Za 64 dní 27 200 km na motorke zo Slovenska krížom po Rusku cez BAM, Cestu kostí až do Magadanu

Tohtoročné plány boli úplne iné, chceli sme si dať nejaký menší výlet, možno aj bezmotorkový, aby sme sa vedeli pripraviť na Južnú Ameriku. Celé sa to zvrtlo a nakoniec sa z plánovaného malého výletu stal najdlhší, najťažší a najdobrodružnejší trip - BAM Kolyma trip 2019.

  • Na Yamaha FZ1 sa mi podarilo prejsť západnú časť Bajkalsko - Amurskej magistrály (BAM) a Kolymu (Cestu kostí) do Ruského Magadanu. Celkovo za 64 dní 27 000 kilometrov.

Do poslednej chvíle nebolo jasné, či budem môcť ísť alebo nie. Podal som žiadosť na víza a začal pripravovať moto. Nakoniec to všetko klaplo a ja som jeden deň pred odchodom zvaril nosič na tašku, všetko nahádzal na moto. V skorých ranných hodinách som 27.6.2019 vyštartoval.

cesta kosti

1.deň (27.6.2019)

V skorých ranných hodinách som vyrazil smer Poľsko. Jedinou zastávkou bol pokec s kamarátom Norom, ktorý ma na cestu vybavil butilkou s domácou pálenkou. Celé Poľsko bol iba tranzit, čiže nutné zastávky na jedlo a tankovanie. Prechod na Ukrajinu trval cca hodinu. Zle označený alebo skôr neoznačený obchvat mesta Lvov mi trochu zhoršil postup, pretože som sa ocitol v centre mesta a zabil som tam asi 40 minút. Podobne dopadli aj dvaja motorkári z Nemecka a Švajčiarska. Aj napriek blúdeniu a strate času som nešiel do známeho hotelu za mestom, ale potiahol som ešte nejaké km. Denné počítadlo sa zastavilo na 958,8 km. V meste Dubno som našiel malý hotel za 8 eur na noc. Klasicky som bol ubytovaný najďalej ako sa len dalo, na 4. poschodí. Hneď si ma odchytili podnapití Gruzínci a vyspovedali ma. Jesť sa mi nepodarilo, pretože som musel zbehnúť do bankomatu a potom ešte rozmeniť hrivny. No a medzičasom všetko pozatvárali, ale aspoň som si doprial kvas.

2.deň (28.6.2019)

Ráno som o 7:00 už sedel na moto. Celý deň bolo celkom chladno. Cesta bola nudná, monotónna. Prejazd Kijevom zabral asi hodinu. Poobede ma okrajovo chytili 2 búrky. Plnú dávku som dostal až na hranici. Ukrajinci trošku zdržovali, ale nakoniec ma zavolali dopredu, aby som nemokol. Ruská strana bola úplne v pohode. Žiadne tlačenie ani stresy, všetko ok. Trošku som pokecal s Moldavcom a s Ukrajincom z Užhorodu, ktorý vedel po Slovensky. Pomohol mi vyplniť jeden papier, čo vždy pokazím. Hoci som bol v Rusku už piaty krát, milujem ten pocit keď sa konečne otvorí posledná závora a môžem slobodne vstúpiť. Mal som v pláne ubytovať sa v hotely, kde sme s Niki spali pri ceste do Pamíru, ale akosi som ho nenašiel. Nechtiac som musel jazdiť po tme až do mesta Fatež, kde bol hotel. Pri sume 30€ za noc som vlastne zistil, že môžem ísť aj ďalej. Po 28 km má privítal veľký neón Motel a za ním prašná cesta. Vedel som že toto bude moja cenová kategória, 1000 rubľov je ok. Po polnočnej polievke som mŕtvy zaľahol spať. Dnes 900,3km.

Boris Kolev

3.deň (29.6.2019)

Od rána bola celkom zima, ktorá trvala celý deň. Po prvých pár km sa rozsvietia kontrolka mazania. Myslel som si, že mám málo oleja. No oleja bolo dosť. Po vypnutí a naštartovaní sa to viac neopakovalo. V meste Kursk som si za jazdy zaspomínal na Pamír trip. Na vlakovej stanici som si kúpil sim kartu megafon. 700 minút neobmedzený internet za 280 rub, to je cca 4 eurá na mesiac. Moje ďalšie km smerovali do mesta Voronež. Do tretice všetko dobré. Vjazd som označkoval nálepkou a za odmenu som dostal rýchly bezproblémový prejazd. Nudné rovinky ma viedli smer Tambov a Penza. Podvečernú situáciu som nie celkom zvládol. Drahý hotel, zase 4. poschodie a kým som sa vybalil, zatvorili reštauráciu. Dnes 700,5km.

4.deň (30.6.2019)

Privítalo ma zamračené počasie. Rýchlym tempom som pokračoval smer Penza. Trošku som sa pomotal a spravil zopár foto. Ďalej som pokračoval smer Toliatti. Bohužiaľ kamarát Vladimír bol aktuálne v Azerbajdžane, tak sme sa opäť nestretli. V meste som mal na pláne Lada múzeum, ale bola nedeľa takže nič, ale aspoň som si vychutnal asi 15 km dlhú kolónu, kvôli oprave cesty. Krajina sa zmenila, pribudli malé kopce a vidno veľké otvorené lúky. Podvečer som mal 2 telefonáty, najskôr ma Ivan z Krymu volal na dovolenku a potom Vladimír dával rady ako nájsť bike posty po Rusku. Dnes nedobehla búrka mňa, ale ja ju. Tak som to predčasne zakončil. Na konto pribudlo 650,6 km.

boris kolev

5.deň (1.7.2019)

Štartoval som o 7:00, dnes bola extrém zima. Mal som oblečené všetko a aj tak nestačilo. Pred Ufou začalo pršať a sprevádzalo ma to asi 100km. V malej kafečke pri ceste som si dal boršč a čaj. Prejazd Uralom bola paráda. Kopce, zákruty zopár výhľadov. Bol som spokojný. Dokonca som našiel aj hranicu EUROPA AZIA. Cestou sa mi podarilo prepáliť bandasku od výfuku, to bude asi tým, že nebol čas to otestovať. V Čeljabinsku som mal kontakt na bike post. Fakt odporúčam. Moto reštika, za ktorou je hneď ubytovanie a malá garáž na servis. Všetko motorkársky ladené. Hneď po ubytovaní som šiel na večeru. To som ešte netušil, čo ma čaká. Nevinne som si objednal pivo a prihovoril sa mi brat majiteľa, že či si neprisadnem. Dozvedel som sa zopár zaujímavostí, napríklad o jazere, ktoré je podobné mŕtvemu moru pri Astrachani alebo o páde meteoritu v roku 2014. Večer sme zakončili obhliadkou mesta v Porsche panamera a vodič si medzičasom vymenil dve frajerky, alebo jedna bola sestra? V noci pribudlo ešte zopár foto v bufajke s kalašnikovom a podobne. Dnes skromných 716,8km.

6.deň (2.7.2019)

Začalo to zle. V noci bol brutálny lejak. Ráno zamračené, ani sa mi nechcelo pohnúť. Najskôr som sa nevedel dovolať chalanovi, ktorý mi mal otvoriť bránu. Čas som využil na zašitie nepremoku. Nie že by som neveril svojim krajčírskym schopnostiam, ale pochyboval som že to vydrží. Nakoniec moja oprava bola úspešná a rozpadol sa inde. Prvých 170km bol fakt silný dážď, čiže som bol kompletne mokrý. Až do neskorého poobedia sa striedal dážď a vietor. Sibír je pecka. Ubudlo policajtov, radarov, áut aj benzínok. Príroda sa zase zmenila. Začali sa naskytovať pohľady na otvorené zelené lúky kam až oko dovidí. Sledoval som tabule smer Omsk, až tu zrazu nejaký checkpoint. Prvé čo mi napadlo, že asi nejaká hraničná oblasť, keďže som blízko Kazachstanu. Zobral som lístok, vošiel dnu a čakal som, že o 5min ťahám ďalej. No nejako to trvalo, tak som predbehol celú kolónu a policajt mi hovoril, že nech idem na pasovú kontrolu. Už mi to bolo divné. Išiel som dnu a napadlo mi že pozriem do mapy. Kua, však som na hranici do Kazachstanu. Ono by to nevadilo, pretože víza už netreba, Ruské sú dvojvstupové. Mohol som pokračovať, ale nemal som chuť tam strácať čas a zase vypisovať papiere. Tak som sa otočil vrátil colníčke papier, že som si to rozmyslel a ostávam v Rusku. Totiž súdruhovia sa vyprdli na to označiť cestu do Omsku po Ruskej strane a zabudli dať aj tabuľu že: halló ideš do Kazachstanu. Nebolo to tak hrozné. Musel som sa vrátiť iba 25 km. Po rozbitej ceste som sa napojil na hlavný ťah a zistil krutú pravdu Omsk 426km. Vedel som že to už dnes nedám, ale nevadí . Príroda bola pekná, veľké množstvo jazier okolo cesty a konečne slnečno a tak som si to užíval. Dal som dolu dotrhaný nepremok. A ten hajzlík, nie že by bol rád, že som ho nevyhodil. On mi ešte vytlačil vrchnák z rúry kde ho mám odložený a ten vypadol. Pri ubytku sa hneď angažovali náhodný okoloidúci a už mám adresu kde predávajú kanalizačné rúry. Proste Rusi. Dnes 842,3km.

7.deň (3.7.2019)

Včera sa to ešte zvrtlo. Moji pomocníci s rúrami ma našli v reštike. Najprv má len pozdravili, o minútku zamávali fľašou vodky. Debatovali sme do pol jednej rána, popili sme nejaké piva a vodku. Mám ďalší kontakt na Sergeja, ktorý pomôže s hocičím. Ráno ma zastavil ich šéf, či ma nebolí hlava, lebo že chlapci sú nejakí rozladení. Totiž makajú ako cestári. Jeden z nich bol autičkár, má 280 koňové auto značku si už nepamätám a renovuje GAZ, tak bolo o čom kecať. Odchádzal som za dažďu, ktorý má sprevádzal 400km. V meste Omsku som pobehal 2 veľké obchody typu Bauhaus a mám nový poznatok. V Rusku používajú hajzlové rúry o priemeru 110 a 140 mm. V skratke, 2 hodiny zabité a odchádzal som bez deklu, ktorý som stratil včera. 125mm rúry nieto, ale kúpil som dve perfektné gurtne za 160rub. Ešte neviem načo, ale páčili sa mi. Ďalej nebolo nič zaujímavé. Tankoval som a ťahal. Množstvo komárov sa rapídne znásobilo. Posledných 150km ma štípali za jazdy a 2ks skončili v oku. Nič príjemné, hlavne keď ich nie je kde a ako vybrať. Skončil som cca 40 km pred Novosibirskom, hotel pánu Bohu za chrbtom za 1000rub. Nejako to tu zdraželo. Dnes 828,4km.

8.deň (4.7.2019)

Dnes som konečne štartoval bez nepremoku. Mal som na výber 2 cesty. Buď cez Kemerovo juhom, alebo cez Tomsk na sever. Vybral som si Tomsk, pretože juhom som už išiel. Cesta bola super, nová opravená. Málo áut, žiadne radary dalo sa jazdiť nad 100kmh. V meste som si pozrel park pobedy, divadlo a nejaké tie budovy a sošky. Celkovo som mal z mesta dobrý dojem. Ani veľké ani malé, také akurát. Ďalej som pokračoval na mesto Mariinsk. Aby to nebolo dokonalé, tak som vbehol do búrky a zrovna vtedy bol úsek bez asfaltu. Teda niekedy dávno tam asfalt bol, ale teraz tam zostali len diery a roleta, ktorá mi skoro zuby vytriasla. Aktuálne som v rovnakom moteli a v rovnakej izbe ako pred dvoma rokmi. Vtedy som to označil za pajzel výletu. Asi sa lepšia, majú nové dvere, ale sprcha ostala rovnako mizerná. Dnes 602,7km. O moto sa báť nemusím, parkujem hneď vedľa strážneho medveďa.

9.deň (5.7.2019)

O 7:00 som bol pripravený zdolať posledné tranzitné km do Krasnojarsku. Bolo zamračené, ale konečne nepršalo. Na vstupnom monumente do mesta mi strhli Japonsku nálepku, ešte bol po nej odtlačok, tak som presne do neho nalepil aktuálnu. S Robom sme sa stretli pred veľkým nákupným centrom. Pred rokom v Krasnodare a dnes v Krasnojarsku. Sranda. Dali sme si pizzu a snažili sa nakúpiť potrebné veci, no veľmi sme neuspeli. Úplne inak to bolo v motoshope Fun bike. Kúpil som viac ako chcel a cca 450 eur preč. Pneu, rukavice, zadné doštičky, menšie vývodové koliesko, reťaz a kukla. Dali nám adresu na servis, kde zanitujú reťaz. Pri výmene sme zistili, že aj rozeta je K.O. Zatiaľ sme novú reťaz nahodili na starú rozetu. Ujco tam mal docela plno. Pohodovým tempom to mal za hodinu a 500rub.(cca7€) hotové. Piatkovou premávkou sme sa predrali mestom, dokúpili rozetu a pokračovali do bikepostu. Večer sme pri pive podebatovali o plánoch, povinnostiach a prípravách na BAM. Dnes iba 364.5km.

10.deň (6.7.2019) oddychovo-pracovný

Ráno sme začali pracovať. Ja som vymenil rozetu a vyrobil izolačný plech pod bandasku, ktorá sa prepálila od výfukových plynov. Robo mal toho viac. Olej, predné tlmiče, reťazový kit, skontrolovať ventily a neplánovane aj predne brzdové platničky. Keďže ja som skončil skôr, sem tam som pomáhal. Poobede sme šli do mesta na nákupy. Podarilo sa mi zohnať sieťku proti komárom, ktorú mi v obchode dali zadarmo. Eta Russia. Na druhý pokus som zohnal fajn boty.

