Viate piesky Záhoria, alebo za čo vďačíme vojsku

Ľuboš Vodička - 16.3.2019
Záhorie

Tie lesy môžu voňať ako parfuméria. Intenzívne, omamne, krásne, autenticky. Žiadne umelé vône, len živica, ihličie, kvety, suchý, ale čerstvý vietor.  Keď sa povie, že vzduch je presýtený vôňami, predstavím si, že sme sa do nich ponoril, až utopil sa v nich.

Tu vás obklopia. Mihajú sa okolo vás ako neviditeľné rusalky. Točia sa okolo vás, dotýkajú sa vás, obklopujú vás, chvíľami intenzívne, chvíľami len veľmi zľahka.  Je to hra.  Zmyslovo pohlcujúca,  takmer nehmotná.  Také sú lesy, ktoré vyrástli na viatych pieskoch v Pomoraví. V Borskej nížine, najmä vo vojenskom priestore Záhorie.

Nejasností plný dejepis

Viate piesky Záhoria so svojou históriou sú terrou incognitou. Aspoň pre laickú verejnosť. Možno preto, že viac ako sto rokov sú vojenským priestorom. Možno preto, že sú na rovine a nelákajú kopce milujúcich turistov, možno preto, že vstup do nich je obmedzený na čas mimo vojenských cvičení, možno je tých možno priveľa.

Populárnonáučných článkov, nieto ešte kníh je o nich asi toľko ako je v slovenskej prírode voľne sa pohybujúcich žiráf. No dobre, také zlé to nie je. Ale nie je to ani dobré vzhľadom k ich atraktívnosti.  Správne sa uvádza, že za stabilizáciou nestabilných pieskov treba hľadať rakúsku cisárovnú Máriu Teréziu (1717-1780). Ibaže väčšina autorov decentne mlčí v otázke bližšej špecifikácie obdobia, kedy k tomu došlo. Tu je prvá záhada. Autori rozprávania o flóre viatych pieskov Záhoria v knihe Flóra a fauna viatych pieskov Slovenska ( E. Kalivodová a kol., Veda, 2008, str. 51) upozorňujú, že k intenzívnej výsadbe borovíc došlo po roku 1622. Teda takmer sto rokov pred narodením najpopulárnejšej vládkyne na našom území.  Určite podporila nastúpený trend, ale asi nebola jeho autorkou.

Záhadná aj doba ľadová

Občas je možné sa stretnúť s úvahou, že piesky na Záhorí sa začali usádzať už v treťohorách (terciér). Toto tvrdenie je príliš odvážne a súvisí skôr s paleontologickými náleziskami dokumentujúcimi existenciu mora Paratethys v oblasti dnešného Slovenska (napr. Cerová, Devínska Nová Ves - Sandberg, Šiatorská Bukovinka ...). Záhorskú nížinu najviac ovplyvnilo posúvanie riečiska rieky Moravy. Skôr jeho odsúvanie sa od úpätia Malých Karpát. Od začiatku kvartéru (štvrtohôr, cca pred 2,588 miliónmi rokov) sa posúva smerom na západ a na opustenom území vznikali a vznikajú nivy a terasy rieky. Vetry, ktoré tu neustávajú, dujú obyčajne v juhovýchodno-severozápadnom smere (pozdĺž hrebeňa Malých Karpát), vyvievali fluviálne (riečne) náplavy Moravy a je prítokov v dvoch smeroch. Hrubšie piesočnaté častice do Záhorskej (Borskej) nížiny a prachové častice (spraše) v smere  do Myjavskej pahorkatiny.  Impozantné množstvo pieskov, risských a würmaských  (ris, würm sú časové úseky doby ľadovej) sa uložilo v Pernecko-marcheggskej depresii (do 40 m), v Šaštínskom lese (do 80 m). Najplytšie vrstvy (do 1 až 2 m) sú na neogénnych morských íloch v okolí Lábu, Lakšárskej Novej Vsi, Sološnice, Prievalov.

