Vonku prší, je sychravo a do toho prvé ranné novembrové mrazíky. Čas vyraziť na cyklotúru do Gdanska. Tentokrát poputujem na ťažko, keďže potrebujem objemnú zimnú výbavu a na to mi poslúži môj krosák s nosičom. Cesta bola plánovaná cez Záhorie, Olomouc, Jeseníky a potom už len nekonečnými poľskými rovinami cez mestá Wroclaw, Poznaň a nakoniec Gdansk. Sviežich 900 km.
Prvý deň - 206 km, Bratislava – Dub n. Moravou
Vyrazil som skoro ráno. Vietor fúkal nepríjemný studený bočák. Trvalo mi do obeda, kým som sa prekrútil cez Záhorie na českú hranicu. Pri jednej pauze sa ma chlapík v obchode pýtal kam mám namierené. Na moju odpoveď, že do Gdansku, len lakonicky poznamenal: „To je dlhá cesta“. Telo si po mesiaci jesenného ničnerobenia muselo zvykať na fyzickú námahu. Prejavovalo sa to tým, že som mal chuť neustále niečo jesť. Na českej strane ma potešil dlhý cyklochodník, vedúci popri Baťovom kanály od Uherského Hradiště až do Kroměříže. Škoda len, že bufety, ktoré sa nachádzali na každom rohu, boli v tomto čase zavreté. Kroměřížom som prešiel už za posledného svetla. Kým som prišiel pred Olomouc, cieľ dnešného dňa, zažil som ešte trochu adrenalínu, keď som po tme išiel asi 5 km úsek cez úzku lesnú asfaltku. Zakempil som o 7 večer v Dube nad Moravou. V strede dediny majú voľný pľac za múrikom, ktorý nie je od hlavnej cesty vidieť. Na stan mi klopkal dážď, ktorý sa spustil našťastie až keď som bol zaľahnutý v spacáku. Mal som vnútri dostatok piva a prešiel som 206 km. Celý deň ma sprevádzala rieka Morava. Cieľ dňa bol splnený a hoci bolo chladno, bol to skvelý pocit byť opäť na ceste. Spacák hrial, ale chýbala mi lepšia karimatka, aby izolovala chlad odspodu.
Druhý deň – 172 km, Dub n. Moravou – Przeworno
Liezť ráno z teplého spacáku bolo ako za trest. Dnes ma čakala horská etapa cez Jeseníky s cieľom dôjsť až k Wroclaw. Z tohto naivného plánu ma prebrali prvé stúpania pár kilometrov za Olomoucom. Ešte v Olomouci som narazil na obchodík, kde som si kúpil raňajky. Keď som ich jedol pred obchodom, pristavil sa pri mne chlapík s otázkou kam mam namierené. Keď o chvíľu vyšiel z obchodu podal mi cider na energiu a detailne mi popísal kadiaľ mám cez Čechy ďalej ísť. Síce som sa v tom odboč vlevo a pak doprava a pak rovně úplne stratil, ale cenil som si jeho snahu.
Za Šternberkom prišli kopce. Najprv len pahorky, ale tie sa o pár dedín neskôr zmenili na nekonečné stúpanie údolím riečky Oslava až do Rýmařova. Výškový profil trasy som, priznám sa, podcenil, s tým, že predsa v Poľsku kopce nebudú a v Čechách nie je vysoké pohorie. No v tomto chlade a s 30 kg bikom mi týchto 500 výškových metrov dalo poriadne zabrať. Minul som aj tabuľu označujúcu rozvodie Baltského a Čierneho mora. Pre mňa významný miľník. Telo si stále ešte nezvyklo na námahu. A to najhoršie ešte len malo prísť. Po sérii stúpaní a klesaní začalo dlhé stúpanie do sedla Hvězda pod Pradědom. 860 m.n.m. a hore sneh. Zastať a oddychovať sa ale kvôli zime nedalo. Len som dúfal, že za horami ma nebude sneh sprevádzať celým Poľskom až do Gdanska.
Hory som nakoniec nechal za sebou, aj s výdatnou pomocou hroznového cukru a v Zlatých Horách som prekročil hranicu do Poľska. Konečne. Zima sa opäť dala zniesť a sneh zmizol. Ten deň sa mi ale už nepodarilo prejsť plánovaných 100 km Poľskom až do Wroclaw. Rýchlo sa zotmelo a začalo blúdenie po zabudnutých poľských dedinkách. Navyše začalo popŕchať a cesty hrozili výtlkmi. Zakempil som v mestečku Przeworno, 50 km pred Wroclaw. Strata oproti plánu nebola zlá vzhľadom na zasnežené Jeseníky. Rýchlo som postavil stan na krytom mieste za hasičskou stanicou a schoval sa doňho pred dažďom. Noc bola opäť chladná od zeme a často som sa budil.
