danubeStory, príbeh Dunaja v novom slovenskom dokumentárnom filme

Som si istá, že Tadž Mahal videlo viac Slovákov než živého rybára v delte Dunaja. A lovca žiab v delte? Myslím, že neveríte, že niekto taký vôbec existuje...

Existuje aj klobučník z krajiny zázrakov, ktorý v nemeckom Regensburgu ručne vyrába klobúky pre bežných ľudí, ale aj pre pápežov alebo Johnyho Deppa vo filme Alica v krajine zázrakov. Okolo Dunaja sme stretli množstvo zaujímavých ľudí. Ich príbehy a príbeh druhej najdlhšej európskej rieky prinášame v novom slovenskom dokumentárnom filme danubeStory. Na digitálnych fotoaparátoch pribudol pred pár rokmi gombík s možnosťou nakrúcať fullHD video. Boli sme práve v delte Dunaja, keď sme ho prvýkrát vyskúšali. Nakrúcali sme rybárov, lovca žiab, mestečko Sulina na samom konci Európy aj ľudí v zabudnutých dedinkách na kúskoch pevniny, obkolesených obrovskými jazerami a dunajskými kanálmi. Možno preto je náš prvý film práve o Dunaji. Samozrejme, pôvodná myšlienka nadobudla postupne úplne iný rozmer. A to isté sa stalo aj s technikou. Celý film je síce nakrútený na hybridné fotoaparáty, ale po technickej stránke to chcelo veľa hľadania, pokusov a omylov. Dôležité bolo akurát to, aby všetka technika vrátane kamerového žeriavu bola ľahká a prenosná. Aby sa zmestila do malého auta.

Bitka o prameň

Okolo Dunaja sme cestovali mesiace. Autom, ale aj stopom, autobusom, člnom, na osobnej a nákladnej lodi. Na tej nákladnej sme bývali niekoľko týždňov v malej kajute. Súčasťou filmu sú totiž zrýchlené zábery prejazdov krajinou a mestami. Filmári radi používajú helikoptéru. Pohľad z paluby lode je rovnako efektný. Pre „suchozemca“ je to navyše veľmi nevšedná perspektíva. Dôležitejšie však boli príbehy ľudí. danubeStory predstavuje Dunaj prostredníctvom príbehov dvadsiatich ľudí, ktorých životy sú s riekou spojené. Neznamená to, že žijú priamo na vode. Ale že charakterizujú svoj dunajský región.

Dunaj tečie ako čiara života krížom cez európsky kontinent cez desať krajín. Väčšinou o ňom vieme akurát že pramení v Čiernom lese v Nemecku a ústi do Čierneho mora kdesi v Rumunsku. Dunaj má však v skutočnosti štyri začiatky a štyri ústia. O prameň tohto veľtoku sa v Čiernom lese hádajú niekoľkí. Občas sa dokonca pobijú päsťami. Snažia sa používať aj vedecké argumenty, napríklad výsledky pochybných geologických prieskumov, alebo argumentujú dĺžkou či objemom prietoku toho svojho prameňa. Horská riečka Breg pramení uprostred hustých ihličnatých lesov, len sto metrov pod vrcholom kopca, ktorý tvorí hranicu rozvodia Dunaja a Rýna. Stáročia tam na hospodárskej usadlosti žije rodina Franza Dolda. Prameň pekne upravili, neďaleko postavili dokonca malý kostolík. Z hospodárstva sú dnes dva rodinné penzióny. Franz Dold nosí dlhé vykrútené fúzy a svoj život zasvätil boju za svoju pravdu – a to že skutočným prameňom Dunaja je „jeho“ prameň riečky Breg. V mestečku Donaueschingen majú na vec iný názor. V zámockej záhrade vyviera tenký pramienok. Je to však niekdajšie vojvodské sídlo, dnes areál súkromného pivovaru. Okolo pramienka vybudovali peknú nádrž so sochami a kedysi dávno si ho sem prišiel pozrieť aj sám cisár pán.

Podľa všeobecne prijímaného odborného názoru Dunaj nepramení, ale vzniká sútokom dvoch horských bystrín, Bregu a Brigachu, pri meste Donaueschingen. Nová riečka sa však po pár kilometroch na väčšinu roka stráca v podzemí. Táto geologická zvláštnosť sa nazýva Donauversinkung, presakovanie Dunaja. Na viac ako 200 dní v roku všetka voda mizne v krasových jaskynných systémoch. Po Dunaji zostane akurát prázdne koryto. Naplnia ho až najbližšie prítoky. Dunajské vody zatiaľ vyvierajú o niekoľko kilometrov ďalej ako rieka Aach.

A čo Brigach? Druhá horská bystrina, ktorá vytvára Dunaj? Nuž, majiteľ pozemku, na ktorom vyviera, farmár Hansjorg Heinzmann, sa s nikým neháda ani nebije. Ale vie svoje. Jeho robustný statok stojí už viac ako päťsto rokov. Prameň Brigachu vyvieral stáročia priamo v pivnici... Viac neprezradíme. Svoj príbeh vyrozprával v našom filme Hansjorg sám.

