Koľko sme sa len nasedeli v autobusoch, aby sme sa dopravili z jedného miesta na druhé! Vzdialenosti v Južnej Amerike sa merajú vo väčších merítkach ako na našom starom kontinente. Cestovať v Peru 20 hodín nie je vôbec žiadna rarita, v prípade ak sa potrebujete napríklad presunúť z vysokohorského Cusca do pobrežnej Limy, a to teda neurazíte ani zďaleka polovicu tohto rozľahlého územia.
Alebo taký presun zo San Pedra de Atacama (Čile) do najbližšieho argentínskeho provinčného mesta San Salvador de Jujuy medzi ktorými je vzdialenosť necelých 480 km, nám trval približne 14 hodín s pasovou kontrolou na hraniciach a bubnujúcimi dažďovými kvapkami na okná. Čakalo nás totižto prekonanie andského masívu, ktorý tvorí prirodzenú hranicu medzi Čile a Argentínou.
Hraničný priechod s názvom Paso de Jama je zasadený do výšky 4 200 m n. m., a tak patrí k jednému z najvyššie položených priechodov na svete a cesta na čilskej strane prekonáva stúpanie z 2 600 m do maximálnej výšky 4 800 m. V súčasnosti môžeme byť radi, že takúto „štreku“ prekonávame motorovými vozidlami, ktoré nás v relatívne krátkom čase dopravia na vopred určené miesto. Tieto komunikácie nie sú však modernými návrhmi a stavbami, ktoré spájajú významné centrá, ale sú to historické cesty pamätajúce niekoľko storočí spred príchodu španielskych dobyvateľov. Dôležitosť a funkčnosť spomínaných ciest pretrváva až do dnešných čias, a preto bolo Qhapaq Ñan (keč. hlavná/kráľovská cesta) v roku 2014 deklarované ako svetové dedičstvo UNESCO a prechádza šiestimi andskými krajinami (Kolumbia, Ekvádor, Peru, Bolívia, Čile, Argentína). Aké je však historické pozadie tak významnej infraštruktúry naprieč rozmanitou prírodnou scenériou juhoamerického kontinentu?
Historické pozadie
Qhapaq Ñan sa spája predovšetkým s impériom bájnych Inkov - Tahuantinsuyu, ktorí tento cestný systém vytrvalo využívali. Neboli však prví a jediní, ktorí ho začali konštruovať. Inkovia do svojich rúk už dostali existujúce cesty, ktoré vybudovali kultúry pred nimi (pravdepodobne Huari, Tihuanaco a Chimú), a tak zdokonaľovali komunikačnú sieť podľa svojich potrieb.
Starobylosť spomínaného systému sa odhaduje na 2000 rokov. Inkom táto infraštruktúra slúžila predovšetkým na rýchlu distribúciu ľudí, tovarov, vojska a informácií a spájala významné politické, obchodné a náboženské centrá na tak rozľahlom území akým bolo Tahuantinsuyu. Všetky cesty boli napojené na centrum ríše, ktoré sídlilo v peruánskom Cuscu a umožňovali komunikáciu s už podmanenými územiami a boli tak účinným prostriedkom politicko-administratívnej, náboženskej, ekonomickej či kultúrnej integrácii ešte nedobytých území. Qhapaq Ñan dosahovalo okolo 40 000 km ciest naprieč Južnou Amerikou, a to od vrcholkov Ánd stúpajúcich do výšky 6 000 m, cez zelené údolia, púštne oblasti až po brehy Tichého oceánu.
Cesta Huayna Capaca
Spomínaná cestná sieť patrila k najprepracovanejšej komunikačnej sieti v celom Novom Svete a pozostávala z dvoch hlavných trás. Prvou z nich bola tzv. pobrežná cesta (vyše 4 000 km), cesta Huayna Capaca, v smere sever – juh a tiahla sa z pobrežného mesta Tumbes na severnom pobreží dnešného Peru do mesta Talca v modernom Čile. Druhou bola tzv. horská cesta alebo kráľovská (vyše 5 000 km), ktorá razila cestu z ekvádorského Quita do Mendozy v súčasnej Argentíne. Spomínaná komunikačná sieť prekonávala všetky klimatické pásma a výškové stupne. Uvedené dve hlavné trasy boli pospájané menšími cestami, ktoré spájali všetky provinčné centrá do prepracovaného komunikačného systému. Ten mohli využívať iba poverené osoby a prostí ľud potreboval špeciálne povolenie na cestovanie.
- Cesty boli vybudované z materiálov v závislosti od dostupnosti zdrojov v tej ktorej zóne. Šírka ciest dosahovala rozmerov od jedného až do štyroch metrov. Zaujímavosťou napríklad je, že pri výstavbe cesty v púštnej oblasti sa využívali drevené trámy vsadené do zeme, aby vietor nezmazal stopy vybudovaných ciest.
Dôležité je taktiež pripomenúť, že predkolumbovské národy nepoznali koleso až do príchodu Španielov. Aj z tohto dôvodu mali možnosť svoje komunikácie budovať na strmých svahoch, konštruovať širšie schody a využívať príkre svahy Ánd, na čo najrýchlejší prechod medzi relatívne krátkymi vzdialenosťami. Takýto typ ciest bol však pre španielskych conquistadorov často krát nepoužiteľný, pretože oni využívali silu kolesa a koní. Typickými stavbami v rámci komunikačnej siete boli oporné múry, tunely a mosty vedúce ponad strmé kaňony a rieky. Pozdĺž ciest boli vybudované akési stanice na odpočinok (tambos), kde si mohli pocestní oddýchnuť a doplniť svoje sily jedlom. Tie boli situované približne každých 22 km pozdĺž cesty. Priemerná rýchlosť cestovania za jeden deň, bez náhlenia sa, bola okolo 20 km. Čiže vzdialenosť medzi jednotlivými stanicami predstavovala deň pešieho cestovania. Taktiež tu boli vybudované ohrady pre lamie stáda, ktoré bolo potrebné zaopatriť pred nadchádzajúcou cestou.