Tretí deň – 53 km, Przeworno – Wroclaw
Zima, dážď a silný protivietor zo severu mi v tento deň nedávali veľa šancí na splnenie dennej kvóty 150 km do mesta Gostyń, súčasne s obhliadkou mesta Wroclaw. Navyše môj pomalý postup proti vetru ešte spomalil defekt. Pri jeho opravovaní na autobusovej zastávke na mňa spustili po Poľsky dve tetky. Vyzvedali kam cestujem. Po mojej odpovedi len zalomili rukami, že tam bude už aj sneh. Odvahy mi to nedodalo. Po dvoch dňoch zimy a vetra a dvoch vlhkých, studených nociach som nemal najmenšiu chuť drať sa proti tomu severáku celý deň a opäť spať vonku. Stan potreboval presušiť a ja tiež. Rozhodol som sa vziať ubytko vo Wroclaw. Prešiel som iba 50 km, ale prečkal som najhorší nečas v suchu. Wroclaw je krásne historické mesto, plné katedrál a navyše sa celé rozkladá na ramenách a ostrovoch rieky Odra. To mestu dodáva svojrázny starobylo-romantický štýl, niečo medzi Rímom a Štokholmom. Samotná Wroclaw by stála za to, aby bola cieľom cesty. Za mnou bolo 400 km a ešte 500 km predo mnou. Pravdu povediac, v tejto fáze som pochyboval, či v tomto počasí zvládnem dôjsť až do Gdanska. Dúfal som, že vyjdú predpovede a počasie sa umúdri.
Štvrtý deň – 180 km, Wroclaw - Poznaň
Stan vyschnutý, ja vyhriaty a dobre naraňajkovaný. Ten pol deň refreshu ma nakopol a tak som už o siedmej pripevňoval vaky na bicykel. Vzduch bol mrazivý, typicky zimný. Kotúľal som sa prebúdzajúcim sa mestom. Prvý krát ma zaujalo ako veľa a dobre poprepájaných cyklochodníkov tu majú. Mesto som opustil po úzkej frekventovanej ceste na štýl starej seneckej. Bratislavu pripomínala aj zápcha, ktorá sa tiahla v protismere asi 20 km. Záľuba stáť v plechovkách od hrášku každé ráno je medzinárodná. Môj smer bol ale prázdny. Poliaci stavajú diaľnice. A nie tak ako u nás, kde nevieme postaviť 10 km úsek 4 roky. Tu ma stavba diaľnice, kde sa reálne aj pracovalo, sprevádzala na 30 km úseku. A nestalo sa mi to počas tých 600 km cez Poľsko iba raz. Dnes sú poľské cesty pomerne úzke a rozbité, ale o 10 rokov keď postavia diaľnice, a oni ich reálne stavajú, tú krajinu nespoznáme. Zo Slovenska budeme len ticho závidieť. Odbočil som z hlavnej cesty na bočné cesty cez dedinky. Cesty boli také zapadnuté a dedinky také zabudnuté, že som čakal kedy príde koniec sveta a do priepasti padajúci oceán. V Poľsku nie je problém ísť rovno cez polia, alebo hlboké borovicové lesy aj 10 km. A keď prídete k vytúženej zákrute, čaká vás ďalší 10 km úsek rovný ako pravítko. Zákruty tu podľa mňa stavajú len preto, aby šoféri úplne nezaspali a keby došlo k jadrovej apokalypse, miestni dedinčania si to ani nevšimnú. Vietor dnes fúkal šikmo do chrbta, iba v niektorých úsekoch mi robil problémy. Počasie sa naozaj umúdrilo. Síce teplota nepresiahla 5 stupňov, ale svietilo slnko a v takýchto podmienkach sa hneď cestovalo lepšie. Aj telo sa už naladilo na level veľa námahy, málo jedla. Čas som mal dobrý. O druhej popoludní som prešiel mestom Gostyń a o pol štvrtej som dosiahol Czempiń. Povzbudila ma tabuľa Poznaň 32 km. To bolo lepšie ako som čakal. A hoci posledné kilometre pred Poznaňou boli cesty opäť plné, zápcha sa ťahala v smere z mesta. Navyše ma do mesta doviedol pohodlný cyklochodník. O šiestej som bol ubytovaný v teple, asi 50 metrov od hlavného námestia. Poznaň je študentské mesto a bolo to cítiť. Nemá taký starobylý ráz ako Wroclaw, zato je plné nočného života. Deň som zakončil v českej reštaurácii rezanou Plzňou a hamburgerom. 600 km za mnou. Už to vyzeralo oveľa nádejnejšie.