Krajina zázrakov

Ako Dunaj putuje Európou, stáva sa postupne z malej horskej riečky mohutný tok. Naberá vodu z prítokov a nesie v sebe aj tisícky ľudských príbehov. V Nemecku ešte tečie v horách. Jeho svet je svetom honosných kláštorov a hrdých miest. Ale aj rozvinutej cykloturistiky. História na každom kroku. Všetko pekne upravené a nalinkované. Historické námestia a hrady nám miestami pripomínali rozprávku. A taký bol aj klobučník, na ktorého sme natrafili v Regensburgu. Doslova klobučník z krajiny zázrakov.

Svoje príbehy pred našou kamerou porozprávali aj výrobca tradičných drevených bárok Anton Witti z Rakúska, slovenský biológ a podvodný fotograf Peter Áč, výrobca tradičných bušó masiek z Moháča v Maďarsku Antal Englert, ornitologička Kristina Kristek z Chorvátska (ktorá bola v čase nakrúcania v deviatom mesiaci), bývalý žoldnier v chorvátskej armáde Steve Gaunt, tréner rumunských kajakárov Benjamin Zabica, dedinský muzikant v Moldavsku Petre Neculseanu a ďalší zaujímaví ľudia. Nerozprávajú iba svoj príbeh, ale príbeh dunajského regiónu, v ktorom žijú.

Nejasný koniec

A kde Dunaj končí? Aj o to pravé ústie sa vedú spory. Veľtok vteká do Čierneho mora na štyroch miestach. Jedno z nich je umelé. Kanál Cernavoda – Konstanca v Rumunsku vykopali politickí väzni za diktátora Čaušeska, aby skrátili cestu lodí cez kontinent.

Ďalšie tri ústia vytvorila samotná príroda. Za rumunským mestom Tulča sa Dunaj rozlieva do delty, obrovskej vodnej plochy tvorenej sústavou kanálov a jazier. K moru pokračuje rieka tromi hlavnými ramenami. Ústie Kilijského, ktoré tvorí hranicu Ukrajiny a Rumunska, považujú Ukrajinci za pravý koniec Dunaja. Umiestnili tam aj pamätník, jednoduché „0km“ na betónovom podstavci (na rozdiel od iných riek sú dunajské kilometre číslované od ústia, nie od prameňa). Vždy na jeseň ho musia odviezť a schovať pred počasím, lebo silné búrky by ho odplavili. A na jar ho slávnostne vezú späť na miesto. Keďže rieka prináša so sebou obrovské množstvo naplavenín a vytvára tak najmladšiu pevninu nášho kontinentu, posúva sa s Európou aj pamätník kilometra nula. Každý rok o desať až dvadsať metrov.

Ukrajincom sa však zatiaľ nepodarilo presvedčiť ostatné európske štáty. Všeobecne sa za skutočné dunajské ústie považuje miesto, kde do Čierneho mora vteká Sulinské rameno. Mestečko Sulina si svoju povesť desaťročia budovalo na trochu nadnesenej dôležitosti medzinárodnej Dunajskej komisie, ktorá riadila plavbu na rieke a sídlila tu od polovice 19. storočia až po 2. svetovú vojnu. V roku 1941 postihlo Sulinu veľké zemetrasenie, potom hladomor, potom ju zbombardovali Rusi a nakoniec sa pomery plavby na Dunaji zmenili a komisiu viac nebolo treba. „Po našom odchode sa zo Suliny rýchlo stane rybárska dedina,“ poznamenal vtedy jeden holandský inžinier. A stalo sa. Turistický ruch sa však rozvíja aj tu, v delte. V ospalej dedine vyrástli za posledné roky nové penzióny, niektoré dokonca celkom vkusné. Majú tu deltu pre rybárov aj čiernomorské pláže s bielym pieskom. Dovolenka je lacná, ale nesmie vám vadiť, že o pláž sa delíte s kravami a divými koňmi.

A rovnaké to je aj v dedinke Sfantu Gheorge na samom konci Svätojurského ramena. To je najdlšie a najkľukatejšie, námorné lode tadiaľ neplávajú, iba lode miestnych a väčšie lode, ktoré zabezpečujú pravidelnú lodnú dopravu. Dunaj tu pokojne ústi do Čierneho mora a rybári priamo v jeho prúde, tam, kde sa jeho sladké vody miešajú so slanými morskými vlnami, naťahujú svoje siete. Úlovok potom odvezú na drevenom konskom voze. Presne ako pred sto rokmi. - Premiéra dokumentárneho filmu danubeStory bude v stredu 11.6.2014 o 19:00 v KC Dunaj na Námestí SNP v Bratislave (vchod zozadu z Nedbalovej ulice, 4. poschodie). Srdečne pozývame :)