autobusom dole kopcom.
Tu vystupuješ, hovorí predavač lístkov a s batohom zrazu stojím na kraji cesty ešte s 2 ženami. Prechádzam cestu a hneď tabuľa s nápisom Národný park Sajama. Miesto, ktoré nepatrí k navštevovaným v Bolívii. Po prašnej ceste pokračujem asi 100 metrov k závore na ceste a ku malému domčeku. Dobrý deň, tu sa platí 10 eur vstup do národného parku. Vstup je neohraničený, hovorí ranger. Platím poplatok a píšem svoje meno do zápisníka. Podľa neho som tento týždeň len 3 návštevník. Podľa mesiaca 7. Uži si trip, dodáva ranger.
Prechádzam závoru a tu začína jedno z najväčších dobrodružstiev vôbec. Predo mnou sa majestátne týči najvyšší vrch Bolívie Sajama (6542 mnm) a Parinacota (6348) s Pomerape (6282) prezývané aj dvojičky.
Do prvej dediny Sajma, ktorá leží priamo pod vrcholom Sajamy, je cesta vzdialená 10 km. Kráčam pešo, pretože prvé auto ktoré berie ľudí, ide o 13:00. Amigo, poď so mnou, za dolár, hovorí vodič, ktorý sa tu objavil z ničoho nič. Nie, ďakujem. Ja to prejdem pešo, pretože peniaze budem potrebovať na iné dni, odpovedám. Pozerá na mňa. No dobre, tak poď zadarmo. Aké kopce tu chceš zdolať? Pýta sa ma. Prvý chcem skúsiť zvládnuť Parinacota a potom Sajama, odpovedám.
So šťastím som v dedine. Asfalt žiadny, pár domčekov, hostelov, malých obchodíkov a kostol. Bankomat ani zmenáreň žiadny. Dedina typická pre extrémne podmienky v tejto nadmorskej výške (nad 4000 mnm). Ako sa z dediny dostať do prvého základného tábora pod vulkán Parinacota mám mapu zobrazenú v mobile. Tábor je vzdialený 12 km. Na začiatku prechádzam po moste rieku, kde si naberám vodu. Po nej kráčam po čiernej sypkej sopečnej zemi, ktorá sa skrýva len pár milimetrov pod povrchom malých kamienkov. Stádo stoviek lám, ktoré chovajú domáci na mäso a kožu, vždy odo mňa uteká čo najďalej. Začína sa stmievať a po 5 hodinách prichádzam o 7 večer do základného tábora, kde staviam rýchlo stan. Zima začína prituhovať a Sajama sa pomaličky stráca pri západe slnka do tmy. Budík nastavený, čas spania. Crrn! Zvoní budík pred východom slnka. Obúvam topánky bez nechtov na prstoch, ktoré som počas cesty už stihol stratiť. Veci, ktoré nepotrebujem so sebou, skrývam pod kamene. Vodu vo fľaši mám opäť zamrznutú.
Vyrážam!
Od začiatku mám taký pocit adrenalínu a pokory, až cítim srdce v každom centimetri svojho tela. Predsa, kto ma tu bude zachraňovať? Okrem jedného rangera a vodiča, o mne nevie nikto. Po kameňoch v žľabe, ktorý vytvorila voda sa predieram pomaličky na jeho začiatok. Slnko vyšlo, kopec Parinacota s jasným slnečným počasím ma už čaká. Pred hlavným svahom sa nachádza výškový tábor. Okrem jedného auta, žiadny stan. Aj preto sa hovorí o Parinacote, ako o jednom z najľahších 6 tisícových kopcov na svete. Pre mňa by to ale nebola expedícia, sa sem vyviesť.
- Taktiež je to kopec, ktorý bol vyhlásený za jeden z najkrajších na svete v 80 a 90 rokoch 20 storočia.
Cestička od začiatku ťažkým svahom do kopca sopečného pôvodu vydupaná priamo do línie, kde začína už len sneh. Nasadzujem mačky, keď vidím 3 ľudí kráčať dole. Amigo! Ja som sprievodca z hostela Sajama. Neodporúčam ti ísť teraz. Sneh sa topí, je to nebezpečné, hovorí a so sebou má mladý párik turistov s čakanmi v rukách. Aspoň sa pokúsim, keďže som tu možno raz za život, odpovedám. Dobre, ale dávaj si pozor a pomaly kráčajú k autu, kde ma ešte 10 minút sledujú, ako vrážam cepín do snehu a pomaly idem hore.
