+26
30
Kirgizsko je často je označované ako Švajčiarsko Strednej Ázie. Musíme uznať, že je na tom čosi pravdivé, nájdeme mnoho podobností. Tiahne sa ním rozsiahla horská sústava Ťan-Šan, má množstvo vrcholov s večným snehom, divoké dravé rieky, úžasne zelené údolia s pasúcimi sa stádami zvierat, malebné jazerá obkolesené reťazami hôr.
So Švajčiarskom ho spája aj rozvojový program na podporu cestovného ruchu, ktorý realizovala práve švajčiarska spoločnosť pre medzinárodnú spoluprácu od roku 1997. Výsledkom je sieť pobočiek CBT, pripomínajúcich turistické informačné centrá, ako ich poznáme z Európy. Taktiež v nich zoženiete väčšinu potrebných informácií a mapové materiály najnavštevovanejších oblastí a najmä sa tam dohovoríte anglicky, rusky či nemecky. Pre komerčne ladené expedície alebo menej skúsených cestovateľov tam je možné zohnať sprievodcov, horských vodcov a tiež dopravu, a to aj kirgizskú špecialitu - kone. Za vyše 10 rokov ich existencie sa viditeľne snažia pritiahnuť turistov a uvedomujú si obrovský potenciál krajiny pre turistiku, zimné športy, bikovanie a mnohé adrenalínové športy.
.jpg)
Pôvodné verzus reálne plány
My sme navštívili Kirgizsko v júli 2011 na bicykloch, takže sme potrebovali trocha iné informácie, ktoré nám zväčša v CBT nevedeli poskytnúť. S niektorými centrami sme nadviazali mailovú komunikáciu už z domu.
Našim pôvodným plánom bolo prejsť okolo jazera Issyk-kuľ zo severu a potom sa v meste Karakol vydať smerom k mestu Eniľček a odtiaľ na dohľad k hore Khan Tengri. Odtiaľ sme mali namierené niektorou z dolín smerujúcich na západ späť do civilizácie. Problémom sa ukázala nevyhnutnosť povolení pre návštevu Eniľčeku, nakoľko pnutie na čínskych hraniciach sa prejavovalo aj tu a tiež nepriechodnosť potenciálne vybraných dolín na biku. Totiž posledné mosty cez skutočne vodnaté a dravé rieky postavili ešte Sovieti za spoločnej éry ZSSR a po jeho zániku mosty po povodniach či krutých zimách v odľahlejších a menej obývaných oblastiach nik neobnovoval. Čo je možné prejsť autom v nejakom brode, je pre bike zväčša nemožné. Dokonca pre bike nie je merítkom priechodnosti ani prechod koňmo. To sme si overili neskôr niekoľkokrát. To, že budeme musieť úplne zmeniť plán, sme však pri odchode netušili...Verili sme, že na tvári miesta dostaneme potrebné informácie a dobrodružstvo sa môže začať!
Prvý dotyk s pôsobivým Biškekom
Keďže sme rok predtým navštívili Tadžikistan a Uzbekistan, vedeli sme bez zbytočných predsudkov, čo zhruba môžeme po prílete očakávať. Ale hneď prišlo prekvapenie, lebo v porovnaní s Tadžikistanom brázdilo cesty podstatne viac vozidiel a už na prvý pohľad bola zrejmá väčšia rozvinutosť krajiny. Pozerajúc na frčiaci vozový park mal človek pocit, že sa ocitol pár desaťročí nazad - ako sme sa neskôr dozvedeli, sú to takmer všetko ojazdené autá privezené (alebo ukradnuté) najmä zo Západnej Európy cez niektorý štát Perzského zálivu. Spôsob jazdy je iný už na Balkáne, ale tu sa živelnosť dopravy prejavovala od prvého momentu, od presunu z letiska do hlavného mesta Biškek.
