Jedným z cieľov Dobrodruha je motivovať ľudí k cestovaniu a spoznávaniu sveta. A pre takéto poslanie sú dôležití nielen slávni hrdinovia, ale aj tí začínajúci. Preto sa vám snažíme prinášať aj príbehy bežných ľudí. Tých, ktorí sú ešte iba na začiatku svojich cestovateľských skúseností. No rozhodne si idú za svojim cieľom, snami a túžbami. Jednou z nich je aj Lýdia Rezničáková. Mladá dievčina, ktorá miluje hory, svet a má záľubu vo fotografii. A tú sa snaží posunúť do profesionálnej úrovne. Podarí sa to Lýdii? Ja jej držím palce. Nech sa páči, tu je rozhovor, ktorý snáď bude motiváciou aj pre ďalších...
Čavko Lýdia, predstav sa nám a prezraď ako si sa dostala k cestovaniu..
Volám sa Lýdia Rezničáková a venujem sa krajinkárskej fotografii a písaniu cestopisov. Verím, že za každou fotkou sa skrýva jedinečný príbeh a ja ho rada rozprávam ľuďom. Už ako malá som si so zasneným pohľadom celé hodiny listovala v babičkiných encyklopédiách a cestopisoch. Tádž Mahal, Machu Picchu, Neuschwanstein, Stonehenge... obrázky z celého sveta. Ďaleké destinácie boli pre mňa iba nádhernými fotografiami...
To poznám, u mňa to bolo podobné. Knihy Lev nie je kráľom zvierat alebo Safari pod Kilimandžárom od českého zoológa Josefa Vágnera zrejme zmenili môj život. Čiže, takto sa formovala tvoja cestovateľská duša... :)
Áno, vtedy a takto to u mňa začalo. Ako 15-ročná som za dva mesiace bola na 17 túrach vo Vysokých Tatrách a odtiaľ pravdepodobne pramení moja láska k prírode a horám. V druhom ročníku na vysokej škole som na pár týždňov vycestovala na dobrovoľnícky projekt do Rumunska. Veľmi som sa vtedy bála. Keď sa na to ale pozerám spätne, práve toto bol tiež jeden zo zlomových bodov. Objavila som krásy spoznávania iných kultúr a krajín a odvtedy som vedela, že sa to už so mnou ponesie.
Často cestuješ s partnerom Palim. Aké krajiny ste už spolu prešli a ako dlho ste boli najdlhšie na cestách?
Začali sme zvoľna, ešte na vysokej škole. Najprv Európa – Viedeň, Londýn, Paríž, Berlín, Škótsko, Litva, Švédsko... Žila som päť mesiacov v Španielsku, ktoré som si zamilovala. Neskôr prišli Kapverdské ostrovy a mesačný výlet na Filipínach. Na našej poslednej „expedícií“ Z domů domov sme sa vydali poznávať lokálnu krajinu a prešli sme pešo z Brna do Popradu 500 kilometrov za 19 dní.
A váš najdlhší pobyt?
Najdlhší bol náš pobyt v Južnej Amerike (70 dní), kde sme precestovali časť Peru, Bolívie a Chile.
Počas ciest si zarábaš alebo žiješ z úspor?
Zatiaľ sú to prevažne úspory, aj keď v Peru sme si vďaka prieskumu verejnej mienky zarobili 40 dolárov za hodinu :D. Počas outdoorového cestovania mám vyhradený čas iba na fotografiu, ktorú beriem zodpovedne, takže by sa dalo povedať, že prácu. Aj keď je to veľmi ťažké nazývať „práca“, keďže je to moja vášeň, pri ktorej strácam pojem o čase.
Využívaš aj moderné formy cestovania napríklad couchsurfing, house sitting a podobne?
Couchsurfing. V Európe je to bežná záležitosť, ktorú radi využívame. Pozreli sme sa ale aj na život lokálnych ľudí v Peru a Filipínach. Rovnako hosťujeme na našom byte v Brne. Je to skvelý spôsob ako spoznať zaujímavých ľudí. House sitting by som chcela tiež vyskúšať.
Čo je podľa teba najdôležitejšie pri dlhodobom cestovaní z hľadiska pripravenosti ale aj psychickej odolnosti?
Posledné roky chodím viac-menej s batohom po prírode a horách, takže pre mňa je zásadná kondička. Taktiež sa snažím baliť naľahko. Čím ľahší batoh, tým viac si to na cestách užijem. To je ale občas ťažké, keďže iba moja foto výbava má cez 2 kilá, a to ešte nemám žiadne extra vybavenie! Človek tak postupne začne žiť minimalisticky a to sa mi veľmi páči.
