Čierna Hora: Národný park Durmitor a výstup na Bobotov Kuk

Perla Balkánu – aj týmto mediálnym sloganom sa často označuje Čierna Hora, inak známa aj ako Montenegro. Krajina sa v posledných rokoch stáva čoraz obľúbenejšou destináciou pre dovolenkárov, pričom väčšina Slovákov sem mieri len k moru. My sme sa však rozhodli preskúmať krásy tejto krajiny najmä v hornatom vnútrozemí.
 
Je až prekvapujúce, koľko ťahákov, či už historických alebo prírodných, môže ponúknuť Čierna hora, veľká asi ako tretina Slovenska. Možno tu zažiť aj adrenalín, horské štíty lákajú horolezcov a vysokohorských turistov, dravé rieky raftárov a azúrové vlny Jadranu potápačov. Aby sme však mohli všetko spoznať na vlastnej koži, museli sme sa do tejto bývalej časti Juhoslávie dostať.

Čierna hora cesta autom

Cesta či už autom alebo autobusom trvá približne 13 až 14 hodín. Keďže trasa vedie aj cez Srbsko, dosť sme sa obávali práve hranice tejto krajiny. Tá je z minulosti známa kolónami, ktoré trvali aj niekoľko hodín, čo sa nedávno ešte vyostrilo práve počas utečeneckej krízy. O to príjemnejšie bolo prekvapenie, keď sme sa do Srbska dostali počas hodinky a cestou nenastali vôbec žiadne problémy. Rovnako tomu tak bolo aj na hranici so samotnou Čiernou Horou. Tu možno stojí za zmienku, že Srbsko a Čierna hora tvorili ešte do roku 2006 jeden štát napriek tomu, že ostatné bývalé republiky Juhoslávie sa už osamostatnili.
Čierna hora kanon rieky Tara

Nezávislosť Čiernej hory

Časť Čiernohorcov sa však usilovala o nezávislosť, ktorú vyhlásili nakoniec v referende počas mája 2006. Za nezávislosť sa vyslovilo celkovo 55, 4% voličov. Podmienkou EÚ bola minimálna účasť 50% voličov a minimálne 55% muselo byť za, takže výsledok bol veľmi tesný. Mnohí ľudia v Čiernej Hore sa však považujú za Srbov a s nezávislosťou nesúhlasili a  dodnes nesúhlasia. Z  rozhovorov s  nimi vyplynulo, že všetko zmanipulovali politici z  hlavného mesta Podgorica. „Tí môžu teraz lepšie kradnúť, čo sa im až tak dobre nedarilo, keď bola centrálna vláda až v Belehrade,“ mávol rezignovane rukou taxikár Nenad, s  ktorým sme sa rozprávali počas krátkeho presunu do mestečka Mojkovac. Priaznivci nezávislosti si zase sľubujú rýchlejší ekonomický rozvoj a skorý vstup krajiny do Európskej únie. Tých sme však veľa nestretli a úprimne, nemali sme dojem, že samostatnosť by krajine výrazne prospela. To však môže byť skreslený názor a, navyše, my sme sa sem vybrali kvôli prírodným krásam a nie kvôli politike. 

Mešita pašu Gazi Husejna v  meste Pljevlja

Našou prvou zastávkou v  Čiernej Hore bola mešita pašu Gazi Husejna v  meste Pljevlja. Má vraj najvyšší minaret na Balkáne. Pljevlja je mestom, v ktorom sa dodnes zachovala atmosféra orientu.
mešita v meste Pljevlja
Okrem mešity mi ho pripomínalo najmä množstvo kaviarní, kde sedeli v drvivej väčšine muži a mudrovali. Už tu sme si všimli, že v Čiernej hore sa nikto nikam neponáhľa a aj objednanie kávy môže byť dosť zdĺhavá záležitosť. Na druhej strane, kebab je tu skoro dvojnásobne väčší ako u  nás a neporovnateľne chutnejší a lacnejší. V roku 1462 dobyli mesto Turci a počas ich nadvlády bola Pljevlja veľmi dôležitým obchodným centrom a strategickým bodom. Po berlínskom kongrese pripadlo mesto Rakúsku-Uhorsku a súčasťou Čiernej Hory sa stalo až v roku 1913. Počas krátkej zastávky sme si pozreli mešitu, maličké centrum, ochutnali vynikajúcu kávu, chutný kebab a pokračovali v ceste smerom na Žabljak do Národného parku Durmitor.
 