Na tento cca 20 km presun sme si najali taxikára, čo s dvoma bicyklami v krabiciach nebolo úplne jednoduché. Ale Moslim má zväčša veľmi obchodného ducha, takže flexibilita mu ozaj nechýba. A ako sme sa presvedčili, v mestách sa už nedá spoľahnúť na čestnosť ponúknutých služieb, lebo predsa len asi Allah nedovidí všade. Skrátka "náš" taxikár nás ubezpečil, že má pre nás lepšie a lacnejšie ubytovanie ako to, čo sme si vyhliadli cez Lonely planet.
Nezorientovaní sme mu to zhtli. A on nás zaviezol na nejaké sídlisko do bytu na 3. poschodí, vytrepali sme tam bicykle a prespali prvú noc v Kirgizsku. Po mojich obavách maľujúcich všetkých čertov na steny, aby nás tam neobrali aj o gate, sme neskôr ocenili, že sme mohli vidieť realitu mestského bývania v Biškeku.
Horúce rozpálené aj desaťposchodové vežiaky so špecifickou betónovou "cifrovanou" architektúrou, kde sa vzduch nehýbal a hluk bývajúcich sa rozliehal otvorenými oblokmi aj cez dva bloky, neodmysliteľný spev modlitieb z mešít (dnes už bez muezínov, pekne cez reproduktory), potuchlosť starých tapiet a nevyvetrateľných chodieb, vône korenistých jedál… Väčšinu z toho by sme určite v nijakom hosteli nezažili. Večerná prechádzka mestom všetky zvuky, obrazy, vône a chute len dokonale podčiarkla.
.jpg)
Po útrapne horúcej noci sme vstali do sviežeho rána, zostavili bicykle, nabalili bagáž a ja som prvýkrát vysadla na bike so záťažou. Presunuli sme sa len na miestnu autobusovú stanicu a centrum maršrutov. Plán cestovať nejaké úseky vlakom sa ukázal ako nerealizovateľný, lebo niektoré trasy premávali len raz či dvakrát v týždni. Zaujímavé bolo tiež zistenie, že pre niektoré mestá sa používa niekoľko názvov (napr. rusky Rybačje = domácke Balchyči), čo nás najprv jemne miatlo. Chvíľu sme hľadali, kým sme našli tie maršruty, ktoré jazdia našim smerom a potom zostalo už len čakať, kým sa naplní kapacita (alebo zaplatiť za zvyšok cestujúcich).
Patriť ku generácii, ktorá sa ešte učila ruštinu a ovládať bez problémov azbuku, sa ukázalo ako nesmierna výhoda. Kirgizom sú cudzinci hovoriaci po rusky akosi bližší ako tí, ktorí komunikujú anglicky, nemecky či francúzsky. Zrejme nepôsobia tak "hnusne kapitalisticky" a bohato namyslene. Celkovo nám jazyk otváral dvere do príbytkov i sŕdc Kirgizov po celý zvyšný pobyt.
Jazero Issyk-kuľ so scenériou štvortisícoviek
Cesta k brehom jazera prebehla rýchlo. Občas bolo lepšie sledovať okrem krajiny radšej spolucestujúcich a nehľadieť na cestu, lebo pre našinca je dosť veľkým adrenalínom rýchla jazda vo viacerých nevyznačených pruhoch či zúrivé predbiehanie a odbočovanie bez akýchkoľvek pravidiel. V Balchyči sme vyložili biky a tam sa konečne začala naša ozajstná bicyklovačka.
Popri severnom a východnom okraji jazera sme prešli asi 220 km. Búrku na druhom brehu vzdialenom asi 60 km v prvý deň pripomínali burácajúce vlny jazera Issyk-kuľ (v preklade "horúce jazero"). Jazero sa nachádza vo výške 1608 m, je slané a na svoju nadmorskú výšku ozaj teplé. Nezamŕza vraj ani pri teplotách vzduchu okolo -25° C. Za svoje teplé vody vďačí množstvu termálnych prameňov vo svojom okolí. Kirgizi pochopili, ako sa dá využiť úžasné kúpanie v jazere so scenériou zasnežených štvortisícoviek. Začali stavať predovšetkým na severnom okraji turistické centrá, najviac asi pripomínajúce dovolenkové rezorty na pobreží Čierneho mora kdesi v Bulharsku či Rumunsku. Pozor, žiadny priemer!