V obchode, mali topánky ktoré boli do -40 dokonca aj do -100 stupňov. Tie sa podobali na boty Černobyľských likvidátorov. Na raňajko-obedo-večeru sme si dali zase pizzu. Posilnený sme nakúpili zopár drobností, pivo a šli oddychovať. Dnes 51,8 km

11. Deň (7.7.2019)

Ráno sme sa pobalili rozlúčili sa s majiteľom bikepostu a pokračovali v ceste. Prvou zastávkou bola benzínka. Natankovali sme, dali sme hotdog raňajky a povyhadzovali kanistre od olejov a smeti. Tu skončili svoju moto púť aj moje topánky. Pokračovali sme smer Kansk. Pred dvomi rokmi som použil obchvat, ktorý je komplet štrk a prach od kamiónov. Tento krát sme radšej skúsili prejazd cez mesto. S Robom sa mi stravovacie návyky zlepšili o 200 percent, takže bol čas na obed. Dali sme si akúsi omeletu kríženú so zemiakovou plackou bolo to fakt dobré. Pri meste Tajšet sme sa definitívne odpojili od hlavného ťahu Moskva-Vladivostok. Bolo to hneď cítiť. Zmenšila sa premávka zhoršili cesty a zmizli kamióny. Posledné km boli zmiešané sem-tam pekný asfalt sem-tam rozbitý a občas bez asfaltu. Zakotvili sme v dedine Čunskij po 573,7 km. Km budú trošku nepresné, pretože vývodové koliesko na moto som zmenil zo 17 na 16 zubov. Rozdiel je cca 7 percent.

12. Deň (8.7.2019)

Dnes bol dosť všestranný deň, čo sa týka kvality ciest. Po raňajkách sme sa vybrali smer Bratsk. Zo 170km bolo cca 130 bez asfaltu. Hlavným problémom boli veľké diery, ktorým sa nie vždy podarilo vyhnúť. Robo mi pomohol nastaviť prednú vidlu, keďže ja som z toho blb. Nakoniec sa cestovné tempo ustálilo niekde medzi 50-65km/h. Po nespevnenej ceste prišiel asfalt, ktorý pripomínal dráhu v lunaparku. Ďalej už nasledovala pekná cesta do mesta Bratsk. Po tankovaní sme šli do neďalekej reštiky na obed. Tu som si všimol, že moto v malej rýchlosti padá do zákruty. Po kontrole sme zistili, že zadná pneu je dosť mäkká. Dofúkali sme ju a šli obedovať. Po ďalšej kontrole to bolo jasne defekt. Prvý po 124 000km na tejto moto. Našťastie hneď cez cestu bol pneuservis. Robo mi pomohol vybrať koleso a za hodinu a 300rublov bolo hotovo. Smiešne je to, že sa to stalo 350km pred výmenou pneu. Ďalším cieľom bolo mesto Ust-kut. Cesta bola rôzna, miestami super niekde katastrofa. Najhoršie bolo, že pneu, ktoré som mal naložené za sebou mi na každej jame masírovali chrbát. Prechádzali sme okolo veľkej Bratskej priehrady, ale nebolo kde zastaviť a fotiť. Posledných 150 km bola dobrá asfaltka, ktorá viedla popri železničnej trati a rieke. Boli tu zákruty, stúpania a pekné výhľady. Vo večerných hodinách sme sa dostali do mesta a začali hľadať ubytko. Z troch možností bola posledná najlepšia, 800rub/osoba. To, že nás dajú na spoločnú izbu s ďalším motorkárom a jedným chalanom som akosi prepočul. Zoznámili sme sa a dozvedeli že on ide tiež na BAMku. Večer sme dali ešte šašlík a pivo. Dnes 572.8km

13. Deň (9.7.2019)

Náš spolubývajúci motorkár z Rostovu nad Donom, Alex, ktorý ide tiež na BAM si zabudol pas v predchádzajúcom hoteli v meste Bratsk a preto sa musel vrátiť. Vraj nás dobehne pri Bajkale. Po raňajkách sme sa pustili do našich povinnosti. Robo šiel do banky zameniť cash a ja opraviť bundu. Obaja sme nevybavili nič. Banka zatvorená a Číňan, ktorý mal opraviť bundu neotvoril. Tak sme šli hľadať šinomontáž(pneuservis), aby sme prezuli pneu. To sa nám podarilo na druhý pokus. Robo si prezul sám a ja som vybral koleso jedno po druhom a dal to prezuť. Teda trošku sme si pomáhali. Robo to už má nacvičené a bol rýchlejší ako pneuservis. Nastal problém keď chceli obuť zadnú pneu, je totiž o 1cm užšia ako má byť. Museli to nastreliť pomocou plynu. Tak snáď nebude defekt, lebo plyn sme ešte nezohnali. Znovu sme sa rozdelili a ja som úspešne opravil zips na bunde u Číňana, ktorý pracoval ako oprava odevov a kľúčová služba pod schodmi v obchodnom dome. Za 200 rubľov mi nasadil nový bežec a ešte dva dal do rezervy. Z mesta sme sa dostali až o pol jednej. Mesto Magistralnij je na polceste k Bajkalu, cca 170 km a väčšina bez asfaltu. Tam sme si dali neskorý obed a plánovali čo ďalej. Zvykal som si na nové pneu, a štýl jazdy. Vozí to hore dole po štrku, kamene zas trieskajú ako o život, no asi najhoršia je roleta a piesok. Moje tempo sa ustálilo medzi 50-60kmh, občas sa dá ísť aj 70. Robo by vedel isť podstatne rýchlejšie, ale vraj to nie je až tak zlé. Objavil sa nový problém. Dezén na pneu je asi vyšší a pri veľkej jame sa pneu dotkne výstuhy nosičov kufrov. Je to dosť nepríjemné a budeme to asi zajtra riešiť. Našim cieľom bolo mesto Severobajkalsk. Prekročili sme hranicu Burjatskej republiky. Začali hory rieky a sem tam horšie mosty. Posledné km boli utrpením. Začalo sa stmievať, poriadne sme nevideli kam ideme. Roleta mi skoro vytriasla bunky z tela a komárov bolo asi milión na meter štvorcový. Robo mal jeden menší pád keď ho šmyklo na štrku. Vo večerných hodinách sme sa dostali 30km pred náš cieľ a zakotvili po 356,8km pri termálnych prameňoch. Ani neviem ako sa to volalo. Trochu sme sa okúpali, pokecali s domácimi a padli spať. Ubytko stálo 500rub na osobu a kúpanie 250.

boris kolev

14. Deň (10.7.2019)

Po volskom oku a palacinkách nás privítala hnusná pieskovo-štrková roleta. Po 30 km som sa dohrkal do Severobajkalsku. Robo ma čakal pri monumente a upozornil ma, že mám olej na zadnom kolese. Našťastie len praskla fľaša, kde som bral olej. S namasteným zadným kotúčom som pokračoval do mesta. V automagazíne som nakúpil veci na opravu zadného tlmiču. Dik za typ Martin Remiš. Hneď nás odchytil spolunakupujúci a zavolal nás opraviť moto u nich. Do tlmiču som pridal silentblok z volgy a vsjo rabotajet. Konecne sme prišli k Bajkalu a rapídne stúplo množstvo monumentov, ktoré sme fotili. 30 km za Severobajkalskom sme navštívili najsevernejší bod Bajkalu. Kúsok odtiaľ sme rozložili stany. Podvečer nás dobehol Alex (chalan z hotelu v Ust-kut). Do večera sme kecali popíjali a motali sa v mestečku. Od zajtra sme traja. Asi 10x sa pozrel na moju moto a smial sa. Potom sme podebatovali čo ma Fz1 za sebou a povedal, že BAM prejdem.  Dnes skromných 72.4 km

15. Deň (11.7.2019)-na naháči pieskom

O pol 9 sme odišli od Bajkalu smer Kičera. Cesta bola asfaltová. Na námestí sme nakúpili vodu. Prišla za nami milá pani a vyzvedala klasické info odkiaľ sme, kam ideme a kúpila nám nanuky. Pokračovali sme horšou, no stále dobrou cestou do dediny Nový Ujon. Dali sme si fajn obed nakúpili vodu a natankovali. A tu to prišlo. PIESOK. Moja nočná mora. Zo super tempa 50-60kmh som sa dostal na 25kmh. 30 km som bol iba pasažier, vôbec som to nemal pod kontrolou. Plával som sem a tam, každým metrom som sa videl na zemi. Teda piesku. Samozrejme to tak aj skončilo. Jeden hlbší piesok ma povozil a už som aj ležal. Chalani ma pozbierali a išlo sa ďalej i keď pomalším tempom. Skončil piesok, začali jamy a miesta kde stojí voda keď prší. Miesta s veľkými kameňmi, čiže moje tempo sa veľmi nezlepšilo. Oprava tlmiču zlyhala, tak som zase trieskal gumu o rám kufrov. Ešte sa zlomil plech, čo drží spodný valec pod ŠPZ. Tiež nastal jemný bajpas držiaku alebo skôr bampas. Ďalej sa mi podarilo zničiť novú usb nabíjačku na moto. Prekročili sme rieku Angara a pokračovali smer Taksimo. Cestou nás odchytili domáci a zavolali nás kúpať sa do jazera a chlastať. Pokecali sme okúpali sme sa, ponuku na párty a nocľah sme slušne odmietli a ťahali ďalej. V neďalekej horskej riečke sme si nabrali vodu na pitie. Krajina bola super kopce, hory, výhľady. Mali sme jeden malý brod, bolo to v pohode. Podvečer sme sa dostali do dediny Severomojsk. Mali sme jasný plán, zistíme či majú gastinucu, keď nie ideme za dedinu do stanu. Zastavili sme pri prvej budove a spýtali sa. Najskôr sme dostali ponuku na nocľah na tráve za budovou. Je to akási mostová ochrana. O pár minút nám ponúkli izbu, a takáto ponuka sa po 334.2km neodmieta. Po sprche sme šli nevinne na večeru a skončilo to domácou pálenkou a miliónom fotiek. Dobre sme pokecali, ale predovšetkým sme chceli späť. Z pôvodného jedného prípitku ich bolo 5. Nasledovalo fotenie na motorkách a konzumácia zamrznutej slaniny. Vraj to je super k vodke. Dobru noc.

16. Deň (12.7.2019)

Ako zaftrak(raňajky) sme si dali snikers a čaj. Naši hostitelia nás nechali spať dlhšie a práve pri našom odchode nahodili uniformy a šli makať. Hoci kedy sme vítaní skazali. Za dedinou bol pre mňa dosť ťažký terén, veľké kamene sem tam sa striedali so štrkopieskom a jamami. Proste stále v stupačkách. Ďakoval som metrom, kedy sa dalo sadnúť. Okolo obeda sme dorazili do dediny Taksimo. Ako obed sme si dali šči a guláš. Čašníčka riešila svoje osobné veci, vrieskala tam a odmietla nám povedať, čo sa dá objednať. Že mame si prečítať menu, hm no písanú azbuku moc nedávame. Našťastie nás zachránil Alex. Robovi vypovedala službu podnožka( stojan na moto), posledné dni stála moto tak na 45 stupňový uhol. Nie veľmi šikovný zvárač nám zabral cca hodinu a pol, ale aspoň sme nejazdili v najväčšom teple. Dokúpili sme zásoby, ja chomutky( spony na hadicu) a ťahali. Tu poriadne začala BAM. Žiadne naháňanie km a pozeranie na tachometer. Jeden km sme šli 3 min a iný hodinu. Začali kaluže na ceste. Chalani majú vysoké moto a prebehnú. Ja mam niečo ako buldozér a vodu rozhŕňam. Čiže po prvej mláke hĺbka cca 20- 25 cm oni suchí a ja po kolená mokrý. Prešli sme zopár rozpadnutých mostov. Celkom mi robia problém nájazdy a zjazdy kvôli výške zvodov sa tam zasekávam. Potom prišli ešte väčšie kaluže kde nebolo vidno dno. Tak sme si ich poctivo prešliapali a určili správnu cestu. Sem-tam sa brod dá prebehnúť a niekedy je lepšia stratégia ísť pomaly. Na jednom mieste bolo na výber brod či most a vybral som si vodu. Dnešná prezývka znie "broder". Konečne sme sa dostali na miesto, ktoré považujem za top BAM aspoň zatiaľ, je to most cez rieku Vitim. Na prvý pohľad, hm na videách to je dlhšie. No keď sme ho museli prejsť 5x tam a späť názor sme zmenili. Prvý pokus bol prieskumný, potom 3x s moto a posledný pre bundy a helmy. Prvý šiel najskúsenejší, čiže Robo. Prekladali sme si dosky cez diery a prepadnuté miesta. Poslednú 1/3 dal na moto, je to fakt obdivuhodné. Druhý som šiel ja. Moto naštartovaná cez spojku a dvaja istia z boku a zozadu. Niektoré diery sme preskakovali zrýchlením. Fakt makačka. Som vypotil za 14 min. prejazdu 2 litre potu. Alex šiel posledný. Bol dosť nervózny, ale to aj my. Mal dosť tvrdú spojku, tak sme museli dávať prestávky. V jednom mieste nastala dosť blbá situácia. Jamu preskočil pridaním Robo zozadu nestihol dobehnúť. Lebo okrem istenia moto treba pozerať aj pod nohy. A Alexa to stiahlo na okraj. Ustál to a ja som začal ťahať moto na zvalenie sa do stredu. Našťastie sme to rozdýchali a šli ďalej. Po Alexovom prejazde som videl tú eufóriu objatia strach smiech všetko dokopy. Dnešný deň nás dosť stmelil ako tým dokopy. Večer sme zakončili v stane s ohníkom s výhľadom na most. Dorazili sme slivovicu od Nora a pozorovali za tmy ako Niva ide po moste. Ale vrchol bol keď o 23:00 večer si to tade strihol nákladiak. Pred 3rokmi odplavilo jeden pilier a odvtedy majú autá zákaz. Dnes 195,8km

