Kalonda, toto neslovensky znejúce meno nesie obec (dedinka) neďaleko Lučenca, ležiaca takmer na slovensko – maďarských hraniciach. O jej existencii som ani netušil až do leta roku 2016. Namierené sme mali do maďarského mestečka Ipolytárnoc. Kde sa vzali, tu sa vzali odrazu sa objavili staré železničné rampy. S dreveným guľatým ramenom, natretým na bielo-červeno, osadeným do čierneho kovového stojana, ktorý so zemou okrem iného spájala mohutná reťaz. Neklamný znak, že počas svojej prevádzky boli ovládané ručne. Bolo to trochu ako zjavenie. Niečo takéto som si pamätal ešte zo 70.-tych rokov 20. storočia, kedy tento typ železničných priecestí bol na vymretie. Bola to chvíľa kedy viete, že na tomto mieste sa musíte zastaviť. Zastavili sme. A stálo to za to.
Železnica, ktorá zanikla, ale stále existuje
Železničné rampy dominovali zaniknutej železničnej trati. Pravdepodobne vybudovanej niekedy na prelome 19. a 20. storočia. V rámci Horného Uhorska (Felvüdéku) mohla spájať slovenský Lučenec so severomaďarským baníckym mestečkom Salgótarján. Podrobnosti o budovaní tejto železničnej trate mi nie sú známe. Na juhu Slovenska 18. júna 1871 sprevádzkovali trať Zvolen – Sálgótarján – Budapešť. Mimochodom už o rok neskôr ju prepojili s Košicko-bohunínskou železnicou čím sa zabezpečila dostupnosť severných hraníc Uhorska. Kalonda bola hádam súčasťou tejto trati. Budova železničnej zastávky z tohto obdobia určite nie je. Nesie znaky stavby zo 40.-tych, možno 50.-tych rokov 20. storočia. Nič jej to však neuberá na malebnosti. Opustený, napriek tomu udržiavaný malý domček má na dverách oznam, že v ňom sídli múzeum tunajšej železnice a samotnej obce. Žiaľ počas našej krátkej návštevy múzeum bolo zatvorené. Rovnako ako areál vodného mlyna na opačnej strane cesty (o ňom bude ešte reč) je dôkazom toho, že domáci majú záujem na cibrení svojho lokálneho kultúrneho dedičstva. Ak však budete mať záujem o spoznávanie starej histórie tunajšej železnice, zájdite si do susedného maďarského Ipolytárnoc. Tamojšia železničná stanica je neklamným svedkom posledných dekád podunajskej monarchie.
.JPG)
O mlyne a o rozprávkových kulisách
Areál zaniknutého vodného mlyna je ako kulisy kúzelno-rozprávkového filmu so silným insitným prvkom. Práve tá „mäkkosť“, ktorej sa nedotkla žiadna snaha o pamiatkársku vernosť pri obnove. Vybudovanie areálu, ktorý má charakter parku s informačnými tabuľami a dokonca aj akýmsi mini amfiteátrom, dal tomuto miestu punc originálnosti. Zďaleka sa to nemusí páčiť každému, tunajší sweethome štýl však zapadol do okolia s nenútenosťou lego kocky na správnom mieste vo svojej stavebnici.
Mlyn tu založila rodina zemepánov Battikovcov už v roku 1740. Jeho prevádzku od zakladateľov čoskoro prevzali Szigyártyovci. Začiatkom 20. storočia však rozpredali pôdu a lesy patriace k zázemiu mlyna a samotný mlyn prenajali. V roku 1930 sa jeho majiteľom stal Géza Erdélyi. Ten nielenže mlyn obnovil, ale doň aj nainštaloval parný stroj na jeho pohon. Mlynár sa však preslávil ako bojovník na „nesprávnej strane“. Mladý muž a v tom čase aj otec rodiny, Gejza bojoval počas 2. svetovej vojny proti Sovietskemu Rusku. Počas vojny padol do zajatia a domov sa vrátil až v roku 1947. Mlyn až do tohto roku fungoval pod taktovkou jeho syna. Po návrate do vlasti, Erdélyi požiadal úrady obnovenej Československej republiky o povolenie prevádzkovať mlyn. Žiaľ, tie mu nevyhoveli a v roku 1949 mlyn zoštátnili. V roku 1965 ho celá rodina opustila a presťahovala sa do dediny. Budova a areál spustli.
.JPG)
Informačné tabule v obnovenom areáli, okrem histórie samotného miesta a mlynu, rozprávajú aj o iných, nesporne zaujímavých veciach. Napríklad o živote detí a dodržiavaní pohanských tradícií na tradične kresťanskom území Slovenska. Tak si prečítate, že na zápästie novorodeniatka sa priviazal červený motúz, aby bolo dieťa chránené pred zlými duchmi. Hračky sa vyrábali zásadne z ekologických materiálov (koniec koncov iné k dispozícii ani neboli) a dieťa sa hralo s vŕbovými prútmi, kukuricou, suchými plodmi, drevom, kosťami, hlinou, v lepšom prípade handrovými bábkami. Samotné texty na tabuliach sú zvláštnou zmesou pomaďarčenej slovenčiny, alebo poslovenčenej maďarčiny. Len na ukážku: „Dieťa, keď sa už postavilo na nohy, vložili ho do stojančeka, aby vedeli pri ňom pracovať, alebo nevedeli mu venovať dostatočnú pozornosť.“ Autorom textov nemám nič za zlé. Aj keď mi jasné, že na území Slovenska by tá slovenčina mala znieť spisovne. Má to svoje čaro. Možno až také uhorské.
O dedine a jej histórii
Napriek tomu, že Kalonda je dnes maličkou dedinkou s asi dvesto obyvateľmi, prvá písomná zmienka o jej existencii je už z roku 1238. Tvorilo ju hneď niekoľko usadlostí: Alkalonda, Felkalonda, Középkalonda, Egyházaskalonda a pustatín Bikk a Bujár. Svoje meno dostala po zakladateľovi Győrgyi Kalondovi, ktorý sa utopil v Dunaji. Na konci 16. storočia dedinu spustošil turecký nájazd. V 19. storočí sa v nej usídlil Sarudi Battik Ferenc, ktorý tu okrem spomínaného mlynu postavil aj kaštieľ. Roky 20. storočia poznamenali dedinu svojím turbulentným spoločenským dianím spojeným s južným územím Slovenska. Najskôr bola súčasťou rozpadnutého Rakúsko – Uhorska, stala sa súčasťou vzniknutej Československej republiky. V prvých rokoch jej existencii sa v jej blízkom okolí pohybovali vojská Maďarskej republiky rád, po pár rokoch sa na základe Prvej viedenskej arbitráže stala súčasťou Maďarska. Po roku 1945 sa vrátila späť do Československa a neskôr sa stala súčasťou samostatného Slovenska.
.JPG)
Dnes je malebnou zabudnutou dedinkou na úpätí Cerovej vrchoviny. Keď sa teda raz vyberiete zo Slovenska napríklad do geoparku v maďarskom Ipolytárnoc, nechajte sa zviesť a zastavte sa v Kalonde. Hoci len na pár desiatok minút. Bude to návšteva, ktorú neoľutujete.
