Cesta do Iránu a výprava na Damavand

23. júna okolo jednej ráno sme s Tomášom (jedným človekom z mnohých pozvaných) doleteli do Teheránu na letisko. Tu nás privítal horúci suchý vietor a pred nami bola posledná procedúra, vybaviť si víza. Keďže boli hotové do desiatich minút, nebol to problém. Človek potrebuje 70 eur, vytlačenú rezerváciu na prvú noc v hoteli, poistenie a nesmie mať v pase izraelské víza. Po tejto byrokracií sme si boli zameniť doláre, ja som za tie svoje dostal tri milióny tristotisíc rialov. Popri tom sme sa dali do rečí s lokálnou dievčinou, ktorá nám vyvrátila naše posledné obavy z tejto krajiny.

Na druhý deň sa to celé začalo. Noc pominula a konečne sme mali možnosť vidieť túto zem za svetla, ktoré je tu dosť prudké. Počas prechádzky po meste s naším horským výpravcom Burhanom a ostatnými členmi partie z Litvy, začali okolo nás spomaľovať autá, z ktorých po nás vykrikovali nadšení Iránci „ Welcome to Irania ! Where are you from ?!“  Doprava je tu dosť šialená, každý po sebe trúbi a autá idú krížom krážom, až sa mi zdalo, že každú chvíľu dôjde k búračke. Pri prechádzke  bolo možné vidieť nad mestom pásmo gigantických vrchov horského pásma Elborz, ktoré mu dodávalo šmrnc a nezameniteľnosť. Večer sme mali možnosť skúsiť tradičnú kuchyňu. Burhan nás pozval na opekanú baraninu a jahňacinu s chlebovými plackami, ktoré pripomínajú utierku. Potraviny ako také sú tu skoro o polovicu lacnejšie ako na Slovensku, dá sa v nich zorientovať, ale cenovky tu na regáloch nenájdete.

teheran iran

3.deň - Damavand

Na tretí deň ráno sa začala naša výprava do hôr. Naložili sme batožinu do minibusu a išli sme dve hodiny  smerom na severovýchod. Cestou sme míňali vyprahnutú krajinu a čoraz väčšie kopce. Zvedavo som sledoval, kedy sa pred nami objaví Damavand. Potom sa zrazu medzi tými veľkými horami ukázala ešte obrovskejšia a hneď mi bolo jasné, že je to on. Neskôr sme zaparkovali pri veľkej kamennej budove, kde sme dostali čaj a povolenie na výstup. Obvykle to stojí vraj 50 dolárov. Po tom, ako sme si vychutnali horskú scenériu, pomohli sme preložiť batožinu z minibusu na staré terénne autá, ktoré  nás viezli k základnému kempu.

Cestou sa nedalo nevšimnúť si množstvo červených kvetov maku, ktoré ako som čítal, doniesli Angličania v druhej polovici 19. storočia za účelom výroby ópia. Dnes slúžia ako zdroj medu pre miestnych včelárov, ktorých sme tiež videli. Základný kemp nás privítal vo výške 3020 m.n.m. Je to z polovice mešita, z jednej štvrtinky nocľaháreň a z druhej štvrtiny si Burhan spravil kuchyňu, kde nám varil raňajky obedy a večere. Tu sme prespali dve noci a dni trávili aklimatizačnými výstupmi k hornej kamennej chate (4220m.n.m.) a dolu do mešity. Výhľady sú tu krásne a veľkolepé, smerom na západ je možné vidieť pleso Lar, okolité vrchy Elborzu, stovky pasúcich sa oviec na svahoch sopky a cez noc púta pozornosť rozžiarená hviezdna obloha.

V okolí kempu sa teplota pohybovala cez deň okolo 30 stupňov a v noci bolo asi 7 stupňov. Prirodzene čím vyššie idete,  tým nižšie teplota klesá. Ak sa sem vyberiete, nepodceňte zimné oblečenie a dostatočnú aklimatizáciu. Na hornej chate je to ako v úli a stále sa tam točia ľudia, elektrina je dostupná až od ôsmej hodiny večer a zásuviek je tiež málo. Spať sa dá však aj v okolí chaty pokiaľ máte expedičný stan. Mali sme to šťastie a večer sa pod nami vytvorila inverzia, čiže oblaky boli pod nami, ale aj nad nami. Spomenul som si tu na knihu Lietajúci koberec od Američana Richarda Halliburtona, ktorý sa tu začiatkom 20 storočia pokúšal na svojom dvojplošníku vyletieť k vrcholu, ale počasie mu to nedovolilo.

