Maľované dlaždice azulejos sú celoportugalským fenoménom. Je ich možné vidieť nielen na verejných priestranstvách, ale aj na fasádach domov, v kostoloch, kláštoroch, národnom múzeu, ba dokonca aj na železničných staniciach či staniciach metra. Pravdou je fakt, že nie sú rýdzo portugalským výrobkom.
Priniesli ich sem Arabi, ktorí ich zvykli označovať ako az´lij, v preklade „malý vyleštený kameň“. V 13. storočí sa udomácnil názov azulejo, ktorý sa používa tak v Portugalsku, ako aj v Španielsku. Dodnes sa vedú hypotézy, že bol ovplyvnený slovom azul – v preklade modrý. V skutočnosti azulejos nemusia vždy niesť modrú farbu. V značnej miere sa v minulosti používala zelená, žltá a hrdzavočervená. Práve modro-biela kombinácia sa stala populárnou na konci 17. storočia, keď sa po prvýkrát objavila v Holandsku. Holandskí obchodníci začali vtedy voziť do Európy modro-biely porcelán z Číny, kde bola táto kombinácia obľúbená za dynastie Ming.
Jednými z prvých centier výroby azulejos bola španielska Sevilla
V časti Triana existovali výrobne, ktoré používali na ich vypaľovanie blato z miestnej rieky. Dokonalým príkladom ich využitia je Španielske námestie v Seville, kde zobrazujú jednotlivé regióny Španielska. Neskôr sa rozšírili do celej krajiny a v 14. storočí už aj do Portugalska. Obrat nastal po tom, keď vyhnali Španieli z krajiny moslimov a do krajiny portského vína nemal zrazu prúdiť aký tovar. Hneď ako sa presunula samotná výroba do Portugalska, ornamentálne a rastlinné motívy začali nahrádzať figurálne. V Španielsku sa nepoužívali na dekoráciu žiadne živé stvorenia, keďže to zakazoval islam.
Po lisabonskom zemetrasení v roku 1755 bola zničená väčšia časť mesta. Kvôli tomu dal kráľ Jozef I. založiť v roku 1767 kráľovskú manufaktúru Real Fábrica do Rato, ktorá fungovala takmer 70 rokov.
Dnes sa pri návšteve Lisabonu či Porta s nimi stretnete, či chcete alebo nechcete. Sú nimi pokryté fasády domov či verejných inštitúcií. Zaujímavosťou je, že obkladanie fasád Portugalci prebrali zo svojej bývalej kolónie Brazílie až v 2. polovici 19. storočia, kde sa táto technika začala používať skôr. Treba povedať, že azulejos taktiež spĺňali určité funkcie. V lete pri vysokých teplotách zabraňovali prenikaniu tepla do interiérov, čo znamenalo, že sa vnútri držala relatívne stabilná teplota. Na druhej strane zase chránili fasády pred nánosmi prachu a špiny, ktoré prichádzali nielen od mora, ale prakticky z každej strany.
Napriek tomu, že dodnes nájdete azulejos takmer na každom mieste v Portugalsku, za pozornosť určite stoja minimálne dve miesta, ktoré by ste nemali prehliadnuť. Prvým je bez pochybností národné múzeum azulejos. V múzeu nájdete všestranné informácie o azulejos z 1. polovice 16. storočia cez viacfarebné náboženské výjavy a lovecké scény až po ukážky moderných prác súčasných umelcov. Druhým ikonickým miestom je bezpochyby železničná stanica Sao Bento v Porte, ktorá je doslova verejným múzeom azulejos. Po všetkých stranách prístupovej haly nájdete rôzne motívy z histórie Portugalska. Zaujímavé sú inscenácie bitky pri Valdevéz, dobytie Ceuty či príchod kráľa Jána I. s Filipou Lancasterskou do Porta.