17. Deň (13.7.2019)

Ranné vstavanie a balenie sa nám posunulo o hodinu kvôli dažďu. Aspoň som mal čas zašiť motogate. Za jemného mrholenia sme balili mokré stany a sledovali nákladné auto ako si ide po moste. Proste oni budú jazdiť až kým most nespadne. Do mesta Kuanda nám chýbalo iba 30 km a šli sme to v daždi. Chceli sme sa najesť a nakúpiť. Reštiku nemajú a pred obchodom nás odchytil pán, ktorý 30 rokov žil v Nemecku. Zavolal nás do svojej záhradnej krčmy. Podstatné pre nás bolo, že to je vedľa obchodu a pod strieškou. Podľa predpovedi malo pršať do 20:00 večer. Tak sme sa rozložili, nakúpili a začali sušiť. Plán bol taký, že tam prespíme a ráno ideme cez rieku na korbe Uralu. Voľný čas som strávil asi miliónom pokusov o zdielanie 7min. videa mostu. Aplikácia go pro je totálna kravina, nefunkčná, spomalená, nepoužiteľná. Popíjali sme pivá a vodku. Oddychovali sme keď prišiel nás hostiteľ, že dnes predsa len otvorí a bude párty. Čiže sme museli vypadnúť. Dohodol nám prejazd cez rieku ešte dnes. Po 10 km nás už čakal vodič. Nacúval k brehu naložili sme moto a šli. Voda nebola až taká hlboká, možno by sa to dalo aj prebrodiť. Za tuto srandu si vypýtal 5000 rub, čo nie je až tak málo. Na druhej strane sme sa stretli s Poliakmi, ktorý idú BAM opačným smerom. Pokecali sme čo koho čaká, pomohli sme naložiť ich moto a pokračovali. Prešli sme ešte 30 km. Cesta bola kamenistá sem-tam mokrý piesok a zopár kaluží. Zapichli sme to na brehu rieky. Spravili sme oheň usušili veci, pojedli, popili a šli spať. Vonku bolo 10 stupňov a veľká rosa. Dnes 68,7km

18. Deň (14.7.2019)-na naháči pod vodou

V noci bola celkom zima. Ráno sme pobalili stany za celkom pekného počasia a pobrali sa ďalej. Cesta bola rôzna, štrk, piesok, kamene. Trošku popŕchalo, no potom prestalo. Prešli sme veľa mostov. Niektoré boli v pohode, niektoré sa šli pomaly, niektoré rýchlo, aby sme preskákali diery a chýbajúce drevá. Cestu nám spríjemnil pohľad na Leprindské jazerá. Prešli sme niekoľko brodov. Nohy máme mokré už 3 dni. Rieky sú studené. 1 x sme šli po prúde a raz bokom. Kaluže majú dobrú teplotu. Nie vždy si ich prejdeme peso a určíme kadiaľ ísť a to ma dostalo. Prvý šiel Alex, toho som nevidel. Roba som pozoroval a snažil sa ísť v jeho stope. Nejako som sa netrafil a zapadol do hlbokej bahnovo-pieskovej diery. Moto si ľahla na brucho a v sekunde som zastavil. Motor som vypol a zavolal chalanov. Naštartoval som, zahrabal sa ešte viac a chalanov som trošku osviežil blatovou vodou. Mali sme čo robiť. Dali sme dole batožinu a traja sme horko-ťažko vytiahli moto. Zadné koleso bolo celé pod vodou, motor bol zaliaty po zvody. Na brehu som moto nechal odkvapkať naštartoval, povyplúvala vodu z výfuku a šlo sa ďalej. Vďaka mne sme boli všetci mokrí, sorry chalani. Konečne sme sa dostali do mesta Novaja Čara. Vyriešili sme obed, obchod a benzín. Dostali sme typ na termálne pramene, ktoré musím hodnotiť veľmi mizerne. Izbu za 3000 rubľov podľa cenníku sme dostali za akciovú cenu 4000rub. Na izbu sme čakali 20 minút, lebo teta upratovala. Pán domáci povedal, že keď niečo budeme potrebovať nech povieme. Pred izbou bol pekný dvojbazén. Keď som tam vliezol, tak ten čurák pán domáci, ktorý sa tam vyvaľoval mi zahlásil, že sem nie, choď dozadu. Vzadu bola búda s dvoma vaňami na drevách, kde si môžeme hadicou napustiť vodu. Zmrd. Tak sme čakali kedy konečne vypadnú do riti jeho známi s ktorými sa kúpe, aby sme tam mohli ísť. Podľa hlučnosti sme pochopili, že to bude na dlho a nahnevaní išli spať. Dnes 161,7km.

Boris Kolev

19. Deň (15.7.2019)

V noci pršalo, takže z polomokrých gatí sa stali mokré. Ešte 10x mi majiteľ zopakoval, že on bol mladý a na BAM treba 350ccm vsetko iné je zlé. Na drzovku sa spýtal, že či sme sa kúpali. S Robom sme prerobili moju ŠPZ, aby mi neodpadla. Na raňajky nám dali pirohy a čaj. Prvých 100 km bolo super, skoro sa to podobalo na riadnu cestu. Išli sme cez hory, výška cca 1300mnm. Veľa miest na foto, super výhľady. Potom prišla malá smutná tabuľka Chani. Vedeli sme že "dobrá" cesta konci. Klasika, mláky mosty bezmosty a boli sme tam. V dedine zastal čas. Nakúpili sme a šli ďalej a tu nastal náš koniec. Hneď za dedinou neprejazdný brod a prvý železničný most. Dali sme to, nebolo to hrozné. Poliaci nám hovorili, že mostov je cca 5. Dnes ich bolo tak 10. Dva veľké a 8 malých. Robia mi problém hlavne nájazdy, keďže tam bol štrk. Do dediny Oljokma bolo 57 km. Trvalo to iba 6 hodín. Cesta nebola, mosty tiež nie, chodili sme hore dole. Vyzeralo to asi takto: prešli sme 10 mlák, rozbitú cestu a na konci za odmenu rieka bez mostu. Tak naspäť. Toto bolo pol dňa. Nakoniec sme sa rozhodli jazdiť po železničnom nasype. Kamene ma šmýkali skoro ako piesok ale aspoň sme šli plynule. Prišli sme na super miesto, kde to žilo a opravovala sa železnica. Spýtali sme sa na cestu a poslali nás naspäť. Lenže tam nás poslali zase naspäť po nasype. Nová koľaj pol metra kameňov a zraz dole. No a moto mi tancovala pol metra. Jednou nohou som sa držal pražcov a druhov o kamene. Robo padol za mnou, Alex predo mnou a ja som medzi nimi pi...al. Nakoniec sme moju a Robovu moto za pomoci železničiarov spustili dole zrázom s celkom fajn klesaním. Fakt nás to dosť zlomilo a unavilo. O19:00 a my sme boli stále ešte 27 km od cieľa. Zase sme šli po nasype. Posledných 10 km bolo fajn dalo sa ťahať aj 70-80kmh. Možno aj kvôli tomu macovi čo nám šiel oproti.  V dedine sme sa stáli senzáciou. V obchode sme nakúpili, hneď sme dohodli ubytko na záhrade u majiteľky. Problém nastal keď sme chceli odísť. Prílev nových a nových očumovačov jasne naznačoval, že tu skapal pes. InterŇet gsm tože net. Po ubytovaní sme ešte zbehli po pivá a jedlo. Situácia sa opakovala. Večer sme si dali takú malú párty. Pivo, sladkosti a hudba. Dnes 214,8km. p.s. Robo stratil okuliare a ja jednu topánku. Najskôr mi praskla voda v mojej kanalizačno- batožinovej rúre potom pivo, už tam tekutiny nedám.

20. Deň (16.7.2019)

Vstali sme o 9:00, po čaji prišla pani domáca a načapovala nám z bandasiek benzín za 55 rub/ liter. No čo sa dá robiť, keď zapravky nieto. Vymenil som kalotky (brzdové doštičky). Na prednom kolese som si všimol dosť veľkú vôľu. Ložiská dožívajú. Ani sa nedivím po úctyhodných 125500km. Vybrali sme sa smer Juktali, vzdialené cca 120 km. Cesta začala celkom fajn. Boli mosty, aj sa dalo ísť plynule. Po nejakej dobe cesta skončila v kameňolome a my sme zase hľadali kadiaľ ísť. Opäť vyhral násyp a kamene po ktorých som plával. Prvý most považujem trošku za fail. Najskôr mi padla moto, lebo stojan sa zaboril do zeme, potom sme sa natrápili a nakoniec sme zbadali že brod nebol hlboký a v lesíku kúsok bol železný most, po ktorom by sme prešli, preto som bol trochu mrzutý. Ďalšie rieky boli hlboké a nezostávalo nám nič iné ako mosty. Prišli sme k jednému veľkému. A na semafore bola zelená. Čakali sme vlak a voľný čas sme využili na obed v luxusnej železničiarskej búde. Prešiel vlak, naskákali sme na moto a už sa išlo. Napokon sme sa prebojovali k mostu o dĺžke 500 metrov. Hneď nás privítal nasratý strážca, že sa nedá prejsť a hotovo. Hneď vysvetlím prečo. Totiž iný most cez rieku tu nie je. Strážca si privyrába tým, že za nejaký ten bakšiš napr. 1000 rub za motorku v našom prípade, nás pustí keď nejdú vlaky dlhšiu dobu. A potom si príde jeden chuj, ktorého menovať nebudem, pretože je z Českej republiky. Hrdinsky mu nezastaví a výbere sa na most. A tu sú 2 možnosti. Ísť vrchom po betónových pražcoch alebo spodom, kde je dosť veľký skok aj pre enduro. A v tom najlepšom sa objavil vlak a v panike sa pri vjazde alebo výjazde z mostu zdrbal. Suma sumarum strážnik mu pomáhal a ešte mal z toho problémy. Dík pekne. Fakt si nám pomohol. My sme zaplatili a v čase keď bolo 20 minút voľno sme nabehli na most. Každý šiel sám a vrchom. Žiadne pomáhanie a šuchtanie sa. Prejazd bola rýchlovka. Na druhej strane sme dostali vodu a typ kadiaľ je lepšia cesta. Cez zarastený pereval(niečo ako horský prechod) sme sa dostali na kopec s pekným výhľadom. Zanedlho sme boli v dedine, kde bol konečne signál a net. Robo na prvý pokus zohnal chalana, čo nás odprevadil na benzínku. Teda niekam za mestom, kde boli samé hrdzavé vraky, benzín, uštekaný pes a nasratý ujo, čo končil každú vetu bljať. Takú koncentráciu nadávok som ešte nepočul. Za 56 rub za liter sme dotankovali. Dohodli nám ubytko. Zašli sme na neďaleké sídlisko a pichli moto do garáže. Byt celkom pekný a obchod máme hneď za dverami. Konečne sprcha i keď studená . Dali sme si večeru pivo a zaľahli. 123.8km

21. Deň (17.7.2019)

Jedným slovom pizdec. Ráno bolo fajn, Alex mal síce stres, lebo riešil letenku domov a mal s tým problém. Odišli sme až o pol 11. Po 2 km prvý brod a hneď mokré nohy. Mali sme zopár mostov, väčšie menšie. Jazdili sme buď po násype, kde boli viac krát spomenuté kamene alebo po bamke, kde boli veľké kaluže. Dopracovali sme sa k miestu, ktoré mal Robo poznačené ako funky Bridge. A bolo funky. Mali sme na výber 3 možnosti. Najprv sme okukli most a pizdec samá diera. Tak sme šli na železnú darogu. Zlý nájazd, zlý zjazd a ešte koľajnice v ceste, ktoré stavali. Tretia možnosť bol super násyp, akurát ho zobrala voda. Takže náš most pizdec sa stal most zaibis(niečo ako popi.i). Tak sme si to pretlačili, chalani mi spravili zjazd zo zatarasenej cesty. A tu sa to nejako začalo srať. Miesto násypu sme šli do lesa. Cesta sa zužovala, až z nej bola lesná cesta. Dve koľaje a medzi nimi asi koryto potoku, ktorý teraz netiekol. Čiže zráz veľké kamene a aby nestačilo, tak zarastené trávou, aby sme nevideli kam ideme. Prišlo miesto kde som to neustál a položil moto. Robo bol tesne za mnou a keďže nemal miesto na prejazd zopakoval to čo ja. Fakt ma to vyšťavilo. Dali sme si obed a pokračovali. Išlo sa mi fakt na kkt. Jamy na ceste mali dokonalú hĺbku a rozmiestnenie. Nepomáhalo nič. Rýchlo, pomaly, stáť alebo sedieť. Všetko schytala moto a ja. Konečne sme sa dostali na posledný dnešný veľký most. Bol v pohode, fajn šírka nájazd aj zjazd. Po 7 km sme boli v dedine Čilči. Znechutení sme zastavili pred obchodom a nakúpili. Moju "super" náladu umocnilo, že som stratil zadný valec. Duša do kolesa, sprej na defekt, kľúče od 10 po 19, regulátor, hadica, šróby atd atd, všetko v p..i. Robo ochotne šiel späť 10 km ale nenašiel ho. Aj tak ďakujem. Ale aspoň našiel cestou dve chladené 1.5 litrove piva v magazíne. Aktuálne spíme v železničiarskej ubytovni, no podmienky sú dosť punkové. Prostredie by isto ocenili filmári, keby točia horor. Stav mojich ložísk sme zhodnotili ako fakt mizerný. Nevieme či dajú ešte 200 km. Pohyb voči vidlici je tak pol cm a ešte to doštičky držia. O otáčaní ani nehovorím, pohyb je doslova nasilu. Dnes 126.8 km

22. Deň (18.7.2019)

Vypadli sme okolo 9:00. Celý čas som mal na pamäti moje ložiská, ale upokojilo ma, že cesta už bude v pohode. No nestalo sa. Síce sa dalo ísť cca 50 kmh, ale stav cesty bol asi taký, že jama za ňou jama, pred ňou jama, vedľa jama, a v jame jama a sem tam roleta. Prepracovali sme sa do dediny Lopča, kde sme dostali benzín zadarmo a pozvanie na čaj. Prehodili pár slov ako sa tu žije a čo ľudia robia a šli ďalej. Ďakujeme. O ďalších nekonečných180 km sme boli na mieste. Mesto Tynda. Zdolali sme západnú časť BAMky. Z dostupných info som nenašiel nikoho, kto by to dal na naháči alebo inej moto ako enduro. Zopár povinných foto s tabuľkou a pokračovali do mesta. Našli sme ubytko a nabehli do centra. Chcel som kúpiť ložiská ale obchod s autodielmi zatvorili. Dali sme si pizzu, dokonca 2x nejaké pivá a čo to pofotili. 262.3km

23. Deň (19.7.2019)-Tynda oddych

No celkom oddych to nebol. O 8:00 som sa vybral na nákupy. Našiel som automagazin a v ňom bajkera Maxima. Hneď cez cestu bol obchod, kde mali všetko, náradie, hadice, ložiská. Všetko až na tie moje ložiská. Celkovo som pobehal asi 8 obchodov a nič. S chalanmi som sa stretol pri raňajkách, dali sme si kebab tanier u Uzbekov. Pred obedom šiel Alex do mesta a ja s Robom robiť moto. Olej, filter, vzduchový filter, zase zadný tlmič, ktorý dostal miesto gumy polyuretán a iné pásky (za chvíľku to už bude vychytané). Medzičasom som išiel objednať ložiská. Boli v sklade, ktorý je vzdialený cca 900km. Ráno tu budú, ale cena 65 eur bez gufera. Normálne to stoji cca 35 eur s guferami. Čo sa dá robiť. Moto sme nechali rozobranú u Maxima v hale. Robo ma zviezol na moto do ubytka. Jednomiestne AJP, dvaja na moto a Robo bez helmy, lebo vnútro sa pralo. Našťastie polícia, ktorú tu vidíme prvý krát po cca 1200 km to má na háku. Podvečer sme šli s Maximom a jeho priateľkou na večeru do reštiky Tokio. Dal som si celkom slušnú dávku sushi, ktorú bolo treba spláchnuť pivom. Kúpili sme 3 butilky 1,5 litrové a oddychovali sme. Dnes km ani neviem, ale bude to max 15.

