Už dlhšie som rozmýšľal o návšteve Gruzínska. Táto krajina sa mi zapáčila najmä svojou prírodou a horami. Už keď sa zdalo, že toto leto sa to nepodarí, povedali sme si pri pive, že ideme. Kúpili sme letenky a mali sme mesiac na plánovanie. Som rád, že sme išli, pretože v krajine sa čoraz viac rozmáha turizmus a stáva sa tak menej autentickou.
Nedeľa
Je 7:30 ráno, 30. augusta, čas na odchod z domu. Vyrážame prekvapivo načas, v meste naberáme Maťa a mierime smerom na juh. Cesty sú o takomto čase pokojné, aj keď je to hlavný ťah stredným Slovenskom na maďarskú hranicu. Rodičia sedia vzadu a zoznamujú sa s Maťom, spovedajú ho, pýtajú sa najmä na gazdovstvo a vybavujú si kúpu baraniny či čerstvých kravských produktov. V aute znie nový album Pain Of Salvation – In The Passing Light Of Day. Počúvame ho síce v nesprávnej časti dňa a navyše za zvuku motora a vetra búšiaceho cez pootvorené okná, no hudba mi navodzuje príjemnú náladu, ktorú sa snažím preniesť na ostatných. Je to asi niečo ako cestovné vzrušenie, naplnenie očakávaného výletu, deň D, či podobné nezmysly. Na hraniciach zamieňame peniaze, skúšame si svoje matematické zručnosti a vydávame sa k našim južným susedom, kde strávime nasledujúce dva dni.
Do Budapešti prichádzame zavčasu, auto nechávame pri parku Városliget a dávame si rozchod – o druhej zraz pri aute. Ako za starých čias na základke. Ja s Maťom sa prechádzame po parku, no viac vylihujeme ako obdivujeme. Je tu pekný zámoček v štýle Rokfortu z Harryho Pottera, špinavé jazierko a obelisk s archanjelom Gabrielom navrchu. Podľa Maťa Death Angel, darmo, metalista sa nezaprie. U mňa sa už prejavujú žraločie sklony a kupujem si suchý, slaný rožok, ktorý si vychutnávam v tieni stromov.
Presne 14:00 sme na dohodnutom mieste pri aute. Mierime na Margit-sziget – ostrov, kde dnes nocujeme, ako sa neskôr ukáže, v hipsterskom hostelíku. Dostávame sa na jeho severnú stranu a tak ho prechádzame peši na juh k hostelu. Ešte rozlúčka s rodičmi, batohy na chrbát a ideme. Čistí, voňaví, plní energie. Park na ostrove je veľký a pekný, je tu plno miest na hamak, no najprv chceme nájsť hotel, zložiť si veci a najesť sa. Trochu blúdime, no predsa len sme ešte akoby doma, písmo sa tu dá čítať a ľudia hovoria po anglicky. V našej nocľahárni si odkladáme batohy do provizórnych skriniek s odtrhnutými pántami na dvierkach, no hlavne, že sú na kľúč. Cennosti radšej berieme so sebou a o chvíľu už prvýkrát priväzujem hamak na stromy. Trochu driememe a neskôr si dávame prvé pivo nášho výletu – čapované, studené, maďarské. Osviežilo.
Obhliadku mesta nenechávame iba na zajtrajší deň a hneď sa vyberáme na ľavý breh Dunaja. Ďalšie tri druhy piva ochutnávame v obchode. Naozaj, priamo v obchode, len čo sme prešli pokladňou, je jeden stolík nejakej zavretej reštaurácie, ako pre nás. Na cestovaní mám rád tú neviazanosť, pri ktorej človek stráca zábrany a vzdialenosť od domova akosi priamo úmerne umocňuje tento pocit slobody a veci, ktoré sa doma hanbíme spraviť, sú v cudzine úplne prirodzené. Veď o tom aj ďalej.