Piaty deň – 152 km, Poznaň - Koronowo
Štyri dni bicyklovania v zime si už začali vyberať svoju daň. Nechcelo sa mi vyraziť, navyše som vedel, že najbližších 300 km až do Gdanska nebudú žiadne väčšie mestá, kde by som sa mohol ubytovať. Za tieto dva dni v ubytku som spohodlnel a nechcelo sa mi do stanu. Vyrazil som až o pol 10. Cesta bola klasika. Prvé kilometre za Poznaňou bola úzka a frekventovaná. Neskôr som odbočil na bočné zabudnuté cesty cez dedinky. Okolo mesta Wagrowiec až do Nakla nad Noteciou bola neuveriteľne priama, žiadne zákruty a vidíte do nekonečna za sebou aj pred sebou. Zato však už nebola rovinatá ako okolo Wroclaw. Krajina sa začala vlniť a pripomínala pahorkatinu v okolí Topolčian alebo Zlatých Moraviec. Zdĺhavé únavné stupáky, ktoré sa však stále nedajú nazvať kopcami, striedali dlhé zjazdy. Opäť som sa pri pauze dal do reči s jedným Poliakom. Tiež cyklista a poprial mi šťastnú cestu. Táto kopcovitá krajina ma sprevádzala až do večera. O 6 som rozkladal stan za mestečkom Koronowo. Vyše 750 km za mnou a Gdansk už len 150 km vzdialený. Do stanu sa mi vôbec nechcelo, ale v tomto malom mestečku možnosti ubytovania neboli. Noc bola už naozaj studená, omnoho chladnejšia ako tie prvé dve na juhu. Ráno som mal namiesto rosy na stane ľadové kryštáliky.
Šiesty deň – 148 km, Koronowo – Gdansk
Vyspal som sa zle. Izolácia od zeme v podobe lepšej karimatky chýbala a bol som kvôli zime stále hore. O to horšie sa ráno vyliezalo zo spacáku a súkalo do chladných, vlhkých cyklistických handier. O 8 som si v miestnom obchode kúpil posledné zásoby jedla a pitia. Chlapík pri obchode sa ma pýtal odkiaľ idem. Zdalo sa, že Slovensko mu veľa nehovorí. Celkovo som mal pocit, že Poliaci, aspoň tu na severe, o Slovensku nevedia nič. Ich záber je skôr na Pobaltie, prípadne Nemecko. Malé Slovensko ďaleko na juhu za horami ich netrápi. Dnešný deň bol slnečný a na počudovanie dosť teplý. Teplota sa vyšplhala na 8 stupňov. Mňa už ale hrial najviac pocit, že každým záberom do pedálov znižujem vzdialenosť. Chýbalo iba 150 km a rýchlo som z nich uberal. Striedali sa nekonečné roviny cez borovicové lesy, s pahorkami cez polia a zabudnuté dedinky. Dnes som nevybehol na žiadnu frekventovanejšiu cestu, takže sa šlo veľmi pohodlne. Iba v jednom momente ma navigácia posielala na frekventovaný hlavný ťah. Cyklistická appka ma ale posielala cez bočné dediny, kde navigácia nemala zaznačenú žiadnu cestu. Komu veriť? Rozhodol som sa, že cykloappke. Poľsko je pre cyklistu zložité. Existuje tu pár hlavných ťahov, prepchatých kamiónmi a úzke cestičky cez zabudnuté dedinky. Značenie však neexistuje takmer žiadne a po pavučine týchto lokálnych cestičiek sa bez navigácie veľmi rýchlo stratíte. Tak ako som prešiel v lete 3 500 km po Európe viac menej podľa značenia, tu ste bez šance. Veľmi sa mi osvedčila cykloappka bikemap.net. Previedla ma celým Poľskom čo najkratšou cestou a hlavne ma uchránila od frekventovaných ciest. Aj teraz som sa rozhodol veriť jej, namiesto navigácie. A oplatilo sa. Kde navigácia neevidovala žiadnu cestu, tam viedla krásna hladká asfaltka, ktorá mi ušetrila 10 km cesty a bola alternatívou k hlavnému ťahu. Čoskoro som stiahol vzdialenosť do Gdanska na 100 km a to nebolo ani 11h. Vietor fúkal do chrbta a napriek celkovej únave som mal vidinu, že do Gdanska dorazím ešte za svetla. To ma motivovalo a kilometre rýchlo ubúdali. O jednej to už bolo iba 60 km a o pol tretej som prešiel mestom Skarszewy. Chýbalo 40 km. Potom som však trochu spomalil. Cesta viedla niekoľko kilometrov okolo obrovského kameňolomu, kde bola asfaltka zablatená od naložených kamiónov a neskôr ma vypľulo na hlavnú cestu. 30 km pred Gdanskom to začalo byť nepríjemné. Našťastie však potom prišla križovatka na iný hlavný ťah, ktorá odfiltrovala takmer všetku dopravu. Posledných 15 km to bola opäť pohoda. Stmievalo sa, ale už som bol na periférii mesta. Prišla povinná fotka pri tabuly Gdansk. Čakal som viac ako tabuľu uprostred staveniska a polí. Bolo to k nej presne 903 km. Potom už prišiel dlhý zjazd až do mesta. Posledných 8 km vo víťaznej nálade a o piatej som bol ubytovaný.
