Zimná Transsibírska magistrála a kuriozity ruskej kultúry

Milan Tibenský - 3.5.2020

Utorok 4. marca, Irkutsk, Sibír, mínus 15 stupňov celzia. Pristávame na letisku východoruskej metropoly a vchádzame do príletovej haly, ktorá viac ako letisko pripomína autobusovú stanicu vo Svidníku. Pozriem sa na hodinky – polnoc. Pozriem sa na mobil – 6 hodín ráno. Fu… Zamierim do najbližšej kaviarne. Som príliš unavený na to, aby som experimentoval s mojou lámanou ruštinou, a tak si objednám úplne bez hanby po slovensky kávu, chlebík a veterník. Bez problémov. Káva na štýl klasického “pressíčka so smotanou”, chlebík ála lepeňáček s debrecínkou, a veterník akoby z Bratislavskej cukrárne v OD Centrum. Počkať… my sme vážne 6 tisíc kilometrov od domova??

Ničmenej dostávame informáciu, že vonku na nás už čaká autobus – smer jazero Bajkal. Môžete si tipnúť, aký. Za A – luxusný Mercedes s vyhrievanými sedadlami, B – iba Volkswagen a bez vyhrievania, C – socialistický minibus neznámej značky, ktorý si pamätá dve posledné revolúcie a drží pokope len vďaka mrazu a lepiacej páske. Nebudem vás napínať, C je správne!

Napriek tomu, že nám operátor sľúbil autobus pre 35 ľudí (v našej skupine nás bolo 11), prišiel pre nás tento výplod sovietského inžinierstva, ktorý je dimenzovaný tak pre 9. No nič, ideme na to a skladáme si veci.

autobus

Dopravák, ktorý by cez STK prešiel pravdepodobne len ak by kontrola mala v sebe po dve flaše vodky (čo nepochybne aj mala), mal však perfektného vodiča – Jevgeniho. Ten si vôbec nevšímal náš neprestajný výsmech na účet jeho plechovej pýchy počas celého naloďovania a ochotne nám pomáhal. Napríklad tým, že si zapálil a čakal.

Po asi 10-minútovom brannom cvičení sme to však zvládli aj so všetkou batožinou. Jevgeni nastupuje do vozidla a vyrážame. Jeho hrdosť pravdepodobne utrpela našimmi poznámkami a rozhodol sa si reputáciu napraviť napríklad tým, že nás pobaví športovou jazdou ála Steve McQueen v uliciach San Francisca. Ibaže toto bola verzia z východného Ruska s ďeravymi polo-zamrznutými cestami. 

bajkal

Jevgeni jazdil v tzv. binárnom móde – buď plný plyn alebo plná brzda. Teda brzdu použil, myslím, len dvakrát. Prvýkrát, keď sa nám otvorili nedobuchnuté dvere za jazdy v asi 110km/h, a druhý krát, keď nás vykladal pri ubytovni. No a keď prišla jedna ostrejšia zákruta, som si celkom istý, že sa nám dve vonkajšie kolesá nadvihli z cesty. Od toho momentu sme sa v každej zákrute pre istotu všetci nakláňali do vnútornej strany ako bobový tím ruskej olympijskej reprezentácie. 

Aj by sme sa kochali krásnymi výhľadmi na okolitú zamrznutú prírodu, no bránili nám v tom tri veci. Prvá – adrenalín. Niektorí členovia posádky očividne Jevgeniho jazdu nezvládali a chceli, aby spomalil. To sme však my, odvážnejší a zákernejší, samozrejme nedovolili. Druhá, smiech. Takmer konštantný prílev poznámok a vtipov na Jevgeniho sa skrátka nedal vypnúť ani po hodine jazdy. No a tretí problém bol v oknách, ktoré boli tak špinavé, že by cez ne nebolo vidno ani explóziu slnka. 

Takto nejako by sa dala opísať prvá príhoda po príchode do Ruska a nám všetkých hneď bolo jasné, že tento výlet bude kvalita. A krásy Bajkalského jazera nás v tom len utvrdili. Toto najväčšie klzisko sveta je v zime skrátka pompézne. Môžete sa po ňom korčulovať, zajazdiť si vo vznášadle či len tak vystúpiť na niektorú z okolitých hôr. Na miestnom trhu vyskúšajte obrovský výber rýb a miestnych špecialít a mnoho hotelov a ubytovní majú k dispozícii saunu, ktorá sa v mínus 30°C celkom hodí.

vlak

Bajkál je naozaj krásny, či už v zime alebo lete. Ale gro celého výletu bola najmä ruská kultúra vyjadrená absolútne nekompromisnou absurditou a kurozitami. V mnohom sa podobá tej našej, no jej “hrany” sú omnoho neobrúsenejšie a kuriozity, nad ktorými u nás len krútime hlavou, sú v Rusku vygradované do absolútneho extrému. 

A v tom práve tkvie to čaro. Pre nás, slovákov, sa krajina môže javiť podobne. Podobná (sovietská) architektúra, podobná reč, podobná mentalita. No čím hlbšie do útrob krajiny pôjdete a začnete týchto ľudí spoznávať, tým viac si uvedomíte, ako sa západné a východné krajiny bývalého Sovietskeho zväzu za posledných tridsať rokov zmenili.

 tank

Nezabudnem napríklad na situáciu, kedy sme sa potrebovali dostať v Kazani z jednej vlakovej stanice na druhú. Úloha to znie ako úplne jednoduchá a pán Google ju odhadoval na 40 minút pomocou MHD. Realita? Tri hodiny a takmer zmeškaný vlak. V jeden moment skrátka vypadli všetky spojenia MHD a ten jediný autobus, na ktorý sa nám podarilo nastúpiť, išiel napriek prísľubu vodiča totálne mimo trasy. Neostávalo nám nič iné, ako vystúpiť a zháňať na poslednú chvíľu taxi.