24. Deň (20.7.2019)

Ráno sme sa na AJP zviezli do múzea BAMu, ktoré bolo zatvorené. Tak sme šli čakať ložiská. S 10 minútovým meškaním dorazili a ešte mi vrátili 1000 rub. Super. V obchode nás už čakal Maxim. Taký zvláštny biker. Nápomocný, ale všetko sledoval každý pohyb a nonstop niečo hovoril. Väčšinou nesúhlasil s tým, čo sme povedali alebo spravili alebo plánovali. Nahodili sme ložiská a do hodiny sme boli ready. Kúpili sme magnetky a na druhý pokus sme sa dostali do múzea. Hodnotíme ho ako nič moc. O Bame fakt málo a väčšina o živote v meste a o minulosti. O jednej hodine poobede sme za mierneho dažďu vyrazili na sever. Zastavili sme sa pri monumente Tynda. Okrem dažďu nám fotenie znepríjemňovali aj miestny opilci, ktorí chceli byť veľmi nápomocní. Ďalej sme pokračovali po asfalte. Sem tam sa asfalt striedal s gruntovkou, ale v luxusnom stave. Prešli sme do republiky Sacha (Jakutsk). V meste Nerjungri sme si pozreli technopark s takými väčšími (hračkami) nákladiakmi Belaz. Ďalej sme za slnečného, ale riadne studeného počasia pokračovali do mesta Aldan, kde sme dostali kontakt na Slováka Jozefa. Bohužiaľ nepodarilo sa nám ho kontaktovať. Pri hľadaní ubytka nás chceli pekne skasírovať. Vraj 2500 rub na hlavu, ale že dostaneme zľavu na 2200. Tak sme sa len s chuti zasmiali. Na tretí pokus sme našli gastinucu, ktorá nám vyhovovala. Majú tam kopec foto s motorkármi, ktorí cestovali do Magadanu. Dnes 549.1km

25. Deň (21.7.2019)

Ráno sme natankovali a dali luxusné raňajky. Polievka a praženica. Kúpil som antifríz a pokračovali smer Jakutsk. Väčšinou bol asfalt a ak nie tak super gruntovka, kde sa dalo ťahať 100kmh. Celý deň sme šli cez lesy. Jediným spestrením bola drevená rozhľadňa, kde sme vyliezli. Z cesty vyzerala menšia ako bola. Celkom maka

ka, ale výhľad bol pekný. Neskutočné priestranstvá a samé stromy kam len oko dovidí. Podvečer sme prišli do mesta Niznij Bestiah a mali na výber. Buď Jakutsk alebo ďalej smer Magadan. Nakúpili sme večeru ale nemali pivo. To sme zohnali až na tretí pokus. Ľudia majú mongoloidné črty a sú trochu dotieraví. Na noc sme si našli super flek pri jazere. Pri stavaní stanov nás otravovali malé mušky. Dnes 556.8km

26. Deň (22.7.2019)

Za slnečného počasia sme pobalili. Dobrý asfalt skončil po 20 km. Dali sme si raňajky v kafe

ke a šli čeliť Kolyme. Cesta bola rôzna asfalt pred dedinami aj gruntovka. Jakutská príroda je super. Pripomína Fínsko. Cestu lemujú jazerá a lúky. Pasú sa kravy a kone. Fakt bolo na čo pozerať a fotiť. V dedine Čurapča rapídne stúpol počet zastávok na fotenie. A často sa zastavili aj domáci a fotili sme sa spolu. Milión pamätníkov sochy, kone. Takmer dokonalý deň rušili nákladiaky, ktoré vytvárali neskutočné mraky prachu. Pri prejazde som 20 sekúnd nevidel vôbec nič. Ani sa nečudujeme, že bajkera z Anglicka pri predbiehaní zrazil oproti idúci nákladiak. Druhým rušivým faktorom bola unikajúca chladiaca kvapalina. Na asfalte je všetko ok. Na gruntovke je stále vidlica aj chladič okvapkaný. Za 350 km som dolial cca pol litra. Podvečer sa to nejako posralo. Posledných 150 km zmizli jazerá a zase sme šli cez nudné lesy. Zato pribudol štrk a piesok a moje tempo kleslo na 30-40kmh. Vyjazdené kolaje ma vozili hore dole, a každú chvíľu som očakával pád. O 18:30 sme prišli na breh rieky Aldan. Alex nás už čaká v gastinici v dedine Chandyga. Trajekt odchádzal až o 20:00 a pláva 1.5 hod. Do dediny to bolo ešte 30 km. Robovi som na lodi vravel ako dlho drží osram žiarovka. No tá hneď po vylodení prdla. Premávka dosť veľká, samé nákladné autá, ktoré robili brutál prach. Jazda na diaľkovom svetle rozdrbanou cestou, ktorú som poriadne ani nevidel. Taká večerná idylka. V meste sme našli Alexa, hodili sprchu a padli spať. Dnes 409.9km

27. Deň (23.7.2019)

Alex ráno odišiel pred 8:00. My sme si trošku pospali a šli na raňajky. Posilnení sme sa pustili bojovať s únikom chladiacej kvapaliny. Našli sme si strategickú pozíciu, servis neďaleko obchodu s autodielmi. Chladič sme demontovali, kúpilo sa zopár hadíc a pások na zaslepenie. Test so vzduchom a vodou ukázal prasklinu pod horným úchytom. Totiž malý pár centový silentblok, ktorý je už voľný dovolil chladiču väčší pohyb a to spôsobilo prasknutie. Zváračku na hliník v meste nikto nemá a tak sme použili tekutý kov. Ešte zopár úprav a mohli sme si dať zaslúžený obed. Pozreli sme si ufo a vraj nultý km Cesty kostí. Kým sme sa vymotali bolo16:00. Náš cieľ sa volá dedina Tepli Kluč. Odmenou za dobre vykonanú prácu bola super cesta, kde sme jazdili 70-80 kmh. Keďže sme mali dosť času a slnka pokračovali sme. Cesta bola dokonalá síce bez asfaltu, ale rovná bez dier. Ďalší úsek viedol cez hory. Nádherné údolia, kopce a rieky. Foťáky fotili, gopročky točili. Až sa nám nejako minul čas. Slnko zapadalo a vedeli sme, že nemá zmysel naháňať sa. Odbočili sme z hlavnej cesty hľadať miesto na stanovanie. Po zopár neúspechoch sme sa otočili. Našli sme si flek na plošine pri ceste. Ohník, jedlo akurát pivo nebolo. 219.9km

28. Deň (24.7.2019)

Ráno som pri balení trošku zdržoval. Vypadli sme okolo 9:30. Na naše prekvapenie bolo celkom teplo. Cesta sa motala v kopcoch a trošku sa zhoršila. Každú chvíľu sme fotili. Ako som sa po fotení pohol, hneď som aj zastavil. Defekt. Jedno podozrivé miesto som si vytypoval a tam aj bola diera. Zistili sme, že nám obom prasklo lepidlo. Použili sme knôt. Akurát šlo okolo auto, tak sme ho odchytili a požiadali o kompresor. Boli to domáci z Magadanu, ktorí cestovali na dovolenku. Koleso trošku fučalo, ale dalo sa pokračovať. Časom sa ukázalo, že to je ok. Za celý deň som ho len raz trochu dofúkol. Najbližší pneuservis bol vzdialený cca 300 km. Dostali sme sa po známu benzinku a kafecku Kjubeme, kde všetci cestovatelia lepia nálepky. Pri obede si čašníčka vypýtala nejaké eurocenty na pamiatku. Ďalej sme mali na výber. Smer Usť Neraize po Kolyme alebo odbočiť smer Tomtor tzv. stará letná cesta. Vybrali sme si Tomtor. No po 5km sme zastavili pri zrútenej ceste. Vedeli sme o tomto probléme. Zistil som že som stratil fľašu vody, už zase. Robo šiel hľadať a ja som rozmýšľal. Napokon sme sa dohodli že Tomtor (pól chladu) necháme na cestu späť. Pokračovali sme teda smer Usť Nera. Cesta bola asi 30 km zaujímavá, hory zasnežené kopce rieky. Fakt paráda. Už len kvôli týmto pohľadom sa sem oplatilo ísť. Zatiaľ je cesta v super stave, v pohode sa dá jazdiť 90kmh. Celý deň sme bojovali s neskutočným prachom od nákladiakov. Podvečer cesta začala stúpať do hôr a z minúty na minútu sa ochladilo. Na vrchole sme si ešte vybehli na plošinku so super výhľadom. Cesta dolu do mesta bola v horšom stave a v meste je cesta hrozná. Celé mesto pôsobí veľmi schátralo, prach, bordel a rozbité opustené budovy. Skončili sme v hoteli, ktorý sme ledva našli. Žiadne označenie, na prízemí obchody a na treťom poschodí hotel. Kvôli časovému posunu nám zatvorili obchod. Cestou do centra, ak sa to tak dá nazvať, nám zastavilo auto a ponúklo odvoz. Po niekoľko sto metroch sme boli v obchode. Nemali pivo tak sme si kúpili sladkosti, pizzu a kvas. Dnes 431.8 km

29. Deň (25.7.2019)

Posilnený kvasom a chipsami miesto raňajok sme šli natankovať. Pokus zohnať lepidlo v pneuservise nevyšiel. Zato výzor ulice pripomínal Luník9. Ten kto defekt nemá, cestou po pneuservis bude mať. Cesta bola samá diera a moje tempo 60 kmh onedlho prinieslo výsledok. Oprava radiátora povolila. V rámci obedu na moste som to zalepil, ale nepomohlo. Smola, tak nech si tečie. Prechádzali sme popri rieke, ktorá zmýva cestu. Vraj v Magadanskej oblasti to bude lepšie, aspoň tak tvrdil Alex. Bola to pravda s časti. Bola lepšia ako doobeda, ale horšia ako včera. Dostali sme sa po križovatku, kde sa napája stará letná cesta a neďaleké opustené mesto Kadykčan. Banícke mesto je opustené preto, že im prasklo potrubie v kotolni. Žiadnej pomoci sa nedočkali a postupne boli nútení opustiť svoje domovy. Ďalšie km viedli do mesta Susuman, kde nemajú žiadny asfalt iba prach. Ale to podstatné je benzín, ktorý bol po 435.9 km dosť žiadaný. Kvôli môjmu chladiču pokračujeme rýchlo po Kolymskej trase do Magadanu a naspäť pôjdeme po Tenkinskej trase cez kopce. Ubytko bolo dosť drahé, 1850 rub na hlavu. V prvej gastinici chceli ešte viac, no mladí chalani nás zobrali do inej. Domy sú tu kvôli permafrostu postavené na nožičkách, aby sa nezabárali hlbšie.

30. Deň (26.7.2019)

Dnešný deň sme nemali nič extra na pláne iba ťahať km smer Magadan. Vyrazili sme okolo 9:00. Prvá zastávka bola v meste Jagodnoje, kde sme dali raňajko-obed a nakúpkli na cestu. V mestách majú strašne zlé cesty, horšie ako mimo miest. Ďalšou zastávkou bol pamätník starého mostu cez rieku Kolyma. Kilometre ubiehali a ako sme smerovali na juh krajina sa otvorila. Naskytli sa pekne scenérie, kopce, riečky. Napokon sme prechádzali veľkým údolím, ktoré v diaľke po oboch stranách lemovali hory. Fakt paráda. V dedine Atka sme natankovali a šli hľadať miesto na stanovanie. Zakotvili sme po 483 km na brehu jazera. Dosť sme sa natrápili s drevom, pretože nebolo možné nájsť nič iné ako tenké konáre. Pobyt nám spríjemňovali komáre asi v najväčšom počte z celého výletu. To že repelent nefunguje vieme. Ale novinkou bolo, že ani oheň ich nedonútil dať nám pokoj.

