Vlkolínec na dva pohľady

Ľuboš Vodička - 17.9.2017

Vlkolínec, slovenská dedinka, ktorú pozná asi celý kultúrny svet. V decembri roku 1993 v španielskej Cartagene zapísali túto dedinku so 45 domami do Zoznamu svetového kultúrneho a prírodného dedičstva UNESCO. Vlkolínec splnil kritéria podmienok zápisu určujúce, že ide o príklad typu budov, architektonických a technických zoskupení alebo krajiny, ktoré dokladujú významný stupeň ľudskej histórie. Súčasne je jedinečným príkladom tradičného osídlenia a využívania krajiny, ktorý predstavuje kultúru spolupôsobenia ľudskej činnosti a životného prostredia, osobitne vtedy, ak je táto krajina zraniteľná a pod vplyvom nezvratných zmien. Dedinka, ktorá sa spomína už v 14. storočí, učupená pod vrcholmi Veľkej Fatry, čiastočne zničená Nemcami v rámci proti partizánskych represálií v roku 1944.  Dedinka, ktorá môže sprostredkovať čarovný zážitok, aj hlboké rozčarovanie.

vlkolinec

Pohľad prvý:

Citlivá stavebná podstata s láskou udržiavaných drevených domov pochádza prevažne z 19. storočia. Takmer všetky domčeky vybudované zrubovým spôsobom a donedávna dvakrát ročne natierané modrou, prípadne červenkastou či bielou hlinkou, majú typický pôdorys s troma miestnosťami. Podlaha v predsieni a v komore je z udupanej hliny, iba v obývacej izbe sú drevené palubovky. Pec je umiestnená v predsieni a dym sa odvádza otvorom v šindľovej sedlovej streche. Hoci  sú základy vymurované z lomového kameňa, domy spravidla nemajú pivnicu.

Akokoľvek paradoxne to znie, v súčasnosti badať vo Vlkolínci črty trochu záhadného vývoja z konca sedemdesiatych rokov 20. Storočia, ktorý zasiahol celú Európu a sčasti sa rozšíril do celého sveta: Nové myslenie a regionálne povedomie sa odrazu začali pred i za „železnou oponou“ prebúdzať. Akési posledné vzopätie kultúrnej identity zablokovalo definitívny výpredaj individuálnej dedinskej kultúry.

Vďaka novému posudzovaniu hodnôt týchto dedinských obytných priestorov bez štandardného vybavenia hygienickými zariadeniami a bez príslušnej infraštruktúry, sa z Vlkolínca stalo vítané útočisko pred stresujúcim mestským ruchom, pričom je potešiteľná snaha, aby ohrozené domy a dvory zostali „natrvalo zachované“ pre budúce pokolenia. Ak niekedy bolo treba z nevyhnutných dôvodov nejaký dom z pôvodného miesta odstrániť, nezbúral sa, ale riešilo sa to organizovanou „evakuáciou“, ktorá v malom pripomenula záchranu egyptského chrámového komplexu Abu Simbel.

(Hendrik Kersten: Slovenská duša a regionálne povedomie, Pamiatkovo chránená dedina Vlkolínec, in: Poklady sveta 5, kultúrne pamiatky a prírodné krásy na zozname UNESCO, Ikar 2002, str. 18-19)

vlkolinec

Pohľad druhý:

Tak toto je omyl. Skutočný a ešte aj zapísaný do UNESCO! Dedina, ak vôbec možno hovoriť o dedine, pretože označenie osada by sedelo oveľa lepšie, na ktorú zabudli komunisti. Jednoducho zastrčený kút dostupný úzkou kľukatou cestou, v zime asi úplne nezjazdnou, dostatočne nudný, nezaujímavý, s malým počtom obyvateľov, nikomu nestál ani za to, aby v ňom vybudoval obligátne socialistické potraviny, ako znak rozvoja vidieka. Pokiaľ tento „nepokrok“ bol záchranou „unikátnej ľudovej architektúry“ tak si môžeme povedať, že išlo o chvályhodné opomenutie. Ibaže pokiaľ sa sústredíme na časť o ľudovej architektúre, môžeme začať pochybovať o tom čo skutočne ostalo zachované. Dreveníc je na Slovensku zachovaných našťastie dosť. Zachovaných v urbanistickom celku bez narušenia nevhodnými budovami je ďaleko menej. Ibaže zachované sú občas celé hospodárske dvory, ktorých architektonická hodnota je vyššia ako „domčúrikov“ vo Vlkolínci. A ak rozšírime pohľad na „ľudovú architektúru“ a budeme tým rozumieť, aj domy z iného materiálu ako dreva, myslím kameň a nepálenú tehlu, nájdeme pôvodne zachované dediny (alebo povedzme osady s celkovým počtom cca 10 – 15 domov ako vo Vlkolínci) aj na Gemeri, alebo v Malohonte. Z nich, ale nie je žiadna zapísaná ako svetové kultúrne dedičstvo. Pripusťme však, že Vlkolínec má svetovú hodnotu a pozrime sa čo ním prezentujeme? Drevenice v pekných žiarivých farbách, za ktorými sú moderné laky na drevo? Áno toto tam uvidíte, ale moc pôvodné to asi nebude.

vlkolinec

Múzeum, ktorého pôvodnosť spočíva najmä v tom, že exponáty sú zaprášené, neošetrené, poukladané spôsobom práve sme to doniesli, tak zatiaľ len tak provizórne sme to poukladali. Ono to vyvoláva skôr počudovanie, ako hlboký záujem. Suveníry vyrobené v ďalekej Číne, cukrovinky z Poľska a domáca tvorivosť na úrovni krúžku šikovných rúk piatakov zo Základnej školy zo Spodného Macíkova? Aj toto tu nájdete! Samozrejme, že nechýbajú udivené pohľady najmä zahraničných návštevníkov orientujúcich sa v našom kultúrnom dedičstve podľa značky UNESCO. Vlkolínec je ako by povedali naši západní susedia průšvih. Bolo by hanbou požiadať o jeho vyškrtnutie zo Zoznamu svetového kultúrneho a prírodného dedičstva UNESCO. Preto by určite veci pomohlo sa o Vlkolínec začať naozaj starať. Zmysluplne, nie vytváraním nezmyselným manažment plánov, z ktorých majú zisk len občianske združenia, ktoré dostanú na ne peniaze z dotačných fondov. Alebo prestať sa o Vlkolínec starať úplne nech opäť dostane patinu zanedbanosti, neúdržby a zabudnutia a tým sa stane tou romanticky krásnou, zaspanou osadou, kde neparkujú vo dvoroch dreveníc autá so značkami začínajúcimi písmenami BA, BL, SC ...

vlkolinec

Môj záver

Stotožniť sa s jedným, alebo s druhým pohľadom na Vlkolínec nie je žiaden problém. Vlkolínec má svoje nespochybniteľné pamiatkové hodnoty. Žiaľ, je naozaj na mieste aj otázka, či sú skutočne „svetovo hodnotné“, pretože tak ako hovoria niektorí návštevníci: takýchto dedín nájdete v Rumunsku desiatky. Problém teda spočíva v tom, čo s tým robiť. Najjednoduchšie bude asi nerobiť vôbec nič a viac propagovať naše skanzeny. Ak ľudí nasmerujeme do Múzea liptovskej dediny v Pribyline, nič tým nepokazíme. Tamojší skanzen je špičkový. A uvidia v ňom ďaleko viac (možno aj ponuka suvenírov a „ľudovoumeleckej“ výroby je kultivovanejšia). Sám sa nemôžem zbaviť pocitu, že Vlkolíncu by najviac prospelo, keby zaspal. Nevidím žiadne jeho jagavé zajtrajšky, ani rozumné riešenie, pre nerozumnú situáciu, ktorá v tejto perle nášho kultúrneho dedičstva nastala.

Komentáre Disqus