Výstup na Olymp, najvyššiu horu v Grécku

Zvoní budík. Niečo nie je správne. Chceli sme síce vstávať zavčasu, ale zdá sa, že je ešte stále hlboká noc, keďže vonku je čiernočierna tma. Žmúrim a hľadám mobil, ktorý som pred chvíľkou umlčala trénovaným chvatom, aj keď až na druhý pokus, pretože prvý backhand schytal Roman. Keď sa budím v hotelovej izbe, som vždy chvíľu dezorientovaná v čase aj priestore.

Roman si šúcha uderené rameno a neochotne sa prevaľuje na bok. Asi som zle nastavila budík. Chceli sme síce vstávať okolo šiestej, aby sme mohli najneskôr o siedmej vyraziť, ale asi som to zblbla kvôli časovému posunu, či čo. Lenže hodinky na mobile presvedčivo ukazujú 06:00. Stláčam všetky pupčeky na mojich digitálkach, nikdy neviem, ktoré tlačítko je na osvetlenie displeja. Piští to ako hladné tamagoči ale nakoniec trafím správnu kombináciu, takže na displeji mám konečne súčasne aj zelenkavé svetielko aj časový údaj. Fakt je už šesť. Nuž, to som teda nedomyslela, že o takomto čase na konci augusta bude ešte tma. Ak chceme všetko zvládnuť, musíme ísť podľa plánu, takže šup šup hore, Olymp čaká, aj keď ja by som nikdy nečakala, že niekedy dostaneme nápad sa na túto horu vyškriabať, obzvlášť ak uvážime, že na vrchol a ani k jeho blízkosti nevedie žiadna cesta ani akákoľvek iná forma ako tak zjazdného terénu. 

 

„Tak čo, ideme?“ testujem Romanove odhodlanie.

„Jasné“ pokúša sa artikulovať cez masívne zívanie. 

 

Nachystám teda po dva výdatne obložené chleby pre každého, horalky, jojo kyslé rybičky, dve jedenapol literky tekutín a banány a spravodlivo ich rozdelím do dvoch batohov, takže v Romanovom batohu sú fľaše s vodou a u mňa horalky. Lenže ja budem mať ešte foťák a pre istotu balím pre každého aj jedno tričko na prezlečenie. Pôvodne sme plánovali vziať si aj spacáky ak by sme sa rozhodli prespať v Refuge A horskej chate, ale túto myšlienku sme pri včerajšom plánovaní zavrhli. Veď predsa ak vyrazíme dostatočne zavčasu, tak to od rána do tmy musíme stihnúť hore aj dolu a kto by tie spacáky vláčil. Takže raňajky zalejeme výdatnou dávkou silnej kávy, zaviažeme šnúrky na topánkach a vyrážame. Naším basecampom bolo mestečko Litochoro, kde sme predchádzajúce popoludnie naberali sily vylihujúc na extrémne preplnenej Olympijskej riviére a ochutnávajúc jedlá v miestnych reštauráciách. Prvých 18 kilometrov zvládame ako nič – asi preto, že frčíme po fešáckej asfaltke, ktorá nás z otvorenej prímorskej roviny vedie do kopcov. Kľukatá cestička sa končí na štrkovom parkovisku Prionia v nadmorskej výške 1100 mnm. Ďalej sa autom nedá, takže sa pokúsime nájsť si parkovacie miesto čo najbližšie k rampe, označujúcej vstup na track. Predpokladáme, že každý ušetrený meter sa počíta. Je 8:30, taverna na hornom konci parkoviska je o tomto čase ešte zatvorená a čo je horšie aj miestne toalety sú zamknuté, ale ako sme následne zistili, čo sme nevycikali, to sme istotne vypotili... 

A tak s batohmi na chrbtoch odhodlane vyrážame prekonať sami seba a aj vlastnú povesť lemier lemravých.

