Banská Štiavnica, matka slovenských banských miest

Chorvátsky Dubrovník, belgické Bruggy, nemecké Brémy, francúzske Vannes, slovenská Banská Štiavnica, tieto mestá majú čosi spoločné. Zažili obdobie svojho rozkvetu a keď z nejakého dôvodu skončilo, tieto mestá zamrzli. Ustrnuli v čase a pohyb v histórii sa im vyhol. Strnulosť ich obohatila o dnes obdivovanú architektúru, urbanizmus, ktoré z dôvodu modernizácie mestských centier stratili ľudské sídliská, v ktorých pohyb neustal. Preto ich navštevujeme, obdivujeme, vnímame ich ako „stroje času“, považujeme ich za romantické a jedinečné.

Nejasná najstaršia história

Toto je rozprávanie o Matke slovenských banských miest, o Banskej Štiavnici, preto bude najlepšie vrátiť sa „na začiatok“. O Štiavnici môžu veľa napovedať exponáty z archeologickej expozície v Starom zámku. Ibaže, kto by venoval skutočnú pozornosť všetkým popiskám a všetkým exponátom! Mnohé by totiž mohla prezradiť nádoba, bezpochyby keltská. Pavel Dvořák vo svojej knihe Stopy dávnej minulosti 5 spomína, že v mestskej knihe z 18. storočia je aj obrázok keltskej mince nájdený na území mesta. Minca sa stratila, obrázok ostal. Kelti na území Slovenska to je obdobie asi od 1. polovice 4. stor. pred n. l.  Nestor slovenskej historiografie Andrej Kmeť na Bardinovej lúke na vrchu Sitno objavil zvyšky keltského domu.  Možno by už tento sumár nálezov mohol stačiť na vyhlásenie, že v Štiavnici sa ako prví usídlili Kelti. Možno, lebo aj Jozef Labuda na začiatku 80.-tych rokov 20. storočia na Glanzenbergu našiel úlomok terry sigillaty (luxusnej rímskej keramiky z 2. stor. pred n. l.). Ibaže práve Jozef Labuda sám túto teóriu spochybňuje. Nálezy sú ojedinelé a prvá zmienka o meste, ktorú môžeme považovať za spoľahlivú pochádza až z roku 1217. To znamená, že sme sa posunuli o nejakých 1 000 rokov!

banska stiavnica

O názvoch osád, ale aj o kráľovskom privilégiu

V 13. storočí sa používali dva názvy, ktoré majú mnohé spoločné aj so súčasnosťou. Jeden z nich hovorí o osade menom Bana (písomné pamiatky spomínajú farára z Bane, „plebanus de Banya“) a Ján Jiskra z Brandýsa použil o dobré storočie neskôr označenie Sscawnicza pre osadu v obdobnej polohe. Dva rozdielne názvy by mohli poukazovať na dve rozdielne osady. Pravdepodobne neveľmi vzdialené. Dokonca až tak „nevzdialené“, že Bana a Sscawnicza sú tou istou osadou.  Názvy aj osady sa „zlúčili“ a vznikol názov Banská Štiavnica. Nech už je to akokoľvek, Banská Štiavnica je naše najstaršie banské mesto. Z tohto titulu sa môže tešiť z toho dôvodu, že sa už okolo roku 1237 pýšila kráľovským privilégiom a banským právom.

Keď zem poklady vydala

Ako bolo spomenuté na začiatku, nie je možné presne určiť kedy sa začalo s baníckou činnosťou v okolí dnešnej Štiavnice. Takmer s istotou môžeme hovoriť o tom, že rudné žily vystupovali až na povrch. S hlbinnou ťažbou sa začalo o mnoho, mnoho desaťročí neskôr. Glanzenber (čiže Ligotavá hora) začal svoje bohatstvo vydávať už v 11., možno v 12. storočí. Tri žily, neskôr známe pod menami Bieber, Špitaler a Terézia boli cieľom  sezónnej práce baníkov. Ruda sa tu ťažila len v období teplejších mesiacov, možno od neskorej jari do skorej jesene. Bohatstvo ukryté pod zemou priťahovalo stále väčší počet ľudí. Väčší počet obyvateľov priniesol výstavbu trvalých domov, ochranný kamenný múr a zistenie, že okrem striebra sa pod zemou nachádzajú aj zlatonosné rudy. K zlatu hľadačov priviedli potoky. Voda splavovala „zlatý prach“ a úlohou prospektora bolo nájsť miesto, z ktorého bolo zlato vyplavované. Na tomto mieste zlatonosná žila vystúpila na povrch a tam sa začalo ťažiť. Poloha žily sa mapovala vykopaním jám známych pod menom pingy. Nešlo o žiadne plytké jamy, mnohé dosiahli hĺbku až tridsať metrov.