Máme 20 minút do odjazdu vlaku a sme solídnych 5km od stanice. Utekáme na najbližšiu križovatku rýchlosťou štafetových šprintérov a strategicky sa rozmiestnime ako prepadové komando tak, aby každú cestu zabral aspoň jeden človek. Všetci mierime našími palcami na okoloidúce autá dúfajúc, že niekto nás vezme. No nikto nezastavuje. V tom to Jožka, nášho "vedúceho", už prestane baviť a začne skákať autám doslova do cesty. Po zastavení im otvorí dvere a kričí na nich, či nás môžu zobrať na “vakzál” – vlakovú stanicu. 

Jožková akčná stratégia prináša prvé plody už po pár minútach – náhodného okoloidúceho šoféra, ktorý berie prvú skupinku. Hneď na to zastaví aj taxikár, ktorý berie druhú skupinu, v ktorej som aj ja. Taxikárovi, nazvime ho Anatoli, sme povedali, že sa naozaj ponáhľame, pretože nám o 20 minút odchádza vlak. Viac netrebalo hovoriť. Ak ste si mysleli, že vyššie uvedený Jevgeni je blázon, ktorý jazdí rýchlo, tak Anatoli vás rád vyvedie z omylu. Ak ste ešte nevideli Ladu páliť gumy, tak vecte, že je to možné. Anatoli prechádza cez červené, obieha do protismeru, v zákrutach ide polo-driftom ála hviezda filmu "Rýchlo a zbesilo: Sibírska jazda". A to ani nepreháňam! 

Za 5 minút sme na stanici a dym z pneumatík nás čoskoro dobieha. Vyskakujeme a utekáme. Policajná kontrola pred stanicou by nás normálne mala po jednom skontrolovať podobne, ako na letisku, cez detektory a scanery. No vedia, že vlak na Moskvu odchádza o pár minút a tak nás namiesto kontroly len burcujú ako dav Saganových fanúšikov na Tour de France. “Biegi, pojezd uchodiť!!!”. Jožko vletí do úzkeho detektora kovov ako olympíjsky šprintér po výstrele a keďže má na chrbe masívny ruksak, ten sa zachytí o hrany prístroja a takmer ho celý zhodí. Ochranka ho však len tak tak zachytí (padajúci prístroj, nie Joža) a mne sa nechce veriť, že nás za toto nezavrú a len sa na tom smejú.

Do vlaku sme nastúpili tak tesne, že dvere mi privrú popruhy z ruksaku. No stihli sme to!

stanica

Samotné vlaky sú v Rusku prekvapivo komfortné, aj keď to aj dosť záleží od toho, ktorú kategóriu si vyberiete. Máte možnosť zvoliť si zo širokej škály komfortu, od dobytčáku pripomínajúcom Deutsche Reichsbahn až po luxusnú suitu so sprchou a privátnou masérkou (sprcha je fakt, masérka moja predstavivosť). My sme šli zlatou strednou cestou a nemohli sme si sťažovať. V zime je tu absolútne minimum turistov a vlaky využívajú naozaj len miestni cestujúci do práce či za rodinou. Každé miesto má svoju posteľ, ktoré sú prekvapivo pohodlné a spať na nich nie je problém.

Ak chcete viesť interakcie s miestnymi, pripravte sa na dve veci. Za prvé, budete sa musieť trochu naučiť po rusky. Naozaj neočakávajte, že ktokoľvek, vrátane obsluhy vlaku, reštaurácií, barov či dokonca polície, bude vedieť čo i len slovo po anglicky. Aj so slovenčinou si vystačíte, no už len pár ruských fráz vám neskutočne pomôže. No a za druhé, ľudia nie sú vždy priateľskí. Nenechajte sa však odradiť, je tu aj kopec skvelých ľudí, ktorí vám radi pomôžu či len tak pokecajú. Hlavne ak uvidia, že ste slovania a viete trochu ich reč.

V jednej veci sú však Rusi naozaj výnimoční – v hrdosti a snahe urobiť dojem. Táto schopnosť graduálne stúpa od východu na západ, s pár peknými monumentami a stavbami v Irkutsku a absolútne vyhrotenou megalomanskou Moskvou, ktorá svojou špecifickou architektúrou snáď vo svete nemá obdoby. Trochu však človeka zamrzí keď si uvedomí, že peniaze vynaložené na tieto megaprojekty mohli byť zužitkované aj inak. A práve na východe krajiny je ich nedostatok veľmi výrazne cítiť.

moskva

V každom prípade však bolo Rusko naozaj skvelý zážitok a pre mňa osobne jeden z najlepších tripov posledných rokov. Ak budete chciet vyraziť aj vy, pripravte na neutíchajúcu nálož skvelých príbehov, ktoré tu zažijete. Nebudú to príbehy, ktorými očaríte svojich travel-blogerských kamarátov postupujúcich fotky vychladeného Moeta v luxusnom hoteli na úpatí kryštáľovo čistej lagúny kdesi v Thajsku. Ale budú to príbehy, ktoré vám otvoria oči, na ktorých sa zasmejete, a nad ktorých absurditou sa neraz pozastavíte. 

Budú to skrátka príbehy, na ktoré len tak nezabudnete. Hlavne ak vycestujete so skvelou partiou ľudí. Ja som bol s 11 člennou skvadrou pod hlavičkou Dobrodruha, ktorý podobné výlety organizuje pravidelne. Pozrite si pripravované tripy a pridajte sa nabudúce aj vy! 

Komentáre Disqus