31. Deň (27.7.2019)

Ráno zase komáre. Pobalili sme sa a ťahali posledné km smer Magadan. V kafečke sme dali len ľahké raňajky, mali sme vidinu európskeho jedla. Povinná foto a tabuľku Magadan a potom Maska smútku. S neďalekého kopcu bol super výhľad na mesto a na more, ktoré ho omýva z oboch strán. Tam sme stretli bajkera, po štandardných otázkach sa dozvedel o mojom chladiči. Hneď nás bral do servisu. Som sa snažil byť nápomocný, no majster ma hneď zrušil. Pokoj ja to spravím. Chladič zacínovali, dengy nechceli, tak sme im dali aspoň nálepky. Robo vymenil olej, kúpil som defekt sprej a konečne obed a hostel. Vidinu burgeru nám zmarila obsluha. Tak sme šli do pizzerie Pinokio. Nie lacná, ale dobrá. Majiteľ sa snami pofotil a dostali sme špecialitu ako darček. Pizza s plodmi mora.(akurát nevieme kde sme ju dali). V hosteli nás čakal Alex a ďalej bolo len pivo. 217.3 km. Ps. Naši spoluobyvatelia bol až takí neodbytní, že to skončilo vrieskaním po sebe a vyhadzovaním z izby. Slovakia uspela.

32. Deň (28.7.2019)

Ráno sme sa rozlúčili s Alexom. Potom sme sa pomaly pozbierali a spravili servis. Vyčistili, došponovali a namazali reťaze. Vyčistili sme vzduchové filtre, ktoré na tom neboli až tak zle. Zastavili sa za nami naši večerní kamoši a veľmi sa nám ospravedlňovali. Na znak odpustenia sme sa s nimi museli fotiť. Dnes sme mali na pláne pobehať mesto a nakúpiť suveníry. Ako sme sa vybrali do centra, ozval sa nám miestny bajker Alexej. Stretli sme sa a na aute nám spravil exkurziu mestom. Zobral nás na zaujímavé miesta. Konečne sme sa pozreli aj pri more. Počasie bolo príjemné, ale ani domáci sa nekúpili. Tak sme si symbolicky namočili ruku. Celkom ho zaskočila odpoveď na otázku čo máme na ochranu voči medveďom. Nič. Tak nám dal obrovský K.O. sprej a svetlicu. Podvečer sme si dopriali zase pizzu.

33. Deň (29.7.2019)

Ráno sme sa pobalili a za chladného počasia a hmly vyrazili smer domov. Teda najskôr sme šli do dediny Ola, kde je nultý km Kolymskej trasy. V mestečku Palatka sme sa odpojili z Kolymy a vydali sa cez Tenkinskú trasu. O stave cesty sme info nemali. Zo začiatku bola horšia, no potom sa to zmenilo a plynule sme šli 90kmh.V rámci jednej prestávky ma Robo posadil na AJP. Hm. Dalo by sa zvyknúť. Moto je dosť vysoká, ja by som sa asi viac váľal na zemi ako jazdil. Obdivuhodné ako to Robo dáva. Dostali sme sa do mesta Usť Omčuk. Náš pôvodný plán bol zostať niekde tu. Keďže bolo málo hodín po nákupe a tankovaní sme valili ďalšie km. Príroda bola pekná jazdili sme cez kopce, bolo zopár perevalov. Tam bola síce cesta horšia, ale výhľady o to zaujímavejšie. Cestou bolo niekoľko vrakov aut a nákladiakov v priekope. V jednej prudkej zákrute sa zosunul náves a ťahač zablokoval cestu. Vodič si asi zarobil. Posilnený nejakými alkoholmi vykotil do priekopy Belaz. Škoda vraj 18 miliónov rubľov. Postupne sa ochladzovalo a slnko zapadalo. Posledné dva perevaly som si už neužil kvôli zime. Za šera sme sa napojili na Kolymu. Keďže do mesta Usť Nera je 400 km bez benzínky, museli sme zase isť do mesta Susuman. Neveril som, že ma môže 2x nasrať tá istá rozbitá cesta, ale stalo sa. Sme v rovnakom hoteli a v rovnakej izbe ako pred pár dňami. Dnes 712.3km. Predpoveď počasia je dosť mizerná 8 stupňov, dážď a k tomu jeden z najhorších úsekov pred nami.

34. Deň (30.7.2019)

Predpoveď počasia bohužiaľ vyšla. Takže najhorší úsek Kolymy, v najhoršom počasí z celého tripu aspoň zatiaľ. Robo si trošku prispal a ja som bol len rád, že nemusím do tej zimy. Pohli sme sa o 10tej. Najskôr sme šli do kafecky na raňajky. Pri moto sme zistili ďalší defekt na zadnom kolese. Pripravili sme knôty a šlo sa na vec. Teda zistili sme, že nemáme lepidlo. Takže ja som čakal a Robo šiel na nákupy. Do kolesa sme po oprave nafúkali tire doctor ako prevenciu. Koleso treba roztočiť, tak som to naštartoval, zaradil 2ku na stojane. Spozorovali sme krásne vajce s osmičkou. Pravdepodobne večer ako som prešiel na poloprázdnej pneu cez tie jamy, tak som ho dokrivil. Tieto srandy spôsobili, že sme vyštartovali o 13:00. Najskôr nepršalo, cesta bola ok. Potom bolo miestami blato. Asi 40 km za odbočkou na Kadykčan nás dobehol biker z Brazilie, ktorého sme stretli v Magadane. Začínalo pršať a on vysmiaty, že má mokré nohy ,a že do Kadykčanu to bolo viac km ako málo, a že tam žili ľudia. Nuž asi trafil inú dedinu. Ďalšie km boli hnus. Dážď voda na ceste, teda ak sa to dá nazvať cestou. Jama vedľa jamy, jama pred jamou, jama za jamou, a v jame ďalšie dve jamy. A to všetko plné vody. Miestami som mal pocit, že sú hlbšie ako boli dlhé. Môj inštinkt obchádzať ich bol na tom podobne ako pocitová teplota 5-7 stupňov. A vyberal som väčšinou tie najhlbšie. Symfónia nárazov rán úderov a ja som za odmenu dostával blatovo ľadovú sprchu na nohy. Zaujímavé, že cesta ktorú som si pamätal ako zlú bola lepšia a naopak. Asi má na to vplyv dážď a ťažká technika. Pôvodne sme chceli zostať na noc v dedine Artik, keďže sme vyrazili dosť neskoro. Žiadne ubytko sme tam nenašli. Ani žiadny domáci obyvateľ sa nemal k činu nás prichýliť. Kafecka zatvorená, skapal tu pes. Tak sme sa rozhodli dotiahnuť to do Usť Nery. Starý známy hotel, pizza a pivo. Dnes utrápených uzimených 420.9 km. Pred hotelom nás čakal nový motorkársky kamoš,(Brazílec)chodil hore-dole vraj domáci mu ponúkol ubytko so saunou a tu je hotel. Nevedel čo si má vybrať.

35. Deň (31.7.2019)

Vedeli sme, že dnes chceme spraviť iba cca 260km. Na raňajky sme dali pizzu, leňošili do 12:00 a hypnotizovali počasie. Veľmi to nepomohlo. Tankovanie a odchod v daždi v nepremokoch. Prvé km boli zlé. Kaluže, blato. Potom prestalo pršať a šlo sa celkom fajn. Stretli sme motorkára Dave Gowa z Australie. Prehodili zopár slov a pri odchode sme si všimli, že Robovi tečú predné tlmiče. Trošku to poutieral a pokračovali sme. Za perevalom vykuklo slnko, tak sme si dali prestávku. Keďže Robová brzda bola od oleja z vidlice spravili sa čistiaco-preventívne úkony. Pri odchode som si všimol, že reťaz ťahám takmer po zemi. Takže dole tašku a šponovať. Zase nás dobehol dážď. Nepremoky boli dolu, tak sme len utekali a čakali za ktorou zákrutou vykukne slnko. Cestári robia super úpravu. Navozia hlinu alebo piesok a potom to zrovnávajú. Akurát keď to je ešte kypré mám problém a vozí ma to. Na luxusnom asfaltovom mostíku sme si dali prestávku. Pristavili sa pri nás dve Poľské posádky na ceste do Magadanu. Prehodili sme pár viet a chceli isť ďalej. No zase technická prestávka defekt. Kto? Zas ja, zadná pneu. Sprej síce zalepil ventil, ale malú dieru nie. Zase sme použili knôt, dofúkali a šli zdolať posledné km. Príroda perfektná, ale veľmi sme nefotili. Zapichli sme to na Kube, teda Kjubeme, ale volajú to tu Kuba. Gsm signál je iba v kafečke. Ubytko je hneď vedľa, malý vagón pec a postele. Najskôr že 1000 rub za oboch. Pri platení 1000rub na osobu. Sme sa začali tváriť, že netušíme čo sa deje. Asi to zabralo. Dnes 264.2 km

36. Deň (01.8.2019)

Ráno som omrkol tlak v pneu, všetko ok. Vykuklo na mňa slnko. Bude super deň. Natankovali sme, splnili jednu kamarátsku požiadavku o doplnenie mena na plechovú búdu s nálepkami. Cestu sme poznali. Lepšie úseky, horšie úseky, perevaly, príroda. A samozrejme defekt č.4. Prax máme, za 10 minút hotovo. Podľa vzoru Robovej vidlice, aj moja začala trošku púšťať. Nič strašné. Aj tak bol na pláne repas doma. Reťazovú sadu som menil v Krasnojarsku pred 8000 km. So šponovaním som už takmer na maximum. Pekná kvalita za takmer 150€. V Teplom Kluči sme si dali nanuky a čokoládu. Po oddychu sme boli odhodlaní na posledných 70 km. Ešte kontrola tlaku pneu, všetko ok, ide sa. Po 9 km drb defekt č.5. Posledná oprava nejako nevyšla a knôt sa zatlačil dnu. Nevadí máme ešte jeden. Po 30 km len rana a plávanie moto. Pneu bola za 10 sekúnd prázdna. Diera ako prst a v kolese kameň. Toto už knôt nespraví a ani už nemáme. Dole koleso, Robo šiel 35km do Chandygy riešiť zase moje problémy. Ja som čakal pri ceste počítal kamióny, čistil okolie zadného kolesa. Medzičasom prišiel náš kamoš z Brazílie, tak som sním rukami, nohami anglicky komunikoval. Dozvedel som sa, že chalan z Litvy je o 35 km ďalej má rovnakú super pneu a rovnaký problém. Bajker z Jakutska mu nesie náhradu. Pekné hovná sú tie Continental TKC80. Plášť vyzerá ako keby som po žiletkách jazdil. A to ani zďaleka nie som na max. zaťažitelnosti pneu. Keby toto viem idem s michelin pr4, kde som nemal za 116000km ani jeden defekt. A to sme jazdili dvaja plus kufre nie len asfalt. Do dvoch hodín bol Robo späť v kolese kamera(duša) z nivy. Ako mu to všetko oplatím, ešte neviem. Všetko sme spravili ideme. Po 500m som si spomenul na jednu maličkosť. Ja chuj som nedotiahol brzdový strmeň. Samozrejme vodiaci šrób v prdeli. Ďalšiu pol hodinu sme ho hľadali. Samozrejme šanca nulová, keďže mal dokonalú kamufláž od blata a piesku. Celý zadný strmeň som demontoval a pripevnil ho na nosič kufrov. Takže mám predné doštičky zodrané takmer úplné a zadná brzda brzdí rám kufrov. Ideálna kombinácia. Posledných 30 km som nebrzdil, nepridával ani nemyslel, proste som išiel. Konečne o 20:00 sme sa dotrepali dali obedo-večeru. A šli na ubytko. 349.7km Čo to bolo kua za deň?

37. Deň (02.8.2019)

Ráno som konečne vymenil žiarovku a spravil reorganizáciu tašky. Vypadli sme okolo 10tej do nášho starého známeho servisu. Za hodinku sme vyrobili valček a šrób čo som včera stratil. Štrkovo-kamenistou cestou sme sa vrátili na breh rieky Aldan a čakali na loď. Teda loď tam bola, ale plávala až o 2 hodiny. Dôležitý ujko nám povedal, že nech oddychujeme pri rieke, umyjeme motorky a seba. Tak sme si dali obed a oddych. Majú tu celkom drzé veveričky, či čo sú to za zvery. Prišla prehrabať tašku s jedlom meter od nás. Hodinovú plavbu nám spríjemňovali kamionisti otázkami a porovnávaním motoriek. Ďalších 80 km bolo pre mňa nočnou morou z predchádzajúcej cesty. Teraz ma to až tak nešmýkalo, alebo som si už zvykol. Štrk bol v pohode, ale nechápem prečo na mostoch majú sypký piesok. Tam som musel ísť naozaj pomaly. Ďalej už začala pekná krajinka s močiarmi, lúkami, kravami a koňmi. Chceli sme prísť minimálne do dediny Čurapča, ale sa to zvrtlo. Zastavilo nás auto s prívesom a loďou. Že sú tiež turisti z Jakutska, Tyndy. Pokecali sme a pofotili sa. Pri odchode si všimli, že na ich homemade prívese vypadol šrób z listového pera. Mal som kus závitovej tyče, tak sme zdelali remont. Všade nás čakajú, že popijeme. Začalo sa stmievať, no obloha bola čudná. Bolo vidieť dym s obrovských lesných požiarov, ktoré tento rok sužujú Sibír. Skončili sme 50 km pred Čurapčou na lúke s ohňom. Dnes195.6 km. A ozaj, nemal som defekt.