Vidno bolo aj jachty a luxusnejšie ubytovanie, najmä v oblasti najrozvinutejšieho a najatraktívnejšieho strediska Cholpon Ata. Jeho význam pre región sme si uvedomovali ozaj výrazným ruchom na cestách. Veľmi navštevované sú však aj iné v ich ponímaní pláže a improvizované kúpele (jama s termálnou vodou v zemi, v lepšom prípade malý bazén tak pre 10 osôb, kde prichádzali desiatky ľudí a čvachtali sa tam hlava na hlave). Tam sa predávali aj nafukovacie kolesá a "kolotočiarsky" sortiment, ako to poznáme aj u nás. My sme všetky tieto rozdiely preciťovali osobitne, veď sme sa nedívali z okienka auta, ale priamo zo sedla bicyklov.
Keďže toto pobrežie je lukratívne, pozemky boli často ohradené, bolo teda ťažšie nájsť si nocľah pre náš stan bez toho, aby sme sa stali terčom záujmu okolitých osadníkov. Ale podobne, ako sme si dopriali jedlá z reštaurácií (či ako označiť ich všadeprítomné kantíny s denným menu), dopriali sme si aj ubytovanie v hosteloch. Tam sme mohli pričuchnúť k tradičnej kuchyni i zvykom domácich. Celkovo bolo zaujímavé sledovať premiešanie obyvateľstva - domy Rusov rozoznateľné podľa modrých okeníc, čo je vraj typické pre tunajších kresťanov. Domy Kirgizov s moslimskými prvkami.
A tie tváre! Príroda si dozaista vyberá ten najlepší materiál a mixuje, lebo najmä mladé dievčatá boli zvláštne krásne. O deťoch ani nevraviac, veď tie sú nádherné všade na svete. Sprevádzala nás však aj iná tvár - tak často zobrazovaná! V.I. Lenin v maľbách na zastávkach, v bustách a sochách, ktoré sa všeobecne tešia veľkej obľube, čo sme si všimli už v hlavnom meste. Označenia obcí počítajú zrejme s narastajúcim cestovným ruchom, nakoľko sú nielen v azbuke, ale aj v latinke. Prialo nám krásne slnečné počasie, nie príliš horúce a scenérie blízkych kopcov pripomínali rozzelenenú Malú Fatru.
Na východnom okraji jazera opäť ruch na cestách silnel, čo naznačovalo blízkosť ďalšieho veľkého centra. Karakol je bránou do Centrálneho Ťan-šanu, jeho údolí a blízkych vrcholov, ktoré sa v zime menia na lyžiarske strediská a v lete sú cieľom pre treky. My sme si tam dali deň oddychu, pokoja, ale aj prania a údržby bicyklov.
Jetti Oguz - dolina Siedmich býkov
V Karakole sme sa rozhodli pre úplnú zmenu plánu. Zistili sme totiž, že vstup k ľadovcu je len na permit pre už spomínanú vzdialenosť menej ako 50 km od čínskych hraníc. Ale tiež pre nemožnosť zohnať poriadnu mapu alebo vôbec slovnú informáciu o možnosti prejsť späť na západ niektorým z nižšie položených údolí Ťan-šanu. Preto sme sa rozhodli pokračovať po opačnom brehu jazera a na vhodnom mieste odbočiť do hôr a naplniť náš zámer neísť po husto zaľudnenom pobreží, ale užiť si nepoškvrnenú prírodu.
