Ještě v době Ceasarově existuje od Francie až na Slovensko široký pás s pozdně keltskou civilisací, representovanou nejlépe opevněnými oppidy. Je však již vystavena dvojímu tlaku, na severu Germánů, kteří jako kdysi Galové zaměřují své výpady proti kvetoucím střediskům, tentokrát keltským, na jihu rodící se římské imperium se snaží co nejdříve proniknout až k Dunaji. V Galii postupovala romanisace velmi rychle a pro mnohá ostatní střediska keltské moci bylo účelnější opříti se spíše o civilisovanější jih než o drsnější germánsky sever. Tak sa v druhé polovině posledního století objevili římští obchodníci a římské zboží na některých keltských opiddech severně od Alp, také v Čechách na Hradišti u Stradonic nedaleko Berouna.
Tento postreh publikoval v roku 1960 Jan Filip vo svojej knihe Keltská civilisace a její dědictví (ed. Nové obzory vědy, Praha 1960, Nakladatelství Československé akademie věd). Okrem toho, že takéto publikácie sú dôkazom toho, že aj v našej socialistickej vlasti sa robila aj normálna veda, dozvedáme sa ďaleko viac zaujímavých vecí. Najlepšie opevnené oppidá sa nachádzali okrem iného na Slovensku. Prenikanie Rímskej ríše, romanizácia, prebiehala najrýchlejšie aj v Gálii, teda na území dnešného Franúzska a Asterix s Obelixom sa s tým asi až tak úplne nevysporiadali. Kelti inklinovali skôr k civilizovanejším Rimanom, ako k „temným“ Germánom. Aký ďalší komentár toto potrebuje? O čom by sme mali na túto tému hovoriť? Možno začnem trochu od konca. Germáni s Rimanmi nakoniec nevychádzali až tak zle. Dôkaz? Predsa villa rustica v bratislavskej Dúbravke. Rímska stavba na germánskom území. Rímski stavitelia postavili vidiecku vilu pre zámožného germánskeho muža. Ak Rimanov zastavili najlepšie opevnené oppidá, dokonca aj na Slovensku, vyvstáva otázka:
Kde tie keltské oppidá na Slovensku boli?
V Bratislave? Áno. Na Záhorí? Áno, na kopci Pohanská. Na Liptove? Áno, na Havránku nad dnešnou Liptovskou Marou. Práve o Havránku bude reč. V roku 1927 v záhrade rodinného domu v Liptovskej Svätej Mare našli bronzové puklice, drôtené prstene a ďalšie ozdoby z mladšej doby bronzovej. Hoci nález vzbudil pozornosť, výskum sa nezačal. Až snaha o zabezpečenie energetickej svojbytnosti (ono to sem síce nepatrí, ale byť nezávislí na dovoze akýchkoľvek energií je základom dobre rozbehnutého vojenského priemyslu a pre zbrojársky priemysel na Slovensku to bolo veľmi dôležité) bola motorom rozsiahleho archeologického výskumu v Liptovskej kotline. Začal pred budovaním nádrže Liptovská Mara v roku 1965 a kontinuálne pokračoval až do roku 1999. Po celý čas na čele výskumu stál Karol Pieta. Jeden z najcharizmatickejších slovenských archeológov, dnes už nestor slovenskej archeológie, človek, ktorému okrem objavu Havránku môžeme ďakovať aj za doplnenie a prepísanie histórie územia Slovenska v súvislosti s objavmi v Bojnej. Pokojný, skromný, usmievavý, priateľský, taký je Karol Pieta.