38. Deň (03.8.2019)

Deň začal pod mrakom. Pred 9:00 sme vypadli. Plán bol prísť do dediny Čurapca a dať si raňajky. No všetky kafečky otvárali až od 10:00. Tak sme šli ďalej. Začalo pršať. Posledných alebo teda prvých 150 km Kolymy bola hrôza. Šmýkalo sa, bola voda aj blato ale tie diery kua. Milión ks na meter. Moto vydávala zvuky aké nahrali v 13 km hlbokom vrte na polostrove Kola. Vraj navŕtali peklo. Miestami som jazdil po prednom kolese, keďže zadný pruzinovo-bezolejový tlmič akosi neplní svoju funkciu. Cesta mi prišla omnoho horšia ako cestou do Magadanu. V daždi sme sa dostali do Nižného Bestiachu a tým ukončili Kolymu. Trajekt nás za hodinu prepravil cez megarieku Lena do mesta Jakutsk. V daždi sme bojovali s mestskými brodmi v podobe kaluži na ceste.Kanalizačný systém tu veľmi nie je. Nevieme či kvôli permafrostu alebo proste majú na háku. Na tretí pokus sme našli hostel, ktorý nám odporučil náš kamoš z Brazílie. Sušíme, objednali sme si pizzu a pobehali mesto. Pôsobí to tu zvláštne. Nové budovy, staré budovy, sem tam soška alebo pamätník. Mám z neho skôr smutný pocit. Niečo na štýl Tiraspolu. Kúpili sme nejaké to pivo a počúvali zážitky bikera, ktorý má na konte toho podstatne viac ako my. Dnes 243.2km

39. Deň (04.8.2019)

Dnes to dopadlo úplne inak ako malo. Ráno sme šli hľadať silniky (guferá) pre AJP. Automagazíny otvárajú o 9:00, takže o pol 10 bola väčšina ešte zatvorená. Ja som potreboval pneu a brzdové doštičky. Pred jedným z obchodov zastavil chalan a dal nám klasické otázky, odkiaľ sme, kam ideme. Vymenili sme kontakty, že možno má doštičky a tým to zhaslo. No po pol hodine volá, že kde sme, že našiel doštičky. Stretli sme sa. Skoro aj pasovali, ale bolo treba zväčšiť dieru pre kolík. Pozval nás k sebe na byt, dali sme čaj a spravili úpravu. Po konverzácii sme zistili, že hoci tu žije roky, nikdy nebol v permafrost múzeu. Nakoniec sme šli jeho autom. Povodil nás po suvenirshopoch a pamiatkach. Dokonca nám kúpil kľúčenku z mamutej kosti. Oplatili sme mu to vstupným do múzeá. Bolo fakt perfektné, kopec známych postavičiek, tematicky ladené, bludisko šmýkalka. Ďalej nás zobral na výhľad pri hydroelektráreň. Cestou k nemu vybavil s manželkou pre nás jedlo, ktorého názov sme nepoznali, ehm a už ani nepoznáme. Boli to cestovinové taštičky plnené mäsom. Fakt milí, srdeční ľudia. Pri hľadaní pneu sme zablúdili do klubu Nočných vlkov. Ja som čakal vonku, náš kamoš Andrej sa ich išiel spýtať na pneu a servis. Tá istá neochota a pocit nadradenosti vládne asi všade, kde sa zgrupujú títo najväčší motorkári na naj super mašinách. Verím tomu keby tam nabehnem ja alebo Robo, tak sme vítaní a pohostení, ale aspoň vidíme ich pravú tvár. Suma sumarum, pneu na liter nieto, ale Robo by si vedel vybrať. Super sa to zvrtlo dnes, toto milujem na cestovaní. Motorkám sme dopriali zaslúženú očistu. V Krasnojarsku mal Robo chuť na burger a po 8000 km sa to splnilo. Medzi časom sa za nami zastavil ujco, že či nepovozíme jeho dcéru na moto. Robo to mal jednoduché, jednomiestny motocykel. Ja som to riešil dosť dlho. My ne miestny. My zo Slovakie. A nič. Takto to pokračovalo asi 2 série otázok a pochopil, že to fakt nepôjde. Dokúpili sme pivo a šli na hotel. Pozvoľný pokec o cestovaní narušil obyvateľ hostelu, že som mu čmajzol tapačky( papuče). Veru mal aj pravdu. Zobral som prvé, keďže niekto vzal aj mne.  Dnes 30.1km

40. Deň (05.8.2019)

Po raňajkách sme vypadli z hostelu. Kvôli času sme sa rozdelili. Robo šiel po svoje pneu a ja do Yamaha centra. Mesto už poznám, tak som šiel po pamäti. Zohnal som 190ku pneu shinko za 8900 rub. Cca 130 eur. Uvidíme. V starom meste sme sa znovu stretli a začal som zdržovať. Šiel som hľadať nožík, ktorý som chcel kúpiť. Potom ďalšie suveníry mali v múzeu večnej mrzloty, ale nebrali kartu. Takže najskôr bankomat. V múzeu si nás pamätali zo včera. Pofotili sme sa a polozili mi zopár otázok, že to bude na ich instagrame. V šinomontazi sme prehodili pneu. Za prácu nechceli nič a dali nám ich nálepky. Rozlúčkovým burgerom a poslednou nálepkou sme sa rozlúčili s mestom Jakutsk. Trajekt sme stihli super a úplne prázdny. Počas 1.5 hodinovej plavby sme pokecali s kapitánom. Dal nám cestu grátis. Teda aspoň to tvrdil, keďže ani predtým sme nič neplatili. Po rýchlom nákupe a sme pokračovali v ceste. Robo ešte našiel obchod s alkoholom a zobrali sme 2 pivá. Asfaltom sme pokračovali cca120 km k ľadovcu. Teda pripadá nám to skôr ako údolie s kopou roztápajúceho sa snehu. Je tu zákaz piť, robiť oheň a kempovať. Tak sme si dali pivo a stanujeme, ale oheň nemáme. Samozrejme nie sme žiadni hulváti, tak sme sa slušne opýtali strážnika a ten nám to dovolil. Dnes 150.9 km. Sú tu pekné dotieravé mušky a v dosť hojnom počte.

41. Deň (06.8.2019)

Mušky boli zase prítomné, preto sme rýchlo pobalili a vypadli. Cestu aj krajinu sme už raz videli, preto sme sa nezdržiavali. Až dnes naozaj kompletne dovytekal zadný tlmič. Je to pekne nepríjemné, motorka skáče hore dole, pripadám si ako na koni. Našťastie onedlho bude už iba asfalt a tam to je ako tak ok. Dostali sme sa do mesta Aldan. Kúpil som ďalší polyuretánový silentblok a zase čiastočne opravil tlmič. V gastinici na nás zahrali pekné divadlo. Išli sme ako na hotové a ta fuchtla na recepcii, že môže iba ľudí s Ruským pasom ubytovať. Tak sme jej vysvetlili, že sme tu boli 2 týždne dozadu a nejako sme to uhrali. Potom nás napadlo, že tu vlastne bol s nami Alex a on mal Ruský pas. Pokiaľ som ja robil moto, Robo sa postaral o pranie. Dnes 457.8 km

42. Deň (07.8.2019)

Z Aldanu sme sa vydali smer Tynda a ďalej napojiť sa na hlavnú trasu Moskva-Vladivostok. Cestári makajú a pribudli nové asfaltové úseky, ktoré pred dvoma týždňami neboli. Po Tyndu sme to poznali a Robo aj ďalej. Tajne som dúfal, že ma len straší ale bola to realita. 20 km za mestom skončil asfalt a začala nočná mora, ktorá bola sem-tam prerušená úsekmi asfaltu. Premávka veľká, prach neskutočný a všade samá technika, cestári a cesta nikde. Som mal chuť pri nich zastaviť a spýtať sa ich ako sa darí. Skoro som si vykričal hlasivky od nadávania. Skákal som ako koza, otáčky mi skákali +-500 ako koleso nad "cestou" lietalo a stracalo grip. Reťaz plieskala do všetkého, čo mala na dosah. Keďže Kvalitka JT nevydržala ani 10000km. A už nie je kam šponovať. Našťastie všetko má začiatok aj koniec. Najhorší úsek celej cesty do Magadanu skončil a tým aj naše bezasfaltové dni. Celkovo sme napočítali cca 7000 km bez asfaltu, čo je skoro polovica celého výletu zatiaľ. Aktuálne sme pri dedine Never. Chceli sme dať foto s tabuľou Magadan 3177km, ale nastal malý problém. Asi ich nebavilo každoročne čistiť nálepky a tak jednoducho Magadan zrušili a dali tam Tynda. Dnes 684.7km

43. Deň (08.8.2019)

Na raňajky si Robo dal palacinky. Keďže mali poslednú porciu, ja som zaexperimentoval a dostal som niečo ako lievance plnené tvarohom. Ešte že to zachránila poleva, podobná salku. Posilnení sme vyrazili hltať km smer Čita. Celkovo tabule vraveli 990km. Cesta bola super a miestami som zabudol na môj nefunkčný tlmič. Potom prišiel remont a spomenul som si. Pred dvoma rokmi som sa chcel zastaviť pri pamätníku venovanému motorkarovi, ktorého tu zabili. Ale nejako som to prešvihol. Tento krát za Robovej pomoci sme to našli. Miesto navštevujú motorkári snáď z celej Európy a Ázie. Na zopár miest a výhľadov som zaspomínal, ale kopec som si toho nevedel vybaviť. Za dva roky sa to tu pomenilo. Po nie veľmi dobrom obede cesta začala stúpať. Les vystriedali lúky a veľké pláne kam až oko dovidí. Napr. toto si vôbec nepamätám. Možno preto, že sme tu mali celkom chladno, alebo pre Ivanové raketové tempo. Ale fakt super. Teplo slnečno, asfalt a super výhľady. Čo viac môže motorkár chcieť. Reťaz už dožíva, ešte musí zvládnuť 1500 km. Prekvapivo dobre drží predná pneu, ktorá má cca 8000 km, z toho 7000km mimo asfalt. Vytečený tlmič sa začal jemne pridierať, čo v praxi znamená, že ma to už toľko nehojdalo. Takže vlastne ako keby sa mu navrátila štipka funkčnosti. Cestou sme vybehli na neďaleký kopec s kostolom, ktorý som si tiež nepamätal. Za našich dnešných 811.9 km sa západ slnka posunul cca pol hodinu. Celkom sranda. Zapichli sme to niekde za kopcom pri ceste. Oheň nebolo z čoho založiť, tak sme sa rýchlo najedli a zaliezli do stanov kým sa úplne nezotmelo.

44. Deň (09.8.2019)

Ranný úsmev mi zarazil pohľad na prepákovanie. Takže nie tlmič sa pridrel, ale zohlo sa prepákovanie. Totiž keď moto odskakovala od cesty dali sme menšie predpätie na pružine. Pomohlo to, ale zároveň som sa často dostal na doraz a zvyšok energie ne-spracovalo prepákovanie. 200 km pomalým tempom sme sa dostali do Čity. Za pomoci z domoviny sme našli motomagazín. Doštičky nemali, rozetu a vývodové kolečko tiež nie, ale mali Činsku DID reťaz ktorú mi rovno predavač neodporučil a o 1 mm menšie guferá pre Roba. Nenakúpili sme ale pred obchodom spoznali Arťoma a ten nás zobral domov. Prvý bol čaj, potom obed a pokec, až nakoniec oprava. Rozoberanie bola rýchlovka, 10 minút. Po dvoch úderoch kladivom to bolo Ok. Až podozrivo rýchlo, preto sme spravili tuning a navarili kus poriadneho železa ako výstuhu. Nebyť týchto mojich problémov, bolo by o polovicu menej zážitkov. Ďalej sme ťahali km. Začalo nám pršať. Robo si protestne nedal nepremok a mne zas vôbec nepomohol. Po 300 km sme sa dopracovali k mestečku Chilok. Najskôr v kafečke sme sa nedopátrali kde je gastinica. Potom sme po navigacii šli do neexistujúceho ubytka. Časť mesta pripomínala BAMku. Kaluže a bez asfaltu. Potom skratka do mesta cez visutý most. Bolo to skôr pre ľudí, ale pánko na moto nás presvedčil, že to je aj pre dve kolesá. Robo ako prieskumník zjazdu a nájazdu šiel prvý. Keď som šiel ja zadné koleso mi začalo prešmykovať a stratil som zem pod nohami. Bol som riadne nasratý, ale nie dostatočne aby som moto zodvihol sám. Našťastie onedlho som mal pomoc. Odniesla si to stúpačka. Proste zase niečo, aby nebol deň bez opráv, na asfalte to je snáď horšie ako mimo neho. Cestou z mostu mi cestu skrížila ženská, ktorú som mal v úmysle zraziť ale nepodarilo sa. Na zjazde bol ožratý chlapík, ktorého som poslal do prdele. Povedal, že pôjde, ale najskôr foto. Znechutený som prišiel do gastinice. Robo vybavil ubytko a obchod. Po večeri a pive som sa na tom už iba smial. Aspoň mám video. 586.9 km

45. Deň (10.8.2019)

O 9:00 sme už pokračovali ďalej smer Ulan-Ude. Asi 60 km sa striedali tabule 253 a 257 km.  Zlomenú stúpačku som poriešil až počas obeda. Dali sme si lagman a bol špičkový. V neďalekej dielni sme odrezali nit držiaci pozostatok stúpačky a nahodili sme tam zadnú. Cesta smer Ulan-Ude viedla cez kopčeky serpentíny okolo rieky. Fakt pekné. Pred dvoma rokmi sme to šli s Ivanom podvečer a veľa som z toho nemal. Zopár krát sme zastavili a spravili foto. Na jednom mieste Robo vybehol hore na moto. Ja som šiel samozrejme pešo. Mal som problémy aj bez moto, taký stupák s jemnými kameňmi to bol. Je to macher. V meste sme si pozreli najväčšiu Leninovu bustu na svete. Využili sme svadbu a vbehli rovno na námestie. Ďalšie km nás zaviedli k chrámu Datsan. Bolo tam celkom rušno asi 3 svadobné fotenia, plné parkovisko ale aj tak pekné miesto. O 17:00 sme vypadli z mesta smer Bajkal. Robo to tu poznal tak sme šli na istotu. Mali sme ale problém nájsť flek na stany, keďže je víkend a plno. 586.9km

46. Deň (11.8.2019)

Dnes sme si dali "dovolenku". Bajkal a pivo. Vypili sme všetko pivo biely medveď. Pokračovali sme v rámci prechádzky a išli nakúpiť fľaškové pivo. Cestou späť sme sa zastavili zase na prvom mieste. Večernú idylku na brehu Bajkalu nám zmaril dážď. Preto som navrhol posledné 4 1.5 litrové fľaše piva dopiť v mojom stane. Robo sa oprel o tyčku, tá praskla a prepichla vonkajší plášť stanu. Tak v jednej ruke pivo a druhou som držal stan. Po búrke sme zrobili remont stanu a popíjali ďalej. Na záver večera sme znovu šli do neďalekého podniku. Ako posledné pivo sme si dali Kozel. Na fajront sa konečne usmiala aj mladá večne nasratá čašníčka Oľa. Tak ani tretí krát pri Bajkale sa mi nepodarilo okúpať. Nevadí nabudúce. dnes poctivých 0 km.