Karakol sme opúšťali za jemného, ale hustého dažďa. To ma veľmi strašilo kvôli obmedzenej zásobe suchého oblečenia a vôbec možnostiam sušenia v stane. Ale nakoniec sa to ukázalo ako zbytočné obavy, lebo to bol jediný skutočne daždivý deň za celý náš pobyt a všetky prehánky vyzerali omnoho zlovestnejšie ako v realite boli. Dážď-nedážď, vybehli sme si do doliny Jetti Oguz (dolina Siedmich býkov). Očarila nás scenéria skôr ôsmich ako siedmich "dieravých" červených pieskovcových skál obtekaných rovnomennou riekou. O vzniku skál hovorí pekná legenda, ako inak o nešťastnej láske zaľúbencov a zlomenom srdci. Uznávame, že dokonale vystihuje tvar skaliska, ktoré víta návštevníkov pri vstupe k tomuto dobre rozvinutému ozdravovaciemu stredisku. Mimochodom, sídli tu aj sanatórium, ktoré preslávilo rokovanie Borisa Jeľcina s prvým kirgizským prezidentom po rozpade ZSSR.
Z doliny sme si užili mierny zjazd a pokračovali popri pobreží jazera ďalej. Postáli sme, kde sa nám páčilo a nakoniec sme prešli viac ako 100 km, kým sme našli miesto na spanie. Nakoľko všade boli pozemky miestnych poľnohospodárov, požiadali sme o povolenie prespať v marhuľovom sade na pobreží jazera. Voňavé ovocie, západ i východ slnka, z jednej strany jazero, z druhej hory. Skutočná romantika!
Našu cestu popri jazere sme ukončili v dedine Barskoon, z ktorej vybiehala do hôr spevnená cesta. Pýtať sa domácich, čo sa nachádza viac ako 10 km od ich domovov, bolo zbytočné. Ich rozhľad končí tam, kde končia letné pastviny ich stád dobytka. Ale nakoniec sme natrafili na chlapíka s dieľňou, ktorá vyrába jurty a ručné výrobky. Jeho jurty sú v múzeách, napr. v Londýne i Peterburgu. Previedol nás svojou manufaktúrou, strávili sme s ním príjemné chvíle, dal nám nejaké informácie a potom sme sa vybrali v ústrety náručiu hôr.
Rozprávka na náhornej plošine Arabeľ-su
Idylka nepoškvrnenosti prírody údolia Barskoon nás veľmi rýchlo prešla s informáciou o neďalekej zlatej bani Kumtor. Je to je to jedna z najväčších zlatých baní na svete, Kyrgyzstan je zrejme stále svetovo 3. najväčším producentom zlata. Od Kirgizov baňu za podivných okolností (prezident ušiel z krajiny) kúpila kanadská spoločnosť a tá prevádzkuje utajenú, ale intenzívnu ťažbu najvzácnejšieho kovu v permafroste vo výške nad 4000 m. Z bezpečnostných dôvodov (po ekologickej havárii z roku 2000, pri ktorej sa vylial kyanid do rieky stekajúcej údolím až do jazera Issyk-Kuľ) opravila banská spoločnosť cestu a mala ukončiť ťažbu do roku 2010. Ako sme ale videli, naďalej funguje, lebo cesta vďačí za svoju kvalitu prejazdom konvojov veľkých nákladiakov vždy raz za deň.
Inak je však údolie skutočne malebné a do povedomia sa dostalo aj pre vodopád, ktorý navštívil po úspešnej ceste do vesmíru Jurij Gagarin. Pripomína to jeho pamätník, či skôr busta hlavy v skafandri. Okrem tohto bizarného kúska socialistického umenia sme stretli istého Rusa so synom, ktorý tú bizarnosť len dokreslil. A to doslova, lebo kreslil vodovkami domnievajúc sa, že robí skutočné umenie. No, nie sme odborníci, ale... Tento Moskovčan - všehoumelec - sem prišiel na autíčku rozmerov najmenšieho fiatu a cestou hore do sedla vo výške 3819 m sme sa vzájomne predbiehali. Jemu vyvierala voda, my sme pekne rovnomerne šlapali do pedálov. V sedle nás čakal iný svet. Hoci stromy už dávno zmizli, nórsku tundru sme nečakali. Chladná nádhera. Uprostred toho studeného ticha len my dvaja na bicykloch.