Havránok a čo sa na ňom našlo
Našlo sa toho neúrekom veľa. Tak by to mohlo byť napísané v niektorej slovenskej rozprávke. Nám však stačí sa držať toho, čo dnes je možné na Havránku vidieť. Keltské obydlie. Prvá stavba, niečo ako dnešné lesné chalupy poľovníkov, alebo rybárske chatrče na brehoch riečnych ramien, ktorá návštevníkovi padne do oka. Táto spodobuje bývanie z obdobia mladšej doby železnej. Zrubový domec s kamennou podmurovkou a slamenou strechou. Vcelku romantický pohľad, pretože priestor dopĺňa dvojkomorová pec s roštom (ako pripravená na víkendovú párty s grilovačkou) a štýlové oplotenie z prepletaných tenkých vetiev. Kultový areál sa citlivejším povahám už nemusí zdať taký prívetivý. Ani nie tak k vôli lebkám zvierat, ktorými sú dozdobené tunajšie drevené stély. Ak si turisti naštudujú pred návštevou toho miesta informácie o ňom, predstava, že tu okrem poľnohospodárskych plodín, divokých a domácich zvierat obetovali aj ľudí, nemusí byť práve príjemná. Areál v čase svojho aktívneho užívania, prešiel minimálne jednou veľkou prestavbou. Nakoniec zanikol spolu s hradiskom koncom posledného storočia starého letopočtu. Kým vnútorné opevnenie pôsobí veľmi schematicky až odfláknuto, obydlie zo staršej doby rímskej (historicky obidve stavby predstavujú súputníkov) pôsobí solídnejšie a realistickejšie. Z toho miesta je mimochodom už pekný výhľad na Liptovskú Maru a kotlinu pod kopcom. Vrcholu kopca dominuje stredoveký hrádok. Trikrát musel odolávať nájazdom Božích bojovníkov – husitov, stal sa terčom sporov medzi Pongráczovcami a Komorovskými a bol útočiskom pre obyvateľov ukrývajúcimi sa pred lúpežnými rytiermi. Postavili ho niekedy na prelome 11. a 12. storočia a zanikol po asanácii v roku 1474, ktorú vykonali vojská Mateja Korvína
O obetiach ľudských
Boli Kelti výnimočne krutí, keď obetovali ľudí? Asi nie. Karol Pieta vo svojej knihe Liptovská Mara, včasnohistorické centrum severného Slovenska (Slovenská akadémia vied, Bratislava 1996) v časti venovanej svätyni píše:
Z uvedeného opisu vyplýva, že tu v zásade prebiehali dve ceremónie: spaľovanie zvierat a vecí a usmrcovanie ľudí... Z archeologických a antropologických skúmaní vyplývajú pre naše úvahy o tejto zložke miestneho rituálu nasledujúce skutočnosti: na kultovom mieste boli usmrcovaní – obetovaní – aj ľudia. Ich pozostatky majú stopy po ubíjaní zaživa, štvrtení tiel, a možno aj pálení ohňom. Neúplné telá, ich menšie časti i jednotlivé hlavy a kusy údov boli hádzané do jám, a sčasti prisýpané hlinou. Mnohé časti obetovaných chýbajú, nenašli sa. Usmrcovanie prebiehalo nezávisle na spaľovaní iných obetín.
Priebeh obetovania ľudí priblížil v analógii s indickými slávnosťami úrody (mimochodom Kelti sú označovaní ako indoeurópsky kmeň s pôvodom v Indii):
Obeti poprerážali údy a kruto ju týrali, pretože slzy, pot a krv predstavovali budúci dážď. Po usmrtení mäso a časti údov obete odnášali na polia a do sýpok, kým zvyšky tela spálili alebo pochovali na mieste obradu. Na motív úrody (jarné slávnosti prvej orby) upozorňujú aj nálezy radlíc, kosáka a množstvo použitých poľných plodín vo svätyni. Je do určitej miery prirodzené, že za „obetného baránka“, odnášajúceho zlo z obce a prinášajúceho dobrodenie úrody, sa vyberali (aj) menejhodnotné, podivné bytosti, ako snáď boli telesne postihnutí z obetiska.
Turistika na Havránku
Zvláštne je, že turisti na Havránku „dvere nevylamujú“. Aj uprostred leta sa ich počet pohybuje vo veľmi striedmych číslach. Na škodu veci. Hoci na Havránku nenájdete špičkovo vybudovanú informačnú halu s nálezmi a rekonštrukciami, hoci tunajšia muzeálna expozícia vyzerá skôr ako súčasť prebiehajúceho výskumu niekedy v 70.-tych rokoch 20. storočia, toto miesto je kúzelná planina uprostred lesa. Opustená, ale nie tak dávno, aby bola spustnutá, s pamiatkami na obyvateľov, ktoré ostali dobre čitateľné, s miestami, po ktorých sa radi prejdete. Všetko je jednoduché, skôr minimalistické, možno nie úplne presné rekonštrukcie, ale kombinácia liptovská príroda a archeologický skanzem ponúka zážitok. Veľmi príjemný zážitok z návštevy pekného miesta.
