Pico de Orizaba – guadalupská púť trochu inak

Radoslav Hlúšek - 27.3.2018
Pico de Orizaba

Svitalo a na vrchol Pico de Orizaba (5636 m), najvyššej hory Mexika, zostávalo už možno iba nejakých sto výškových metrov. Mali sme za sebou bod nazývaný Arrepentimiento (ľútosť, pokánie), odkiaľ sa už jednoducho nevracia, pretože je ľahšie vyjsť hore, nech to stojí, čo to stojí, ako to tesne pod vrcholom vzdať.

Pico de Orizaba

Pred nami sa týčila skala nazvaná Púlpito (kazateľnica) a za ňou už samotný vrchol. Keď sme ho za východu slnka dosiahli, pocítili sme všetci úľavu a nevšedný pokoj, ktorý nevyplýval iba zo zdolania sopky. Bol totiž 12. december, sviatok zjavenia mexickej národnej svätice – Panny Márie Guadalupskej, a výstup na Orizabu práve v tomto čase predstavoval špecifickú formu guadalupskej zbožnosti v podobe horolezeckej púte na najvyšší vrch krajiny.

Keď som koncom novembra 2017 odletel po troch rokoch na dva mesiace opäť do Mexika na etnologický terénny výskum, vedel som, že okrem všetkých možných i nemožných sviatkov, ktoré na mňa v mojich indiánskych dedinách v štátoch Puebla a Morelos čakajú, sa budem zameriavať predovšetkým na výskum rituálnej krajiny a posvätných hôr, ktoré tvoria neoddeliteľnú súčasť domorodých náboženských predstáv a sakrálneho priestoru. Šlo o pokračovanie výskumu na danú tému, ktorý začal už v roku 2014 a ktorý bude pokračovať ešte veľa rokov.

Celé desaťročie predtým som sa venoval výskumu kultu Panny Márie Guadalupskej v nahuaskom (Indiáni hovoriaci jazykom náhuatl) prostredí, vďaka ktorému som sa dostal aj do oblasti troch mexických päťtisícoviek, kde vo mne skrsol nápad rozšíriť výskumné témy práve o posvätné hory a prepojiť tak moju záľubu v horách s prácou etnológa. Vďaka mojim priateľom z radov mexických horolezcov (predovšetkým zo štátu Hidalgo a z hlavného mesta Ciudad de México), s ktorými som sa v priebehu rokov zoznámil a s ktorými som s výnimkou Popocatepetlu, kam som šiel dvakrát neúspešne sám, absolvoval výstupy na takmer všetky sopky centrálneho Mexika, som sa dozvedel aj o zaujímavej tradícii, ktorá je spojená s Pico de Orizaba a zároveň aj s guadalupským sviatkom. Vďaka tomu som mohol prepojiť obe témy, ktorým sa ako etnológ posledných skoro pätnásť rokov venujem. Môj pobyt v Mexiku bol preto načasovaný na december naschvál a horolezecká púť na Orizabu pre mňa predstavovala nielen turistickú výzvu a záľubu, ale najmä výskumnú tému.

Rosa de plata

  • Strieborná ruža, ako znie preklad tohto španielskeho výrazu, je výstup na Orizabu práve v čase sviatku zjavenia Panny Márie Guadalupskej, ktorým si mexickí horolezci už 57 rokov (od roku 1960) uctievajú svoju nebeskú patrónku.

Táto tradícia je spätá s rodinou Marín z mesta Ciudad Serdán, nachádzajúcom sa pod Orizabou v štáte Puebla. Hoci sa členovia tejto rodiny už dávno z pracovných dôvodov presťahovali do hlavného mesta, Ciudad Serdán ako centrum horolezeckej guadalupskej púte tým svoju dôležitosť nestratilo.

  • Zakladateľom tejto tradície je dnes už 90-ročný Pedro Marín, po ktorom štafetu prevzal jeho o viac ako tridsať rokov mladší brat José Luis a v posledných rokoch José Alberto, syn Josého Luisa.