V uliciach podvečerného mesta hľadáme pravú maďarskú reštauráciu s lokálnou kuchyňou, no neúspešne. Samý kebab, čína, vegan, a iné nemaďarské veci. Nevadí, ja s mojím gurmánskym duchom a čuchom mám rád a som otvorený aj zahraničnej kuchyni a maďarský guláš mám aj tak najradšej na salaši doma na Neresnici. Maťo tiež rád skúša nové chute, veď ideme do Gruzínska a jedna z vecí, na ktoré sa najviac tešíme, je práve jedlo a pitie. Zaručená klasika, pomer cena/výkon, je teda kebab. A aj ten tu robia inak ako na Slovensku – menší, zabalený v placke nie tak na tesno a zvonku nezapečený. Je však za veľmi výhodnú cenu a tak sa nesťažujeme.
- Martin Bobro
Pri moste vedúcom na ostrov pozorujeme skupinku maďarských metalistov, dievča má na tričku nápis Depreszió. Z tohto slovíčka sa stáva univerzálna šablóna pre slová s podobnou koncovkou, ktoré sa postupne nabaľujú do nášho žargónu. Viac információ o maďarskej metalovej scéne sme nezískali a poberáme sa späť (spať) do hamakov na ostrov. V našej izbe, kde je už poriadne dusno, sa bavíme s Francúzkou, ktorá sem prišla za kamarátkou na akýsi drum'n'bass festival. Nechce ísť s nami do mesta, vraj je unavená z letu a skorého vstávania. Už druhýkrát sa teda poberáme po tej istej ulici, dopĺňame zásoby piva a posedávame na lavičke pred divadlom Vígszínház.
Pondelok
Je pondelok a máme na programe už obšírnejšiu obhliadku Budapešti. Prechádzame popri parlamente, kde je akurát výmena stráží – vždy zaujímavá, dnes už atrakcia. Od raňajok uplynulo už veľa času a tak mierime do prvej čínskej reštaurácie, ktorú sme našli. Jedlo je tu dobré, aj csípӧs. Nasleduje bazilika sv. Štefana, ktorú však zvnútra nevidíme kvôli vstupnému. Len tak posedávame na schodoch a pozorujeme okoloidúcich, prevažne turistov. Naše ďalšie miesto záujmu je Budai Vár – hrad, ku ktorému sa dostávame cez Széchenyi Lánchíd – prvý budapeštiansky most cez Dunaj. Hore na hrad premáva lanovka, no rozhodneme sa ísť pešo. Len čo trochu zájdeme za roh, ubúda ľudí a objavuje sa výťah, ktorý premáva až hore. Akurát, že na druhú stranu. Zážitok z lanovky sme teda neobanovali a ušetrení pešieho stúpania v teple bez vody si vychutnávame výhľad na mesto. Hrad obchádzame dookola a ideme zas dole, tentokrát do parku, kde rozkladáme hamaky.
Budapeštiansky hrad - Martin Bobro
Po malej sieste ideme do našej čínskej reštaurácie, dokupujeme vodu a mierime smerom na Deák Ferenc tér, odkiaľ nám ide spoj na letisko. Vychutnávame ešte posledné pivo v Budapešti sediac na drevených ležadlách, sedadlách či preliezačkách zároveň a ideme na letisko. Tam dôležitá reorganizáció batohu, aby sme splnili hmotnostný a najmä veľkostný limit, navoňanie sa v bezcolnej zóne parfumami zadarmo a čakanie, kým otvoria gate. Aby sme sa ale nenudili, Maťo nechal niekde svoju letenku a ja už hľadám v mobile pdf-ko, aby si ju mohol znova niekde, nevedno kde, vytlačiť. Našťastie sa ale našla pri úvodnej kontrole, kde ju zrejme v strese pri vyberaní cenností z vreciek nechal. Keď vzlietame, je už okolo polnoci a dnešnú noc strávime niekde v priestore nad Čiernym morom.
Pre druhú časť kliknite sem
