Ostrov Džerba

Ostrov Džerba je povestný tým, že je najteplejšou pobrežnou oblasťou Tuniska. Kým v severnejších letoviskách na pobreží sa môže stať, že počas okrajových termínov občas spŕchne, tu je tá pravdepodobnosť takmer nulová.

Už v marci, keď som tam bol, ukazoval popoludní teplomer 26 stupňov. Na druhý deň – v Hammamete, spŕchlo a pri teplote necelých 15 stupňov chodili ženy po uliciach v zimných kabátoch. Všade v Tunisku som videl turistov. Aj v severnejších letoviskách. Veľa hotelov však bolo zavretých. Zatvorené hotely som videl aj na Džerbe, ale len veľmi málo. Morské pláže boli ešte prázdne, sem tam sa po nich prechádzali turisti a premávali sa tade kone a ťavy s majiteľmi hľadajúcimi prvých výletníkov. Niekde boli celé kopy zimných rias, nemohol som si však nevšimnúť ich osobitný pôvab. Piesok takmer biely, väčšina pláží rozľahlá... dlhé vlny dávali tušiť, že dno klesá len pomaly. Objavil som dokonca aj malý možný problém. Voda je dlho plytká, ideálna pre detičky, potom dno klesne a opäť sa zdvihne a až následne sú dobré podmienky na plávanie. Niekde je to 20, inde aj 50 metrov od brehu. Odliv nie je dramatický, na najplytších miestach však môže more „ujsť“ od pláže aj niekoľko desiatok metrov.

Do akej miery je to výhoda či nevýhoda? To musí posúdiť každý sám. Na individuálnom vnímaní je postavené aj prostredie. Kto na Džerbe hľadá Sousse, Monastir či Hammamet, bude sklamaný. Tu nie sú letoviská obložené množstvom obchodov a zábavných podnikov. Dokonca ani hotely tu veľmi nevidieť. Sú zväčša nízke, ťahajú sa skôr do šírky a vlastne ani si nepamätám vyššiu budovu. Na druhej strane, bol som tam len dva dni. Videl som nápisy lákajúce na diskotéky, aj nejaké obchodné centrá, v žiadnom prípade to však nie je mohutné  sústredenie sa na zábavu. Zdá sa, že na Džerbe prevažuje rodinná dovolenka. Pýtal som sa aj na klientelu. V marci to boli Nemci, Fíni, Švédi, zväčša v dôchodkovom veku. V lete sú to talianske a francúzske rodiny. Mám trochu smutnú správu pre ruštinárov. V Egypte alebo aj na pobreží v Tunisku sa už dá dohovoriť aj po rusky, niekde sú aj ruské nápisy. Na ostrove Džerba ruštinu akoby ani nepoznali. Služby v hoteloch, podľa rýchlych skúseností, nie sú asi ani horšie ani lepšie ako inde v Tunisku. Príjemné správanie sa personálu je samozrejmosťou, jedlá s prvkami francúzskej kuchyne tiež. Najlepší kuchári predsa študujú vo Francúzsku. Ale aj zástupcovia iných služieb. A, samozrejme, aj lekári. Priepastný rozdiel je medzi štátnymi a súkromnými zdravotnými zariadeniami. Delegáti cestovných kancelárií majú obyčajne vopred podpísané dohody so súkromnými ambulanciami či nemocnicami. Drvivá väčšina lekárov má francúzske školy.

Severania

Zaujímavé bolo slnenie sa severanov. Pretože slnko bolo ešte trochu zubaté a pri bazénoch pofukoval typický ostrovný vetrík, slnečníky používali položené na zemi. Tak, aby zboku chránili pred vetrom a aby odrážali slnečné lúče na opaľujúcich sa. Všetko sa obracalo za slnkom. Viem si predstaviť, že v lete to bude naopak. Teraz len pár odvážlivcov skúšalo more brodením sa pri brehu a niekoľkí plávali v bazénoch. Zdá sa však, že to nikomu neprekážalo. Marcové slnko bolo hlavnou devízou dovolenky. A ešte čosi. Ráno čašník každému dovolenkárovi priniesol čerstvú šťavu z pomarančov. Vítaný doplnok raňajok. Inak, práve v marci bola sezóna pomarančov. Na trhu stáli, po prepočítaní na eurá, asi 35 centov za kilogram. Najdrahšie boli jahody, vyšli asi na 80 centov za kilogram.