Gdansk
Mesto sa rozkladá na spleti kanálov a svojou severskou architektúrou veľmi pripomína Kodaň. Uličky v centre sa vyznačujú krásnymi vysokými meštianskymi domami s vysokými strechami a oknami v podkroví a vyzdobenými priečeliami. V meste sa veľa stavia. Najmä pri hlavnom kanály v centre mesta boli rozostavené žeriavy a vo veľkom sa rekonštruovali pobrežné domy. Za návštevu, okrem centra, rozhodne stojí aj polostrov Westerplatte. Je to miesto, kde začala druhá svetová vojna útokom nemeckého krížnika na poľské vojenské pozície na polostrove. Miesto dýcha zvláštnou historickou atmosférou. Polostrov je vzdialený od mesta asi 7 km a treba sa k nemu prepracovať buď vyhliadkovou plavbou z centra, alebo cestou okolo prístavov. A tiež tam je Baltské more. Stáť na pieskovej pláži na brehu Baltského mora s vedomím, že som sem prišiel bicyklom, bol povznášajúci pocit.
Pár tipov na záver:
-
Ak si človek myslí, že pôjde po rovinke, bude sklamaný. Veľké kopce tu síce nie sú, ale vyčerpajú aj nekonečné pahorky.
-
Poliaci nevedia po Anglicky a nerozumejú ani Slovenčine. A to ani na miestach ako predaj lístkov na železniciach alebo turistické atrakcie.
-
Poľské železnice sú kapitola sama o sebe. 2x mi tetka za okienkom tvrdila, že lístok na „rover“ mi predať nemôže, lebo má vypredané. Aj na dnes, aj na zajtra, aj na pozajtra. Až som si začal myslieť, že Poliaci sú taký vášnivý cyklonárod a ja pôjdem naspäť tiež bicyklom. O deň neskôr na informáciách to už problém nebol a nakoniec som bol na celej ceste cez Poľsko jediný bicykel vo vlaku.
-
O Poľských železniciach som čítal len zlé. Áno, EC vlaky sú predražené, cesta z Gdansku do Bratislavy stála 88 eur, ale vlak 600 km úsek do Bohumína v Čechách prešiel na minútu presne. Meškania a výluky začali až s nástupom železníc našej vyspelej krajiny.
-
Poliaci majú jeden skvelý zvyk. Či víkend, či neskoro večer alebo ráno, aj v najposlednejšej dedinke majú aspoň malé potraviny otvorené. Príjemná zmena proti sviatočnému Rakúsku.
-
Cykochodníky – kapitola sama o sebe. V Poľsku dokážu postaviť cyklochodník aj medzi zapadnutými dedinkami. Všetky veľké mestá som prešiel bezpečne na cyklochodníku, čo sa mi nestalo ani v západných veľkomestách. A kde chýbal, ako v Gdansku, tam sa staval. Cez najhoršie úseky alebo mestá som prešiel po cyklochodníkoch. Fakt som nečakal, že sú tak ďaleko. U nás zo Senca do Bratislavy cyklochodník nie je a ani nikdy nebude. V okolí poľských veľkých miest je to štandard.
Celková bilancia: 911 km, 6 dní, 46 odjazdených hodín. Piva výrazne menej ako v lete po Európe.
Veľká vďaka mojej priateľke, ktorá ma počas celej cesty podporovala a tiež nachádzala čoraz vymakanejšie ubytká :)
Mať ešte pár dní, prídem až do Talinnu :)