Ako cesta do pekla je vraj dláždená dobrými úmyslami, tak aj track na Olymp je v jeho úvodných metroch dláždený príjemným plochými kameňmi, ktoré človeka takmer lákajú rozbehnúť sa, aby ste tam hore boli čo najskôr. A tak si spravíme úvodnú selfinu a nasadíme dynamické tempo. Za zákrutou tabuľka hlása, že pohnite si, tu by mohli padať skaly, takže poslušne takmer pobehneme. Za dreveným mostíkom cez potôčik hlinený chodník začína náhle stúpať a my začíname prerývane dýchať. Ako je možné, že všade okolo nás zúri fotosyntéza a ja idem na taký kyslíkový dlh, že mi až oči vytláča? Keďže v našej rodine sa ja tvárim ako športovec oddávajúci sa aeróbnym aktivitám typu beh, snažím sa predstierať, že som vďaka vybehanej kondičke stále v pohode, aj keď Roman o pár krokov za mnou potí aj minuloročné vianočné pupáky. Strmý hlinený chodník sa strieda s ešte strmšími kamennými schodmi. Rozprávať sme sa prestali asi po prvej štvrťhodinke, a sústreďujeme sa iba na vlastné dýchanie. Potrebujeme zrovnať tep na prežiteľnú úroveň, takže s každým krokom sa snažíme presvedčiť sami seba, že toto je iba úvodný šok a že po kilometri alebo dvoch bude fajn. Úvodné tempo pozvoľna klesá. Jediný, kto v našom kolektíve dokáže rozprávať je môj mobil v ktorom logujem náš výstup a čas. Som rada, že som interval hlásenia zmenila a namiesto každých 5 minút nám ohlasuje výkon za každých 15 minút, inak by tie krátke odkráčané vzdialenosti pôsobili poriadne demotivačne. Prvé dve hodiny kráčame v podstate lesom. Žiadne úchvatné výhľady, všade okolo les a v ňom my a tento chodník, ktorý je čím ďalej tým väčšou výzvou. Súvislé stúpanie je na zopár miestach striedané krátkou rovinkou, ktorá pôsobí ako balzam a asi na dvoch úsekoch chodník dokonca výrazne klesá, čo nás síce chvíľu teší, ale následne si uvedomíme, že cestou späť budeme musieť tieto úseky vystúpať a táto predstava ma už teraz bolí. Asi po hodine a pol sa les začína prerieďovať, stromy sa skracujú a hlinený chodník sa znenazdajky mení na biely kamenný podklad. Otvára sa nám výhľad na kopce okolo nás. Obchádzame zopár turistov v našom smere. S tou našou kondičkou to nebude až také tragické. Zopár skupiniek turistov zostupuje smerom dolu. Asi spali na chate a takto ráno zdolávajú poslednú časť ich cesty. Snažíme sa kráčať síce pomaly ale bez prestávky. Uvedomujeme si, že už vlastne ani nedychčíme, už to ani v nohách nebolí, telo sa asi prispôsobilo neobvyklej fyzickej záťaži. Romanov batoh sa pomaly odľahčuje, keďže slniečko začína pripekať a jazyky sa nám každú chvíľu lepia na vyprahnuté podnebia.

 

Pijeme ale úsporne, máme pred sebou ešte kus cesty. Zhruba po dvoch hodinách stúpania stretávame rodinku s deťmi, ktoré neopatrne hopkajú po skalách dolu kopcom. Veselo nás zdravia a oznamujú nám, že na Refuge A to už máme iba 15 minút. S úsmevom ďakujeme a necháme ich prejsť po úzkom chodníku okolo nás. Ako sa opäť púšťame do pomalého stúpania, Roman vysloví úvahu, že či tých 15 minút meral cestou dolu, pretože v tom prípade to pre nás smerom hore môže byť pokojne aj pol hodina. Keby si radšej čušal. Počiatočné nadšenie vyprchalo a my sme sa po chatu štverali skutočne ešte ďalších 30 minút. Celkový čas po Refuge A – 2 hodiny 30 minút presne. Na to, čo som o tomto tracku čítala to vôbec nie je zlý čas, ale musíme uznať, že už bolo skutočne na čase sadnúť si a dopriať nohám chvíľu oddychu. Pri drevených stoloch a na múriku plota okolo chaty posedávajú ďalší turisti. Čítala som, že na tejto chate sa vie ubytovať okolo 100 ľudí, ale neviem, kam by ich tak asi napchali, veď toto vôbec nie je taká veľká budova. Cestou na WC dolu po schodoch do zadnej časti chaty ale pochopím. Za obslužnou chatou sa nachádza ešte jedna poschodová budova s kapacitou, ktorá by istotne vedela prichýliť aj nás, ale zatiaľ o tom neuvažujeme.