Neznamená to však, že celá púť je viazaná iba na týchto dvoch, práve naopak, jej účastníkmi boli a sú členovia najrôznejších horolezeckých klubov nielen zo Serdánu a hlavného mesta, ale z celej krajiny. Podstatou guadalupského výstupu na Orizabu je myšlienka, že keďže Panna Mária Guadalupská sa podľa legendy zjavila v rozmedzí 9.-12. decembra 1531 chudobnému nahuaskému Indiánovi menom Juan Diego na kopci Tepeyac (dnes súčasť hlavného mesta), tak mexickí horolezci, práve preto že sú horolezci, si ju uctia výstupom nie na Tepeyac, ale na najvyššiu horu Mexika – Pico de Orizaba.

Symbolom tejto púte sa stala strieborná ruža (rosa de plata), ktorú dá pre každý rok vyrobiť vždy konkrétne vybraný horolezecký klub a ktorú je nutné vyniesť na vrchol sopky a zniesť dolu, aby zostala uložená v sakristii serdánskeho kostola sv. Ondreja Apoštola. Znamená to, že by ich tam malo byť už 57, čo, ako som sa mohol osobne presvedčiť, nie je pravda, pretože viaceré sú z bezpečnostných dôvodov (možná krádež) uchovávané na fare. A prečo práve strieborná ruža? Podľa spomínanej legendy totiž Juan Diego na vrchole Tepeyacu našiel kvety pomenované ako kvety z Kastílie (Španielska) a bežne interpretované ako ruže, ktoré natrhal a uložil do svojho plášťa ako dôkaz pravdivosti svojich stretnutí s Pannou Máriou. Keď ich potom rozsypal pred biskupom Juanom de Zumárragom, ktorému boli ako dôkaz určené, na plášti sa zjavil obraz Guadalupany, na základe čoho biskup zjaveniu uveril. Strieborná ruža horolezcov má teda symbolizovať práve tento dôkaz o pravdivosti zjavenia Panny Márie Guadalupskej. Častokrát má však táto ruža podobu tzv. horskej alebo snežnej ruže (rosa de montaña/nieve), ktorá rastie vo vysokých polohách Orizaby a je jej symbolom.

Športový výkon ako prejav guadalupskej zbožnosti

Hoci som mal obavy, či mi budú dva týždne v Mexiku stačiť na aklimatizáciu na vysokú nadmorskú výšku (väčšinu času tam totiž trávim vo výške 2000-2500 m nad morom, čo samé o sebe predstavuje aklimatizačnú výzvu), v nedeľu 10. decembra som vystúpil z auta na námestí v Ciudad Serdán, kde som sa mal stretnúť s oboma Marínovcami ako i s ďalšími priateľmi horolezcami.

Viacerých som poznal už z roku 2014, kedy som sa tejto púte zúčastnil po prvýkrát. Do mesta ma z mojej takpovediac domácej indiánskej dediny Santa Clary Huitziltepec v centrálnej Pueble priviezol môj kmotor Alejandro, ktorého dcére Miriam som od roku 2010 krstným otcom (a od januára 2018 aj jeho najmladšiemu synovi Justinovi). Samotná púť je síce záležitosťou dvoch dní (11.-12. december), ale viacerí jej účastníci prichádzajú do Serdánu už deň vopred, aby si stihli oddýchnuť a ráno byť pripravení na výstup. Noc sme strávili v jednom z lacných hostelov, aby sme na druhý deň o 7.00 boli v kostole sv. Ondreja Apoštola, kde omšou slúženou za horolezcov celá púť oficiálne začína.

Pico de Orizaba

V roku 2014 sme sa na noc rozložili v stanoch priamo na námestí pred kostolom, tentokrát sme uprednostnili o niečo väčšie pohodlie v hosteli. Po omši a raňajkách na blízkom trhovisku sme sa na námestí postupne zvítali s ďalšími horolezcami, mnohí prišli kvôli pracovným povinnostiam až v tento deň, aby sme okolo poludnia nasadli do terénnych áut, ktoré nás vyviezli po južnom svahu sopky do výšky približne 4500 m nad morom. Ešte pred asi 20 rokmi sa chodilo pešo priamo zo Serdánu, dnes je to po tejto stránke určite jednoduchšie.

  • Na druhej strane, vystúpiť z auta takto narýchlo v takej výške celkom bežne vyvolá vysokohorskú chorobu (z mojich skúseností z Mexika je práve výška 4500 m kritická) a závrate či zvracanie sú už v tejto chvíli celkom bežné.

