Spišskí Nemci a ich politické aktivity

V jednej slovenskej piesni sa spieva: „Najkrajší kút v šírom svete je moja rodná zem.....“, autor textu Pavol Braxatoris bezchybne a briskne vyjadril v pár slovách obraz slovenskej zeme. Neviem si ani predstaviť, ako by znel text o Spiši, pretože je to perla na území Slovenska. 

Vari by to aj stačilo na úvod, pretože článok sa nebude zaoberať prírodnými krásami, ale dotkne sa jeho obyvateľov – prisťahovalcov, Spišských Nemcov.

 

Príchod nemeckého obyvateľstva sa datuje v období 12. až 14. storočia a čiastočne ešte v 15. storočí, to jest čas, keď toto územie bolo riedko obývané a bolo ho potrebné hospodársky povzniesť. 

Druhá vlna nemeckých prisťahovalcov bola podmienená politickými udalosťami - protireformačným hnutím v Európe v 16. – 17. storočí, pričom na území liberálnejšieho Spiša Nemcom nehrozilo prenasledovanie.

Poslednou treťou etapou bolo 18. storočie.

„Koncom 19. storočia žilo na území celého Slovenska približne 150 000 Nemcov. Nemci udržiavali kontakt skôr so Slovákmi ako medzi sebou. Rozmanitosť pôvodu, historického vývoja a konfesie zapríčinili, že pocit národnostnej spolupatričnosti prakticky nejestvoval, pretože uhorská vláda sa usilovala, aby akékoľvek prejavy národného povedomia medzi Nemcami i u ostatných národností otupila, nemecká menšina na Slovensku teda netvorila nijaký celok, ani v zmysle etnickom, ani administratívnom.“ (Mgr. Mária Ďurkovská, PhD., Spoločenskovedný ústav SAV, Košice)

S obdobím 19. storočia sa spája aj skutočnosť, ktorú opísal učiteľ, historik a zakladateľ múzea v Spišskom Podhradí Štefan Cisko, ide o návštevu Ľudovíta Štúra a Jozefa Miloslava Hurbana v Spišskom Podhradí v meruôsmych rokoch (1848-49). „Dňa 5. februára 1849 na poludnie vpochodovala do Spišského Podhradia Konettyova brigáda z Levoče. Tu prenocovala a na druhý deň odišla cez Spišské Vlachy a Krompachy do Košíc. 7. februára zase Simonyiho brigády tiahli z Prešova cez Branisko, Spišské Podhradie, Spišské Vlachy a Krompachy. Posledné maďarské vojská odišli 8. februára 1849. Za nimi prichádzali ďalšie rakúske vojská. Najprv Rambergova brigáda, potom Weiszova a  Jablonovského brigáda. S Jablonovského brigádou prišli aj slovenskí dobrovoľníci v počte 600, medzi ktorými bolo veľa študentov. Slovenskí dobrovoľníci ostali v Spišskom Podhradí a utáborili sa na námestí. Za nimi prišiel aj Hurban a Štúr. Štúr po príchode rovno zamieril na mestský dom, kde žiadal, aby zvolali Slovákov z mesta a okolia na zhromaždenie, ku ktorým chcel prehovoriť. Na druhý deň skutočne sa zišli vo veľkom počte, aby vypočuli vodcov slovenského povstania. Štúr prehovoril k prítomným, rozobral politickú situáciu, položenie Slovákov v Uhorskom štáte a vyzval ich, aby sa hlásili za dobrovoľníkov. No miestni Nemci nezaháľali a vzbudzovali u prítomných protináladu, takže sa zhromaždenie rozišlo. Hurban a Štúr odišli do Prešova.“ (Cisko Štefan: Ľudovít Štúr v Spišskom Podhradí. In Spišské hlasy, 24.5.1972, str. 1)

Takéto obdobie trvalo do prvej svetovej vojny po nej došlo v tomto smere k radikálnemu obratu. Predovšetkým spišskí Nemci sa rýchlo organizovali a postavili sa proti pripojeniu k Československu. Pozdvihli svoj hlas proti československým nárokom na Spišskú župu a pripojili sa k hnutiu, ktoré reprezentovali Nemci v celom Maďarsku. „V Budapešti bola v roku 1918 vytvorená Deutschungarischen Volksrat (Nemeckouhorská národná rada), s ktorej programom sa deklaratívne stotožnilo viacero predstaviteľov nemeckej komunity. Zakladatelia žiadali, aby všetky práva, ktoré dostali inak hovoriace národy, prislúchali aj uhorským Nemcom. O pár dní neskôr bola založená v Budapešti Deutsche Volksrat für Ungarn (Nemecká národná rada v Uhorsku), ktorá požadovala autonómiu.“ (Mgr. Mária Ďurkovská, PhD., Spoločenskovedný ústav SAV, Košice)

 