Je 11:00, máme veľmi dobrý medzičas, takže si môžeme dopriať výdatný oddych a pouvažovať, či pôjdeme aj ďalej. Aby som bola úprimná, mojou métou bolo dostať sa aspoň na Refuge A do výšky 2100 mnm, porelaxovať, užiť si horský vzduch a vrátiť sa dolu. Idem do chaty zobrať kávu, čaj a nejaké čokoládové tyčinky. Je nádherne slnečno ale vetrík sem tam prefúkne, takže začíname cítiť, ako nás do nitky prepotené tričká začínajú na chrbtoch nepríjemne chladiť. Musíme sa prezliecť, takto by sme si určite uhnali seknutie v krížoch alebo zápal priedušiek. Prepotené tričká prehodím na chvíľu preschnúť na plot k niekoľkým ďalším tričkám iných turistov. Dáme si po jednom chlebíku, aby sme doplnili energiu. Rozoberáme ďalší plán. Ideme dolu alebo hore? Niekde som čítala, že na vrchol by to malo byť zhruba ďalšiu jeden a pol hodinu. Dáme to? Alebo ideme dolu? Vrátiť sa môžeme kedykoľvek, keby sme toho už mali dosť, takže padá rozhodnutie, že sa pokúsime vyšliapnuť to až na vrchol. O 12:00 vyrážame. Mokré tričká ani trošku nepreschli, nesieme ich priviazané cez vrch batohov. Hneď za chatou začína chodník výrazne stúpať a my stretávame staršieho pána zostupujúceho dolu. Len tak zo žartu sa ho pýtam, či je to na vrchol ešte ďaleko. Pánko vyprskne do úprimného smiechu, mávne oboma rukami a pobavene krúti hlavou. Kráčame pomaly ale vytrvalo. Na končiaroch nad nami sa začínajú zachytávať mraky. Ja by som si veľmi želala, aby sa veľmi nezamračilo, aby sme mali z hora aj nejaký výhľad. Do mraku by sa mi šliapať nechcelo. Moje želanie bolo vyslyšané, pretože zakrátko sú mraky rozfúkané. Hore bude asi dosť veterno. Z kamenných svahov pomaly mizne aj posledná kosodrevina a všade okolo nás je už len otvorený priestor v ktorom slnko začína naberať na intenzite. Krém na opaľovanie mi ani nenapadlo zobrať, kto by ho nosil, ale mám podozrenie, že to ešte oľutujeme. Neviem, či som tie mraky neodohnala predčasne. Po hodinke šliapania po strmom kamennom chodníku sa dostávame na príjemnú vyhliadku s kamennou lavičkou. Práve sa uvoľnila, takže pridáme do kroku a posledných pár metrov do kopca takmer prebehneme, aby nám lavičku nezabrali turisti zostupujúci z kopca nad nami. Stihli sme to a fľašou sladenej minerálky oslavujeme naše malé víťazstvo. Predpokladáme, že na vrchol to už nebude ďaleko, tipujem tak pol hodinku, takže si môžeme dopriať riadny dúšok. Užívame si výhľad na nádherné panorámy. Viditeľnosť je dokonalá, takže vidíme až na pobrežie. Pri pohľade do diaľky sa vlastne ani nedá rozoznať, kde končí more a začína nebo. Slastne vychutnávame po polovičke horalky. Poďme, nech to odsýpa. Turisti, ktorých sme predbehli na lavičke, vyzerajú výrazne zničení. Čajáci. S úsmevom ich zdravíme a ja sa pýtam, či je to na vrchol ešte ďaleko. Ona sa ťažko usmeje, on dožuje kus sendviča, nasucho prehltne a vyartikuluje, že na vrchol to máme ešte tak dve hodiny. No určite, čo ste sa zbláznili? Veď to už by vôbec nemalo byť ďaleko. Neverím im a ona to vidí, takže než si odhryzne zo svojho sendviča stihne nám ešte oznámiť, že máme pred sebou najhoršiu a najťažšiu časť. No nič, uvidíme. Je niečo po jednej, deň sa už preklopil do druhej polovice a my musíme začať kalkulovať s časom. Ak sa máme dostať za svetla naspäť k autu, musíme sa najneskôr o tretej otočiť a začať zostupovať, nech by sme boli kdekoľvek. Inak by sme museli prespať na chate a k autu zostúpiť až na druhý deň. Tak teda poďme.

