Mnohí trochu mylne pokladajú za najsevernejší bod kontinentálnej Európy Nordkapp, ktorý leží na ostrove Magerøya. Avšak to, že leží na ostrove mu toto prvenstvo odopiera, to by sme inak mohli za tento bod považovať napríklad aj súostrovie Špicbergy, ktoré leží ešte severnejšie. Skutočný najsevernejší bod Európy leží zhruba 80 km od Nordkappu a je ním mys Kinnarodden. Narozdiel od turisticky propagovaného a neustále turistami okupovanému Nordkapu toto osamelé miesto nie je až tak známe, pretože k nemu nevedie žiadna cesta a každý kto chce “pokoriť” sever Európy si sem musí prešliapať zhruba 2 dennú túru. My sme na našej ceste za polárny kruh samozrejme toto významné miesto nemohli vynechať.
20.deň Mehamn a Mys Kinnarodden
Spočiatku bola okolitá krajina počas našich prvých nórskych kilometrov podobná ako vo Fínsku. Keď sme sa však vzdialili od hraníc a priblížili sa k oceánu, spoznali sme pravú tvár Nórska. Malé dedinky rozosiate na okrajoch fjordov, lesy ustúpili skalným bralám a kamenným poliam. Cesta viedla popri oceáne okolo fjordov a pohľad na krajinu bol fascinujúci. Za každou zákrutou na nás čakal nový výhľad a my sme sa často zastavovali a kochali sa výhľadom. Táto nórska krajina nám veľmi pripomínala Island.
Dostali sme sa do dedinky Mahan, z ktorej je štart na túru k Mysu Kinnarodden. Hľadali sme tu Red Tree Guesthouse, kde mali byť presnejšie informácie o treku. Nič sme tam však nenašli a aj hostel vyzeral byť zatvorený a tak sme sa len prešli po malej severskej dedine a namierili si to k miestnemu letisku, kde mal byť začiatok túry ku Kinnarodden. Zrejme sme čerpali informácie z neaktuálnych článkov na webe, pretože informácie, ktoré sme hľadali pri Red Tree Guesthouse sme našli neďaleko letiska pri začiatku treku. Trasa je dlhá 24-26 kilometrov cez nie jednoduchý terén. Povedali sme si, že dnes do polnoci sa musíme dostať na koniec Európy aby sme videli slnko zapadať za oceán, za koniec sveta.
Zbalili sme si všetko potrebné a vyrazili k malej kamennej bráne, ktorá symbolizovala začiatok túry. Spočiatku sme šli po dobre viditeľnom chodníku okolo letiska, ktorý nás viedol do kopcov, kde s rastúcou nadmorskou výškou sa chodník viac a viac strácal a museli sme sa začať orientovať aj podľa nie vhodnej mapy v mobile a hľadať kamenné mohyly, ktoré symbolizovali cestu. Kamenné značky neboli rozmiestnené s cieľom vytvoriť čo najkratšiu trasu a tak pri ich nasledovaní sme našliapali pár kilometrov navyše. Trochu sme si dudrali popod nos keď sme videli, že zbytočne chodíme do polkruhov a šliapeme nemalé vzdialenosti naviac ale nakoniec sme sa zhodli, že mohyly boli nápomocné a ľahšie sa orientovalo krajinou bez podrobnej mapy.
Kráčali sme cez trávnaté pláne s močiarmi. O týchto miestach sme sa dočítali, že voda tu nevsakuje do zeme pretože hlbšie vrstvy hornín sú neustále zamrznuté a nedovolia vode presiaknuť. Po močiaroch sme museli prekročiť rieku za ktorou nasledovali už len kamenné polia. Zo začiatku boli medzi kameňmi aj malé trávnaté plochy po ktorých sa ešte pohodlne kráčalo ale po pár kilometroch sa tráva úplne vytratila a zostali len ostré kamene, ktoré nám sťažovali chôdzu a spôsobovali bolesť. Pri šplhaní sa cez kamenné kopce bolo veľa balvanov uvoľnených a tak sme museli byť obzvlášť opatrný. Spadnúť tu a vážnejšia sa zraniť uprostred ničoho by nebolo nič príjemné.
Občas kamene vystriedal sneh a ľad a my sme museli prejsť cez „mini ľadovce“. Bola to ale príjemná zmena po kameňoch a taktiež aj schladenie počas slnečného dňa a namáhavej chôdze. Keď sme uvideli more mali sme už v sebe nádej, že sme blízko. Išli sme však ďalšie hodiny a stále nikde nič. Vždy ako sme vystúpali na ďalší a ďalší kopec sme dúfali, že z vrcholu uvidíme náš cieľ ale vždy sme uvideli len ďalšie kopy kameňov a ešte väčšie kopce. V jednom z údolí sme si urobili menšiu pauzu a len sme ticho sedeli keď zrazu sme uvideli dvoch sobov, ktorý tesne okolo nás prechádzali. Mlčky so zatajeným dychom sme ich pozorovali a obdivovali ich majestátnosť. Bolo to skvelé vidieť ich tak zblízka v divokej prírode.