teheran iran

Po prvej noci v chate sme sa ráno asi o 5-tej hodine vydali na záverečný výstup na vrchol. Cieľ bol jasný, ale ako pribúdalo slnečného svetla, pribúdala aj oblačnosť na vrchole a asi v 5000 metroch som si spomenul, že som si zabudol zobrať balík s jedlom. Keď ho Burhan rozdával, bol som vonku, kochal sa inverziou a celkom som na to zabudol. Tesne pred vrcholom sa šlo namáhavejšie a bolo cítiť výšku a vietor. Kamene vrchu začali meniť farbu na žltobielu a zo zeme z dier fučali sírne pary, ktorých dym sa miešal s oblačnosťou, až mal človek pocit, že je na inej planéte. Na tieto pary si treba dávať pozor.  Dokážu vraj rozleptať oblečenie,  preto sme pred vrchom sledovali prúdenie vetra a využívali trhliny v tejto pare k postupu hore. Hore bol veľký kráter a ja som mal už dosť. Posledným čajom som zapil tabletku acylpyrínu a ľahol si na skalu. Tabletka zabrala do desiatich minút a mne bolo opäť dobre.  Sprievodca mi ešte od lokálnych turistov vypýtal pár hrstí orieškov, ktoré mi s radosťou sypali do dlaní, takže som sa aj najedol. Nevedel som však, kam sa podel Tomáš, takže sme ešte čakali ďalej a po pol hodine sme začali schádzať dole. Tomáša sme stretli na chate, tak som bol rád, že sa mu nič vážne nestalo.

Kultúra a pohostinnosť v Teheráne

Na druhý deň po tejto akcii a návrate dole sme sa rozhodli ísť si pozrieť nočný Teherán. Toto mesto nás však až tak neuchvátilo. K ceste späť sme využili metro, v ktorom sme sa nevedeli až tak zorientovať, ale ujal sa nás jeden mladík, a ten nás vyprevadil až k bráne hotela. Čo sa týka bezpečnosti, musím spomenúť, že som sa tu cítil oveľa bezpečnejšie ako napríklad v Bratislave. Kriminalita ako by tu ani neexistovala a pohostinnejšiu kultúru som ešte nezažil. Neprešiel deň, kedy by nás niekto nezavolal na čaj, jedlo alebo inak neponúkol pomoc či už na horách alebo v mestách.

Noc po tomto teheránskom výlete sme sa spolu s našou skupinou vydali minibusom na juh do Isfahánu, čo je asi 6 hodín cesty, keďže je to asi 450 km cez púšť. Mne sa pomaly míňali tie moje milióny, z čoho som bol dosť nervózny, pretože ak tu nemáte hotovosť je to dosť v háji. Našťastie mi Agnese (členka našej partie z Litvy) požičala 50 eur a mne padol kameň zo srdca. Inak, čo sa týka cestovania, je to tu vzhľadom na cenu benzínu, dosť lacné.

teheran iran

Isfahan je nádherné mesto s parkami a starými pamiatkami, mešitami a mostami cez rieku, ktorá je plná vody len na jar a cez leto úplne vyschne. Okrem toho sa tu dá navštíviť množstvo múzeí a veľké námestie Naghsh-e Jahan. Oplatí sa vidieť klasické trhy, kde človek nájde podobné veci ako možno pred 200 rokmi - korenie, koberce, porcelán, tepané striebro, sladkosti atď. S niektorými predajcami kobercov (naozaj krásnych kobercov), sme sa dali do rečí a vypili si spolu čaj. Zaujímavé bolo to, že počas výletu sme fotili hádam všetko, ale fotiť koberce nám zakázali kvôli ich obchodnej značke. Neskôr večer Tomáša a mňa odchytili dve baby na námestí,  kúpili nám zmrzlinu s rezancami a sirupom, tak sme sa s nimi dali do reči.  Potom sme stretli ďalších a ďalších ľudí a deti, ktoré sa s nami chceli odfotiť alebo niečo sa opýtať. Viacerým domácim však prišli smiešne alebo poburujúce  naše krátke nohavice, ktoré tam nikto nenosí aj napriek horúčavám.

Nasledujúci deň sme pokračovali v prehliadke mesta. Na obed sme si sadli na lavičku do parku a začali jesť plechovky fazule a chleba čo ostali. Všimol som si, že za nami na tráve sedia dve pekné Peržanky. Keď som sa otočil znova, jedna z nich vstala a zavolala nás, tak sme si prisadli hneď k nim na koberec. Jedna z nich zrazu vytiahla hrniec plný cestovín, dala nám taniere a naložila porciu, po akej som túžil. Tak z chuti som sa na našom výlete ešte nenajedol. Po jedle sme si dali znova čaj a rozprávali sme sa o ich živote v Iráne a o našom na Slovensku. Jedna z nich sa volala Nasrim a tá druhá Nasrin. Asi po pol hodine si k nám prisadol mladík, ktorý sa zapojil do rozhovoru a po ďalšej pol hodine nám navrhol, že nás povozí autom kam budeme chcieť. Rozlúčili sme sa s našimi hostiteľkami a nasadli do jeho starého Peugeotu. Odviezol nás k obchodu, kde sme si dokúpili vodu a potraviny na cestu púšťou plus nejaké ich tradičné sypané čaje. Pri tomto obchodíku s čajmi sme sa stretli znova s celou našou partiou,  nasadli sme na minibus a putovali znova na sever do Teheránu, odkiaľ sme nasledujúce ráno leteli preč.