Od vyhliadky s kamennou lavicou chodník stúpa bez zákrut len rovno hore k horizontu, za ktorým je malá križovatka. Ideme strednou cestou ktorá smeruje k vrcholom Olympu. Hora Olymp má v podstate tri vrcholy. Najvyšší je Mytikas, 2917 mnm, je to ten bájny Olymp, na ktorom mali sídliť starovekí grécki bohovia. Keďže posledná časť výstupu na tento vrchol zahŕňa aj lezenie po skale, dobytie tohto vrcholu sme hneď vylúčili. Nemáme s lezením žiadne skúsenosti, nemáme žiadne vybavenie a ani žiadneho aspoň trošku skúseného sprievodcu, takže nebudeme riskovať. Za náš cieľ sme si zvolili druhý najvyšší vrchol Olympu Skolio s výškou 2911 mnm. Výstup na tento vrchol by mal byť absolútne bezpečný. Tretím vrcholom je Skala, ktorá je ešte o pár metrov nižšia, takže sme si vlastne vybrali zlatú strednú cestu. Ku všetkým trom vrcholom ale vedie jeden spoločný chodník, rozdeľuje sa až v poslednom kilometri, takže šliapeme ďalej. Chodník stále súvisle stúpa bez jedinej zákruty. Povrch začína byť zvláštne sypký, je to ako nasekaná bridlica, ale sklon chodníka je prijateľný. Dostávame sa na okraj údolia, z ktorého sa nám otvorí pohľad na vrcholy hôr všade naokolo, ale aj na kopec, ktorý budeme musieť zdolať. Až teraz začíname chápať, čo mala na mysli tá žena, keď hovorila, že najhoršia časť cesty je ešte len pred nami. Chodník začína byť veľmi strmý a sypký povrch ešte stupňuje námahu, ktorú je treba vynaložiť na zdolanie každého metra. Pred sebou vidíme niekoľko skupiniek turistov. Niektorí smerujú hore, niektorí už zostupujú. Na úzkom bielom chodníčku vyzeráme ako mravce. Sypký materiál pod nohami podšmykuje. Chvíľami musím balansovať s rukami doširoka natiahnutými, aby som nespadla. Každých desať metrov stojíme a predýchavame. Máme pred sebou ešte možno kilometer, ale takého strmého stúpania, že sa mi tlačia slzy do očí. Z druhej fľaše vody sme už riadne potiahli, musíme šetriť. Je fajn, že Roman už nemá taký ťažký batoh, ale na druhej strane by sa nám zišiel ešte ďalší liter. Hore určite nebude žiaden kiosk s občerstvením, s našimi zásobami musíme vystačiť minimálne späť po chatu. Remene batohu sa mi zarezávajú do ramien, aj keď v ňom už takmer nič nemám. Foťák už kus cesty nesie Roman, ja mám dosť čo robiť sama so sebou. Míňa nás dvojica mladých ľudí, ktorých si Roman pamätá z Refuge A chaty. Sú to Slováci, tak sa ich pýta, či boli hore na Skale alebo na Skoliu. Neboli ani tam ani tam. Vzdali to v polovici tohto finálneho úseku. Chvíľu ich prehovárame, aby to nevzdávali a išli s nami, ale dôrazne túto možnosť odmietajú. Vraj nie sú až takí blázni a budú mať čo robiť, aby sa dostali dolu. Tak čaute, my šliapeme ďalej. Miestami sa vpredu o chodník opieram aj rukami, chvíľami balansujem ako povrazolezec. Na jednom úseku sa povrch mení na hladké ploché skaly, tu si oddýchnime, sadnime si, alebo si aj ľahnime, mohol by ma niekto prikryť a zobudiť asi tak o dve hoďky? Vrchol už nie je ďaleko, ale je tak vysoko. Nesmieme ostať dlho sedieť, aby sme nevytuhli. Je mi jasné, že tento výstup ťažko oplačem. Mám pocit, že lýtka mi napuchli na dvojnásobok. Ale nevzdáme to, bola by to škoda. 500 metrov sme išli asi 40 minút, ale rýchlejšie sa to jednoducho nedá. Ideme ďalej. Snažím sa dýchať aspoň trochu pravidelne. Kropaje potu mi stekajú pomedzi obočie a odkvapkávajú z konca nosa do prašného povrchu. Mám pocit, že začnem potiť krv. Priamo nad nami je vrchol Skala, je to asi 400 metrov. Ale ktorý je vlastne ten Skolio? Oči sa mi od začiatku upierajú na vrchol naľavo od Skala, ale skupinka turistov sa uberá po vyšliapanom chodníku, ktorý sa tiahne traverzom ďalej doľava k inému vrcholu, ktorý je asi tak dva-tri kilometre ďalej. Nikde nie sú žiadne turistické značky ani smerovníky, tak kam to vlastne máme ísť? Ktorý je ten správny vrchol? Ešte že má Roman po ruke technologické vymoženosti, zapína v mobile navigáciu a orientuje sa. Skolio je skutočne vrchol naľavo od nás najbližšie k Skala. Môžeme tam ísť tak, že najskôr vylezieme na vrchol Skala a potom pôjdeme po hrebeni a na konci nastúpame ešte kúsok na vrchol Skolio, alebo skalu prenecháme ostatným a my pôjdeme chodníkom šikmo doľava hore, ktorý sa od hlavného chodníka oddeľuje na slabo rozoznateľnej križovatke kúsok pred nami. Vrchol Skolio vyzerá byť úplne opustený, všetci idú na Skala, takže ani sa vlastne nemáme o čom rozhodovať. Ide sa na Skolio.