VELKOMMEN
Po hodinách chôdze sme uvideli značku na ktorej sme už z diaľky videli veľký nápis WELCOME. Hneď sme pridali do kroku mysliac si, že už sme takmer v cieli. Avšak ako sme sa dostali bližšie k značke a rozhliadli sa okolo sme pochopili, že nás ešte čaká ďalších 6 km chôdze ku koncu našej trasy. Bol to skvelý nápad umiestniť uvítaciu tabuľu 6 kilometrov pred cieľ. Nóri majú zrejme veľmi špecifický zmysel pre humor.
Chvíľu sme zvažovali, že sa tu utáboríme a budeme pokračovať ďalej ďalší deň (Čo teraz s odstupom času beriem ako skvelý nápad a mali sme to urobiť) ale napokon sme zatli zuby a šli sa šplhať na ďalší kopec. Z vrcholu sme videli, že máme more z oboch strán a môžeme už ísť len dopredu, kde sa široko ďaleko tiahli len kamenné polia. Stretli sme tu dvoch ľudí, ako sme neskôr zistili mladý pár z Čile, ktorý kráčal oproti nám. Po prehodení pár zdvorilostných formalít z nás vyletela otázka, na ktorú sme chceli vedieť odpoveď hneď ako sme ich uvideli – AKO ĎALEKO EŠTE?. Veľmi sme dúfali, že nám povedia, že je to čo by sme kameňom dohodili no ich odpoveď nás veľmi nepotešila. Po chvíli ako sa zamysleli z nich vypadlo, že od tohto miesta oni šliapali zhruba ešte 2 hodiny!!! A to sme si mysleli, že menej ako 2 hodiny cesty to máme už pred asi 45 minútami.
Na veľkých ostrých kameňoch nebolo ani kúska rovnej plochy a od dvojice z Čile sme sa dozvedeli, že tak to bude už celú cestu ku Kinnarodden. Po tejto informácií nám bolo jasné, že dnes sa budeme ešte pár hodín vracať k najbližšiemu schopnému miestu na prenocovanie. Po menšej úvahe, sme zhodili ruksaky a nechali ich na mieste tak aby sme ich znovu našli, zobrali si len vodu a pokračovali ďalej bez zbytočnej záťaže.
Kráčali sme asi cez hodinu keď sme v diaľke videli, že pevnina sa pred nami stráca a na horizonte vidíme more. Veľmi sme sa potešili, že už budeme v našom cieli ale opäť to bol len klam. Pevnina sa naozaj strácala, pretože pred nami bol posledný veľký zráz. Bolo dobre, že ruksaky sme odložili už niečo pred hodinou, týmto zrázom a takto unavený by bolo nadmieru nebezpečné šplhať sa s nimi dolu. Zliezť dolu nám trvalo dlhé minúty a len kvôli tomu aby sme sa opäť museli šplhať na ďalší kopec. Tento krát sme si už boli istý, že je to posledná skala v Európe, more bolo všade naokolo a už by nebolo kam pokračovať.
A SME TU!
Posledné metre sme sa šplhali ponad oceán, ktorý bičoval útesy Mysu Kinnarodden. Pri pohľade dolu a predstave pádu do rozbúreného mora sa nám premietol celý život pred očami. Zachovali sme kľud a s veľkou námahou sa vyšplhali na vrchol kde sme uvideli koniec pevniny - NAJSEVERNEJŠÍ BOD NÁŠHO KONTINENTU! Dokázali sme to! Ten výhľad stál za tú námahu sa sem dostať, štverať sa kopcami, kamennými poliami a útesmi, nechať dušu na tejto ceste. Na miesto sme prišli práve včas v okamihu, keď sa slnko blížilo k horizontu, len sa ho dotklo a potom naspäť začalo stúpať nahor. V tichosti sme tam sedeli a sledovali ako sa posledné a zároveň prvé lúče slnka odrážajú od vĺn oceánu a sfarbujú ho do oranžovo-červených farieb. Pred sebou sme mali už len Severný ľadový oceán a za chrbtom celú Európu. Na tento moment nezabudneme do konca života. Práve tieto chvíle si budeme pamätať, chvíle, pre ktoré sme museli čosi obetovať a stáli naozaj za tú námahu. Možno pre niekoho je Kinnarodden len jeden z mnohých útesov, ktorých sú všade inde tisíce. Pre nás to bol cieľ našej cesty, skutočný koniec sveta, miesto o ktorom sme pred mesiacmi čítali tisíce kilometrov ďaleko a dúfali, že raz sa sem dostaneme práve v túto chvíľu a budeme sledovať zapadajúce slnko z konca Európy.