Každý krok hore spôsobuje zosúvanie snehu aj so mnou
3 kroky hore, 2 dole. Začínam stáť. Nadmorská výška, únava, lapanie po dychu. Postupne stojím každých 10 prejdených metrov pár minút. Z rána sa stáva poobede tak rýchlo, že som nemal čas si to ešte uvedomiť. Toto je kopec, ktorý musím zvládnuť. Iná alternatíva nie je. Kráčam podľa stôp predo mnou strmo hore. Slnko už prichádza k horizontu na západ a vrchol stále nedohľadne. Bojujem, snažím sa a zrazu úplne zastavujem a prestávam dýchať zo šoku. Oči aj ústa otvorené na svoje topánky.
Jedna mačka sa odopla a nemám ju
Pozerám späť, no nikde nie je. Čo teraz? Vrátiť sa ju hľadať, či ísť aj tak hore? Čas na rozmýšľanie nieje. Slnko každou sekundou sa blíži na kraj horizontu. Idem hore! Hovorím nahlas. Podľa mobilu som už presiahol 6000 metrov, takže mi chýba ešte vyše 300. Čas na zastavenie a odychovanie nieje. Mám pocit, že aj do kopca začínam zrazu bežať. Či z posledných síl, kvôli mačke, alebo že začína noc, kde nastanú kritické chvíle? Vrchol sa pomaly začína približovať. 200 výškových metrov som dal rýchlejšie, ako 500 metrov ráno. Tvár mám kompletne zamrznutú. Zrazu vidím kráter.
SOM HOREEEEEE!
Dokázal som to po 15 hodinách ťažkého stúpania 19:40 večer. Slnko práve zapadlo. Pár fotiek, video a rýchlo späť. Hľadám mačku, ale neviem ju nájsť. Dole sa ide samozrejme rýchlejšie ako hore, ale stúpajúca zima robí z roztopeného snehu zamrznutý sneh s ľadovou prikrývkou na povrchu. Prichádza tma a som niekde v polke svahu. Je po mačke. Kráčam len dole, bez vidiny kam, čo najrýchlejšie. Šup.
Nohy do hora a do kelu
Rýchlym spádom zrazu nekontrolovateľne letím dole do rokliny. Skúšam zabrzdiť nohami. Nejde to. Ani čakanom, ktorým sa snažím zabrzdiť, to nejde. Kvôli batohu sa nemôžem prevrátiť a vôbec netuším, kam sa šmýkam. Jeden kameň či útes, som mŕtvy. Prechádza už pár sekúnd. Nemôžem robiť nič iné, len čakať, čo príde. Prichádza mi myšlienka, že pred smrťou sa premietne celý život. Mne sa ale nič nepremieta. Za to dostávam úsmev a slobodu. Nech zomriem šťastný. Pri tom, čo milujem. Zrazu zastavujem. Som mŕtvy? Žijem? Kontrolujem telo. Nič zlomené, staviam sa. Hneď silný kŕč do lýtka a opäť padám na sneh. Pozerám nad seba, koľko som sa mohol šmýkať. Približne 50 metrov, možno viac. Aspoň budem mať načo spomínať aj na mojom FB: Backpacker Tomas.
Schádzam pod snehovú líniu
Vydychujem. Žijem. Od vrcholu až k stanu mi to trvá 2 hodiny. Stan mám padnutý. Pod stanom množstvo kameňov. Očividne sa ranger nudil aj s turistami. Palce bez nechtov mám opäť krvavé. Tentoraz zrazeniny krvi v špičkách prstov. Chvíľu nadávam od bolesti, pokiaľ nezaspávam. Pred obedom sa budím a späť do Sajma. Je jasné, že najvyšší kopec Sajama, si musím nechať na inokedy a na tejto ceste už žiadny kopec nenavštívim. Som sklamaný, ale som rád, že žijem. V dedine sa nezdržujem a opäť 10 km až k ceste pešo.
Prichádza auto, ktoré mi zastavuje a vzadu na návese sedia 4 chlapi. Sadni si, zoberieme ťa. Hovorí jeden z nich a vezú ma asi 30 km na rázcestie smerom do mesta La Paz vzdialeného asi 300 km, do ktorého mám namierené.