Šikmý chodník má podstatne znesiteľnejší sklon, aj keď je tu veľa úsekov po hladkých šikmo napadaných kameňoch. Vo svahu pod nami sú nejaké zvieratá, ale sme takí unavení, že nevieme celkom jasne rozoznať, či sú to kozy alebo kamzíky. Nevadí, odfotím to a neskôr túto záhadu rozlúštime. Tesne pod vrcholom sa chodník dvíha do prudkého svahu, ale nás už teraz nič neodradí. Teraz už nás nič nezastaví, posledné skalné schody a sme tu!!! Dosiahli sme vrchol takmer naraz ;) Nohy sa nám trasú, celým telom vibruje vyčerpanie, po hrudnej kosti mi stekajú potoky potu, ale sme tu. S námahou sa opierame o betónový hranatý stĺp označujúci vrchol. Objímame sa, radujeme sa ako malé deti, keby sme vládali, možno by sme od radosti aj skackali ako tie kamzíky opodiaľ. Ovládla nás číra eufória z toho, že sme to dokázali. Jupííííí. Na betónovom stĺpe je pripevnená kovová schránka a v nej je vrcholová kniha. Zaslúžime si nechať tu po sebe aspoň krátky odkaz. Napravo od nás je skalný hrebeň s vrcholom Mytikas. Biele mraky sa okolo neho prevaľujú ako vatové chumáčiky. Keby ich tak odfúklo, aby sme si mohli pofotiť pekné panorámy. Odspodu vietor vyháňa ďalšie mraky, ale nevadí, na chvíľu si sadneme na skalu a počkáme. Potrebujeme si pár minút oddýchnuť a vychutnať si cenu víťazov – cukríkové kyslé rybičky ;) Vietor nám rozfúkal spotené vlasy a odfúkol aj všetky mraky. Otvorila sa pred nami nádherná panoráma, kvôli ktorej sa sem určite oplatilo vydriapať. Sú presne tri hodiny popoludní, takže sme to stihli absolútne podľa plánu (aj keď podľa úplne pôvodného plánu sme tu mali byť o dve hodiny skôr, lenže ten, kto udával čas od chaty Refuge A po vrchol Skala na 1,5 hodiny musel byť buď riadny terénny bežec, alebo dosiahol vrchol už na polceste. Nám to od Refuge A trvalo poctivé tri hodiny. 

