Výstup na Mount Pirongia alebo stratený v Novozélandskej džungli

Peter Koleják - 19.10.2018
 Mount Pirongia

Bolo to len pár týždňov po tom, ako som dorazil na Nový Zéland, aby som tu strávil 12 mesiacov na Working Holiday vízach. V rámci lepšieho zoznámenia sa s miestnym prostredím som sa rozhodol stráviť nejaký čas ako dobrovoľník na rôznych miestach Severného Ostrova, kde som miestnym rodinám pomáhal, s čím práve bolo treba.

No a na jednej z takýchto zastávok som dostal tip na „neturistický“ výlet do prírody. Carl, pán domáci, vášnivý poľovník, tramper a outdoor nadšenec ma po našej debate o horách a outdoorových skúsenostiach nasmeroval do neďalekého Pirongia Park-u a doporučil mi výstup na jeho najvyššiu horu, niekdajšiu aktívnu sopku – Mount Pirongia. „Nie je to zrovna turistická trasa, takže davy ľudí tam nehrozia, a pod vrcholom hory je pekná nová chata, kde môžeš prenocovať,“ hovorí mi, ,,a keďže sa tu chystáš na niekolkodňové Great Walks, toto bude pre teba dobrý tréning,“ dodal s divným úškrnom...

Nemal som síce vtedy ešte ani vlastný spacák a varič, dve klúčové veci pre prenocovanie v divočine, Carl mi však ochotne požičal svoju výbavu, tak som ju celý natešený,  pobalil do môjho mega backpacku spolu s ostatnými nevyhnutnými vecami a vydal sa na cestu.

  • Trasa sa na papieri javila jednoducho, dĺžka 10.5km, prevýšenie necelých 1000m, odhadovaný čas výstupu 4-5 hodín. Vyzeralo to na pohodovú prechádzku. Na začiatok chodníka som dorazil tesne pred obedom, niečo som zhltol, zapol turistické GPS mapy a vydal sa na cestu s optimistickou náladou.

Pirongia Forest Park 

Prvá asi hodina a pol bola pohodová prechádzka, les, čistinka, zase les, nič extra, akurát som si hovoril, že už by to snáď asi aj mohlo začať stúpať, nech tých 1000 výškových metrov nie je natlačených len na posledných pár kilometroch. A potom sa začalo pomaly stmievať... Niežeby bol už na to čas alebo snáď počasie. Obloha bola bez mrakov a slnko ešte vysoko, ale porast v lese bol čoraz hustejší a cez stromy prenikalo čoraz menej svetla. Vyzeralo to, ako keby sa už stmievalo. Zároveň chodník začal pomaly stúpať a pribudlo aj blato, veľa blata...

pirongia national park

„Keby si si nebol istý, kadiaľ vedie chodník, hľadaj oranžové trojuholníky na stromoch, tie ho označujú a zároveň slúžia ako smerovníky. Riaď sa podľa toho, ako sú otočené,“ spomínal pred cestou Carl, ,,ale dávaj bacha na žlté, tie sú pre poľovníkov a zaviedli by ťa do končín, kde by si sa stratil, takže tým sa určite vyhni. Nepúštaj sa po nich za žiadnu cenu a  radšej sa vráť, keby sa ti zdalo, že nevieš kam ďalej,“ dodal ešte. Vtedy som mu nevenoval veľkú pozornosť, veď nejdem prvýkrát na túru do lesa, jasné že sa tam zorientujem v pohode.

Pirongia Forest Park

Toto ale nebol les, toto bola džungľa a pekne hustá džungľa. Ako som stúpal vyššie a vyššie, začalo byť čoraz náročnejšie nielen sa hýbať, ale vôbec určiť ktorým smerom vlastne pokračovať. Okrem všadeprítomného blata a šmykľavých koreňov pribudli ešte aj popadané stromy, ktoré si to zalomili kade-tade, krížom-krážom, ako sa im to práve páčilo.

Chodník v niektorých pasážach úplne zmizol

Tak som začal hľadať oranžové trojuholníky. Keď zmizli aj tie, vytiahol som GPS mapy a snažil sa držať kurz, ktorý mi na displeji naznačoval, že som na chodníku. Ako som sa pomaly navigoval pomocou máp v telefóne a obchádzal popadané stromy, na niektorých som si všimol hľadané oranžové trojuholníky. „Tak tu ste, vy neviditeľné mrchy, to som si mohol myslieť,“ hovoril som si.

Horná tretina trasy bol totálny očistec, stúpanie ešte pridalo na grádoch, pričom terén sa zhoršil, vegetácie a popadaných stromov ešte pribudlo a to blato, blato a všade voda. Pripadal som si, ako keby som bol na Tvrďákovi v Čunove. Bezútešnosť situácie bola ešte umocnená faktom, že počas celého výstupu som nestretol nikoho ďalšieho a neužil si ani žiadne výhľady, ktoré by moju frustráciu aspoň trochu otupili, všetkých svätých som po ceste hore pospomínal 😊. Bol som v ten deň zjavne jediný človek, ktorý tadiaľ prechádzal (trmácal by asi bolo výstižnejšie) a všade, kam moje oko dovidelo bola len tá nekonečne hustá džungľa.

Pirongia Forest Park

No bola to celkom slušná fuška teda. Akonáhle som sa však celý prepotený a zaprasený konečne vyhrabal na vrchol a predo mnou sa otvoril 360-stupňový výhľad na okolitú krajinu, všetka námaha bola v momente zabudnutá a ja som sa len kochal tým, čo som videl – zelené kopce, v diaľke údolie, nad tým zopár oblakov a modro modrá obloha. Stálo to za to....

Pirongia Forest Park

Do chaty to odtiaľ bolo už len pár minút a keď som tam dorazil zistil som, že čuduj sa svete, okrem mňa a jedného postaršieho páru, ktorý tam dorazil inou trasou, tam nikto nebol. Chatu pre 20 ľudí sme si teda luxusne podelili medzi sebou traja a nad večernou vifonkou sme následne podebatili o našich celodenných zážitkoch. Uťahaný, ale spokojný som ešte nastavil budík, aby som nezmeškal východ slnka a potom som zaspal ako batoľa.

Pirongia Forest Park

Keď som sa druhý deň pred večerom objavil znova doma, Carl sa len s úsmevom na tvári spýtal:,,Tak čo, užil si si to poriadne? Teraz si už pripravený na túry po Južnom Ostrove, horšie ako toto tam sotva zažiješ.“

Komentáre Disqus