Záhady hradu Branč

Keď v roku 2000 začali v internetovom magazíne InZine vychádzať  fototripy, jedna z prvých sérií bola venovaná hradom Českej cesty. Tých hradov na niekdajšej hranici Uhorska a Zemí koruny českej je neúrekom. Nechýba medzi nimi Branč. Hrad ako vystrihnutý z encyklopédie stredovekých hradov. Na homolovitom vrchu stojaci, vysokými hradbami obohnaný. 

Keď som ho navštívil po prvý krát, bol spustnutý, zarastený a na veľké počudovanie návštevníkov, kde tu z jeho stien trčali lešenárske trubky. Sem tam zamazané od malty. Zvláštne. Zvláštne už len z toho dôvodu, že „obnova“ hradu prebiehala možno v 60. – 70.-tych rokoch 20. storočia. Záhada. Až taká, že keď som sa neskôr dozvedel „o čom trubky boli“, bolo to ako vystrihnuté z komédie o budovaní socialistického kultúrneho dedičstva. Trubky predstavovali injektáž, ktorou mala byť pod tlakom vstreknutá malta do hradných múrov. Na zlepenie uvoľnených kameňov v ich jadre, na spevnenie. Ibaže!

hrad Branč

Robotníci socialistických zajtrajškov rúry do stien natĺkli, maltou zamazali ich ústie a žiadnu maltu nikdy do múrov nevstrekli. Môžeme sa len dohadovať, či bol stavebný materiál použitý na výstavbu rodinných domov v širokom okolí, alebo či bol speňažený výhodným predajom. To nie je dôležité. Dôležité je, že to rozkrádanie majetku v socialistickom vlastníctve (do roku 1989 sa tak nazýval jeden z trestných činov) bolo k prospechu záchrany hradu. Od pádu múru na Trenčianskom hrade vieme, že súčasné stavebné materiály sa s tými historickými neznášajú. Moderná malta v jadre múrov by mohla spôsobiť ich úplnú deštrukciu a zánik tejto peknej torzálnej architektúry, ako sa najnovšie označujú ruiny.

Branč

Branč, Podbranč a Starý hrad

Musím sa priznať, že v okolí hradu Branč, ani v okolí obce Podbranč nepoznám lokalitu Starý hrad. Práve tento Starý hrad mi dlhé roky pripomínal Branč a jeho podhradskú obec. Jaromír Slušný v roku 2011 vydal knihu Najväčšie slovenské záhady  (s podtitulom záhady sú tu s nami a tvoria súčasť našich dejín, Nakladatelství XYZ ). Hneď prvá kapitola Vznikli život a civilizácia na Slovensku? je venovaná pánovi Ivanovi Vašekovi a jeho objavom na lokalite Starý hrad v blízkosti hradu Branč.

Ak to skrátim, tak musím skonštatovať, že bývalý námorník tu údajne našiel pamiatky megalitickej kultúry a skaly – sochy spodobňujúce ľudí, resp. časti ľudských tiel. Bezpochyby je hrozne fajn, že sa táto záhada objavila v literatúre. Bezpochyby bolo však zaujímavé aj rozprávanie mojich starších kolegov zo Sekcie kultúrneho dedičstva, ktorí spomínali ako pán Vašek chodieval na Ministerstvo kultúry s taškami plnými kameňov. Na počkanie každému vysvetlil, ktorí spodobuje tvary, tváre, formy umelo vytvorené na úsvite ľudských dejín. Svoje nálezy z okolia hradu Branč označoval ako Prameň života. Záhadu nikto nevyriešil.

Kameňolom v blízkosti hradu Branč skutočne existuje. Je hneď na rázcestí  k obci Podbranč a Podzámok (Podzámok je priamo pod hradom Branč). Neviem o tom, že by ho označovali za Starý hrad. Viem však o ľuďoch, ktorí lokalitu pána Vašeka hľadali a nenašli.  Záhada ostala záhadou, ale hrad Branč, nezmeneného mena, tu stále stojí.