Človek a jeho činnosť však siaha všade. Tu, v mrazivej kráse, sme už nečakali pastierov oviec. Jedným sme však pomohli postaviť jurtu, za čo nás počastovali vodkou. Ušli sme rýchlo. Nebudeme pripomínať, že zdravý rozum kázal, že i napriek tomu, že sme postupovali do tejto výšky pozvoľne, výšková choroba sa prejaví bolesťou hlavy aj bez akéhokoľvek alkoholu. Stan sme postavili už za šera a zažili pekne mrazivú noc. Slniečko je všade nositeľom života, preto len čo ráno vyšlo, opäť sme mohli vyzliecť perovky a zotrieť srieň z omrznutých bicyklov. Náhorná plošina, ktorou sme šli, sa volala Arabeľ-su. V Kirgizstane o Arabele určite nič netušia, ale široké údolie bolo skutočne ako z rozprávky. Dosiahli sme v ňom aj náš najvyšší bod na bikoch 3835 m.
V údolí kvetov a riečnych brodov
Potom sme sa pustili dolinou rieky Burchan. Rozprávka pokračovala v doline kvetov. Boli všade - žlté, biele, fialové… A nikde ani živej duše. Dva dni sme nestretli človeka, len vypasené svište, ktoré zvedavo nakúkali, pískali a vyvaľovali sa na slnku. Viezli sme sa dolu dolinou popri rieke, pri asi 13. brode sme ich prestali počítať. Zväčša sme sa museli vyzuť, pretlačiť prúdom riečky bicykel a opäť pokračovať. Hrozili sme sa väčšej rieky, ale keď nám prišla do cesty, bol pri nej našťastie most a obydlie, inak aj báza pre poľovníkov. My sme, chvalabohu, nestretli žiadnu divú zver, ale vraj tam žijú medvede aj vlky. Zvyšok cesty dolinou už lemovali po oboch stranách rieky Burchan jurty a pri nich stáda oviec, jakov, ale najmä koní. To dodávalo celej scenérii mocnejúcej rieky, zelených úbočí, kvetov a modrej oblohy ešte tú správnu príchuť slobody. Úžasný pocit - aj keď zo sedla bicykla…
Stretnutie s ďalšími osadníkmi nám nevyriešilo potrebu nakúpiť potraviny, žili sme na expedičkách a zvyškoch suchej stravy. Preto nás potešilo pozvanie na pohostenie od skupinky domácich, smerujúcich za svojimi stádami zvierat. Sedeli len tak na kanáli a pochutnávali si na baraňom tuku, chlebe a kumyze. Čo by sme inak asi nedali do úst, to bola teraz vzpruha do ďalších kilometrov kaňonom, o ktorého dĺžke sme nemali žiadnu predstavu, lebo sme ho nemali na mapách. A pre domácich kilometre hore-dolu… Nakoniec bol dlhý viac ako 70 km a bolo to úžasné prírodné divadlo. Až na to, že bez odhadu vzdialenosti sa zle dajú rozložiť sily a už sme toho stúpania, klesania a kľučkovania mali aj plné zuby. Aj tu sme však mali šťastie a stretli skupinku mladých ľudí na pikniku s deťmi. Pohostili nás špecialitami z barana (ťažko sa odmietali nevábne vyzerajúce výrobky z vnútorností), oddýchli sme si a pookreli vo veselej spoločnosti.