47. Deň (12.8.2019)

Trošku sme si prispali ehm... To bude tými medveďmi čo sme popili. Pred odchodom sme ešte dali zaftrak omeletu, ale už bez piva. Bolo celkom chladno a pod mrakom. Cesta ubiehala pomaly. Staré známe miesta a výhľady, tak som si zaspomínal na cestu do Japonska. Posledný úsek cesty sme šli pomaly, pretože sme prenasledovali mračno. Dali sme mu náskok a našťastie sme nezmokli. Pred Irkutskom bola už dosť hustá premávka. Vôbec sme nemali chuť ísť do mesta ale povinnosti volajú. Prvým cieľom bol motoshop Fenix. Cestou sa Robovi podarilo batožinou vyvrátiť spätné zrkadlo na jednom aute. Vodič podľa slovného prejavu spokojný veľmi nebol. Ale nič sa nerozbilo tak sme šli ďalej. V motoshope sme si nachystali veci na kúpu. Olej, filter, reťaz, rozeta, doštičky predné zadné to bude zase suma. Bohužiaľ vývodové koliesko nemali ale vraj zajtra na obed bude. Aspoň že reťaz majú DID a nie nejakú Thajskú JT kravinu. Ubytovanie sme šli na istotu tj. do hostelu kde som bol pred dvoma rokmi s Ivanom. Všetko klaplo. Cestou sme videli Star burger tak sme ešte skočili na večeru. Kuchár sa nás pýtal odkiaľ sme a potom spustil po Česky. Vraj bol 7 rokov v Prahe. Dosť sa čudoval, že čo tu pre Boha robíme. Dnes 362 km.

48. Deň (13.8.2019)

Dnes to bolo skôr o technike. Robo vyrazil do jedného shopu pred 10tou. Ja som čakal na informácie, čo tam majú pre mňa a z druhého shopu kedy príde 16 zubové vývodové koliesko. Aby som ozrejmil situáciu. Fz1 má 122 článkovú reťaz. Ponúkli mi JT tak som ich hneď poslal do prdele že chcem DID. Mali iba 120 článkovú. Rozhodol som sa teda pre menšiu 44 zubovú rozetu a koliesko 16 zubové, že to sadne. Vývodové koliesko som vyzdvihol, ale rozetu mali tam kde bol Robo. Kúpil som teda motul, filter, olej na reťaz, koliesko, reťaz suma 130 eur. Doštičky mali goldfren ferodo a g- Brake nič z toho ma neoslovilo. Po blúdení som na druhý krát našiel Roba aj servis. Vidlicu mal hotovú a už sám menil olej a zadnú pneu. Kúpil som rozetu, Trw predné a zadné doštičky za 90 ojro. Kým som sa vrátil do servisu majster sa začal venovať zadnému tlmiču, ktorý som mu spomenul. Samozrejme bez môjho pokynu a dohodnutej ceny. Robil to fakt precízne, nebál sa použiť úpravy a zlepšováky. Čas sa ťahal a nakoniec zistil, že to najdôležitejšie tj gufero nemá. Stav zadných ložísk v kolese sme zhodnotili za mizerný. Preto cestou kúpil aj tie. Ja som vymenil olej a začal som sa hrať a reťazou. Po rozbalení vývodového kolieska som zistil, že mi predali správne ale na tenšiu reťaz. V neďalekom obchode mali 15 a 17 zubové. A začala dilema. Či ešte zhoršiť prevod na cestu s 15kou alebo tam nejako dostať 17ku. 16 ka by bola ideál, ale staré bolo KO a nové zlé. Nakoniec sme spravili trošku úpravu šponováku a drážky pre koleso. Dostali sme tam 17ku. Strávili sme tam celý deň. Na mojej moto sa makalo 5 hodín. Aj keď som mu pomáhal, práca bola 100 eur a ložiská vraj drahé, on také nikdy nedáva, ale iné neboli. Cca15 eur. Plus koliesko 17 zubové 13 eur. Čiže dnes padlo cca 350 eur na servis. Vraj na tlmič mám rok záruku. Zastavil sa za nami Brazílčan, ktorý bol tiež v meste. Bol v inom servise a hodnotil to veľmi zle. Poškodili mu prednú vidlicu pri repase. Večer sme unavení dali ešte večeru tam, kde sme včera. Kúpili jednu fľašu piva Džingischán a šli oddychovať.Dnes 43.4 km

49. Deň (14.8.2019)

Ráno sme vypadli pred 10tou. V motoshope Fénix som vrátil nevhodné a nepoužité diely, veľmi sa mi ospravedlnili a šli sme smer Krasnojarsk. Doteraz som si myslel, že najkrajšie rusky sú v Jekaterinburgu ale našli sme veľmi silnú konkurenciu. Irkutsk. Celkom do tejto štatistiky spadala aj naša recepčná, ale nestihol som ju odfotiť, len nám otvorila bránu a zdrhla. Celý deň bola zima a to nie len v meste s názvom Zima kadiaľ sme prechádzali. Predpoveď na Bajkal na nasledujúce dni tiež nič moc. Preto sme ostrov Olchon vypustili. Snáď nabudúce. Niekoľko krát sme zmokli aj videli slnko. V takom počasí ani nebola chuť fotiť. Ale zistili sme čo je na konci dúhy. Ruské pole. Cestou sme prechádzali cez mesto Tulun, mesto ktoré bolo 2x zaplavené a cesta uzatvorená. Stále bolo vidno stopy po vode. Bahno, zničená hrádza na rieke, zaplavené časti mimo cesty. V podvečerných hodinách sme dosiahli cca polcestu Nižneudinsk a zapichli to v gastinici, kde som sa pred dvoma rokmi spoznal s Ivanom. V meste sú 3 ubytká. Jedno lacné plné, druhé o nás veľmi nestálo a odbili nás, že kde chceme dať moto nemajú garáž, tak sme sa vrátili do prvej najdrahšej možnosti. Dnes 547.2 km Ps. už mi konečne zase dobre ukazuje tachometer po zmene prevodu.

50. Deň (15.8.2019)

Ráno hmla, dali sme palacinky a šli. Postupne sa počasie vylepšilo a už bolo fajn. Dopracovali sme sa pri mestečko Tajšet a tým sme uzatvorili kolečko okolo Bajkalu Bam Kolyma tam, Kolyma späť, trasa Lena a magistrála. Dokopy cca 10500 km. Opäť sme v Krasnojarsku. Bajkpost sa trošku pomenil pre veľkú účasť hlavne nebajkerov poschodie zatvorené budeme v garáži. Zbehlo sa tu grilovanie, trošku pokec a nejaká ta samogonka. Stretli sme Estónskeho bajkera s trošku nereálnym planom. Prejsť Irkutsk Novosibirsk za deň cca 2000 km, hlavne keď o pol 6 večer bol na pol ceste  km???

51. Deň (16.8.2019)

Ráno som vrátil naspäť matice do šponováku reťaze a nahodil nové doštičky. Za Robovej pomoci samozrejme. Cestou som mal 50km na rozmyslenie. Totiž Robo mi dal chrobáka do hlavy. Či nedáme Kyzyl (je tam stred Ázie) a cesta cez hory, super výhľady. Počasie nemá byť úplne ideálne a stále verím, že na týchto pneu prídem domov. Ani časovo to veľmi nevychádza, najskôr som chcel byť doma v polke augusta, potom okolo 20tého. A teraz budem rad ak vôbec august ešte bude. S ťažkým srdcom som nakoniec povedal nie. Nechám to na iný výlet. Mám tu ešte čo pozerať Mongolsko, Altaj, Olchon atd. Mali sme na vyber dve cesty ďalej. Juh cez Kemerovo po hlavnom ťahu, alebo smer Tomsk. Vybrali sme druhú možnosť aj keď som tadiaľ šiel, ale Robo ešte nie. Na 10 km úseku bez asfaltu som videl prvého mustanga po 20000 km. Modrá alebo sivá farba, jeden biely široký pruh. 90te roky. A zrovna na gruntovke. Jaj ozaj dnes som 20000 km na ceste. Našli sme super šašlikareň a dali si večeru. Celý deň som jedol kraviny z gazprom pump čo ma sotva zasýtili po odchod. Deň sme ukončili stanovaním na poli 260 km pred Novosibirskom, ideme novou cestou, ktorú nepoznáme. Dnes 627.2km

52. Deň (17.8.2019)

Pred dvoma rokmi som už o takomto čase sedel v lietadle domov. Ráno bola rosa, zbalili sme mokré stany a šli na benzínku tankovať a sušiť. V luxusnej kafečke sme dali raňajky. Ja pizzu a Robo kapustové pirohy. Fakt dobré, obaja sme dali duplu. Doobeda sme prišli po Novosibirsk. Tam sme sa napojili na magistrálu, čo bolo poznať. Remonty, kolóny premávka a milióny kamiónov. Ďalších 500 km bola strašná nuda. Rovina, les močiar lúka a slnko oproti, keďže smerujeme na západ. Bol som dosť uťahaný. V podvečerných hodinách sme prešli hranicu Omsku a získali jednu bonusovú hodinu skrz časový posun. Dali sme večeru, kúpili pivo a rýchlo šli hľadať flek na kemp. Ostrieľaný kemper Robo to zase ukážkovo vyriešil. Skončili sme v lesíku. Oheň sme síce nemali, ale hudba a pokec bol fajn. Dnes 763.8km

53. Deň (18.8.2019)

Super slnečné ráno bez rosy. Hneď bola dobrá nálada. Prebehli sme Omsk a pokračovali smer Išim. Cestou v nie veľmi dobrej kafečke sme stretli Francúza na starej Kawe 500. Že nevie po Rusky a má problém. Ukázal nám foto vačkovky. Takže asi tam bude problém. Presne ani on sám nevedel. Robo sa zaangažoval a vybavil mu servis v Omsku. Mal celkom smelý plán, že ide BAM a Kolymu. Fú pri najlepšom začne v septembri. Nie je to veľmi reálne kvôli počasiu. Ale držíme palce. Onedlho nás čakalo ďalšie rozhodnutie. Chanti Mansijsk+ 1000 km. Robo tadiaľ šiel, ja nie. Smer Jekaterinburg som šiel zase ja. Stále verím, že pneu vydržia domov, preto sme zvolili možnosť Jekaterinburg. Rozhodovanie prebehlo v kafečke pri večeri. Nečakaný dážď potvrdil dnes gastinicu miesto palatky (stanu). Dnes sme sa dozvedeli, že štartuje Rudo Tisovský tranzit smer Kyrgystan. Možno sa nám podarí dakde cestou stretko. Ubytko sme našli pri ceste. Cena priaznivá, motorky vo dvore autovrakoviska. Čo si môže bajker viac želať? Dnes 687.9km

54. Deň (19.8.2019)

Našťastie naše moto nepribudli do ponuky náhradných dielov vrakoviska. Za slnečného počasia sme vyrazili smer Ťumeň. Pred dvoma rokmi bol prejazd tragédia, dnes super. Všetko dokončené. Akurát som nevedel skontrolovať nálepku Japan trip, pretože už boli zvodidlá popri novej ceste. Ďalej sme ťahali smer Jekaterinburg. Európu už bolo všade cítiť. Dvojjazyčné nápisy miest, modernejšie autá, benzínky, kafečka kde som si nakúpil aj čo som nechcel. Obed za skoro 10 eur. Obchvat mesta Jekaterinburg bol nekonečný, čo znamenalo cca 50km hustej premávky. Náš dnešný jediný cieľ tj. hranicu Európy-Ázie sme dosiahli v daždi. Zopár foto a schovali sme sa do prístrešku v Ázii. Oboch nás napadlo, že by sa tu dalo aj prespať. Dážď ale ustal a na dosah bolo kopec gastinic, tak sme šli ďalej. Celkom sme ešte pokročili. Šlo sa dobre ani teplo ani zima. Predbehli sme milión kamiónov a zapichli to v gastinici pri ceste. Ako sme popíjali pivo pred kafečkou, všimli sme si tiež jednu európsku zaujímavosť alebo ázijský nedostatok. Zopár dievčat s kabelkami, ktoré sa vrhli na prichádzajúce kamióny za účelom spestriť vodičovi deň. Dnes 636.8 km . Ps. Viete ako spoznáte pravú Ruskú vodku? Vodičovi kamiónu pri nastupovaní vypadne fľaša z dvoj metrovej výšky na asfalt. A kričí. Kvalitná Ruská vodka nerozbila sa.

55. Deň (20.8.2019)

Ráno nás privítalo smutné počasie a raňajky tiež nič moc. Našťastie po 120 km sme sa odpojili z ťahu Jekaterinburg Perm a zlepšila sa aj premávka aj počasie. Sem-tam kopčeky, zákruty proste Ural. Zrazu na nás vykukla vodná nádrž Kama. Tak mi napadlo, či sa tam nepozrieme. No moja shinko zadná pneu mi po dvoch metroch blata vysvetlila, že patrí na cestu. Aspoň Robo pofotil a potom mi pomohol otočiť sa. Ďalej sme pokračovali cez mesto Čajkovskij. Kostoly, pametníky, vodná priehrada a hranica republiky Udmurtia. Pred mestom Ižhevsk sme si dali najhoršiu pizzu výletu. Jediný cieľ bolo Kalašnikov múzeum. Pred dvoma rokmi bolo zatvorené a dnes remont expozície. Som naivne slečne vysvetľoval, že som tu druhý krát a hneď odchádzame. Pousmiala sa, že tak keď ste tu bol pred dvoma rokmi príďte o rok. Tiež som sa pousmial... Mesto bolo celkom pekné. Premávka smer Kazaň nič moc. Milióny kamiónov. Zalomili sme cca 120 km od Ižhevsku. Robo našiel prvotriedny kemp pri jazierku s prístreškom, proste romantika . A 3x tri medvede tiež padli vhod. Dnes 603km.