 

Po krátkom oddychu a rozjímaní je čas vydať sa na cestu dolu. Tak, ako sme cestou hore so sypkým terénom bojovali o každý vystúpaný meter, tak aj cestou dolu bojujeme o udržanie sa na nohách. Náhle Roman prehráva na body, pretože ani nevie ako a už padá k zemi rukami napred. Chvíľku neviem, či sa smiať alebo sa mám začať obávať, hlavne preto, že som mala celkom slušný výhľad na to, ako sa mu podvrtol členok do pomerne neprirodzeného uhla. Roman na moment kľačí a rozmýšľa, či sa má alebo nemá pokúsiť pohnúť nohou. Nikto nič nevraví, čakáme, čo bude ďalej, ako keby sa to týkalo niekoho úplne iného. Keďže to ale nebola bohvie ako pohodlná pozícia, musí sa Roman pokúsiť presunúť sa z polohy na kolenách do polohy na zadku. Opatrne hýbe členkom. Nie je to síce úplne bezbolestné, ale zdá sa, že všetko ostalo tam, kde to malo byť a nebudem sa musieť pokúšať zniesť ho dolu na chrbte ani volať záchranársky vrtuľník. Pokúsime sa teda pokračovať v zostupe o niečo opatrnejšie. Kamenný povrch sa na prudkom svahu nebezpečne posúva pod nohami. Niekedy mám pocit, že je jednoduchšie pobehnúť než kráčať, lenže potom je zas obrovský problém ubrzdiť to. Musím sa priznať, že mám nohy z tvarohu, a cesta dolu rozhodne nie je menej namáhavá, aj keď ubieha podstatne rýchlejšie. Niekoľkokrát padám, ale našťastie gravitácia je milosrdná a ťahá ma to na zadok a nie na kolená. Padnúť dopredu, tak by som to asi na dlaniach a kolenách zbehla ako na boboch. Mám síce mierne narazenú kostrč, ale nikde žiadne viditeľné odreniny. O niečo málo viac ako hodinu sme naspäť na chate. Máme dosť času na oddych pred finálnym zostupom. Idem kúpiť dve plechovkové pivá, snáď nás to trochu postaví na nohy. Teda radšej si ešte chvíľu posedíme, dojeme potravinové zásoby a zvažujeme, či ísť dolu alebo prespať tu a na zostup dolu sa vydať až ráno. Je päť hodín, do tmy je ešte dosť času a doteraz nás ešte svalovica trápiť nezačala, tak by sme to asi aj mohli dať na jedenkrát. Veď ten vrcholový úsek nám smerom dolu išiel ako po masle, tak ak to takto pôjde aj ďalej, tak sme za hodinku dole. Vyrážame. No už po polhodine zostupu je nám jasné, že tento úsek nám istotne nebude ubiehať tak rýchlo, ako ľahký zjazd po strmom sypkom povrchu. Zostupujeme pomaly a až teraz si uvedomujeme, že tento úsek je doslova ako schodisko a kolená a stehná dostávajú strašne zabrať. Každý jeden kamenný schod rezonuje vo svaloch aj kĺboch a vstrebáva sa až do mozgu. Strašne ľutujem, že sme si nezobrali turistické paličky. Nikdy sme ich nemali, ale teraz by sa nám určite zišli aby sme odľahčili nohy. Ideme pomaly, pretože každý ďalší schod sa prejavuje pichnutím alebo