O stromoch aj malých rastlinách

Na flóru nie som určite odborník. Bezpečne rozpoznávam listnaté a ihličnaté stromy (dokonca aj opadavé ihličnaté). Tiež k diskusii o sekundárnej sukcesii drevín v Borskej nížine by som nemal odvahu. Sukcesia je ekologický termín označujúci vývoj a zmeny v zložení spoločenstiev v ekosystéme a predstáv o ňom.  Preto ma zaujala informácia, že podstatnú časť viatych pieskov Slovenska pokrývajú v súčasnosti aj monokultúry agátu. Ich výraznejšie zakladanie sa datuje do 19. storočia. Práve najrozsiahlejšie porasty na viatych pieskoch sú na Záhorskej nížine.  Táto informácia dopĺňa tradovanú legendu o čisto borovicových lesoch. Podobné je to aj s rastlinami. Pokiaľ niekde narazíte na označenie psymofyty, tak vedzte, že ide práve o skupinu rastlín charakteristických pre túto oblasť. Dobre znášajú vysoké teploty na povrchu pôdy, veľké rozdiely v teplotách cez deň a v noci, nedostatok vody pri povrchu pôdy, neudusí ich ani pohyb piesku. Teplomilné rastliny zahrnuté do jednej skupiny s názvom xerotermofyty. Pre najbežnejšieho návštevníka je dôležité, že najmä vo vrhonom vegetačnom období sú charakteristické kvetmi s intenzívnym sfarbenom vo veľmi žiarivých farbách, najmä v žltej, červenej a fialovomodrej farbe. O ich vôňach som už písal J

A čo fauna?

Zvierat je tu dosť. Dokonca, ak by sme sa sústredili na ríšu hmyzu tak zistíme, že pre mnohé chrobáky a ulitníky obývajúce tieto biotopy nemáme slovenské názvoslovie. Používajú sa len latinské mená. Pohybujú sa to mnohopočetné čriedy vysokej zveri (lane, srnky, jelene), diviaky (našťastie tí sú opatrnejší  a nie je ich tak často vidieť), nájdete tu líšky aj jazvecov.

Za čo vďačíme vojenskému eráru?

V prvom rade za riedke osídlenie Záhoria a menej intenzívne poľnohospodárske využitie. Vďaka tomu, že časť Vojenského priestoru Záhorie sa využívala  ako tankodrom a strelnica pre Vojenský skúšobný technický ústav a časť ako strelnica pre lietadlá a dopadisko cvičných bômb, vegetácia nepokryla relatívne rozsiahle, čisto piesočné plochy. Teda stromami nezarástli plochy, ktoré ostali k dispozícii len rastlinám a hoci je to zvláštne, z pohľadu biodiverzity je to žiadúce.  Vojenské lesy sú tu od roku 1918, kedy ich odkúpilo od grófa Pálfyho Ministerstvo vojny. Žiaľ, nepodarilo sa mi zistiť, či ich kupovalo ministerstvo c. a k. Rakúsko –Uhorska, alebo už novovzniknutej Československej republiky. Dokonca mi nie je jasné, ktorý z Pálfyovcov bol predávajúci. Trochu jasnejšia situácia je po roku 1926, kedy je plocha už jasne definovaná ako vojenské lesy a majetky. Vojenský obvod Záhorie vznikol v roku 1950 a prakticky prevzal pozemky Vojenských lesných podnikov. V súčasnosti sú tu tri vojenské výcvikové priestory (VVP): VVP Záhorie, VVP Kuchyňa a VVP Turecký Vrch.  Pripomenúť ešte treba, že v období rokov 1940 – 1944 tu cvičili jednotky nemeckej armády Wehrmach. Osobitne vojská Afrika korps nasadených na boje v severnej Afrike. Rovnako si však ešte aj v súčasnosti preskúšajú tento terén najmä letecké jednotky USAF. Niektoré sa tu pripravovali na nasadenie pri vojenskej intervencii na Balkáne.

Do tunajších vojenských lesov je najlepšie vyraziť na bicykli. Ale ani pešo to nie je prechádzka na zahodenie.

Komentáre Disqus