56. Deň (21.8.2019)

Počasie zase s nami cvičilo. Ráno popŕchalo. Zbalili sme si mokré stany. Pokecali s ujcom, ktorý nevieme ako sa tam ocitol, ale tváril sa, že to tam stráži. Prekročili sme hranicu republiky Tatarstan. Vykuklo nám slnko. Počas obednej prestávky sme úspešne vysušili stany. Vstup do Kazane bol v pohode. Na tak veľké mesto bola premávka priaznivá. Robo kúpil olej a našiel servis, kde ho vymenil. Ja som zatiaľ vyčistil vzduchový filter. Hotel, kde som býval pred dvoma rokmi bol full, tak sme našli neďaleko hostel Sova za 600 rub na hlavu. V centre sme dali pizzu a šli sa motať. Pozreli sme promenádu, kremel, mešitu a nakúpili suveníry. Veru, už to nie je lacná Ázia. Čapované pivo od 140 do 300 rub(2-4.5€). Nevieme prečo, ale vo väčšine podnikov sú čašníčky brutálne maximálne znechutené. Po zotmení sme si pozreli kúsok ohňovej show a šli na ubytko. V rámci spriemerovania ceny piva sme si dali ešte jedno plechovkové za rozumnú cenu. Stretli sme tam našu mladú recepčnú, že už nás čaká v hosteli a pousmiala sa. To sme nevedeli, že čo na nás chystá. Po návrate nám dala vyplniť anketu. Stroskotalo to na kolónke posledné ubytko. Na odpoveď niekde v stane pri jazere sa začala rehotať. Adresu gastinice z predvčera nemáme, tak som jej ukázal foto. Tiež smiech. Ani názov, ani poloha nič. Proste 120 km pred Permom a asi 50 km od hranice Európa Ázia však vieš nie? Nakoniec tam dačo random napísala. Noc bola celkom divoká. Mali sme stereo chrápanie od našich spolubývajúcich. Dnes 263.2km.

57. Deň (22.8.2019)

Ráno odchod z Kazane. Nebyť chodcov, ktorí robili červenú vlnu a jedného remontu cesty celkom rýchlovka. Pokračovali sme smer Ulianovsk. Opustili sme Tatarstan a zavítali do Republiky Mordovia. Nikdy predtým som to nepočul. Pracoval som s teóriou, že to ma niečo spoločné s tým prsteňom či Poterom ale Robo ma opravil že to bol Mordor. Dnes bolo naozaj teplo. Snikers sme vystriedali za nanuky. Tranzitný deň sme ukončili cca 120 km pred Penzou. Stanujeme a samozrejme ušetrené peniaze za ubytko sme investovali do piva. Ale len dve butilky. Dnes 514.2 km.

58. Deň (23.8.2019)

Ráno zase zamračené, ale aspoň nebola rosa. Vstali sme zavčasu. Raňajky sme dali v mestečku Kamenka. Zaspomínal som si na cestu a nocľah pred mesiacom a pol. Pokračovali sme smer Penza, Tambov a neobľúbený Voronež sa nám podarilo úplne obehnúť cez dediny. Mali sme naplánované stretko s Rudom, jeho partiou a babami s Drakula na cestách. Technické problémy to ale posunuli na zajtra, snáď. Nakúpili sme zásoby a šli hľadať miesto na stanovanie. Skončili sme v stanoch na poli. Ale nebolo to jednoduché. Medzi dedinami bolo asi milión poľných ciest.

Z neznámych príčin tu bola premávka väčšia ako na asfalte. Dnes 666.8km.

59. Deň (24.8.2019)

Prispali sme si, keďže sme mali dosť času. Po 20 km sme sa napojili na hlavný ťah Voronež Kursk. Robo vymenil na pumpe prednú pneu a ja som sa hral, že mu miestami pomáham. Ďalšie km nás brali smer Starý Oskol. Keďže sme boli rýchlejší, našou úlohou bolo nájsť vhodný flek na kempovačku vo väčšom počte. Pobehali sme dve jazerá. Nakoniec sme sa vrátili k tomu prvému. Bolo dostupnejšie a hlavne bez 7 km poľnej cesty rôzneho stavu. Popíjali sme pivko a čakali chalanov a baby. Vlastne celý večer sa niesol v tomto duchu. Zoznamovanie kecanie, zážitky a pivo. Rudo vyskúšal Robovu AJP a nejako sa mu nechcelo dolu. Kto vie možno vymení pionier . Dnes nájazd ako na BAMke 128.3km

60. Deň (25.8.2019)

Po párty sme vstávali trošku neskôr. Ešte nejaké to fotenie, diagnostika jedného a druhého auta, premeranie nabíjačky notebooku a pohli sme sa. Po pár spoločných km sme sa rozlúčili a každý šiel svojou cestou. Tri posádky tri rôzne smery. My západ Ukrajina, baby juh Gruzínsko, chalani východ Kazachstan. Šli sme cez malý prechod, nie hlavným ťahom smer Charkov. Na hranici to šlo hladko. Skôr boli zvedaví a dávali klasické otázky od kuda? Skolka dni v puti ? atď. Ukrajincom sa trošku nepáčila svetlica, ktorú mám z Magadanu na medvede. Za hranicou cesta presne zodpovedala Robovmu popisu, kam sa hrabe Cesta kostí. Katastrofa, našťastie iba 10 km po dedinu Vovčansk. Pri vodnej priehrade to naozaj žilo. Pláže, člny, vodné skútre a kopec bufetov. Kartou sa ale nedalo platiť nikde. Obchvatom sme sa vyhli mestu Charkov a pokračovali na sever. Na pumpe Wog sme dali obedo-večeru. Hranolky, hambáča kolu. Večer sme to po 379.5km zapichli na peknom poli cca 50 km pred Poltavou. Samozrejme nechýbalo pivo.

61. Deň (26.8.2019)

Za slnečného rána sme sa pobalili a ťahali smer Kremenčuk. Kde sme prešli cez rieku Dneper, ďalej Uman a smer Vynitsia. Cestou by mohla byť jedna zaujímavosť a to raketová základňa Pervomajsk, ale nechávam to na ďalší trip. Robo tam už bol. Dnešná cesta? Fakt zaberák a hnus. Sem tam sme valili 115kmh a potom prišiel úsek, kde som mal pocit, že som v inom štáte a storočí. Tankodrom sa kľudne rovnal 1:1 mojim najhorším cestám. Snáď šotolina na Kolyme bola lepšia. Dnešná strava bola dosť fastfoodovo orientovaná, zajtra skúsime zmenu. Skončili sme v stanoch pri jazere. Dnes 600.9km.

62. Deň (27.8.2019)

Vstali sme niečo po 7:00. Stany boli mokré a nechcelo sa nám čakať. Pobalili sme a ťahali smer Ternopil. Cesta bola viac menej dobrá. Na pumpe sme dosušili stany, minuli sprej na reťaz a dumali čo ďalej. Nakoniec sme sa pobrali smer Ivano-Frankivsk. Cesta sa menila a posledné km boli tak neskutočne rozj...né, že auta šli krokom a ja s nimi. Bolo cez 30 stupňov fakt masaker. Nebol som schopný sledovať nič iba cestu. Nevšimol som si ani Roba, ktorý na mňa mával na benzínke. Ďalej sme šli smer Jasina a Rachov tj. Zakarpatská Ukrajina. Zase teleport do iného sveta. Super asfalt, turistov milión, kostoly, pamiatky, hotely, reštiky a konečne aj kopce. Robo si cestu pamätal ako rozbitú a aktuálne je super. V sedle, ktoré je aj hranicou Zakarpatskej Ukrajiny sme si dali neznáme jedlo. Niečo ako kaša s bryndzou a čudnou slaninou. Pôvodne to mala byť večera. Síce sme to zjedli, ale ako večeru sme to neakceptovali. Po pár km nás zastavili policajti, doklady a fúkanie, vše Ok. Ďalej bola cesta horšia. Za Rachovom je jeden zo stredov Európy, tak sme sa tam pozreli. Dali sme ešte 20 km popri Rumunskej hranici a zapichli to v meste Veľký Bočkov. Zase sa nedalo platiť kartou. Dnes tranzitných 584km. P.s. Večera nebola, tak sme si dali aspoň tekutý chleba.

63. Deň (28.8.2019)

Vypadli sme rekordne skoro. Okolo 8:00, ale pretože sme blízko hraníc a ešte hodinu bude posun, prehlásil som že je 7:00. Zase mi posunuli motorku o pár metrov ďalej. V noci som zastal pred bránou, za ktorou bolo niečo ako smetisko a bývalé trhovisko. Ráno sa ukázalo, že trhovisko funguje v plnom prúde a ja som parkoval pred vstupnou bránou. Posledné hrivny padli na dve omelety a čaje. Z hlavnej trasy sme odbočili do kopcov v dedine Bustino. Hneď nás stopli policajti. Teda Robo bol rýchlejší, tak jeho prvého. Mali zaujímavé postupy. Nepýtal sa či som pil, ale hneď čo som pil. Či pivo, víno alebo vodku. Dostal odpoveď že nič. Dal mi fúkať a s kamennou tvarou. Boris čo si pil? Usmial som sa, nič. Podal doklady. Bol by som zvedaví, čo by sa dialo, ak by som povedal 10 pív a fukol 0. Ďalej sme pokračovali smer Koločava. Cesta dobrá, zlá aj žiadna. Ale fakt pekné kopce, dedinky. Mali asi hody. Všetci behali v krojoch, spievali pred kostolmi. Cez Volovec sme pokračovali na hlavnú cestu smer Mukačevo a Užhorod. Tak ako predchádzajúcich 20000 km sme kašlali na plnú čiaru. Zrazu nás dobehla Octavia s majákmi. Prv som si myslel, že idú ďalej a oni si len robili náskok na nás. Najskôr chceli 2x80€. Vedeli sme kam to smeruje. 1x80€ do vačku. Ale vydal nám zo 100ky, keby je sviňa zhrabne všetko. Znechutení sme predpisovo dotiahli na hranicu. Obe strany bez komplikácií. Na Sk sme sa predbehli pekne dopredu. Povinná foto s tabuľou a pokračovali sme. Robo stratil Sk simku tak sme sa zastavili v Michalovciach. V Orange to išlo ako v lete na saniach, preto ďalšia hodina fuč. Do tmy sme sa ťahali smer Štrba. Robo mal tip na super lúku s výhľadom na Vysoké Tatry. Dnes 506.1km. P.s. Mali sme Slovenskú návštevu a doprovod domov. Teda ja.

64. Deň (29.8.2019)

Ráno sme sa pobalili s pekným slnečným výhľadom na Tatry a šli zdolať posledné km domov. Robo nás ešte zobral peknou cestou cez Važec, kde sa naše cesty rozdelili. My sme pokračovali cez Donovaly smer Nitra a Zámky. A Robo domov do Žiliny .Dnes posledných 279.4km.

Záver

Všetko raz začína aj končí. Dnes po 64 dňoch končí BAM Kolyma trip 2019. Bol to najťažší a zároveň aj najdlhší trip. 64 dní a 27 200km z čoho 7000 mimo asfalt. Veľká vďaka patrí Robovi bol to v podstate jeho plán, kde som sa ja len votrel a brzdil ho :D Za zmienku stojí isto aj FZ1 ktorá to dala úspešne. Problémov bolo dosť, niektoré očakávané niektoré nie.

Ďakujem všetkým, ktorý sledovali podporovali aj kritizovali. Na záver zopár faktov a čísel:

  • 27 222 km z toho cca 7000 mimo asfalt
  • 64 dní
  • 1535,8L benzínu
  • spotreba 5,64L/100km
  • cca 4000€ (bez víz, go pro7,a prípravy na cestu.)

Stratené veci:

  • niekoľko fliaš vody (ale pivo ani jedno:-D)
  • uzáver rúry nepremokov.
  • rúra s dielmi a náradím pod ŠPZ, ktorá obsahovala:
  • silikón
  • sprej na defekt
  • skrutky
  • káble
  • zaparovacie sviečky
  • regulátor
  • duša
  • hadica
  • spony
  • kľúče 8-19

Zničené veci:

  • nepremok
  • 2x USB nabíjačka na moto
  • zips bunda (opravené)
  • zips tankvak
  • bandaska prepálená od výfuku

Moto údržba:

  • 3x čistenie vzduchového filtru
  • 2x výmena olej + filter
  • 1x brzdové doštičky predné
  • 2x brzdové doštičky zadné - Kolymské blato si na nich pochutnalo
  • ložiská predné koleso Tynda 128000km
  • ložiská zadné koleso Irkutsk 136000km
  • Reťazová sada JT 16z 45z Krasnojarsk -vydrž ledva 10000km
  • Reťazová sada DID 17z 44z Irkutsk (verím, že vydrží aspoň 30000km ako u nás kupovaná)
  • Pneu TKC80 120/70 R17 predná cca 18000km
  • Pneu TKC80 180/55 R17 zadná cca 7500km - strašné mäkká pneu po zjazdení 1/2 defekt za defektom
  • výmena prednej žiarovky

Moto poškodenia:

  • 6x defekt
  • zlomená stupačka
  • Prerazený chladič - oprava tekutý kov, cínovanie
  • doškrabaná nádrž od tankvaku
  • skrivený predný + zadný disk - bude možné ich vyrovnať
  • vytečený predný tlmič - vydržali po repase 25000km z toho 7000km mimo asfalt
  • vytečený zadný tlmič - výmena za nastaviteľný a tvrdší. Nájazd 135000km
  • skrivené prepákovanie - dôsledok vytečeného zadného tlmiču - oprava výroba z hrubšieho materiálu + úprava výšky moto
  • skrivené zvody - predpokladal som to preto som namontoval originál nie Yoshimura