banska stiavnica

Rozkvet mesta

Banská Štiavnica od chvíle kedy získala svoje mestské privilégiá už nepatrila medzi chudobné mestá. Keď ju v roku 1443 poničilo zemetrasenie, bol to impulz na jej dobudovanie do výstavnejšej a honosnejšej podoby.  Postavených bolo mnoho meštianskych domov v zmiešanom gotickom a renesančnom slohu, vymedzili sa nové uličné čiary a keď o storočie neskôr Uhorsko začala ohrozovať expanzia Osmanskej ríše, došlo aj k modernizácii opevnenia a k dobudovaniu obranných stavieb. Trojloďovú románsku baziliku z 13. storočia v priebehu rokov 1546 až 1559 prebudovali na Starý zámok, ústrednú protitureckú pevnosť. Pribudol aj Nový zámok ako druhá protiturecká pevnosť (dokončený v roku 1571).  „Slovenský“ kostol, neskorogotický Kostol sv. Kataríny Alexandrijskej postavili v rokoch 1443 – 1491. „Nemecký kostol“, čiže Kostol Nanebovzatia Panny Márie, v pôvodnej podobe románska bazilika, sa dočkal prestavby „až“ v 18. storočí. Pečať  dnešnej klasicistickej podoby získal po požiari v 19. storočí.  V 16. storočí doriešili problém reprezentatívneho centrálneho priestoru mesta, plocha medzi Starým zámkom a Starým mestom bola splanírovaná a pretvorená na Námestie sv. Trojice. V tomto období pribudla v mestskom opevnení Piargska brána, ktorá sa dočkala ešte barokovej prestavby.

Na Trojičnom námestí v rokoch 1759 až 1764 vyrástlo súsošie Svätej Trojice a zhruba v rovnakom období prestavali mestskú radnicu podľa projektu J. Pirckera v neskorobarokovom slohu. Rozkvet aj úpadok mesta najlepšie dokumentuje prvá technická univerzita na svete, Banícka akadémia. Vznikla v roku 1762 na základe dekrétu Márie Terézie. Svojich poslucháčov vzdelávala nie len v baníckych a hutníckych profesiách, ale aj v lesníctve a v lesnom hospodárstve. Stopäťdesiat  rokov v nej vyučovali špičkoví odborníci. Po rozpade Rakúsko – Uhorska bol vydaný pokyn na jej presťahovanie do Šopronu. Tam v súčasnosti pôsobí pod názvom Západomaďarská univerzita (maď. Nyugat-magyarországi Egyetem). To čo sa dalo tušiť od konca 19. storočia, nadobudlo konečnú podobu. Baníctvo v Banskej Štiavnici prešlo do úpadku. Mesto nespustlo úplne. Svoje miesto si tu našiel textilný a tabakový priemysel, ale lesk zašlých čias mu nepriniesol. Možno aj vďaka komplikovanému prístupu cez kľukaté horské cesty (dnes rovnako nekvalitné a slabo udržiavané rovnako ako v minulosti) ostalo mesto ušetrené devastačnému vplyvu socialistickej výstavby. Hoci sa domy rozpadali, svoje pamiatkové hodnoty nikdy nestratili. Vďaka tomu v roku 1993 bola Banská Štiavnica zapísaná do Zoznamu svetového historického a kultúrneho dedičstva UNESCO.banska stiavnica

Na záver

Mesto sa mení. Život sa sústreďuje do jeho historickej časti. Tunajšie múzeá môžu smelo konkurovať zahraničným partnerom. Hotely, penzióny, reštaurácie a najmä kaviarne predstavujú to čo očakávame od dobre premyslenej siete turistického priemyslu. Všetko sa nastavuje na uspokojenie potrieb návštevníkov, ktorí si sem prišli odpočinúť. Návšteva Banskej Štiavnice sa stáva akousi povinnou jazdou. Kto nenavštívil toto mesto, nespoznal kultúrne dedičstva Slovenska.  Štiavnica je bezpochyby krásne mesto. S vyrovnanou, nenarušenou architektúrou (hoci nepochopím prečo väčšina domov musí mať na strechách plechovú krytinu), dizajnovými kaviarňami, uličkami a schodiskami ako z romantického filmu. Mne v Štiavnici chýbal pocit, ktorý najlepšie definuje vetička: Ach, to je pohoda. Nevnímal som v tomto meste nič, čo by ma ťahalo lenivo sa presúšať z miesta na miesto. Nezachytil som atmosféru spomalaného života malého mesta. Pre mňa až priveľmi prerážalo z okolia a z ľudí heslo: sme nezávislí v našom "nezávislom" spôsobe života. Hádam som to vnímal len ja a hádam sa v tom aj mýlim. Možno je Štiavnica kultová záležitosť, ale pre mňa osobne takou nie je.