Branč

Z histórie hradu

Branč patrí medzi najstaršie hrady na Záhorí. Táto informácia je veľmi zaujímavá, pretože hovoríme o situácii približne v 13. storočí. O období, kedy Záhorie (z môjho pohľadu správnejšie Pomoravie) bolo riedko osídlené, keďže išlo o pohraničné územie a rozsiahle pieskom pokryté územia príliš  nenahrávali poľnohospodárskej výrobe. 

Dokladom o existencii hradu sú nálezy mincí z rokov 1251 až 1261. Matúš Čák Trenčiansky, jeden z dlhšieho radu vlastníkov hradu, ho získal výmenou od Abraháma Rúfusa z Čeklísa (dnes Bernolákovo) a vlastnil ho až do svojej smrti. Na začiatku tridsiatych rokov 14. Storočia sa hrad stal predmetom pohraničných šarvátok, ktorých cieľom bolo získať hrad násilím v prospech českého kráľa Jána Luxembruského alebo uhorského panovníka Karola Róberta. Úspešnejší boli nakoniec  Česi.

Rozsiahlou stavebnou úpravou prešiel hrad vďaka „slovenskému“ feudálovi  Stiborovi zo Stiboríc (a jeho synovi rovnakého mena) na konci 14. storočia. Ale už v 15. storočí sa ho násilím zmocnil Pongrác zo Svätého Jura, ktorý ho využil ako svoju základňu pre lúpežné výpravy na Moravu. Poslednými vlastníkmi hradu z radov šľachty boli Ňáriovci. Vďaka nim sa dočkal renesančnej prestavby.

Päťboké bastióny dokazujú jasnú inšpiráciu talianskymi pevnostnými stavbami. Jadro hradu uzatvorili ochodzami, ktoré spájali jednotlivé budovy a vybudovaná bola aj nová, zdvojená brána, ktorá nahradila pôvodnú bránu a bránku pre peších. V tejto podobe hrad vydržal až do polovice 17. storočia.  Plnil úlohu ochrany hraníc pred tureckým vpádom. Po porážke Turkov pri Viedni v roku 1683 sa nebezpečenstvo zo strany Osmanskej ríše začalo vytrácať a spolu s tým sa prestal využívať aj hrad. Krátko ho ešte využili habáni ako svoje útočisko a potom sa už začal meniť na ruinu.

Branč

Hromada skál na nevysokom kopci

Tvrdiť o Branči , že je hromadou skál by bola ťažká urážka tejto skutočne malebnej zrúcaniny. Od 90.-tych rokov 20. storočia, kedy na hrade robili výskum archeológovia Michal Šimkovic a Erika Hrašková, je to s hradom rok od roka lepšie a lepšie. Zarastené plochy vnútorných nádvorí a vonkajšieho okolia sú už dávno vyčistené. Dobrovoľníkom sa podarilo murivo spevniť a zakonzervovať a na mnohých miestach boli pomerne veľké časti dobudované do svojej pôvodnej podoby.

Branč je presne jeden z tých hradov, pri ktorých si človek povzdychne: Ách, vidieť ťa tak v pôvodnej podobe! Asi to nebude možné. Na Slovensku sa už dlhé roky vedú polemiky o tom, či by bolo vôbec vhodné dobudovať hradné ruiny do podoby stredovekých hradov. Vyhrávajú konzervatívci, ktorí tvrdia, že to nie je vhodné a že by sa tým viac pokazilo ako zachránilo. Priznám sa, že s nimi nesúhlasím. A ďakujem pánovi Jánovi Pálfymu, že sa narodil ešte v 19. storočí a hoci aj romanticky obnovil, napríklad Smolenice a Bojnice. Keď prechádzam susednou Moravou a vidím ich zachovalé hrady a zámky, vždy mi srdce zapiští, aké by to bolo fajn aj u nás doma...

Branč