Na konci kaňona nás čakala spása - turbáza s jurtami na prenájom a teplým jedlom. Bola obsadená v tejto časti Kirgizstanu často sa vyskytujúcimi skupinkami predovšetkým francúzskych turistov. Tí si komerčne zabezpečia sprievodcov na treky, kone i inú dopravu a možné atrakcie. Bol to opäť veľmi príjemne strávený čas s domácimi, veľmi družný a priateľský. Pre nich vzácna skúsenosť požičať si náš bicykel, za ktorý ponúkali ako barter koňa…hmm, len ako by sme ho vzali do lietadla.:-)
Popri rieke Kiči Naryn, ktorej kaňonom sme šli, sme pokračovali k sútoku s "Veľkou" Naryn a dolu jej tokom až k mestu Naryn. Je to oblastné centrum, pomerne veľké mesto a my sme si tam dali oddychové dva plné dni. Ubytovali sme sa v útulnom hosteli, kde sme stretli turistov ozaj z rôznych kútov Európy. Ale opäť bolo najkrajšie stretnutie a pitka s domácimi. Ruština nás dostala k ich stolu a otvorenej debate. Sú to moslimovia, ale za všetky myšlienky snáď vyberáme túto: "Svoje ženy si vážime, preto ich nemusíme zahaľovať od hlavy po päty." A skutočne sa to prejavovalo na oblečení a výzore žien, podobne ako vo všetkých častiach krajiny, ktoré sme navštívili. Pritom Afganistan je "za dverami".
Jeden deň sme si dali výlet s prenajatým taxíkom do centra susednej oblasti At-Baši, ktorá je už skutočne blízko k čínskym hraniciam. Počas celej cesty sme boli fascinovaní miestnymi cintorínmi a ich špecifickou atmosférou. Ťažko popísať spojenie komunistických, národných a moslimských symbolov na náhrobkoch.
Tretí týždeň a cesta až k jazeru na konci sveta
Z Narynu sme si najali auto a nechali sa odviezť k miestu, odkiaľ sa dá dostať k jazeru Song-kuľ (v preklade „jazero na konci sveta“). Krajina už v okolí Narynu stratila tú úžasnú zelenú, zošedla zvetralinami a suťoviskami. A tu pôsobila ako koža pravekých tvorov. Vráskavá, s jemným nádychom zelene. Keď sme však vystúpali hore na plošinu, ocitli sme sa na krásnych trávnatých a zakvitnutých pastvinách, avšak úplne bez stromov.
Keď sme si mysleli, že najhorším úsekom na biku bol kaňon Kiči Naryn, mýlili sme sa. Tu začalo skutočné peklo - neustále prudké klesania a stúpania po veľmi zvlnenej krajine. Kilometre ubiehali pomaly, pridružil sa prvý defekt a jazero stále v nedohľadne. Asi preto má taký názov.:-) A to sme sa vybrali zdanlivo skratkou. Opäť sme narazili na domácich osadníkov. Tí mali na návšteve dve rodiny priateľov s deťmi z Narynu a prijali nás medzi seba. Dokonca nás pozvali k sebe do jurty a my sme mali možnosť zažiť skutočnú sviatočnú večeru Kirgizov so všetkými obradmi, ktoré k tomu patria. Od umývania rúk až po modlitbu. Vymieňali sme si informácie o svojich krajinách a živote, my sme im osvetlili jurtu čelovkami, oni nám osvetlili svoj pohľad na život prostredníctvom rodiny a jej významu. Nemohli sme však priznať svoj skutočný vek, lebo by nepochopili, prečo sme si ešte nezaložili rodinu. Prespali sme pod ich ochranou v stane, ráno sme si ešte pozreli dojenie kobyly a výrobu smotany a potom pokračovali ďalej k jazeru.
Ani úžasné kamenné bloky a zaujímavé scenérie nezmenšovali trampoty z terénu. Do jedného z kopcov mi pomohol miestny "kovboj" tým, že ma ťahal koňom. Potom nám ponúkol povoziť sa na ňom. Moja silnejšia polovička ponuku prijala a keď sa kôň rozbehol a zdesený majiteľ sa rozbehol za ním v gumákoch, bolo jasné, že je zle. Našťastie to vyriešil katapult do trávy bez následkov.