- Už v danom období existoval v Tahuantinsuyu expresný poštový systém. Fungoval na princípe takpovediac štafetových bežcov (chasqui), ktorí si medzi sebou ústne predávali jednotlivé správy alebo menší tovar. Vzdialenosť medzi bežcami bola približne 1,4 km a za deň dokázal tento poštový systém uraziť až 240 km.
Ako som už spomínala v úvode článku, tak Qhapaq Ñan je zapísané ako kultúrne dedičstvo UNESCO a v súčasnosti sa podporujú rôzne opatrenia na ochranu a zachovanie tohto unikátneho cestného systému v Andách, do ktorého sa zapája všetkých šesť krajín, ktorými cestná sieť prechádza. Tento unikátny systém v sebe ukrýva množstvo kultúrno-historických pamiatok, ktoré sú veľkými lákadlami pre domácich i zahraničných turistov. Ja predstavím tie krajiny, ktoré som osobne navštívila a mala som možnosť prechádzať sa po rokmi overených trasách naprieč juhoamerickou krajinou.
Súčasná prezentácia
Všetko má niekde svoj začiatok, a tak je to i v prípade cestného systému vybudovaného Inkami. Hlavným bodom, odkiaľ cesta vychádzala nemohlo byť nič iné ako námestie Haukaypata (v súčasnosti Plaza de Armas, teda hlavné námestie) v centre Cusca a viedla štyrmi hlavnými trasami (podľa svetových strán) do štyroch častí ríše: Antisuyu – na východ, Chinchaysuyu – na sever, Contisuyu – na západ a Collasuyo – na juh.
V súčasnosti má Peru vybraných osem sekcií tohto systému, ktoré sú dobre schodné a patria sem dve medzinárodné trasy: Aypate - Las Pircas - Las Limas (Peru - Ekvádor), Cusco - Desaguadero - La Paz (Peru - Bolívia); päť národných trás: Ollantaytambo - Lares (Cusco), Vitkos - Choquequirao (Cusco), Xauxa - Pachacamac (Junín a Lima), Huánuco Pampa - Huamachuco (Huánuco, Ancash, La Libertad) a napokon spomínané námestie Hanan Hauk´aypata (Cusco); a k poslednej trase sa radí i most Qeswachaka (Cusco).
- Celková dĺžka ciest v Peru zapísaných v zozname svetového dedičstva UNESCO je 250 km, nachádza sa na nej 81 archeologických miest a 156 pridružených indiánskych komunít. K najznámejšiemu úseku tejto dochovanej cesty dozaista patrí Inca Trail na Machu Picchu.
Do modernej Argentíny vstupuje Qhapaq Ñan do malej osady Calahoyo za bolívijskými hranicami. Odtiaľ pokračuje púšťou, údoliami a horami spájajúc súčasné argentínske provincie Jujuy, Saltu, Tucumán, La Rioju, Catamarcu, San Juan a Mendozu. Priamo z Mendozy pokračuje naprieč andským pohorím do susedného Čile.
Inkovia tu v minulosti vystavali približne 2 500 až 3 000 kilometrov ciest. Prekonávali úctyhodné výšky, ako napr. posvätnú horu Llullaillaco, ktorá prechádza výškami 4 800 až 6 670 m nad morom. Dokázali budovať cestné komunikácie v nedostupnom teréne vysokých Ánd a zdolávať ich bez pomoci akejkoľvek horolezeckej výstroje. V súčasnosti dosahuje cestný systém v argentínskej časti približne 119 km pozdĺž ktorej sa nachádza 32 archeologických pamiatok a 18 indiánskych komunít.
V provincii Mendoza sa kráľovská cesta začína v Ciénaga de Yalguaraz a pokračuje k Puente del Inca, čo je unikátna geologická formácia pokrytá minerálnymi sedimentmi (viď obrázok) a svojim zaujímavým vzhľadom láka množstvo návštevníkov. Pozostatky Capac Ñan možno vidieť i v severozápadnej provincii Jujuy na viacerých miestach, ako je napríklad Pucará de Tilcara.
V prípade Čile šlo predovšetkým o získavanie nerastných surovín z tohto územia, ktoré je v severnej časti charakteristické extrémnym suchom a výškami. Inkovia tu vybudovali dve pozdĺžne cesty, jedna vedie západnými svahmi Ánd a spája soľné jazerá a náhorné plošiny a druhá, nižšie položená, vedie popri pobreží z Aricy. V dobe Tahuantinsuyu siahala cesta od súčasných hraníc s Peru až po rieku Cachapoal a merala približne 1 800 km. Dĺžka cestného systému v Čile zapísaná v UNESCO meria približne 113 km a nachádza sa na nej 138 archeologických pamiatok s 9 komunitami.
Qhapaq Ñan v minulosti dokázalo prepojiť tak rozsiahlu a rozmanitú ríšu do jedného celku a prostredníctvom prepracovaného cestného komplexu umožnilo Tahuantinsuyu kontrolovať a rozširovať svoje územia naprieč Južnou Amerikou. V súčasnosti je vďaka spomínanej cestne sieti možné odhaľovať rôzne aspekty života ľudí v minulosti, či už sú to vojenské praktiky alebo astronomické znalosti, ale rovnako aj spoznávať život súčasných obyvateľov, ktorí si uchovávajú zvyky a tradície po svojich predkoch.