„Obe nemecké národné rady, ktoré v Uhorsku vznikli, Deutschungarischen Volksrat a  Deutsche Volksrat für Ungarn, sa utvorili i na Slovensku. Prúd usilujúci sa o dôsledné udržanie teritoriálnej integrity Uhorska a odmietajúci nemeckú autonómiu (Nemeckouhorská národná rada), spočiatku získaval svojich stúpencov predovšetkým na Spiši, sídlom bol Kežmarok.“ (Mgr. Mária Ďurkovská, PhD., Spoločenskovedný ústav SAV, Košice) Požiadavka znela na spojenie všetkých Nemcov v Hornom Uhorsku do jedného volebného okresu, v ktorom by mali väčšinu, aby nemohli byť prehlasovaní Slovákmi. Začiatkom novembra 1918 organizovali predstavitelia tejto rady zhromaždenia, na ktorých dávali podpisovať prehlásenia, že spišskí Nemci nechcú patriť k Československej republike. 4. novembra 1918 vydali členovia rady vyhlásenia, v ktorom bol zdokumentovaný prísľub vernosti Spišských Nemcov Maďarom a Uhorsku i protest proti ČSR. 

V rezolúcii, ktorú prijali potvrdili, že keby im nebolo umožnené zotrvanie v Uhorsku, boli by donútení vyhlásiť samostatnú, nezávislú Spišskú republiku. S myšlienkou jej vytvorenia vystúpil v polovici novembra kežmarský poslanec uhorského parlamentu Tibor Kéler. Spišská republika mala nadväzovať na hospodársky a kultúrny rozvoj Spiša, o ktorý sa zaslúžili nemeckí prisťahovalci a mala byť, v predstavách iniciátorov tejto myšlienky, akýmsi „Švajčiarskom pod Tatrami“. (Švorc Peter - Harbuľová Ľubica (Eds.). Stredoeurópske národy na križovatkách novodobých dejín 1848 – 1918. Prešov : Universum, 1999, s. 312.)

Z takmer 200 dedín a miest na Spiši len v 31 mala nemecká skupina nadpolovičnú väčšinu a celkový podiel na obyvateľstve v roku 1919 bol 22 %. 9. decembra 1918 sa zišli zástupcovia Nemcov v Kežmarku, kde vyhlásili samostatnú Spišskú republiku, „Selbstständige Zipser Republik“. Ani v radoch samotných Nemcov však nevládla jednoznačná zhoda názorov. 15. decembra 1918 československé vojsko dorazilo do Popradu s úlohou obsadiť a zaistiť územie severovýchodného Slovenska a zaujať priestor juhovýchodného Slovenska od Turne nad Bodvou až po pravý breh rieky Uh. Do konca roku 1918 sa stalo faktickou súčasťou novej republiky údolie Hornádu a Hnilca až po Košice a v prvých týždňoch roku 1919 postúpili československé jednotky aj v povodí Popradu, v Zamagurí, Šariši a Zemplíne.

Vyhlásenie Československej republiky sa na Spiši nestretlo s nadšením medzi nemeckým a maďarským obyvateľstvom, ktoré bolo politicky, spoločensky i kultúrne oporou uhorskej vlády do roku 1918. Z celkového počtu obyvateľov Spišskej župy bola minimálne jedna tretina proti vzniku Československa, pričom medzi nimi boli najvplyvnejšie osobnosti neslovenského Spiša. (Kollárová Zuzana (Ed.). Spišská Belá. Prešov:  Universum, 2006, s. 157.) Od začiatku roku 1919 sa formovala skupina spišskonemeckých činiteľov, ktorí sa snažili československým orgánom predkladať rôzne požiadavky, sledujúce vlastné nacionálne záujmy tamojších Nemcov. Koncentrovali sa hlavne na hornom Spiši (Kežmarok). Základnou požiadavkou bol návrh na zriadenie dvoch nemeckých okresov na Spiši – tzv. Göllnitzer Kreis a Poppertaler Kreis. Gelnický okres s 10. obcami mal mať sídlo v Gelnici, popradský – s 30. obcami – mal mať sídlo v Kežmarku.

Kormidlo v aktivitách mala spišskonemecká inteligencia a podnikateľské kruhy, ale aj široké vrstvy spišskonemeckého obyvateľstva organizované v Spišskonemeckej strane, ktorá spolupracovala s rôznymi spolkami, kultúrnymi a telovýchovnými organizáciami. Oficiálnym periodikom Spišskonemeckej strany boli noviny Karpathen-Post, vydávané v Kežmarku. Od roku 1925 bola Spišskonemecká strana autonómnou organizáciou Maďarskej národnej strany. Po zlúčení maďarských subjektov v roku 1936 a vytvorení Zjednotenej krajinskej kresťansko-socialistickej a maďarskej národnej strany, sa stala jej súčasťou aj Spišskonemecká strana.