O stretnutia s domácimi sme nemali núdzu ani potom. Vždy prišli pozrieť na koni, vždy ponúkli kumyz. Nejeden raz sme pri pohľade na tisíckrát použitú fľašu mysleli na mononukleózu alebo iné ochorenia, ale napili sme sa vždy. Ponúknuť vlastný kumyz na znak priateľstva sa predsa neodmieta! Nakoniec, tvrdia o ňom, že lieči všetky choroby. Keďže nás počas celého pobytu netrápili žiadne zdravotné problémy, len to potvrdzujeme. A to sme jedli a pili s domácimi ozaj všetko.
Ó, božské vody jazera! Aké krásne fotky sme videli, ale naša realita až taká malebná nebola. My sme ale jednoznačne neboli na tom navychytenejšom a fotogenickom mieste. Jazero obkolesené zasneženými horami bolo pekné, ale stále vzdialené o mokrade na jeho okraji, kde sa pásli kone. My sme radšej namierili do predposledného stúpania nášho výletu - sedla Kalmak-Ashu vo výške 3446 m. Odtiaľ bol parádny a skutočne dlhý zjazd, počas ktorého sme na kamenistej ceste predbiehali aj autá. Hotová cyklistická delikatesa!
V údolí, do ktorého sme zišli, sme stretali v protismere množstvo cyklistov. Predsa len je oblasť jazera Song-kuľ opradená výbornou povesťou a najmä turistickou osvetou. Posledné stúpanie bolo už len "brnkačka" a za ním rozlúčka so svetom bez hukotu áut. Cesta do mesta Kočkor je frekventovaná, prepravujú sa ňou tovary z Číny a množstvo veľkých nákladných áut to dokazovalo. Tesne pred vstupom do mesta nás zdržal ešte druhý defekt po vyše 800 km jazde bikom. V Kočkore sme prespali a potom už len rýchly presun späť do ruchu hlavného mesta.
Návrat do Biškeku
Na Biškek nám ešte zostalo dosť času, na návštevu blízkej oblasti Ala Archa už nie, ale my sme boli spokojní. Ubytovali sme sa v hosteli, tentokrát sme už boli dostatočne zorientovaní v cenách a neoľutovali sme to. Krabice na biky sme mali uložené u nášho "kamaráta" z letiska, ale keďže chcel speňažiť aj ich návrat, zohnali sme si v miestnom bicyklovom obchode iné. Chcelo to trocha viac snahy, ale podarilo sa prekonať aj poslednú prekážku v balení sa na cestu domov. Nakoniec nám krabice podnikavec vrátil, tak sme ich nechali v hosteli. Snáď niekomu neskôr pomohli.
My sme si ešte užili atmosféru Biškeku, cestovanie maršrutmi, prechádzky parkami, obzeranie sôch a fontán. A skutočným skvostom, ktorý nemožno neodporučiť, je návšteva miestneho bazáru Oš. Záľahy farieb krásneho ovocia, zeleniny, druhov korenín, múky, ryže či strukovín. Každý, kto navštívi stredoázijský trh, musí byť nadšený. Ale najpôsobivejší bol jednoznačne trh s mäsom a rybami. Hotové predstavenie vidieť mäsiarov v akcii, hotová katastrofa tie pachy.
V Biškeku cítiť vplyv Európy a bývalého ZSSR, prejavuje sa to aj vo výzore mesta. Riešené je veľkoryso, má priestranné bulváry, prepletené je námestiami so zavlažovanými zelenými plochami. Má obchodné centrá, hotely, múzeá, divadlá, reštaurácie, kaviarne s vonkajšími terasami. Pôsobí pokojným dojmom, pre turistov je určite veľmi atraktívne.
Skrátka, Kirgizi majú recept na to, ako pritiahnuť návštevníkov z celého sveta, dopriať im chuť vrátiť sa tam. Aj my sme sa s Kirgizskom lúčili s myšlienkou, že sa tam určite raz vrátime!
- Chcete sa aj vy vybrať do Kirgizska? Poďte s nami na výlet v spoločnosti ďalších dobrodruhov rovnakej krvnej skupiny: Kirgizsko pre Dobrodruhov 2019.