A čo by si teda ako mladá perspektívna cestovateľka poradila ľuďom na základe tvojich doterajších skúseností...
Radila by som hlavne cestovať pomaly! Radšej navštevujem menej známe miesta, porozprávam sa s domácimi ľuďmi a snažím sa vidieť krajinu ich očami, ako za dva dni pobehať všetky pamiatky v Paríži, len preto, aby si si ich mohol „odšktrnúť zo zoznamu“. Z toho som sa už poučila, nemá to zmysel a je to veľmi náročné – psychicky aj fyzicky. Radila by som tiež byť pripravený vyjsť zo svojej komfortnej zóny a nebáť sa toho.
Super odpoveď, plne s tebou súhlasím :) No poďme ďalej. Ako si spomínala, na svojich cestách fotíš a máš aj vlastnú webku. Ide o teda zatiaľ o koníček alebo aj o biznis?
Webka je zatiaľ moja vášeň, rada sa delím o svoje skúsenosti a zážitky. Veľmi ma napĺňajú pozitívne ohlasy, vďaka nim viem, že to má zmysel. Najviac pre mňa znamená, keď niekto povie, že som ho inšpirovala alebo že sa mu veľmi páčili moje fotografie. Mrknite tu: www.lydia.studio a kľudne mi pošlite feedback, budem len rada.
Ako dlho sa už venuješ foteniu?
Fotografii sa venujem už dlhšie, ale chcem sa uberať krajinkárskym smerom. Momentálne pracujem na kalendári. Predala som už pár fotoobrazov. Podnikám kroky, aby som to posunula na ďalší level. Nedávno som mala vlastnú výstavu fotografií a viacero cestovateľských prednášok, čo považujem za obrovský úspech. Viem, že ma to nesmierne baví a to je pre mňa to najdôležitejšie.
Myslíš, že fotenie je jednou z možností ako na cestách zarábať? Predsa len, dnes fotí každý a cestovať chce tiež "každý"...?
Myslím si, že je to možné. Dám vedieť, keď na to prídem na sto percent :D. Len treba myslieť na to, že ak to myslíte vážne, je to drina.
U nás, v Dobrodruhovi budete mať 6. októbra cestovateľskú besedu o Peru. Skús prezradiť viac, načo sa môžeme tešiť...
Fotografie, videá a autentické prerozprávanie našich zážitkov. Reč bude o našom štvordňovom treku cez vysokohorské sedlo Salkantay na vlastnú päsť mimo sezóny a o prechode suchého kaňonu Colca, kde sme putovali 9 dní na základe mapy, ktorú nám nakreslil miestny chalan z Couchsurfingu. Dozviete sa o našom boji s výškovou chorobou, pozorovaní miliónov hviezd, prechode džungľou, o tom aké to je byť slobodný, ale aj o problémoch s vodou a rôznymi zvieratkami... Radi predáme praktické tipy a rady, ale aj osobné skúsenosti s cestovaním, takže otázky sú rozhodne vítané!
- Cestovateľská beseda s Lýdiou Rezničákovou - Vysokohorské Peru: Nezabudnuteľný Salkantay trek a Colca kaňon sa koná v nedeľu 6. októbra o 19.00 v klubovni Dobrodruh.sk.
Dá sa povedať, že Južná Amerika je kontinent, kde sa ti páčilo najviac?
Jednoznačne. Svoje srdce som nechala niekde v oblakoch v peruánskych Andách. Andy sú neskutočne nádherné a ja viem, že sa tam vrátim.
Ďalšie tvoje plány do budúcnosti...?
Veľmi som si obľúbila pešiu chôdzu. Myslím, že som sa stala závislá :D. Preto sa už neviem dočkať, kedy vyrazím na ďalší pochod. Pokukujem po treku Te Ararora na Novom Zélande. 3000 km. Veľmi by som chcela ísť tiež fotiť znova do Škótska a na Faerské ostrovy.
Chceš žiť v budúcnosti na Slovensku?
Ťažká otázka. Už 10 rokov žijem u našich susedov v Brne a veľmi sa mi tu páči. Rada sa ale vraciam domov do rodných Tatier, na tie nedám dopustiť.
Tvoj odkaz pre čitateľov Dobrodruh.sk...
Buď hrdinom pre samého seba.