Preto následný výstup do vysokohorskej chaty (4660 m) postavenej v roku 1970 prebieha veľmi zvoľna a pomaly.

  • Vysokohorská choroba je permanentnou súčasťou púte a viacerým na vrchol jednoducho vystúpiť nedovolí.

Čas na aklimatizáciu trvá do približne jednej hodiny po polnoci (teda 8-12 hodín), kedy sa vyráža na vrchol. Pred samotným výstupom, ktorého sa z rôznych dôvodov nezúčastňujú nutne všetci, a všetci, čo naň vyrazia, ho nemusia dosiahnuť, sme sa pomodlili pred malou guadalupskou kaplnkou nachádzajúcou sa pred chatou a poprosili sme o pomoc a ochranu. Pico de Orizaba si totiž bežne vyberá svoju daň v podobe zranení či životov, oba moje výstupy sa, našťastie, obišli bez nehody.

Pico de Orizaba

pico de orizaba

Našej skupine trval výstup päť a pol hodiny a výhľady, ktoré sa nám naskytli, boli odmenou nielen za vynaložené úsilie, ale z môjho pohľadu aj za rok 2014, kedy hore vládla regulárna slovenská zima s vetrom, snehom a mrazom a viditeľnosť bola taká mizivá, že sme poriadne nevideli ani do krátera sopky, ktorý bol priamo pod nami.

Pico de Orizaba 2014

  • Globálne otepľovanie sa však prejavuje už aj v týchto výškach a z južnej strany Orizaby je snehu a ľadu menej a menej.

Už druhýkrát som na vrchol vyniesol svoje horolezecké mačky kúpené v Ciudad de México v roku 2014 bez toho, aby som ich použil. Po ďakovných modlitbách a krste nováčikov, ktorý prebieha tak, že niekto zo skúsených horolezcov v mene Orizaby, prípadne i svojej rodiny a horolezeckého klubu posype hlavu dotyčného snehom alebo ľadom a zaželá mu veľa úspešných výstupov, sme zostúpili znovu do chaty a po krátkom odpočinku a zbalení vecí nás auto znovu zviezlo do Serdánu.

pico de orizaba 2014

Samotná púť tým však nekončila, čo je rozdiel oproti bežným púťam, ktoré návšteva pútnického centra uzatvára. V tomto prípade nielenže bolo treba zostúpiť z vrcholu sopky, ale na unavených horolezcov čakalo ešte privítanie miestnymi obyvateľmi a následná procesia so všetkým horolezeckým vybavením a štandardami jednotlivých klubov po centre mesta, ktorá končila opäť v kostole sv. Ondreja Apoštola, kde bola celá púť zavŕšená druhou slávnostnou omšou, tentokrát už za prítomnosti mnohonásobne väčšieho počtu ľudí ako deň predtým.

Pico de Orizaba

Samotná omša je vždy zakončená korunováciou obrazu Panny Márie Guadalupskej, ktorý sa nachádza v každom mexickom kostole, uložením striebornej ruže do sakristie a odovzdaním štafety na nasledujúci rok ďalšiemu klubu. Zabezpečenie striebornej ruže pre ďalší rok je určované štvorčlenným výborom a vždy je tri roky dopredu známe, ktorý klub má striebornú ružu na starosti nabudúce.

Pico de Orizaba

Napriek tomu, že sme sa konečne mohli ísť vyspať do nášho hostela, cítili sme sa, ako keby nám niečo chýbalo. Tento výstup, vlastne púť, sa totiž vyznačuje neuveriteľne silným pocitom spolupatričnosti, ktorý som nikdy predtým a nikde inde nezažil. Je pravdepodobné, že som prvým a jediným Slovákom, ktorý ju absolvoval (celkove zrejme veľa Slovákov na Orizabu nevystúpilo), mexickí horolezci ma však od začiatku považovali za svojho, a tak sa ku mne aj správali.

Zrazu bolo po všetkom a vo mne zostal pocit nostalgie, pretože neviem, kedy sa tam vrátim. Pevne verím, že najneskôr v roku 2020, kedy bude mať striebornú ružu na starosti horolezecký klub Marínovcov, do ktorého už tak nejako prirodzene patrím.

Komentáre Disqus