Žabljak - najvyššie položené mesto Balkánu

Tu sa už začína pravá a nefalšovaná Čierna hora so svojou drsnou, no krásnou prírodou – Žabljak vo výške 1430 metrov je podľa štatistík najvyššie položené mesto Balkánu. Určite aj vám udrel do očí pre nás komický názov Žabljak. Meno je vraj odvodené od vysokej populácie žiab, ktoré žijú v okolí blízkeho Čierneho jazera. Ubytovali sme sa v jednom z miestnych kempov – Mlinski potok, kde nás privítali majitelia, manželia Mino a Jelena pohárikom miestnej rakije. Vykľuli sa z nich veľmi ochotní ľudia, ktorí nám poradili vo všetkom, čo vedeli. Navyše Mino, hoci v zrelom preddôchodkovom veku mal zjavne slabosť pre blondínky. Ženská časť našej partie tak vybavila šarmom aj to, čo sa bežne nedalo. Na druhý deň sme si naplánovali populárny rafting na rieke Tara a na ten ďalší turistiku na najvyšší vrchol pohoria Durmitor – Bobotov Kuk /2523 metrov/.
Bobotov kuk
Durmito Bobotov Kuk

Národný park Durmitor a túra na Bobotov Kuk

Hora bola dlho považovaná za najvyšší vrchol Čiernej Hory, avšak pred niekoľkými rokmi sa zistilo, že pri hraniciach s Albánskom sa týčia tri vyššie vrcholy a Bobotov Kuk je tak v Čiernej Hore „iba“ štvrtý najvyšší. Skalnatá vrcholová pyramída Bobotovho Kuku má výšku asi 200 metrov a jej siluetu vidno aj z veľkej diaľky. Navyše, pod horou sú krásne jazerá, lepšie povedané horské plesá, predovšetkým Zeleni Vir (2 028 m n. m.) a nižšie položené Veľko a Malo skrčka jazero. Hovorí sa, že vzhľadom na svoju izolovanú polohu vystúpil na Bobotov Kuk ako prvý až rakúsky kartograf Oskar Baumann v roku 1883. Keď som sa nato pýtal miestneho baču, ktorý len tak mimochodom meral asi 220 centimetrov, len mávol rukou. Akoby tým chcel povedať, že na kopec sa vyškriabal jeho prapradedo už dávno predtým, než bol Oskar Baumann vôbec na svete...

Desať čiernohorských prikázaní

Oproti iným národným parkom v Európe je Durmitor pomerne málo navštevovaná oblasť, preto tu ešte zbadáte skutočne nedotknutú prírodu. Hoci napríklad samotné stredisko Žabljak bol plný turistov a takisto v okolí Čierneho jazera sa to výletníkmi len tak hmýrilo, pri výstupe na samotný Bobotov Kuk sme ich stretli minimum – iba zopár Francúzov, dvoch Nemcov a partiu ruských horských turistov. Domácich sme nestretli vôbec. Tu možno s dávkou humoru pripomenúť, že Čiernohorci boli po celej Juhoslávii známi vďaka svojej lenivosti a pohodlnosti. Samozrejme, po celej krajine o nich kolovalo aj množstvo vtipov. Povedzme si aspoň jeden. Čiernohorca sa pýtajú: Čo robíš? On odpovie: Nič, a nemám ani kedy! 
Existuje dokonca aj preslávených desať čiernohorských prikázaní, ktoré s humorom charakterizujú vzťah Čiernohorcov k práci. Pripomeniem aspoň dve: Oddychuj cez deň, aby si v noci mohol spávať. Alebo: Ak vidíš niekoho, že odpočíva, pomôž mu. Samozrejme, v žiadnom prípade nemožno povedať, že Čiernohorci by neboli telesne zdatným národom. To je vylúčené už len vzhľadom k dávnej histórii, keď Čiernohorci patrili po stáročia k najobávanejším bojovníkom Balkánu. Veď ešte donedávna sa tu počas sviatkov, na svadbách a oslavách strieľalo do vzduchu ostrými nábojmi. A určite je tomu ešte tak aj dodnes. Dnes tu koluje legendárna príhoda, ako pri prelete cez Čiernu horu prestrelili náhodným nábojom lietadlo. Hoci bolo Čiernohorcov vždy málo, vďaka svojej bojovnosti odolávali presile nepriateľov a  Turci si ich nikdy celkom nepodmanili. Bojovní Čiernohorci si po celý čas udržovali nezávislosť alebo aspoň polonezávislosť. Taktiež to nie je tragické s ich pohybom ani v súčasnosti. Sú vynikajúci vo futbale, vodnom póle, basketbale, hádzanej... Vráťme sa však ešte na Bobotov Kuk. Najčastejšie sa na horu vyráža z horského priesmyku Sedlo /1907 m.n.m./, kde nás nezabudol zastaviť vyberač poplatku. Za vstup do národného parku sa platia 3 eurá na osobu. To bol na dlhú dobu posledný človek, ktorého sme stretli. Cestička pokračovala ďalej s typickým juhoslovanským značením – biela bodka v červenom kruhu na kameni. Zablúdiť sa však nedalo a prežil som tak nádherný deň v lone krásnej prírody.

