Ich počet rapidne klesá z roka na rok a to aj napriek tomu, že najväčšia včela na svete, produkuje jedno z najsilnejších prírodných liečiv.
Apis laboriosa, alebo včela himalájska, je jedným z najväčších druhov včiel na svete. Ak by ste sa vybrali po jej stopách zamierite do Nepálu. Našli by ste bzučiace potvorky o veľkosti približne tri centimetre. V porovnaní s tými slovenskými ide doslova o obrov. Priemerná slovenská včela má totiž okolo šestnásť milimetrov. Obria včela potrebuje samozrejme obrý príbytok, čo by mohlo byť lákadlom pre mnohých dravcov. Preto si pracovité himalájske včeličky stavajú úle výhradne na nedostupných bralách a previsoch. Tieto miesta sú dokonale chránené pred všetkými možnými predátormi. Teda až na jedného. Nepálčana. Ten má zber medu v extrémnych podmienkach zakorenený hlboko v histórií. Svedčia o tom viac ako trinásťtisíc rokov staré nástenné maľby.
Med červený
Himalájsky med sa označuje ako med červený. Jeho cena je približne päťkrát vyššia ako cena akéhokoľvek iného medu na trhu. Za vysokú cenu môže peľ z exotických a vzácnych rastlín a ovocia. Cenu zvyšujú aj prvky konope, ktoré je bežnou súčasťou medu. Správne tušíte, že kombinácie jednotlivých zložiek robí z medu červeného veľmi silné prírodné liečivo. Toto bohatstvo je pre domácich zberačov niečo ako zlato. Mnohí dokonca ani len netušia ako môže takýto med chutiť. Celý zber sa vždy predá pre nízku životnú úroveň. Smutné je, že Nepálčania sa liečia farmaceutickými výrobkami.
Na telo
Zber medu je regulárnym rituálom. Zúfalí Nepálčania ho však premenili na turistickú atrakciu. Pochod s extrémnym divadlom sa koná dvakrát ročne. Tento výlet sa začína trojdňovým pochodom do dediny zberačov medu. Všetci tí, čo sa rozhodli vidieť extrémny zber príchod do dediny opisujú rovnako. Srdečné privítanie a neuveriteľné množstvo otázok. Často až nepríjemných a poriadne na telo. Ako sa vraví útok je najlepšia obrana, no ak by ste sa nepríjemne až doterne začali vypytovať vy, miestni by vám bez problémov a pravdivo odpovedali. Ľudia sú tu až neuveriteľne otvorení.
Obísť domácich zberačov a vybrať sa pozorovať himalájske včely na vlastnú päsť je vopred na neúspech odsúdený nápad. Ak by ste obrý úľ aj našli, tak by ste poriadne riskovali svoje životy.
Rituál
Zberači medu vás relatívne pohodlne usadia opodiaľ úľu a samy sa vyberú na miesto zberu. Príprava sa začína niekoľko dní pred samotným „nájazdom“ na med červený. Treba totiž pripraviť bambusové palice a laná, ktoré si zberači pletú z tenkých pásov naštiepaných bambusov. Rituál káže improvizovaný rebrík vyrábať až na mieste zberu. Nikdy nie vopred.
Všetko sa začína obetným rituálom. Obetujú sa kvety, ovocie, ryža a kuratá. Je to samozrejme poďakovanie bohom za med. Po duchovnom úvode sa skupina zberačov rozdelí. Časť pod úľom založí dymiaci oheň, ktorým sa vypudia včely. Zbytok vylezie nad úľ a pripravuje sa zostup.
Keď dym vyženie včely z úľa začne sa neuveriteľné, asi desaťminútové, divadlo. V priemere dvojmiliónový roj sa správa ako dokonale vycvičená armáda. Žiadne zatúlané včeličky, celá kolónia lieta sem a tam v dokonalom útvare.
Prírodné divadlo
Po organizovanom ústupe sa pred vami objaví zlatožltá guľa zväčša o priemere jedného metra. V tomto momente Nepálčania začnú pliesť rebrík, po ktorom následne zostúpia k úľu. Odvážne vrhanie sa k zlatistej guly vraj naháňa poriadnu hrôzu. Cudzinci sú takmer vždy presvedčení, že improvizovaný lezecký postroj jednoducho nevydrží. Keď sú zberači na dosah, začnú po úle mlátiť bambusovými palicami. Skupina, ktorá zakladala oheň rýchlo zbiera odlomené kusy medu. Celý proces trvá aj niekoľko hodín. Úspech je však vždy zaručený.
Návrat do dediny je spravidla v neskorých nočných hodinách. Nenasleduje však zaslúžený odpočinok, ale bujará oslava. Zberači sa chvália ukoristenými kusmi medu alebo štípancami od včiel. Tie často robia z útlych chlapov komicky vyzerajúce nafúknuté postavičky s neproporčnými časťami tela. Fúkanie rán neprichádza do úvahy. Všetci sa na opuchoch s chuťou zabávajú.
Hrozí katastrofa
Adrenalínovo-zábavný rituál je bohužiaľ v ohrození. Za posledné desaťročie počet včiel a úľov klesá doslova šialeným tempom. Niektoré roky vzbudzovali nádej, no zákonite prišiel rok, ktorý ju pochoval pod čierno-čiernu zem. Ak by včely vyhynuli, nebol by koniec len zábavnému turizmu. Domorodci by prišli o väčšinový príjem financií, no najmä by utrpela flóra v tamojších drsných podmienkach. Reálne by hrozilo, že by až polovica druhov vyhynula. Najväčší skeptici dokonca varujú, že v prípade najväčšj katastrofy by sa zrútiť celý tamojší ekosystém.
Včela medosnosná
Roku 2001 sa podarilo úmrtnosť včiel relatívne stabilizovať. Počas riešenia problému sa však objavili ďalšie faktory hrajúce v neprospech včiel. Prvým je nezáujem zo strany domorodcov o profesiu zberača medu. Mladí Nepálčania vidia svoju budúcnosť skôr v zbere dreva a rozvoji turizmu. Dôvod? Okrem iných vysoká miera úrazov pri zbere a príjem len dvakrát ročne. Ďalšou hrozbou sú vandali, ktorým sa zhodou náhod podarí úľ nájsť a z nepochopiteľných príčin ho zničia.
Roku 1990 bol pokus o umelé zanesenie včiel do oblasti pod Himalájami. Išlo o včelu medonosnú. Ukázalo sa však, že tieto dva druhy medzi sebou tak intenzívne súperili, že výsledkom bola ešte väčšia úmrtnosť. A ako bonus európska včela so sebou priniesla parazita, ktorý himalájske včely začal zabíjať. Paradoxom je, že európsky druh včely je voči nemu absolútne imúnny.