Kúpanie sa na Džerbe je výborné. Lietadlo privezie našich dovolenkárov priamo na ostrov. My sme leteli do Tunisu a transfer na ostrov trval vyše 7 hodín. To nikomu neželám. Mladí si nájdu diskotéky, ženy obchody, chlapi kaviarne. Čo však s výletmi? Ráno sa ide po moste, ktorý vybudovali už starí Rimania a ktorý je, samozrejme, patrične vynovený. Späť z pevniny sa prichádza trajektom. Nikde nie je Sahara tak blízko ako z Džerby. Kým z iných letovísk Tuniska sa robia fakultatívne výlety do púšte na dva dni, tu sú výlety jednodňové. Za všetkými hlavnými atraktivitami púšte. Takisto na jeden deň sa robia adrenalínové jazdy po piesočnatých dunách Sahary na džípoch. A čo na ostrove? Chodí sa napríklad štvorkolkami na miesta, kde žije množstvo vtáctva. Inak, všade je tu blízko a taxíky i koče čakajú takmer pred každým hotelom. Miestni organizátori cestovného ruchu ma zobrali do auta, sprevádzala ma aj delegátka Best Choice zo Susse Zuzka, ktorá vie dobre po arabsky a šli sme po ceste výletných autobusov.

Hrnčiarstvo

Ostrov je povestný hrnčiarstvom. Tomuto remeslu sa venujú pôvodní obyvatelia ostrova Berberi. Vďaka Zuzke a jej znalostiam jazyka som sa dozvedel, že niektorí majú modré oči. Ten, ktorého som fotil ja, modré oči nemal, zato mi nápadne pripomínal slovenského humoristu Rasťa Pišku. (Toto číslo Cestovateľa Rasťovi pošlem, nech sa sám vyjadrí k miere podobnosti.) Videl som spracúvanie hliny, domácu pec na vypaľovanie, výrobu na hrnčiarskom kruhu i obchod s nádhernou keramikou. K tomu aj ťavu, ktorá ochotne pila z fľašky. To bola prvá zastávka. Potom sme zaparkovali pod kopcom s múzeom. To je ďalšie miesto, kde sa zastavujú dovolenkári. Múzeum je na „vysokom“ kopci, teda asi 10 metrov nad hladinou mora. Ešte je tam susedný vŕšok a myslím, že to sú najvyššie „hory“ ostrova, inak rovného ako stôl. Nebyť malých vyvýšenín umelo porobených na golfových ihriskách, človek by si veľa terénnych nerovností veru neužil.

Múzeum je fajn. Figuríny sú poobliekané do miestnych odevov. Výborná príležitosť poobzerať si pestré oblečenie na rôzne príležitosti. Až prekvapujúco pestré! Berberi asi milujú farby. Vidieť to aj na ulici, ale fotiť Berberky bez toho, aby na človeka nezazerali, je dosť ťažké... Dámy, tu si môžete berberské oblečenie aj vyskúšať. Sú tu aj ukážky tkania kobercov, ťava, ktorá pod zemou chodí do kruhu a ukazuje lisovanie oleja, no, je to fajn. Na rad prišiel aj veľký obchod s kobercami. Asi žije z ukazovania a nie z predaja. Nie je veľmi pohodlné viezť si domov veľký koberec. I keď viem, že to majú vyriešené a všetko príde domov pekne poštou. Ale ak by som mal niečo niesť domov, asi by som dal prednosť niektorej z krásnych jedálenských súprav u hrnčiarov. To je však vec vkusu.

Tržnica - souke

Patrí sa ukázať turistom tržnicu – souke. Bol som tam a kúpil som si harisu home made. Páliacu pastu z malých štipľavých papričiek. Patrí sa ísť turistovi aj do prístavu, odkiaľ odchádzajú napodobeniny pirátskych lodí na okružné plavby.  Podľa mňa by sa patrilo ísť aj do židovskej štvrti. Po dobytí Andalúzie Španielmi ušli pred krutou katolíckou cirkvou mnohí Židia na Džerbu. Ostali pod ochranou umierneného a tolerantného islamu. Mňa by veru židovská štvrť zaujímala. Tak ako aj návšteva niektorých starých pevností z čias pirátskych bojov. Lenže blížil sa večer a chcel som ešte nafotiť krokodíliu farmu. Podľa jedných informácií je ich tam štyristo, podľa druhých až tisíc. V každom prípade veľa. Krokodíly sa postupne asi menia na kabelky, no pomedzi to, na zefektívnenie chovu, ich za peniaze obdivujú aj turisti. Aspoň pre mňa to bolo silné. Ešte som nevidel krokodíly voľne plávať. A už tobôž nie obrovské, až 5-metrové kusy. Kŕmia ich tri razy do týždňa, vtedy je tu najviac návštevníkov. Za pár dinárov sa možno aj odfotiť s malým krokodílikom. Je to jednoducho jedno z atraktívnych miest ostrova. Počas nákupov zrejme prevažuje záujem o bežné komerčné suveníry, je tu však dosť autentickej keramiky, kobercov a koberčekov a vecí bežnej dennej spotreby, ktoré našincovi po návrate domov ostrov pripomenú. Trebárs moja harrisa home made na tanieriku s olivami a olivovým olejom a s dobrou bagetou mi pripomenie marcovú večeru s Tarekom Dhirfom, majiteľom cestovky, hostiteľmi a dievčatami, ktoré sa boli pozrieť, čo budú predávať.

- chcete byť informovaný o dovolenkách, kliknite sem - online.cestovatel.eu