Kaňon rieky Tara

Cestou do národného parku Durmitor sme prechádzali úžasným kaňonom rieky Tara, ktorý je dlhý 40 kilometrov a miestami hlboký až 1 300 metrov. Podľa niektorých údajov je po americkom Grand Canyon druhým najväčším kaňonom na svete. Urobili sme si zopár peších výletov na vyhliadky nad kaňonom a tie boli skutočne úžasné. Navyše, miestni podnikavci spestrujú program turistom adrenalínovou atrakciou, lanovou dráhou – ZipLine. Po nej sa možno na lane spustiť cez celý kaňon a práve v čase našej návštevy mali spojazdniť vôbec najdlhšiu dráhu v celej krajine, dlhú až jeden kilometer. No nad riekou Tara nie sú iba lanové dráhy. Je tu aj výnimočný most Durdevica, ktorý vedie ponad rieku Tara. Bol postavený v rokoch 1937 až 1941, jeho dĺžka dosahuje až 370 metrov a svojho času bol najdlhší na svete. Most má päť obrovských oblúkov, ktoré sa vypínajú až 150 metrov nad hladinou rieky. Čoskoro po dokončení mostu sa začala vojna a aby sa zabránilo postupu nepriateľských vojsk, bolo nutné odstreliť piaty oblúk. Úlohy sa úspešne ujal inžinier Lazar Jaukovič, ktorého však Nemci chytili a zastrelili.
kanon Tara
Po vojne bol piaty oblúk obnovený, čo je vidno dodnes. Most tak dnes spĺňa svoj účel a je významným turistickým cieľom. Zrejme najúchvatnejší pohľad je na most zdola, z hladiny rieky Tara. Počas raftingu na absolútne priezračnej rieke sme si ho užili aj my. Hoci bolo horúce leto, voda bola riadne ľadová, no osviežujúca. Rafting je jedným z miestnych lákadiel a denne ho absolvujú stovky turistov. Najmä mladí ľudia, ktorí sa plavia na lodiach po mori, s  ktorými zakotvia na brehu Jadranu v prístavnom mestečku Kotor na juhozápade krajiny v zálive Boka Kotorska. Odtiaľ ich zvážajú na výlety do vnútrozemia a cestovný ruch aj vo vnútrozemí tak veľmi dobre profituje z prímorskej polohy krajiny. 

Nádherný záliv Boka Kotorska

Samotná Boka Kotorska je hlboký a vďaka svojej kráse po celom svete známy záliv, ktorý preniká do vnútrozemia v dĺžke až 29 kilometrov. Dosť výrazne mi tak pripomínal nórske fjordy. Záliv všade vôkol obklopujú strmé hory. Tie v minulosti pripadali Benátčanom, ktorí ovládali pobrežie Jadranu, sfarbené do čierna, a preto aj celú krajinu začali volať Montenegro. Tak vznikla dnešná Čierna hora. Samotné mestečko Kotor má nádherný stredoveký vzhľad a  navyše sa v  ňom nachádzajú päťkilometrové dlhé stredoveké hradby, ktoré sa ťahajú vysoko do hôr a dosahujú miestami výšku až dvadsať metrov. Najväčšiu zásluhu na tom, ako Kotor v súčasnosti vyzerá majú Benátčania, ktorí tu vládli vyše 400 rokov a patrilo im prakticky skoro celé pobrežie Jadranu. Preto som sa tu cítil ako v ktoromkoľvek historickom mestečku v Chorvátsku. Všetko je na nerozoznanie. Benátska architektúra, kamenné dlažby a kamenné domy, atmosféra, vône z reštaurácií... Hádam jediný rozdiel je v tom, že v celej Čiernej hore môžete platiť eurami. Túto zvláštnosť zaviedli Čiernohorci jednostranne v roku 2002 a bez konzultácie s EÚ. Predtým tu dva roky platili nemecké marky. Z nášho pohľadu veľmi príjemná vec, keď netreba premýšľať nad zmenárňou. 
Boka kotorska
Zmenu bolo cítiť už cestou k pobrežiu. Pokiaľ bola príroda v horách podobná tej našej, tak na pobreží sa, samozrejme, dramaticky zmenila. Míňali sme háje olivovníkov, fíg a všemožných citrusov. Cestu popri pobreží lemuje množstvo hotelov a penziónov, pričom hneď vidieť, že na toto miesto už dorazila konzumná spoločnosť. Tu je na mieste otázka, či je to dobre alebo nie. Avšak masívny turistický ruch panuje na pobreží Čiernej hory už dlhé roky, tak treba veriť, že krajina si uchová svoje krásy aj so stupňovaným turizmom a nestane sa z nej len ďalší tuctový štátik plný hotelov a letovísk. A  aj naďalej bude možnosť objavovať miesta, z ktorých ešte nevymizol pokoj a harmónia.