zabolením. Až teraz si uvedomujeme, že ak sme si cestou hore pripadali ako lemry, tak to celkom tak pravda nebola. Veď to stúpanie po schodoch je také strašne prudké. Každým schodom dolu mám pocit, že dostávam úder kladivkom pod koleno, ale nie takým neurologickým, ale skôr takým káľacím. Keby som toto vedela, určite by som trvala na tom, aby sme prespali v Refuge A a dole by sme išli až ráno. Teraz je už ale neskoro mudrovať, neostáva nám nič iné ako pomaly zostupovať ďalej. Míňame starého pána, ktorý ide naším smerom. Ide pomaly, ale v jeho veku ma udivuje, že sme ho vôbec stretli na takejto trase. Pýtame sa, či je všetko v poriadku, či nepotrebuje pomoc alebo niečo iné. Starý pán s úsmevom odpovedá, že je ok a môžeme ísť ďalej. Trochu sa hanbím, že my sme asi o polovicu mladší a skuvíňame na pokraji fyzických síl, teda hlavne ja. Roman vyzerá byť v pohode, moje nohy ale s každým krokom oťažievajú. Akoby som cestou zbierala všetky kamene a prihadzovala si ich do topánok. Mám pocit, že moje nohy majú už sto kíl, ledva nimi prepletám. Veď to nie je možné, aby sme ešte neboli dole, čo sme niekde zablúdili? Veď sme nemali kde odbočiť. Pred nami vidíme muža v plátených teniskách. Teda ak to celé prešliapal v tejto ľahkej obuvi, musí to byť riadny blázon. V ruke si však nesie za šnúrky zviazané turistické topánky, podľa materiálu aj dizajnu súdim, že tieto topánky si pamätajú už veľa rokov na cestách. Podrážky na oboch topánkach sú odlepené a visia dolu ako vyplazené jazyky. Uvedomujem si, že tieto topánky sú zhmotnením toho, ako sa ja teraz cítim ;) Človiečik nám vysvetľuje, že sa mu topánky rozpadli cestou, ale nechce ich vyhodiť, dá si ich opraviť a budú spolu šliapať ďalšie kilometre. Tomu sa vraví vzťah. 

 

Dolu pod nami počujeme hučať potok. Znamená to, že sme už skutočne veľmi blízko nášho cieľa. Od radosti by som sa aj rozbehla, ale nevládzem. S vypätím posledných síl sa dostávame cez drevený mostík a po hladkým kameňom vydláždených schodíkoch schádzame až na parkovisko. Do očí sa mi tlačia slzy a naše autíčko by som od radosti vyobjímala. Keby sme ho nechali zaparkované o 100 metrov ďalej, sadla by som si tu na zem a Roman by ma musel prísť zobrať. Teraz chápem, prečo si väčšina normálnych ľudí rozdelí túto trasu na dva dni. Nie je to ani tak o čase ako o silách. 

 

Celková bilancia: vyštartovali sme o 8:30, dorazili sme o 19:00. Celkovo za 10,5 hodiny sme prešli takmer 16 kilometrov s prevýšením 1960 metrov. Prekonali sem sami seba aj našu povesť lemier lemravých a celý nasledovný týždeň sme po zvyšok nášho tripu po Grécku prekonávali neskutočnú svalovicu. Ale ten zážitok stál za tú námahu.