Po malom oddychu, so šťastím na duši sme vyrazili naspať. K miestu kde sa dalo stanovať sme museli opäť šliapať okolo 6 km, štverať sa na útesy a nájsť naše batohy. Po toľkých hodinách šliapania, sme chodili už akosi automaticky, bez rozmýšľania, len jedna noha cez druhú, ako taký zombíci. Cítili sme sa ako Frodo, keď kráčal z posledných síl do Mordoru k Hore osudu.
Naše batohy sme našli tam kde sme ich nechali (Kto by ich tu kradol v strede ničoho?) a pokračovali k údoliu s riekou. Možno sme už začali blúzniť ale zvyšok cesty sme sa rozprávali len o jedle, čo všetko si dáme ako odmenu za tento náš výkon. Cesta nám plynula o čosi rýchlejšie pri pomyslení na tie všetky dobroty. Do údolia a k čerstvej vode sme sa dostali niečo pred treťou hodinou ráno. Rozložili sme si stan, uvarili čaj a rýchle jedlo a polomŕtvy sa zakuklili do spacákov.
21.deň Kinarroden
Ráno nás zobudilo teplo slnečných lúčov, ktoré sa nám predierali do stanu. Na to že sme spali kúsok ľadovej kryhy bolo teplo. Posilnený obedom sme vyrazili okolo dvanástej. Dnes sme sa nemali kam ponáhľať a poučený z nekonečného včerajšieho šliapania sme si robili častejšie prestávky. Stretli sme pár, chalan bol riadne nabalený a povedal že 1. noc strávili niekde na začiatku treku lebo vyrazili na večer, a že dnes prejdú ešte asi 4 km a utáboria sa. Zrejme nemali naponáhlo lebo týmto tempom im bude trvať minimálne týždeň, kým sa vrátia od Kinarroden. Boli pripravený lepšie ako my a mali aj podrobnú mapu terénu, tak vždy vedeli kde sa nachádzajú a narozdiel od nás aj presne vedeli ako ďaleko to ešte je k mysu Kinarroden. V mape nám ukázali, že sme už za polovicou a chýba nám už len okolo 9 km.
Po úspešnom zdolaní kamenných polí sme sa potešili, avšak naša radosť netrvala dlho, nakoľko sa objavili krvilačné muchy ktoré nám poznačili nohy a hryzli do krvi. Zrejme šlo o nejaký druh ovadov. Nevedeli sme sa ich zbaviť a nepomohli nám ani repelenty. Ako nás hrýzli a zacítili krv tak ich bolo okolo nás čoraz viac. Nestačili sme sa oháňať a privádzalo nás to do šialenstva, stále mávať rukami a odháňať ich od seba.
Po prekročení rieky sme uvideli v diaľke dedinu, čo nás namotivovalo a posledné kilometre sme pridali do kroku. Išli sme hlava-nehlava, prenasledovaný krvilačným hmyzom. Po prejdení posledných močarísk a prejdení okolo letiska sme konečne dosiahli vytúžený koniec, začiatok treku od kadiaľ sme odchádzali predchádzajúci deň. Vyčerpaný po dvojdňovej chôdzi sme sadli do auta a hneď si otvorili sladkú odmenu na doplnenie energie - konzervu ananásu. Po chvíli sme sa vzchopili a v tento deň prešli len pár kilometrov k parkovisku v strede ničoho, obklopeného zamrznutým jazerom a ešte stále i uprostred leta snehom. Hneď pri parkovisku bola malá budova so sprchou, ktorá však nefungovala ale to nám neprekážalo pretože sme so sebou mali našu solárnu kempingovú sprchu a tak sme len trochu zohriali vodu a nefungujúcu sprchu sme nahradili tou našou. Po sprche sme už ani nepotrebovali večeru a od vyčerpania sme hneď zaspali ako zabitý. Boli to náročné dva dni.
Zhrnutie
Keďže sme nemali veľké skúsenosti s dlhšími túrami a z predchádzajúcich dní z Fínska mali našliapané už desiatky kilometrov bez väčšieho oddychu tak to bola pre nás naozaj riadna „makačka“. Hlavne nebol práve najlepší nápad prejsť hneď prvý deň v celku rýchlom tempe po náročnom teréne okolo 30km. Prvý deň nás veľmi zničil a potom sa šlo už ťažko. Každopádne keď sme to zvládli my neskúsený autoturisti, tak pre niekoho s aspoň trochou skúseností by to nemal byť veľký problém. Pri plánovaní je treba si dať pozor na počasie, pretože v týchto miestach sú časté búrky a hmly v ktorých je absolútne nemožné sa tu orientovať a nie je tu jediné miesto kde sa dá schovať. Prístup k čistej vode bol na celkom treku okrem posledných asi 6 kilometrov. Ak budete plánovať výlet na Nordkapp, určite zvážte aj tento skutočný koniec Európy, kde si jedinečné chvíľky vychutnáte len pre seba a nebudete sa s nimi deliť s ďalšími stovkami turistov ako je to na Nordkappe.
Naše cesty môžete sledovať na facebookovej stránke Spolu na cestách - Together on roads: https://www.facebook.com/togetheronroads/
